ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maďarské noviny bez rozdielu vyrútili sa na utláčateľov. Razom zabudli, že je tu i vyspelé školstvo, že majú i štátom podporované divadlo, že v obciach s dvadsaťpercentnou menšinou i úraduje sa po maďarsky; od istého času nemilosrdne štvali.

Pokyny dané boli, prirodzene, zdola. Menovite denník A nap v Košiarovciach vychodiaci si rozrajtoval štýl a keď mu cenzor vybielil niekoľko stĺpcov, bolo kriku po celom svete, že Maďarom nedovolíme už ani dýchať.

Toto štvanie predchádzala peštianska konferencia zástupcov vlády s čelnými pracovníkmi iredentistických spolkov. Porada bola tajná, ale u nás vedelo sa o nej a správy tajili sa iba z taktických dôvodov — ohľadom na budúcnosť.

— Máme človeka, — povedalo sa na tejto porade, — ktorý je nám oddaný telom a dušou. Ponúkame mu kráľovskú korunu a vykorigujeme mapu Európy. Uverejňovať bude správy našej tlačovej kancelárie pod vlastným menom, bude k ním pripojovať komentáre, vy na Horniakoch, v Sedmohradsku a v Banáte pozorne si všímajte každého jeho slova a kŕmte našich tam myšlienkou, že už dozrieva čas oslobodenia.

Na porade čítali i Sasov list, písaný pod menom Keménya Lászlovova. Sas vedel o tejto akcii, lebo podnikala sa v dôsledku jeho predošlej viedenskej schôdzky, hovoril tu iba zopár faktických poznámok.

Po porade, ktorá bola dlhá a tajná, zišla sa celá spoločnosť v jednej kaviarni a na návrh pána Keresztessyho opravovala sa mapa Európy. Podľa tejto mapy Slovákmi obývané územie Horniakov bol len Liptov, Spiš a Turiec; všetko ostatné „bolo a bude“ maďarské.

— Je predsa len impertinentná vec, — rozčuľoval sa Ormay, — i len pomyslieť, že Košice, Bratislava, Nitra, Bystrica sú mestá slovenskej minulosti. Odkedy že žijú tu Slováci? Nikdy sme o nich nechýrali… Žili tu tak pokojne, kým neprišli tí štúrovskí, hodžovskí a hurbanovskí darebáci… Dávno som povedal, Vajanskému nemali dať Segedín, ale povraz. Na vlastizradcov treba ísť prísne. Boli sme voči nim ľudskí a toto bola odplata.

— Ja myslím, — hovoril Árpád Hegedüs, — keby sme boli dali tým aťafíkom niekoľko škôl, neboli by šli proti nám.

— Ty ich nepoznáš, — zaplietol sa do toho iný pán. — Ja poznám i Hlinku, i Jurigu, i Hodžu a všetci sú jednakí beťári. V Hlinkovi skladali sme nádeje a ja som mal pravdu, keď som povedal: neverte tomu čuhášovi… Išiel do pražskej vlády a povedal, že plač Maďarov je slovenským životom a po celých Horniakoch sa rozkrikuje, že ani piaď zeme nedá Maďarom zo Slovenska. Keby ste boli na mňa počúvali, ten človek mohol už dávno byť hosťom svätého Petra.

Ormay položil pred seba mapu bývalého Uhorska a červenou tužkou robil v nej záznamy.

— Čo tam koriguješ, predsa neuspokojíme sa s obhryzenou kosťou, — zanevrel naň redaktor Pesti Hirlapu.

— Nie, braček, musíme šikovne. My budeme robiť teraz revíziu trianonských zmlúv. Trianon nám všetko odrazu nemôže dať. Po troške, daj pokoj, keď teraz dostaneme polovicu, ostatní naši bratia budú už vedieť, čo to znamená a nevzdajú sa boja… Hľaď, takto to skorigujeme… Od Jasiny počnúc po Bardejov, Trenčín a Myjavu na juh zoberieme všetko. Čo im tam ostane. Zopár vŕškov, čo z tých, zo zemiakov nemožno vyžiť. Prídu oni i sami, len sa neponáhľaj… poznám ja ich mentalitu. Dnes vystatujú sa, že sú silní, ale prídu raz pokorení…

Spoločnosť naliala si do pohárov fajnového vína a pila na vzkriesenie Maďarska.

V znamení hesla „hiszek egy Istenben, hiszek egy hazában, hiszek Magyarország feltámadásában“, dlho sa debatovalo. Pri tom páni pili, cigáni vyhrávali a dôstojnosť večierkov korunovaná bola naprostou nepríčetnosťou prítomných. Každý pil, kým ho kelneri nemuseli vytiahnuť spod stola a posadiť do auta, aby ho šofér zaviezol — domov.

S vytriezvenou hlavou rozišli sa títo ľudia do svojich pôsobíšť a naliehali na žurnalistov, aby neprestali povzbudzovať ľud, že blízky je deň — vzkriesenia.

Len dvaja ostali ešte v Pešti, bolo im urobiť vizitu u niektorých vládnych činiteľov, s ktorými sa mali dohodnúť o spoločnom postupe. Ormay s omámenou hlavou dokresľoval doma mapu a pojal do nej vo veľkej horlivosti i Viedeň a Belehrad a keď sa mu tužka pošmykla, zbehol po hraniciach Bulharska k samému Čiernemu a Egejskému moru.

— Hodno je za to bojovať, — prisvedčil si, vidiac to nové Maďarsko, ležiace pred ním na zdrape papiera, nakreslené červenou tužkou.

V ministerstve sa dozvedel Ormay a barón Keresztessy, že vznešený lord Rothermere za určité protislužby už bol by ochotný Maďarom vybojovať bývalé štátne hranice.

— Kto je to, — pýtal sa Keresztessy, — ja som to meno nikdy nepočul, potrebujeme známych ľudí.

— Ten je dosť známy… Disponuje asi nad sedemdesiatimi časopismi a Daily Mail je tiež jeho majetkom. A okrem toho svojím kapitálom je u nás značne zainteresovaný.

— To je už reč…

— Nijaké protislužby nám nesmú byť v takomto prípade drahé. Dostane všetko! Ak mu vidím dobre do karát, chce posadiť na maďarský trón svojho syna alebo niektorého talianskeho princa… A, samozrejme, v takomto prípade ochotne bude bojovať za veľké hranice Maďarska.

— Dobre, dobre, a čo spravíme s Ottom? Tradície a záväzky… My nesmieme zabudnúť…

— Dajte pokoj. Otto nemôže byť tuná kráľom, proti Habsburgovcom zaujatý je dnes celý svet. Bože môj, nebude kráľom on, bude iný, ale budeme mať silných spojencov a kráľom nám bude lord alebo niektorý taliansky princ.

Barón Keresztessy sa rozčúlil nad takýmito nemravnými úmyslami a vyhlásil, že on veru toho Rothermerea podporovať nebude; Maďarsko volí ostať maličkým štátom, ale Habsburgovcov sa nesmie zrieknuť.

Toto bolo jeho posledné slovo. Odišiel nazlostený.

Ormay ostal.

— Bethlen chce s tebou hovoriť, — oznámili mu, — včera ťa spomínal. Navštív ho, dneska je doma.

Ormay od Bethlena dostal poriadne po nose. Keď mu zreferoval o niektorých dôležitostiach, ministerský predseda sa rozčúlil.

— Doniesol som mapu, včera sme ju kreslili…

Bethlen sčervenal, keď ju videl.

— Stratili ste rozum? Komu chcete dávať túto mapu? Ako ste mohli prísť na takúto myšlienku, počarbať toľko nezmyslov, Bože môj, s vami pracovať… Zase bude z toho škandál… Rozum… rozum, ľudia… A — o lordovi Rothermereovi ste už počuli?

— Počul, prosím. Mne sa jeho plán páči.

— Poučte žurnalistov v zahraničí, menovite v nástupníckych štátoch, čo sú ich povinnosti. Ak túto akciu prehráme, zbrane možno odložiť. Toto je posledný boj. Nuž, majte sa na pozore… Rozumeli ste?