Rozbité ministerstvo

Košiarovce od včasného rána boli v slávnostnej nálade. Ľud zo širokého okolia sa schádzal vysloviť svoj neodvolateľný protest proti peštianskym snahám smerujúcim k rozkúskovaniu Slovenska.

Z Námestia slobody pohol sa potom dvadsaťtisícový zástup k Národnému domu, kde z balkóna mali prehovoriť k ľudu viacerí rečníci.

V čitárni Národného domu dohotovovali usporiadatelia rezolúciu. Medzi nimi bol i doktor Starín a prím v podávaní námetov viedol doktor Mišovský.

Dvadsaťtisíc ľudí vypočulo oduševnené prejavy rečníkov. Ľud so záujmom počúval najmä profesora Kľačku, ktorý povedal rozprávku o jednom lordovi. „Kde bolo, tam bolo, v anglickej krajine za ďalekým morom,“ začal rečník, „žije jeden lord, o ktorom svet donedávna ani len nepočul ničoho. Milióny našich Slovákov stonalo pred vojnou v maďarskom jarme a tento lord — za pecou čušal. Slovenské a české deti stvorili si svoje légie, aby takto ukázali svetu driečnosť a schopnosť, a zdatnosťou svojou aby vybojovali i svojmu národu slobodu a lord — za pecou čušal. Krv tiekla po frontoch, i naša krv volala po práve na život a lord len — za pecou čušal. Delá prestali dunieť, prestal i boj, zišli sa zástupcovia celého sveta a v mene všetkých národov napísali mierové zmluvy a lord ešte vždy — za pecou čušal. Potom vrátili sa naši legionári a spolu s tými, ktorí ostali doma, počali zriaďovať svoj štát a lord za pecou len čušal a čušal. Deväť rokov minulo, za celých týchto deväť rokov nikto nemal proti nám ničoho, spokojne sme žili so všetkými našimi spoluobčanmi a lord — za pecou čušal. A teraz,“ pokračoval rečník, „keď v celom svete vládli horúčavy a v novinách nebolo o čom písať, tento neznámy lord vyskočil spoza tej pece a vykríkol, že on ide korigovať mapu Európy. A hneď i vynašiel, že my utláčame Maďarov, a kdeže ich utláčame? Majú u nás školy, koľko len chcú, majú svoje práva, aké i my máme, a lord len kričí a kričí, že on skoriguje mapu Európy, že sa vraj Maďarom stala krivda.“

Dlho hovoril ešte tento oduševnený vlastenec a dav by ho počúval do samého večera.

Lebo tie jeho slová prýštili z hĺbky slovenskej duše a každý cítil, že musí raz už prestať nečestný boj bratov a že treba si už ruky podať na spoločné zdolávanie nepriateľov.

Redaktor Skalka po rečiach oslovil niekoľko maďarských poslucháčov a týchto sa vypytoval, či by chceli nazad pod vládu peštiansku.

— Čo sa vám, pane, robí, — odbavili ho títo, — my sme radi, že sme v Československej republike.

My dobre vieme, čo ten Rothermere chce. Páni grófi ho nahovorili, aby sa ich zastal, lebo v našom štáte pobrala sa grófska zem a rozdala ľudu. My sme sa už po krky nasýtili maďarskej slobody a nechceme jej viacej nikdy. Radi sme, že zem pri komasácii ukradnutú, môžeme si znova kúpiť. A nových grófov nepotrebujeme!

Popoludní v Besede rozvinula sa debata o povedaných rečiach. Bol tam i pán radca Sas. Bolo mu síce dosť ťažko zaujímať stanovisko k povedanému, ale taktickým spôsobom rafinovane odsudzoval akciu lorda a chválil rečníkov. Haniť ich predsa nemohol!

— Ten profesor, pánovia, ten hovoril ti top…

Skalka ho počul a zdesil sa.

— Pánovia, s týmto človekom nehovorte.

V Besede nastal chaos. Veď tam panovala vždy priateľská zhoda a teraz jeden z najserióznejších hosťov je tak nepekne vyprovokovaný a urazený.

— Čo je, čo je, prečo to vravíte? — pýtali sa ho.

— Podliak je, — dodal Skalka prv, než sa mohol Sas brániť.

— Pán redaktor, ja vás tu verejne vyzývam, aby ste mi dali satisfakciu. Ja si to vyprosím. Čo, čo — kadeakí pisárici ma tu idú urážať… Viete, kto som ja?

— Viem, žalujte ma! I tam vám poviem, že ste škaredý podliak! Viem, prečo to hovorím a ak chcete — —

Kamaráti nedali Skalkovi dohovoriť, odviedli ho a urazený pán Sas schytil svoj klobúk a súc skoro bez seba, zasekol za sebou dvere a odišiel.

Mišovský, sekretár Besedy, sa nad výstupom rozčúlil a naliehal na Skalku, aby udal dôvody útoku na Sasa.

— Jano, nechce sa mi vyrozprávať ti tú vec, ale poviem ti ju. Nie tu, poď so mnou. Vieš, obyčajný úsilný podliak je ten chlapisko a on nám tak chváli naše podniky. Pretvára sa, pracuje proti nám. Správy nosí do Pešti, špiónom je!

Doktor Mišovský zastal uprostred ulice, otvoril ústa a hľadel na Skalku ako vyjavený.

— Človeče, kde si to zobral, ja Sasa poznám. To ti je ani Slovák, ale zúrivý Čechoslovák. Maďara by utopil v lyžičke vody.

Starín ležal na pohovke a čítal noviny.

— Ja už od štvrtku hľadám Novotného a nedajbože ho nájsť.

— I ja som ho hľadal dnes. Odcestoval do Prahy.

— Teraz ti poviem zaujímavú vec. Sas sedí v Besede a ako nadáva, tak nadáva na Maďarov a na lorda Rothermerea. Nuž, kamarát, ja som sa už nevedel zdržať a vynadal som mu verejne do podliakov.

Starín skočil z pohovky.

— Nemal si to robiť. Bude si dačo myslieť a skazíme si plán.

— Neskazíme. Doparoma, keby sme mali Novotného po ruke. Ešte dnes by sme ho dali zatknúť.

Keď Mišovský odišiel, dvaja kamaráti predebatovali si plán. Potom hovorili o dopoludňajšej manifestácii a robili poznámky o povedaných rečiach.