ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Pešti zatknutá Sasova kompánia robila veľa starostí, lebo naše vyšetrujúce orgány mali plné hrsti dôkazov o vine obžalovaných.

Noviny mali o čom písať a neľutovali pritisnúť perom, keď sa pretrúsilo niečo cez riečicu policajného tajomstva.

Hlavne najnovší obyvateľ bledej budovy v Ulici sv. Ignáca sa nesmierne trápil a neraz mu bolo do plaču. Na posteli ležal ani klada a keď hlbšie vzdychol, zabolela ho rana. Trápila ho vyzvedačská aféra a týral sa otázkou, či nemá zopakovať samovraždu. Sila viery videla sa byť silnejšou, zaháňal pesimistické myšlienky.

Prišli ho vypočuť, a on úprimne vyrozprával, čo vedel, odsudzoval každého, odsúdil Sasa, Hornyákovú, iba pre Kláru mal milosrdenstvo, prosil ju ušetriť.

— Mňa týrajte radšej, spravte so mnou, čo chcete, to dievča je nevinné. Istý som v tom, o otcovej práci nevedela, nemohla vedieť. Bola by sa mi o tom zmienila. To dievča je naše!

A keď po výpovedi viacerých svedkov bolo jasné, že Novotný je „čistý“, maďarské časopisy neľutovali „rozrajtovať si štýl“ a hanebne hájiť vinníkov na úkor nevinného dôstojníka.

Pravda zvíťazila. Jednako radostne vydýchli vtedy — na tomto zakliatom území bývajúci Slováci, Rusíni, Rumuni, Srbi a Nemci, ktorí sa dozvedeli, že prišiel čas nového života.

Rothermereovská akcia spojila Slovač a naučila ju milovať vlasť svojou oddanou, úprimnou láskou.

V národe ozvala sa svojská hrdosť, v každom jednotlivcovi ohlásilo sa vedenie povinností oproti národu a vlasti a akosi bedlivejšie sa staral každý o zem, z ktorej pošiel, o národ, ku ktorému patrí, a o vlasť, ktorá mu prináša potechu a dobré meno v zahraničí.

Len Pešti nebolo po chuti odhalenie Sasovo. A keď boli zvedeli o „nemravnom čine Patakyho“, ktorý ostal medzi svojimi, začali zúriť a prestali mať k ľuďom dôveru. Obviňovali jednotlivcov, za každým vysielali špehov a mnohí nedôverovali už ani samým sebe.

Sasa žalár akosi nerozčuľoval, len ho spravil zádumčivým, tichým a pokorným.

Raz do dusného prostredia v tej pošmúrnej budove kriminálnej prišla svojho otca navštíviť utýraná dcéra.

— Vidíš, dcéra moja, čo nám vykonal ten tvoj kapitán, a ty si zmenila svoju mienku o ňom?

— Otecko, pozri sa, on musel tak konať…

— Pochabé dievča…

Klára sa rozhodla rozpovedať otcovi všetko.

— I mňa volali na políciu a ukazovali mi spisy, ktoré našli u teba, otecko, a, otecko…

— Čo ti ukázali?

— Otecko, ty si pracoval proti našej vlasti…

— Naša vlasť je Maďarsko…

— Ale ako? My žijeme v Československej republike.

— Máš pravdu, ale už nebudeme dlho…

— A ja teda ostanem tuná…

— Dievča, čo to hovoríš?

Neodpovedala. Videla, že by strašne ranila otca, keby mu povedala, ako sa ona rozhodla.

— Otecko, v čom chybil Vlado. Prečo ho odcudzuješ, ty i mama? — pýtala sa onemelého otca.

— Zapredal nás. Zradil ma. Chodil k nám na výzvedy a potom posadil ma sem, do tejto stuchnutej cely.

— Otecko, prečo si ty konal také veci, čo neslobodno?

— Ty tomu nerozumieš. Choď, dieťa moje, domov, sadni si ku klavíru, hraj a čakaj, kým prídem domov. Potom nám bude lepšie.

— A ty dostaneš, otecko, dlhý žalár… A na polícii hovorili, že si to robil preto, lebo si chcel byť v Maďarsku ministrom. Je to pravda, otecko?

Tieto slová Sasa veľmi zarazili.

Hľa, on tu sedí vo väzení, vie, že mu to pripravil človek, na ktorého jeho vlastné dieťa povie, že je dobrý, aby ho neodsudzoval…

— Otecko, až ťa pustia, však sa s Novotným udobríš?

Aj Klára sa nevedela urovnať a dohodnúť so sebou, lebo otec povedal, že človek, ktorý jej otca vrhol do väzenia — nemôže byť dobrý.

Ale ona cítila, že Novotný inak nemohol konať, a nechápala, prečo by sa teraz nemohla stať jeho ženou.