ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišli fašiangy a ľuďom, menovite mládeži, naskytli sa báječné príležitosti — vytancovať sa.

V jednu februárovú sobotu bol elitný ples a na tento pozvaní boli i Sasovci, ktorí, prirodzene, veľmi ochotne zaplatili čestnú vstupenku a pri príchode obsadili si jeden z najprednejších stolov.

Klárika bolo pekné dievča, mnohí páni sa mali okolo nej a nadovšetko pán kapitán Novotný.

Klára dívala sa za Novotným a tiež si pomyslela, že je to človek ako princ z pohádky.

Novotný bol skutočne veľmi elegantný človek. Driečne, foremné telo, výrazný pohľad, priamy zjav, skromnosť, ostýchavá plachosť a bojazlivosť boli hlavné črty jeho charakteru.

Mladý šuhaj narukoval pred vojnou skončiť prezenčnú službu, potom, prv, než sa mohol odieť znova do civilu, odviedli ho v hodnosti podporučíka na front. Nedalo sa protiviť, šiel. Zásluhami a svedomitosťou čoskoro si vynútil povýšenie.

Vtedy, hoci bol deckom slovenskej matere, vydával sa za Maďara.

Potom vrátil sa domov. Nechcelo sa mu opustiť svojich. Čítal knihy a z tých sa dozvedel mnohé; mŕtve litery, naplnené živým duchom, prebudili v ňom národné povedomie. Rozhodol sa ostať doma, na Slovensku a žiadal o prijatie do armády. Prijali ho. Staral sa iba o svojich vojakov, venoval sa im s chuťou a bol rád, že po návrate z Ruska poslúchol hlas svedomia a rodičov a že nešiel do — Maďarska. Áno, Československo považoval za jedinú svoju vlasť a vedel, že iba statočnosťou svojou sa môže vykúpiť, že pri jej utváraní nebral aktívnu účasť.

Do spoločnosti nechodil príliš. I na tomto plese objavil sa náhodou. Svojou krásnou, vysokou postavou a neobvyklou skromnosťou robil veľmi dobrý dojem a zapáčil sa nejednému dievčaťu.

No, on u Kláry stratil oči, pomiatla mu hlavu, nestaral sa o spoločnosť. Tancoval zväčša s ňou. Čím ďalej sa prehlbovala noc, tým radšej bola s ním. Bolo to každému už nápadné a odznelo i niekoľko uštipačných poznámok.

Nuž, Klára a Novotný sa poznali. Pozvali ho k stolu, choval sa gavaliersky a veľmi sa zapáčil i Klárinej maminke. A Sasovi svitlo čosi v hlave.

— Nech sa vám páči, pán kapitán, niekedy k nám…

Nuž, vyobliekal sa a šiel. Ešte sa i ponáhľal, aby náhodou neprišiel neskoro. Klára iste bude naň čakať. On to videl, že i ona bola doň zamilovaná.

U Sasov prijali ho srdečne.

Klára počala hrať na klavíri. Potom zadívali sa jeden druhému do očú, on jej pohladkal vlasy a zopár ráz pobozkal ruku a porozumeli si.

— Klára, tak nenápadne to prišlo…

— Hej, ja sa tak dobre cítim, keď ste u nás…

Kláre bolo dvadsať rokov a bola ozaj fešná. I rozumná bola a až k neuvereniu naivná. Rodičia dali ju vychovať do kláštora a potom držali ju ako domácu bábku pre svoju zábavu a potešenie.

— Ako nežne jej chodia pršťoky po klaviatúre…

Prisľúbili si, že zajtra stretnú sa na korze.

Kapitán Novotný odišiel, večer bol v Besede, ale nikomu nehovoril o svojej známosti.

Kto že by to hneď vykričal!

Ale o niekoľko dní vyšla najavo celá jeho láska. A keď mu ju vyhadzovali na oči, nemotorne sa vyhováral…

Klárine kamarátky — nemala ich veľa — mali puknúť od zlosti. Vraj nikam ani nechodí, neukazuje sa a trafil sa jej taký elegantný dôstojník.

Častým hosťom u Sasov bola i pani Hornyáková. Táto osoba sa Novotnému nijako nepozdávala, i teda, keď sa dozvedel, že ju tam čakajú, radšej vyhnul návšteve. Lebo bolo mu veľmi nemilé odpovedať na jej otázky, ktorými chcela od neho vyzvedieť vojenské háklivosti.

— Podívajte sa, milostivá pani, — hovoril, — pýtate sa ma na také veci, ktoré vás osobne ako ženskú nemôžu zaujímať. A ja ako vojak vám na ne ani nemôžem odpovedať. Mne sa to nepáči.

Pri inej príležitosti, vtedy v neprítomnosti Sasovej, pýtala sa ho, či pozná nového veliteľa spravodajskej služby, aký je to človek a pod.

Novotný neodpovedal na jej otázky a vyhlásil, ak ho vraj ešte raz bude niečím podobným obťažovať, že ju udá.

Potom za niekoľko dní sa nestretli. Náhoda poslala mu do cesty známeho detektíva. Hovoril mu:

— Štefan, prosím ťa, urob mi malú láskavosť. Daj sa do známosti s predsedkyňou spolku Samaritánov, s pani Hornyákovou a vyšetri mi, čo je to za persóna. Ale, prosím ťa, nehovor o tom nikomu.

Umienil si, že viac s Hornyákovou hovoriť nebude.

Pri jednej návšteve Sas navliekol rozhovor takto:

— Vlado, i ja som bol dôstojníkom a viem, ako to pri vojsku chodí. Vojenčina, to bolo niečo pre mňa. Rád by sa vrátiť, veľmi rád. Nevieš, ako by sa nechala vec narafičiť?

— Ale ja myslím, dalo by sa to.

Sas odpovedal:

— Rozmýšľal som o veci, ťažko. Dnes je veľa dôstojníkov. A nerád by sa stal po deviatich rokoch opäť len nadporučíkom. Keby ma vymenovali aspoň za majora. To by chcel.

— O tom by mohla byť reč po reaktivovaní.

— Dobre, dobre, ale musím si zadovážiť nejaké zásluhy, inak sa vec nedá riešiť. Síce, vieš, vlastencom som dobrým, to dobre vie i pán generál, i všetci, ale myslím, toľko nestačí.

V skutočnosti Sasovi ani na um nezišlo stať sa dôstojníkom. Len vedel, že od Novotného priamou cestou ničoho nedostane, proboval zatáčaním, okľukou.

Sas sa zamyslel (hoci celý tento rozhovor mal už predom premyslený) a po chvíli, ako keby sa bol práve vynašiel, víťazoslávne povedal:

— Vieš čo, ja napíšem knihu, niečo o strategickej obrane republiky.

— Hm, lenže k tomu treba hodne pomôcok.

— I, to je pravda…

— A také knihy nepredávajú.

Sas lichotením sa chcel dopracovať úspechov.

— Vladko, pozri, veď ma poznáš, nechcem zneužívať tvojej dôvery, ale ty sa poznáš s mnohými… Mohol by si mi byť na pomoci. Bol by ti povďačný, keby si mi niečo takéto vypožičal…

— Ba nie, — odvetil Novotný rozhodne, — predsa vieš, že je to absurdum. To je nemožné. To je vylúčená vec, — bránil sa ďalej zarazený a prekvapený dôstojník.

— Viem, viem, ale mohlo sa to spraviť…

— Nie! — odpovedal Novotný so všetkou rozhodnosťou. — V tomto nemôžeš na mňa počítať.

Sas si pomyslel:

Zajtra i tak povieš — áno.

A vyhovoril sa: — Nuž, odpusť, Vlado, máš pravdu.

O niekoľko dní Sas znova naliehal na Novotného. Ten netrpezlive sa hniezdil na stoličke a prosebným hlasom sa kázal ušetriť od podobných služieb.

— Za nijakú cenu! — povedal konečne… — pýtaj si sám, keď chceš niečo. Ja svoj sľub nezruším!

Sas vidiac, že nedocieli ničoho, odvetil sklamane:

— Doóbre…

V ten deň sa stretol Novotný so svojím známym z polície a ten mu rozprával:

— Nuž, prosím ťa, pán kapitán, ja som ti za tou „pani mamou“ chodil a dozvedel som sa mnohé zaujímavé veci. Ja ti mám dnes dojem, že tá baba vedie pre Maďarov špionáž. Ako som sa dozvedel, pôjde pozajtra do Pešti, som ti povďačný, že si ma upozornil na ňu. Počkaj, ja jej prejdem cez rozum. Ak nepôjde inak, nejakú aktu jej strčím do balíka alebo najradšej pod štrimfľu a potom ju dáme zvizitírovať. Je rafinovaná, to som poznal na prvý pohľad.

Novotný natešený ďakoval za tieto správy. — Človek ani netuší, kde by sa mohol zapliesť do nešťastia.

Baba naničhodná! hútal nahnevaný. Teda dobre som šípil… Špiónka. Vyzvedať chcela… Vyzvedať pre Maďarov… A odo mňa chcela správy…

Umienil si, že pri vhodnej príležitosti, ak jeho známy detektív nič nepodnikne, sám odhalí Hornyákovú.

A aby Sasov dom zachránil od podozrenia, za povinnosť si pokladal, upozorniť ho.

— Prosím ťa, na pani Hornyákovú si daj pozor, počul som o nej podivné veci.

Sas sa zarazil pri nečakanej výstrahe. Videl v tom i kus seba odhaleného; prišlo to ako búrka, nevedel sa celkom ovládať. Ale po chvíli už kľudný zahral si na dobrotiska a odvetil:

— Mne sa v poslednom čase tá osoba tiež nepozdávala, sám som jej dal pocítiť, že jej už niet u nás. A čo ty vieš, Vladko?

— Je vraj na ňu podozrenie, že robí špionáž. I sám som na to upozornil a budú ju asi vyšetrovať…

— Vidíš, Vladko, dnes videl som ťa s jedným dôstojníkom od spravodajskej služby, ten by ti iste dal nejaké spisy, čo potrebujem pre svoju knihu… Ja nemôžem osobne… Tebe by to urobil…

Vtom si Novotný uvedomil, ako sa Sas pred chvíľou zarazil a blesklo mu v mysli, či azda tento človek nepracuje ruka v ruke s Hornyákovou.

— Ak o tom povieš ešte slovo, prinútený budem prestať k vám chodiť. Tak isto to začínaš, ako Hornyáková.