ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Čakáš niekoho? — pýtal sa z rýchlika zostupujúci kapitán Novotný redaktora Skalku.

— Teba, Vlado, teba čakám a nevedeli sme sa ťa dočkať. Veľmi ťa tu potrebujeme.

— Predovšetkým sa vyspím a potom, povedz, kde sa stretneme?

— Ako vidím, nezaujíma ťa to príliš… Nechcel by si udať špiónov?

— Ale, daj mi pokoj, ja s takýmito vecami nechcem mať nič spoločné. Také špinavosti sú to…

— My so Starínom povieme ti dačo interesantného. Teraz spať nebudeš, zajtra bolo by pozde. Poď hneď k Starínovi.

Novotného to znepokojilo. Viacej chcel vedieť, zaujímalo ho, o čo ide, no darmo sa vypytoval, Skalka zotrval pri svojom, že prípad rozpovie mu Starín, lebo on ho vie lepšie.

— Vlado, — začal lekár veľmi rozvážne, — si mi priateľom?

— Som, čo chceš, vrav…

— A chceš byť ku mne úprimný? Ja ti chcem pomôcť, lebo s tebou je, vidí sa mi, strašne zle.

— Ale čo? Čo?

— Rád by som predovšetkým vedel, ako stojíš s dcérou nášho tanáčoša Sasa. Vedel by si byť voči nej bezohľadný, no, keby si, prirodzene, tvojej bezohľadnosti zaslúžila?

— Ja neviem, možno — vedel. Ale, čo je, o čo ide?

— A vedel by si i odsúdiť. Neviem, či si toho zaslúžil, myslím, hej.

— Doktore, — prosil Novotný, — netráp ma už toľko, povedz, čo sa stalo?

— Teda ti poviem bez zatáčok: Sas a jeho spoločnosť je obyčajná špiónska zobránka a teba, ak ešte neposadila na lep, teda ťa chcú posadiť… A celá ľúbostná história s Klárou im tiež len na to slúžila.

Novotnému bolo do plaču.

— Doktore, pravdu hovoríš?

— Pravdu. Bohužiaľ, varoval som ťa ešte v zime, neposlúchol si ma. Vtedy som mal iba zlé predtuchy, ale predvídal som tvoju skazu. Mne sa Sas nikdy nepáčil. Teraz viem, ty k nim chodievaš, Sas láka od teba akési spisy, povedz, dal si mu dačo? Ak hej, pani Hornyáková dneska ich odnesie do Pešti. Svedok Skalka ti to potvrdí. Hľaď, tá baba dnes o pol tretej cestuje. Vieš toho dosť. Konaj svoju povinnosť. Do Pešti sa dostať nesmie! Ak ju nedáš chytiť, dám ju ja. A ak si nevinný, vo vlastnom záujme učiníš, čo ti radíme. Stačí ti to?

— Stačí, už nehovor, ja sa zbláznim… Doktore, a kto vie ešte o tejto veci? Odkiaľ to vieš? Je to pravda?

— Pravda. A okrem nás dvoch vie o tom i Mišovský, jemu sme to museli povedať, a ty — nebuď starou babou. Dáš zatknúť Hornyákovú? Dáš zatknúť Sasa?

— Dám — dám…

Potom dôkladnejšie si rozložil celé a počal mať obavy. Lebo Sas náhle stratil u neho dôveru a nevedel, či sa mu nebude chcieť pomstiť, či pri vyšetrovaní nenacigáni niekoľko nemožností.

Keď Novotný pomyslel na toto, pokrútil hlavou a chcel sa ísť so Starínom poradiť. Cestou však zabočil na vojenské veliteľstvo. Bol v rozpakoch, ale vzmužil sa a zaklopal na dvere veliteľa spravodajského oddelenia podplukovníka Beránka.

Podplukovník Beránek bol šikovný človek, ako to dokazovali i čestné vyznamenania, získané zväčša ešte vtedy, keď bol v Rusku v službách výzvedčíkov. Mladého, tridsaťšesťročného človeka urobili prednostom spomenutého oddelenia a volali ho nepostrádateľným. Často i tie najháklivejšie veci vybavoval veľmi šikovne, za čo onedlho mal byť znovu povýšený.

— Pán podplukovník, dovoľte mi krátky, diskrétny rozhovor, — začal Novotný.

— Posaďte sa, pán kapitán… Čo nám nesiete? Ste akosi ustrašený…

— Chcem vám odhaliť špiónov a iredentistov.

— No!? — zadivil sa podplukovník a hosťa ponúkol cigaretou. — Hovorte, ak to stojí za reč, budeme vám povďační.

— Vy poznáte mestského radcu Sasa…

— Veľmi dobre. Sme kamaráti… Ale ako to príde do súvisu so špionážou?

— Sas je — špión! — vypovedal Novotný s nemalým zarazením. Nijako nevedel vysloviť túto obžalobu bez rozrušenia.

— Drahý môj! — vy si ho pletiete s niekým, počal hájiť podplukovník „dobrého národovca“.

Jemu sa to nevmestilo do hlavy. Nemôžem sa vysloviť, kým mi nepodáte dôkazy… A, pán kapitán, ak dobre viem, vy ta chodievate, dvoríte jeho dcére, ako to?

— Mrzí ma, že som ta chodieval. Celý dom tváril sa predo mnou veľmi statočne. Sasova dcéra chovala sa ako skutočne zamilované, dobré dievča. Osobne nezbadal som nič, len pani Hornyáková, ktorá chodila ta často, robila na mňa dojem vyzvedača. Na to som svojho času upozornil známeho z polície. Odo mňa Sas častejšie pýtal vojenské spisy a vyhováral sa, že ich potrebuje ako pomôcky k chystanej knihe o strategickej obrane Československa…

— No, divné, — prerušil ho podplukovník.

Novotný sa zarazil a zrejme urazený pokračoval:

— Keby som mal v tom prsty, neudával by som ho. Naopak, všetky jeho prosby odbíjal som veľmi rigorózne, kedykoľvek spomenul niečo podobného. Jeho dcéra, s ktorou som bol v pomere dosť dôvernom, v mene otcovom raz chcela naliehať na mňa, ale presvedčil som ju o nezmyseľnosti jej žiadosti a od toho času ma tým neobťažovala.

— Hm… hm…

— Ráčte, prosím, dať zatknúť pani Hornyákovú, cestuje o pol tretej do Pešti a zvizitírujte ju, ona bude mať dôkazy. Potom — zatknite Sasa a urobte na jeho byte domovú prehliadku, i tam budú dôkazy a konečne, ráčte sa láskave pozhovárať s pánom doktorom Starínom, on vie toho viac, lebo i mňa on zasvätil do veci.

— Ďakujem vám… Ak vás budem potrebovať, ešte si vás zavolám, — hovoril podplukovník Beránek, dokončujúc rozhovor s Novotným.

Podal mu ruku, potom zahľadel sa pred seba. Ak ten človek hovoril pravdu, nuž neviem, komu už máme dôverovať. Obžaloby predsa sa mu videli byť odôvodnenými, zavolal si telefonicky Starína a vypýtal sa ho, či môže veriť práve odišlému dôstojníkovi.

Potom sa odhodlal. Dal sa do styku s políciou, urobil tam potrebné opatrenia a konečne zavolal si nadporučíka Rojka.

— Poznáte pani Hornyákovú?

— Poznám, — odvetil šikovný dôstojník.

— Na stanici o druhej dostanete potrebné spisy, odcestujete rýchlikom do Nového Mesta. V tom vlaku bude cestovať i menovaná pani. Pohľadajte si ju. A potom ju zatknite, bez ohľadu na to, či nájdete u nej niečo, alebo nie. Bez nej sa mi nevráťte. A robte to šikovne, aby sa nespravilo predčasne veľa kriku! Rozumeli ste?

— Áno, prosím.

A tešil sa na odpoludňajší lov. Podplukovník pracoval na ďalšom pláne. Skoro ho vymyslel.

Hneď popoludní napísal Sasovi niekoľko slov, v liste prosil o návštevu.

— „Mám pre Vás,“ písal, „jednu interesantnú vec. Keďže je to dôležité a súrne, dovoľte, pán radca, aby som Vás mohol očakávať o tretej u mňa v kancelárii…“

Takéto vnadidlo vábilo a Sas, akonáhle sa rozlúčil s pani Hornyákovou, bežal na vojenské veliteľstvo.

Stráž pri vchode odbavil pohŕdavo a oznámil jej, že ide k pánu podplukovníkovi Beránkovi.

Veľmi dobre naladený zaklopal na dvere, vošiel a dotieravo podával ruku pozorujúcemu dôstojníkovi.

— Nech sa vám páči, pán radca, sadnite si, — núkal ho miestom a oka z neho nespustil. Prehŕňajúc pritom v spisoch, snažil sa zodpovedať si otázku: Je tento človek ozaj špiónom?

Chvíľu váhal ešte, nijako mu to nešlo na jazyk, ale keď povážil, čo bol počul, pomyslel si na povinnosť a razom bol odmeraný a bezohľadný.

— Aby sme teda nešírili reči, dovoľte mi povedať vec rovno: ja vás zadržujem. O chvíľu príde niekto z polície a prinesie pre vás zatykač.

— Čo — čo — čo? — koktal prekvapený Sas, vyskočil z kresla.

— Tu vám nepomôže nijaké rozčuľovanie. Podozrievajú vás zo špionáže. O chvíľu privedú pani Hornyákovú a ešte niekoľko iných osôb a potom sa pozhovárame…

Sas bol ohromený, nevedel ani vzdorovať.

— Toto zatknutie vymohol som na vlastnú zodpovednosť, lebo na polícii nechceli uveriť obžalobe. Hľa, pán radca, takto to čestný človek nerobí!

Sas vytlačil zo seba iba jednu vetu:

— Lož, pusťte ma…

— Ak nám dokážete svoju nevinu, nebudeme mať práva držať vás vo svojom zajatí. Myslíte, došiel už vlak do Nového Mesta? Divíte sa? To vás prezradzuje. Hľa, vieme, pani Hornyáková týmto vlakom cestovala do Pešti a prv, než by vkročila na maďarskú pôdu, bude zajatcom istého pána, ktorý ju potom o pol šiestej privedie.

— Zrada! — zasyčal Sas a bolo mu úžasne nevoľno, keď počul, že zatknutá je i Hornyáková. Niesla jeho vlastnoručne písaný list a ten prezradí celé jeho zmýšľanie. Podplukovník nehovoril a on mal času premýšľať.

— Pán podplukovník, pusťte ma na niekoľko minút domov. Dávam vám čestné slovo, že sa o hodinu vrátim.

— Po návrate pani Hornyákovej pôjdeme k vám spolu. Síce neviem, čo spravila už polícia, nariadili sme o štvrtej spraviť u vás domovú prehliadku. A zaistili sme si i noviny, aby o afére nepísali.

— Pusťte ma… dokážem… vlastne, dokážte mi najprv moju vinu. Ja o ničom neviem… Hovoríte o panej Hornyákovej… Odvolávam sa na kapitána Novotného, pred časom upozornil ma, že tá osoba je podozrivá a ja odvtedy s ňou nehovorím. Na moju česť!

— Pána kapitána dám si zavolať a on iste povie zopár zaujímavých vecí. Predovšetkým dôležité je to, čo nájdu u Hornyákovej a u vás, s láskavým dovolením, pri domovej prehliadke.

— Pán referent Zavrátil? Servus Pepo! Ako sa má prehliadka u Sasa? Boli ste už? Ale, teda úspech? Našli ste ho doma. Nie? Človeče, aby neušiel! Ha-ha! — neboj sa, je u nás. Príď si ho zatknúť, je uvedený na zatykači. A čo hovorila jeho pani. Chcela vás vyhodiť a dcéra pýtala sa na kapitána Novotného? A z Nového Mesta niet ešte nič? Zatknutá? A čo? Čo ti telefonoval Rojko? Bravó…! Teda o pol šiestej do videnia.

— Pán plukovník, ja som nevinný a žiadam vás, aby ste ma pustili.

— Pane môj, o vašej nevine rozhodovať bude súd. Predbežne sme skončili. Ráčte počkať na vlak od Nového Mesta.

Podplukovník potom odvrátením jeho pozornosti od predmetu snažil sa zvedieť od väzňa niečo pozoruhodného.

*

Horšie sa viedlo Rojkovi. Pred budovou pohraničnej stráže zatiahol záchrannú hámovku a vystúpiac z vlaku, dal veliteľovi rozkaz, aby mu zosadil pani Hornyákovú.

Ten, bol od špiku kostí rotmajster, človek málo vzdelaný, ale dobrý fachman, zobral od cestujúcich pasy a pani Hornyákovej sa hneď i pýtal:

— Tak prosím, kam pak cestujete?

Bola s ňou galiba, kým ju dostali z vlaku. Vo vestibule strážnice prikročil k nej Rojko a veľmi zdvorile ju požiadal, aby sa nehnevala, že má rozkaz dať ju prezrieť a že bude cestovať len nasledujúcim vlakom. Zatykač nepripomenul.

Rotmajster nariadil zavolať úradníčku, aby prekutala podozrievanú, ktorá kričala a nadávala na neporiadky, že jej súrno a tu ju zadržujú.

— Vo vlaku pred toľkou spoločnosťou nemohli sme robiť komédiu. Ja plním iba rozkaz. Ak sa vám stala krivda, škodu vám vynahradíme, dostanete i zadosťučinenie.

— Ja nič nechcem, pusťte ma, čo som ja urobila? Chcem vedieť, čo máte so mnou?

Rojko šibalsky odvetil:

— Poviem vám to o niekoľko minút. Tu táto dáma, hľa, prezre vás skrz-naskrz, alebo ak nám sami poviete, čo máte u seba, bude to i zbytočné…

— Čo by mala, nič nemám. Nedám sa prezerať, ja som nekradla, nemám u seba cudzie veci.

— Nie je reč o krádeži…

Táto dáma, čo ju prezerala, vošla do malej izbietky a Rojko načúval pri dverách.

— Dostanete desaťtisíc korún, — ponúkla Hornyáková neznámej dáme, keď ostali dve osamote.

Tú akiste omámila takáto suma a robila prehliadku povrchnú, takže ozaj nenašla ničoho. Diškréciu skryla si pod štrimflu a vyjdúc do vestibulu, vyhlásila:

— Táto dáma nemá u seba ničoho, čo by sa nesmelo preniesť cez hranice.

Rojka bezočivosť nespoľahlivej, podplatenej ženy rozčúlila, podíval sa jej do očí a srdite vyhlásil:

— S vami sa porátame potom! A vy, pán rotmajster, obstarajte mi inú ženskú, lebo ja sám prekutám túto osobu. Predsa je to len bezočivosť! Milostivá pani, hovorím vám podobrom, — pokračoval miernejším tónom, — dajte mi všetko, čo máte u seba, hlavne vaše spisy, lebo bude zle. Nezapierajte, máte u seba písma a skrývate ich!

— Nemá, — plakala odstrčená žena.

— Vy mlčte, desaťtisíc korún vám dala.

Vec počínala byť zaujímavou. Nakoniec rotmajstrova žena, taká „fajn osoba“, ako ju jej manžel pred Rojkom nazval, nemilosrdne prekutala predsedníčku spolku samaritánov a zobrala jej všetky spisy, pozašívané v rozličných častiach šiat. Hornyáková darmo volala o pomoc, darmo sa vzpriečala, tá fajná osoba, rotmajstrova žena, bola nemilosrdná.

Po prehliadke Rojko vyžiadal si od stráže dvoch ľudí a prvým vlakom vrátil sa do Košiaroviec. Toho dňa boli zatknutí ešte traja ľudia: dvaja prevzatí policajní úradníci a jeden vysoký hodnostár z magistrátu.

Predvolaný bol i kapitán Novotný. Vypočúvali ho. Z veliteľstva odišiel omráčený. Domnieval sa, že i jeho majú v podozrení, tak súdil podľa kladených mu otázok.

Kráčal cestou zamyslený a premýšľal: … Ako to dokázať svetu, že mám čisté svedomie?…

Nič šikovného mu nezišlo na um.