ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Harčár zaklopal na dvere, vošiel dnu a pýtal sa Sasa:

— Na chodbe od rána stoja ženy, čakajú na vás, čo im mám povedať?

— Nech čakajú a dajte mi pokoj. Pracujem…

Šramot na chodbe neprestával. Sas odložil pero, lebo ho počalo interesovať, o čom asi hovorí tá zberba.

Na prstoch prikradol sa až k dverám a načúval.

— Nech nás pán Boh varuje, aby boli všetci ľudia takíto ako tento…

Už týždeň sem chodím a vždy darmo. A doma osemmesačné dieťa v nekúrenej izbe. Ani uvariť pri čom, ani rozohriať sa, a tu, ľala, kúria si i na chodbách. Všade teplo ako v hajci. A potom nech sa človek nerúha…

Nálada na chodbe počala byť veľmi rozjarená. Ženičky dostali sa do rozhovoru, rozviazali sa im jazýčky a nestarali sa o prípadné následky. Len sa zoskupili, hovorili a čakali, kým pán radca prestane pracovať.

— Čože je jemu, dreva mu navozia, koľko len chce, ešte ho azda i predáva… A vysedáva si tu ako barón… A ľudí nectí si ani ako psov.

— Včera u nás povedal ktosi, že od mesta dostane dvadsaťtisíc korún vianočnej podpory.

— A za čo, vari za to, že nás odtiaľto vyháňa, čo?

— Nuž, asi…

— Mali by mu hneď poslať i povraz, aby sa obesil na vianočný stromček…

— A ja i sama by mu ho zakosílila…

— A potom vyhodila by ho vranám roždžobať… Pliaga naničhodná! Či ti ten má trochu citu? Šak neviem, či ho ešte dakto nezmárni — —

Tu Sasove nervy už vypovedali službu, rázne trhol dvermi a vrhol sa na ženičky.

Sasovi penili sa ústa, zajakavo hebkal čosi, ale nevedel vypovedať ani súvislé slovo. Stál pred dvermi zmeravený so zaťatými päsťami a keď, spamätajúc sa, chcel sa vrhnúť na najbližšie stojacu starenu, noha sa mu pošmykla a padol na zem ako klada.

V trme-vrme ženy sa chopili rozumu a odišli. Veru ani jednej sa nechcelo čakať do konca, najmä kým sa Sas preberie.

V minúte roznieslo sa po celom úrade, že Sasa — diabli berú. I poponáhľali sa úradníci podívať sa na ten cirkus a zbehli sa pred sociálnym oddelením mestskej radnice.

Komusi prišlo na um, že lekára treba zavolať.

Doktor Starín musel si raziť cestu, chodba bola zatarasená zvedavcami.

Dajme pána tanáčoša do jeho kancelárie, nech si na pohovke poleží, príde k sebe.

Sas, keď už nabral trochu sily, skočil z pohovky a chcel sa vrhnúť za klebetnicami. Lekár ho nepustil.

— Človeče, nerozčuľujte sa… zaškodí vám to…

— Ľudia sú dobytok… Punktum!

Lekár sa usmial a Sas po niekoľko tichých minútach ešte raz dodal, že ľudia sú — dobytok…

— Ale ja myslím, — usmieval sa Starín cynicky, — tomu ste vy na vine. Od prevratu som pri meste a znám tunajšie pomery. Denne dvadsať-tridsať ľudí sa obráti u mňa a som s mnohými v dôvere, hoci nikde nehovorím o prejavoch sympatií. A môžem povedať, ja som nikdy v živote nevidel nenávidieť niekoho tak, ako nenávidia vás. Braček môj, musíte sa zmeniť, zboľševizujete nám celé mesto!

Sas Starina odbavil príslovím:

— Sprav čertovi dobre, peklom sa ti odslúži… — a pomyslel si na svoje poslanie i na svoju iredentistickú prácu.

Dobre ja viem, čo robím, myslel si a hľadel na Starína. Odpudzujem ľudí od seba, lebo takto odpudím ich i od štátu. To som si istý, človek, ktorého ja raz prepracujem, nikdy v živote nebude priateľom republiky. Bude ju nenávidieť a je samozrejmé, taký či onaký rozvrat, len keď sa niečo robí. Hlavná vec, aby padla vaša idea! Na ostatné máme čas i potom…

Starín v tejto chvíli videl Sasovi do duše. Bol by nahlas čítal tieto jeho myšlienky.

Potom uvažoval: To je naša skaza, títo Sasovci. Vnikajú nám všade a pracujú ako krti. Ej, nie je tu čosi v poriadku. Sme na nich málo energickí. A pre seba sme slabosi. Do čerta s tou našou slovenskou povahou. Svetu ukazujeme sa ako nekoneční dobráci, srdcia máme z masla a každému ustupujeme. Však nás to zožerie. Dáme sa zaslepiť. Sas v úlohe slovenského vlastenca…! Veď je to k smiechu… Keby ho ešte nepoznal, ale vidím mu do duše, viem, čo robil s nami pred prevratom… Fuj, taký podlý človek…

Nuž, prepracovať nás treba… poriadne prepracovať. Dobrá chvíľa bola na to po prevrate… A, zdá sa, sľubne sa začínalo pracovať… Hej, nebyť tej politiky. Zo dňa na deň viac nesvornosti v národe. Oj, nešťastný mor politický. Ako sme len už nakazení! Demagogia zvíťazila nad ideami. Ľud je rozoštvaný a niet dôvery k národu.

Nedobre to. Bolo by treba spolčiť národ. Kŕmiť ho zdravým nacionalizmom. Však sme to už — dopracovali. Pomaly, aby sa človek hanbil povedať slovo národ.

Nový nacionalizmus by sme potrebovali. Hej, veru potrebovali, aby ožil národ. Aby tu už skrsla myšlienka, že máme povinnosti oproti svojej vlasti, lebo bez nej sme ničím a stratíme sa. Štát nestačí len mať, ale ho treba držať. Hádkami a sprostým bojom straníckym iba tratíme sily, a tak akosi sa rozfrckáme.

Prácu nechal tak, práve sa poberal k odchodu, keď takmer bez klopania vošiel do jeho úradovne redaktor Našich časov Stano Skalka.

V Našich časoch viedol politickú rubriku. Často apeloval na slovenské duše, aby sa zbratrili, spriatelili a bolela ho roztrieštenosť v národe.

Bol od špiku dobrák. A za národnú vec bol by skočil i do ohňa. Teraz Starínovi chcel spôsobiť radosť, povedané podával s gestom, vzbudzujúcim záujem.

— Bol som, braček, v Pešti a priniesol som novinu.

— Tá žena vyšla z tých dverí? Ej, ale si ty, Stano, nešikovný človek… A just by ju bol počkal a opýtal sa jej, odkedy sa vybavuje agenda dobročinného spolku vo vyzvedačskej kancelárii nepriateľského štátu. Na môj’ dušu, bol by sa jej to opýtal.

— Teda sa už nerozčuľuj. Starín večer mal ešte jednu vec, čo by nebol dal za tisíce. Sasovi ochorela dcéra, volali poň a našiel tam pani Hornyákovú.

Treba poznamenať, samaritánsky spolok, ktorého predsedníčkou bola Hornyáková, stvorený bol cieľom iredentistickým. Pomáhať na pomoc utisnutým v tejto ustanovizni bola podradná, avšak tískaná do popredia, aby šikovne maskovala pravý cieľ. Úrady a súkromníci nevideli na spolku nič podozrivého, nič zlého. Podporovali ho. Spolok Samaritánsky vyvíjal najhorlivejšiu činnosť zo všetkých podobných spolkov. Zopár ľudí svedomite sa zastávalo chudoby, ostatní, najdôvernejší členovia pod rúškom stanov pracovali na výdatnej iredente.

Sas na založení spolku mal veľký podiel a Hornyáková jeho zásluhou sa stala predsedníčkou. Sasa Pešť upozornila na ňu!

Sedela tam za okrúhlym stolíkom v hlbokej klubovke a skúmavo sa dívala na doktora Starína.

O dcére vysvitlo, že je len prechladnutá. Jednako ostal niekoľko minút pri nej a zabával sa aj so Sasovou ženou.

Potom pozvali ho na čaj a posadili naproti pani Hornyákovej.

— Ráčili ste byť, milostivá pani, v Pešti, nošak.

— Bola som, pán doktor. Ani by ste neverili, čo behania je s takým maličkým spolkom, ako sme my. Každý deň chodia k nám ľudia a intervenujú vo veciach, ktoré človek osobne musí vybaviť. Nazbieram si ich vždy niekoľko a potom cestujem s nimi alebo do Prahy, alebo do Pešti. Najmä válečné pôžičky tam máme. Ak sa za referentom chodí, kým je vec nevybavená, nuž je dobre. A ja tak rada pomôžem, komu sa len dá pomôcť.

— Škoda, že som nevedel, že ste boli v Pešti, prv. Mám tam známeho, boli by ste mi urobili malú láskavosť.

— No, čo také? Na druhý týždeň pôjdem do Pešti zase. Pošlite mi to.

— Viete, to je dosť háklivá vec. V ministerstve národnej obrany mám známeho, pracuje na vyzvedačskom oddelení, list keby ste mu zaniesli, nič zvláštneho v tom niet, ale nechcem to posielať poštou.

— Joj, pán doktor, — začala afektovať, — to je riskantná vec… Čo, keby ma tam niekto uvidel. Mile rada, ale toto? A, je to nemilé, prísť do podozrenia. Oné, ochotne…