ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náčelník štábu robil Novotnému výčitky. Tučný pán plukovník nemal síce nijakých príčin upodozrievať svojho dôstojníka, robil to iba na základe zlých klebetárskych hlasov, ktoré chceli znemožniť jeho povýšenie na štábneho kapitána.

— Chodia mi na vás žalovať, že sa vraj pohybujete v divnej spoločnosti. Od istého času ste sa vraj akosi zmenili… Ľudia sú zlí… To je to. Viete, i ja by som mohol mať mrzutosti… Viete, pán kapitán, ja vás mám rád, ja vám chcem, to viete, len vaše dobro a vy, to viete, no slovom, nezneužijete moju dôveru… Viete, pán kapitán…

— Viem, — dopovedal zaň Novotný. Poďakoval sa za výčitky a odišiel.

Novotný takéto výčitky ešte nikdy nepočul. Povinnosti svoje plnil vždy svedomite, nikým sa nedal zviesť, nelumpoval a nekartoval, so svojím úradom veliteľa roty zrástol, oddane sa staral o svojich vojakov, požíval všade dôveru a teraz, čo má známosť s Klárou, valí sa naň nešťastie za nešťastím.

Do nešťastia ma uvrhne to dievča… A neviem sa ho zbaviť. Načo som len šiel na ten sprostý ples?

Odpoludnia vybral sa do lesa. Vo velebnej prírode človek zabudne na svoje trampoty.

Tak nevoľno mu bolo na duši, tak veľmi ho trápili nezaslúžené či zaslúžené výčitky.

— Iste bola príčina, pre nič by ma nebol napadol… Kto je to tá divná spoločnosť?

Nevedel o takej. Chodieval iba do Sasov a niekedy do Besedy či do kaviarne a nikam inam. Do kaviarne chodieval i predtým, tam nik nie je taký divný; boli by to hádam Sasovci? Možno. Spomenul si na výčitky priateľov. Tí ľudia iste mali pravdu, keď ho varovali.

No, človek nevyzná sa v ľuďoch. Bola to azda závisť, Klára je pekné dievča, iste závidia a neprajú mu jej.

Utešoval sa, ako vedel.

Prechádzal sa dlho do večera a zhotovil si plán. Pomyslel si, že predsa najlepšie bude opustiť Košiarovce, vyhýbať sa Sasovi a mienil požiadať Kláru o ruku, oženiť sa s ňou a hneď žiadať o preloženie, aby nebol nablízku tej divnej spoločnosti.

V ten deň Novotný nechcel hovoriť s nikým… Život mu bol ťažký a nevedel si pomôcť. Ubíjalo ho vedomie, že dostal výčitky a čosi nesmierne zlého ho prenasledovalo. Nevedel, čo to má byť. Nemal ani tušenia, ale tie predtuchy boli šeredné. Chcel sa ich zbaviť, nevedel spôsobu.

Až mu to bolo odporné.

Fuj, chovám sa, ako zbabelé chlapčisko… Veď nič som neurobil, niekto starému niečo naklebetil a ja hneď sa trápim…

Ale to mu nestačilo. Cítil, že vo veci bude niečo viac. Pre nič, za nič by on takýto nepokojný nebol.

Večer nešiel do Sasov, najedol sa v málo známom hostinci a zase sa túlal mestom. V takej nálade človekovi najlepšie vyhovuje samota.

Vysilený a ustatý sa dostal domov, keď za mestom počínalo už slnko vychodiť. Len tak v šatách ľahol si na pohovku a o chvíľu — spal. Myšlienky uležali sa v hlave a vznikol z toho divný sen.

Strhol sa zo sna a bolo mu ešte nevoľnejšie ako pri líhaní. Srdce búšilo tak hlasno, že musel ho prichytiť, aby nerozbilo hruď a v preľaknutí mu až oči navreli. Umyl sa studenou vodou a vzdychol:

— Oh, keď to bol len sen…

Nevedel si to ani predstaviť, ako by mohol on, človek telom-dušou oddaný svojej vlasti, spraviť niečo, čo by súviselo, hoci i nepriamo, s činnosťou protištátnou, so špionážou. Potom sa naraňajkoval a smial sa, že takej maličkosti, ako je obyčajný sen, tak chytro sadol na lep. V kancelárii bol svieži a netrápil sa viac. Kolegom rozpovedal svoj podivný sen, ale meno Sasa a Kláry, ani sám nevedel prečo, zamlčal.

— A tá kňažná, to bolo také feš stvorenie, ej, hneď by sa do nej zamiloval…

— Ty sa dnes-zajtra zamiluješ do každej sukne, — smiali sa mu kamaráti pri obede.

— Máte pravdu, je to pod psa, zamilovať sa. Nikdy by to už neurobil. Ale zase, keď si pomyslím, nie je to ani hrozné mať nejaké, také ženské stvorenie na krku.

— Chceš sa azda oženiť?

— Myslím, ožením sa…

Vidiac, že s posmešnými poznámkami priateľov ničoho nedocieli, obrátil rozhovor na iné témy, len aby sa nebodaj nevyslovilo pri tom i meno Sasovo. Ten človek od včerajška bol mu nemilý. Hlavne po zvláštnom sne mal obavy, že doktor Starín má pravdu.

Klára po tom divnom sne ho tiež znepokojovala a rozpačite sa chcel s ňou už stretnúť a pozhovárať.