ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popoludní, keď vojakom prečítal obligátny denný rozkaz, pobral sa rovno do Tichej ulice na návštevu ku Kláre.

Klára bola, ako obyčajne, roztomilá. Vítala ho s nedočkavým úsmevom a vyčítala mu, prečo neprišiel včera. Lebo ona už navykla na neho a bolo jej skoro nemožné žiť bez jeho prítomnosti. Cez deň sa len tak prevliekla, vždy tešievala sa na večer.

Pochabosť i myslieť, že by toto stvorenie malo niečo zlého za lubom. Veď je samá dobrota…

— Naši dnes odišli, s tetou som doma. Teta v kuchyni robí čosi.

Kapitán Novotný díval sa do naivných očí Kláriných a tešil sa, že môže sa so svojím dievčaťom voľne, nehatene porozprávať.

— Klára, pozrite, nemôžeme večne žiť takto, nechceli by ste so mnou hovoriť vážne?

Ju zrejme prekvapili takéto slová.

— A v čom tá vážnosť? — podotkla zarazená.

— Myslím, či by ste nechceli byť mojou ženou. Hovorili sme už o tom a sľubovali sme si to…

Neodtajiteľne bola v rozpakoch. Zvesila oči a Novotný, zvierajúc ju v náručí, pobozkal ju horúco a povedal:

— Veru, nemôžeme byť večne mladí a konečne, hľa, či by sme my dvaja nemohli byť spolu šťastní?

Klára sa nevedela vynájsť.

Sklopila oči a neodpovedala. Bola rozrušená.

— Oženíme sa a odídeme z Košiaroviec. Musíme odísť…

— A prečo chcete odísť?

Klára, keď ostala sama, bežala k zrkadlu a hľadala v ňom svoje zapýrenie.

— Tak som sa mu tvárila ako husička dedinská…

Potom si rozložila celé a počala kalkulovať:

— Však by sme sa už mohli pobrať. A bude nám dobre… Vlado je taký, dobrý… Oh, môj Vlado! Aký si dobrý!…

Sotva sa už mohla dočkať matere. Nebola by dbala vydať sa ešte toho dňa.

S pani Sasovou nebolo ešte kedy dôkladnejšie sa oboznámiť. Hovorí sa: vrece nájde si záplatu. Tak sa našiel Sas so svojou manželkou. Obidvaja títo ľudia mali svoj horizont postavený na nízkom vŕšku, prefíkaní boli obaja a domáca pani bola všemohúcim pánom domu.

Chodievala do niekoľko rodín, kde sa jej z vďačnosti klaňali (muž pomáhal vybavovať žiadosti a pod.) a do Borosov prestala chodiť len preto, lebo domáci pán nepobozkal jej ruku.

Dcéru držala doma ako tajnosť a držala ju pre dákeho vysokého úradníka, „keď bude Laco ministrom“.

Klára nevedela sa jej už dočkať a keď ju zbadala dvere otvárať, bežala jej v ústrety a volala:

— Mama, mama, Vlado hovoril, že si ma už vezme za ženu…

— Čo to ho-vo-ríš? — vykoktala zo seba pani Sasová celá preľaknutá.

— No, nehnevaj sa, mama, my sa máme radi…

Zlosť ju trhala. Kdeže ona vydať dcéru za československého dôstojníka dnes, keď sa už pošuškáva, že Slovensko bude roztrhané.

— Čo ti hovoril? Vrav! — naliehala znepokojená mater na dcéru.

— No, nič mi nehovoril. Len povedal, že sa máme radi, — vykladala naivne, — a že sa už dosť poznáme… Či by som teda nechcela byť jeho ženou.

— A ty? — skočila jej zvedavo do reči.

— Povedala som, že sa musím najprv teba opýtať. Ale my sme si to už prisľúbili, že budeme svoji…

Toto bola prvá scéna u Sasov. Druhá nasledovala po návrate pána radcu. V izbe sedeli páni manželia, a Sasová ešte vždy skoro bez seba zlostne vyhadzovala mužovi na oči:

— Povedala som ti, že bude zle z toho…

— Preboha, čo sa stalo?

— Ten tvoj kapitán chce dostať našu dcéru. Už ju celkom pobláznil…

— Neblázni, žena, veď sa ešte nič nestalo. Len nestrať hlavu. Keď príde revízia hraníc, inak bude hovoriť. Ja som presvedčený, že ho uvarím. A budem ho potrebovať. Nesmiem ho pustiť…

Po večeri vyobliekala sa celá rodina a šla do kaviarne počúvať muziku. Reku, sobota je, dávno sme už nikde neboli a dievča treba utíšiť.

Akcia lorda Rothermerea príliš rozgurážila tunajšie štátoborné živly, a teda niekoľké noviny prevzali primát a huckali, že čoskoro bude vykonaná revízia hraníc, čo toľko má znamenať, že i Košiarovce sa vrátia pod peštiansku vládu.

Naši museli už rázne protestovať proti týmto podlúdnym úmyslom a zvolali na nedeľu do Košiaroviec protestné, manifestačné zhromaždenie.

Slovenská manifestácia vzpružila mysle. Mnohí z vidieka prišli už v sobotu večer do Košiaroviec, aby ráno, nebodaj, nezaspali vlak.

Sasovci hovorili po maďarsky, lebo pán radca ešte nemal kedy naučiť svoju pani slovensky, hoci to oddávna sľuboval. To preto, lebo ona povedala: „Takej sprostáčine sa ja učiť nebudem.“

Stal sa malý incident.

Ktosi hlasnejšie povedal, keď prešli okolo nich:

— A to by ste mohli ísť do Magyarországu so svojím mondokovaním…

Však už nebudete dlho mondokovať!

Ale, keď prišli domov, potom to obrátili inak. Menovite pani Sasová prihovárala sa dcére:

— Vidíš, dieťa moje, takíto ľudia sú oni všetci… I ten tvoj kapitán, len ti ešte neukázal farbu svojich zubov… Mala by si sa pri ňom… To by som bola veru za matka, keby ťa dala k človekovi pochodiacemu z takého zlosynovského národa.

Klára len cítila, že sa jej hrozne krivdí a že jej krivda padá i na Novotného. Lebo ona ho milovala úprimne a vedela i to, že Novotný opravdivým srdcom ju má rád a nijako nechápala hnev svojej matky. Bez slova šla do spálne a tam sa najprv vyplakala, potom písala list, ale nešlo jej to, lebo luhať Vladovi nechcela a pravdu mu nemohla povedať.

Novotnému snívalo sa o šťastí a ráno bol nahnevaný, lebo sluha mu ešte do postele doniesol rozkaz, že okamžite má sadnúť na vlak a služobne odcestovať do Prahy. Kláre stačil napísať iba zopár slov. Zalepil ich do obálky a poslal jej ich so sluhom.

— No, keby tam krky vylomil, alebo keby sa s ním vlak vykoľajil, — priala mater Klárina.

Zavolala si popoludní dcéru k sebe a počala jej ešte raz hovoriť do duše.

— Nesmieš mi tu fňukať. Ja ti chcem len dobre.

— A prečo, mama, o Vladovi odrazu tak mrzko hovoríš? Sama si mi ho chválila. A môžem ja za to, že sme sa spolu zamilovali? Tohto roku bude povýšený na štábneho kapitána, nám bude spolu veľmi dobre…

— Prvé mi bude, keď sa vráti z Prahy, zakážem mu k nám chodiť, — vyhlásila mať, vidiac, že po dobrom asi ničoho u dcéry nedosiahne.

A Klára tieto slová nemohla už vypočuť pokojne. Vybehla z izby a z dverí volala:

— Tak sa vám utopím… Ja bez neho nebudem… Mali ste mi to povedať hneď, ako sme sa poznali. Teraz mi ho neodháňajte!

Na Novotného čakala ako na spasiteľa, videla, že len k nemu má už dôveru a chcela sa mu vyžalovať. Všetka láska k matke v nej akosi za jediný moment vymrela a bola by nedbala s Vladom aj ujsť.