Zlatý fond > Diela > Ukážky z korešpondencie


E-mail (povinné):

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Ukážky z korešpondencie

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

Listy J. Ľ. Holubymu

Veľactený Priateľu!

Vy nie ste len botanik na pevných nohách, ale ste vôbec encyklopedik, čo vyklope všetko na svetlo, čo ta patrí. Nuž ale Vám ako botanikovi ľahko prejsť na etnológiu,[21] keďže vravíme v pospolitej reči i o ľuďoch: ej čiže je to za kvietok! alebo: ani som nemyslel, len keď ti prikvitne atď. Nuž tedy:

Barín — vlastné rodinné meno, značí asnáď ruského pána (barín), jestliže nepochodí z bariny (blato, močiar, bahno — taliansky bagno — kúpeľ).

Bako — čo má špľachy, fľaky, baky po sebe, n. p. bakavú ovcu tu volajú bakeša.

Bero, Berko, Berak sotvaj pochodí z toho, že rád berie — ako naše berné úrady[22] — ale od Albert — tadiaľ Bercik a Berka.

Chrástek možno že pochodí z chrasti, ale môže byť, že berie pôvod od juhosl. chrast — dub. Stade naše Šumichrast. Šuma juhosl. les, nuž však les šumí. Stadiaľ Šumiaco, Rusínmi obývaná obec na Horehroní v Gemeri. Konečne dubový podrost môže mať s chrasťou podobenstvo, keďže ľud nepravidelný, chlpavý les chrastinou volá. Z toho porekadlo: Lepší vrabec v hrsti, ako zajac v chrasti.

Švančara?, sekera? to je iste nejaké cudzie, asnáď nemecké, ale na nepoznanie skomolené meno; u nás volajú takú sekeru kresačkou, a veľkú sekeru na okresávame — topor.

Keď ostrie sekery vyštrbené je, pri kresaní dreva povstávajú na jeho ploche čiary, to menujú tesári: sekera píše.

Švábelky, cingrezle, štrajhelcle.[23] Výraz vydarený, správny zápalky akési dievčatko, farárova dcéra v Novohrade, vraj jedným šmahom vynašla.

Gažo — Kazimír.

Geľo — chmuľo, mamľas, trembuch, ozembuch etc., etc. Na surové nadávky má náš ľud bohužiaľ prebohatý lexikon.

Čle volajú Horehronci všakové ľud otiskujúce neresti — epidémie.

Divné je to, ako rozličné potýkajúce sa národy pradávne svoje korenisté výrazy zamieňajú, opúšťajúc svoje, navzájom tamtie cudzie prejímajú. Tak n. p. medzi Nemci a Slováci v Turčianskej, Tekovskej a Nitrianskej stolici. Keď si sa s Nemcom do roboty sa ponúkajúcim pojednal, pýta on na to ešte doliehavo: Eine olivrant.[24] Slovák ale zase nechce byť na žiaden spôsob bez ausni (Jauss)[25]. A ten Nemec prišiel k tebe: náročky a Slovák zase: flaisom.[26] A tento predáva Nemcom v pôste frišky — frösche.[27]

Takým spôsobom mohli i Maďari, ktorí ako kočovný národ mali svoje ló, tehény, juh, kecske, disznó[28] atď., museli mať pre ne i seno — széna, slama — szalma, a k dorábaniu tohoto kosu — kasza, hrable — gereblye — svoje výrazy, ale kočujúc masami Slavianstva a obcujúc s nimi, potratili svoje národné výrazy a privlastnili si cudzie. Nemecké slovo Arbeit, pospolité Orbeit, a tomu príbuzné slovo orbata, a preci prejal Nemec od Slováka die Robot.[29] a Maďar rab, slov. rob. Toto sa pomaly tratí a miesto neho zaujíma: otrok, nevoľník (obec Nevolno).

Taliani prejali od Nemca ricco — mních, lat. divus, a Nemec prejal do neho: die Diva.[30] A tak ďalej.

Je toto rapsódia, len tak rapští, a nič viac.

Majte sa zbohom

Váš

dr. Zechenter

Kremnica 10-ho júna 1899

*

Dôstojný Pane! Ctený Priateľu!

Nie som síce Tarandus, žeby som sa machom živil; to som už skorej, povedal by, Tarandoš-randoš,[31] ale nie ani to — ale som divý „Bemoostes Haupt“,[32] aké exempláre sme príležitosť mali tempore studiorum[33] svojím časom in alma mater-e,[34] aby jej do matere, spozorovať.

Nuž tedy „Der langen Rede kurzer Sinn“[35] je, aby ste, milý priateľu, Vy ako známy fitofag[36] ráčili sa nad týmito tu poslanými machmi zmilovať, ich určiť, a tak ich potom láskave na mňa zase, rozumie sa nefrankovane, odoslať.

Je pravda, že nemajú sporangie, nemajú nástroje rozmnožovania sa, ako potrebné dokumenty svojho odkundesovania, ale Vaše zvyklé oko úfam premôže i túto ťažkosť, a prezradí zemanský diplom týchto božích bytností s predikátom.

Ja starý šedivec, ja Bemoostes Haupt, ktorému už len dakoľko mesiacov do ôsmich krížikov chybuje, sa už viac z prirodzených príčin s rozlúštením tých machov zapodievať nemôžem, ačpráve v mladom mojom veku som tu i tu dáky interesantný mach v hlave, i na hlave odniesol, a výhľad mám naskoro do neho zahryznúť musieť a podeň sa dostať — ja som sa neoddal do určenia týchto machov, ale istý mne blízo stojaci pán sa do nich zahryzol a ich určiť sa usiloval; ale či sa mu to podarí, keď k tomu potrebných ústrojov niet, to je ovšem pod otázkou, a to má Vaša diagnosis rozhodnúť, o čo Vás úctive prosím.

Mám pár fanerogamov[37] z Vezúva, ktoré mi prednedávnom môj zať,[38] vytrhnúc ich tam per tangentem[39] nanáhlo, doniesol. Sú ešte v preši. Bohužiaľ cestou, kým som ich dostal, odlúčené od domova, veľmi spustili nos, žalostili a uschli a tvrdo ba i nemožno mi bolo ich správne určiť. Nuž tedy, keď sa už senom stanú, príležitostne by som sa tiež osmelil Vám ich na superarbitrium[40] poslať, jestli čo proti tomu namietnuť nemáte. Či áno? Či nie? Však ich je len málo asi 5 — 6 kusov.

Čo sa tých machov týka, nechcem byť dotieravým, ale by mi milo bolo, keby ste mohli, chceli a previedli, žeby som ich najpozdejšie pod dvoma týždňami dostal. Aber darum keine feinšaft![41]

Včera som Vami v r. 1877 zbierané a mne darované cryptogamy fúkal a čistil.[42] A tu som videl, že beštie mole tiež ako ja rady Agaricusy jedia,[43] len ovšem ony to robili bez kapustnej polievky. Bezpríkladná opovážlivosť!

Moja žena svojím spôsobom sa teraz tiež botanikou zapodieva, sortíruje banibule zemiakov, ktoré po dlhších dažďoch matke zemi odporúča. Ach, szegény tót legény mindig krumplit zabálni.[44]

Nuž dosť toho. Pán boh Vás požehnaj i s Vašou rodinkou, a odpusťte moje hriechy, že Vás toľme unúvam.

Váš ctiteľ a priateľ

dr. Gust. Zechenter

Kremnica 1. V. 1903

*

Dôstojný Pane! Milý Priateľu!

Vo tri vrchy ďakujem, áno ďakujem, ale som Vás pekne, krásne prosil, aby ste mi nefrankírovali[45] zásielku, a Vy ste sa preci tomu vzopreli; oponovali a obstruuvali, nuž a z toho pošiel exlecks![46] Nuž, ktože to kedy videl, seno frankírovať? Nuž, keď ste Vy taký ľahkomyseľný márnotratník, tak Vám tu posielam kus poštového Tasemca (Foenia postalis)[47] obliznite a prilepte ho potom na späť poslaný balíček týchto bylín.

Áno, ďakujem Vám vo tri vrchy za diagnosis machov, a to tak hlasno, že ma na Tatre, Fatre, Matre a nedbám i na Katre počujú, tedy ač na štvrtom vrchu, ktorý ešte na uhorskom erbe aspoň posaváď ešte nenarástol. Stalo sa to chytro a ochotne. Však keby Vám len i ja dačím slúžiť mohol. Ale čím? Ako? ja starý kokrheľ, súci len na „Trosky“ radvanského jarmoku. Veru tak.

Nuž ale „Mit den Essen kommt der Appetit!“[48] hovoria Nemci a moji predkovia tiež boli Nemci, a tiež tak hovorím a robím. Moja dotieravosť nemá hraníc, ani ako tá dotieravosť ploštíc, múch a švábov po kuchyniach. Následok toho je, že Vám zase posielam pripomenuté už v mojom predošlom liste byliny, chvatom vytrhnuté na chlme Vezúva po Veľkej noci mojím zaťom. Arcem i tal. je bez otázky dobre určené, tie druhé, už veľmi zvädnuté a uschnuté, som určiť nevedel, som len zďaleka hapkal. Nadovšetko jedna nevyvinutá vetvička zdá sa byť — asnáď — vŕba, a tá bylina bez kvetu s vráskatým listom veľmi príjemne, zvláštne, a tuho podobne dačo šalvii alebo Menthae[49] voňala.

Čo myslíte o nich? Ráčte ich prezrieť, čo možno, určiť a mi ich potom láskave poslať.

Ľúto mi dr. Kornhubera, ale to už tiež musel byť zrelý paholok, lebo už vtedy, keď som ja ešte po breznianskych salašoch behal, už on šarapatil v prešporskom „Verein für Naturkunde“,[50] ktorého členom som sa takže stal a síce 7-ho mája 1860, tedy dnes tomu práve 43 roky. No a myslím, že on vtedy tiež už nebol honelníkom.

Jestliže Vy máte duplikáty tých skamenelín, veru by ste ma nimi veľmi obradúvali, tu i tu kukám i ja na to ešte s radosťou a rád obdivujem tú utešenú, milú božiu prírodu, tú jedine vernú, úprimnú, pravdivú a velebnú prírodu.

Veru, veru ten gesslerovský širák,[51] deravý a všivavý, zamastený, smradľavý. A tomu sa klaňať? Ó stultitia! stultitiamque dicam, num imprudentiam singularem!!![52] — Komisný je ten svet bez konca a kraja. Krikľúnstvo a bezodná impertinencia vývodí nad všetkým a v šachu drží, pod kolenom jak veľkô tak malô. Drzosť a len drzosť imponuje, bezuzdnosť rozpustilá; pár sto krikľúňov panuje nad celým morom nehybného mamľastva. Amen.

Odpusťte, že Vás zasa trápim
Váš starý Agaricus čili Hágh
dr. Gustáv Zechenter
V Kremnici 7. mája 1903

[53]

*

Dôstojný Pane! Veľactený Priateľu!

Bol som zásielkou veľmi príjemne prekvapený. A tu hneď poznamenať mi prichodí, že Vaša láskavosť už i hranice zdvorilosti prekračuje, a síce nielen že ste ma neočakávane zásielkou prekvapili, ale nadobudnuli ste si zásluhy na mojom poli finančnom tým, že ste k tomu ešte i útrovy poštovné na svoj exposé prejali. No toho je už mnoho, a i dobré, keď ho je primnoho, môže byť „Was zu viel ist ungesund.“[54]

„Item, stalo sa, alea jacta est.“[55] Keby ja včuľ len vedel, ako sa Vám odhajdukovať. Tešilo by ma, keby som mal tú česť, tu u nás Vás „Von Angesicht zu Angesicht“[56] poznať. „Domine non sum dignus“,[57] ale by ma veľmi tešilo Vás u mňa môcť privítať. Rubusy zbierať[58] mi už tvrdo padne, keď sa na Rubicon už škriabať nemôžem, nesúc na skrivenom chrbte kopu rokov už blízo, blízissimo osemdesiatim, i ľahko by sa mi slabé nohy v húštine, cárachu černíc a malinčia zaplietli, a prišiel by k pádu nášho premiéra „práva a spravodlivosti“. Neprichodí mi tedy inšie, ako sadu tú „Langer Rede, kurzer Sein“[59] tým obyčajným banálnym refrénom zakončiť: Budem sa chcieť odslúžiť.

Nemám ovšem pod rukou múzeum, ale len skromnú zbierku a dakoľko kníh, ako to vôbec provinciálni prírodopisní šturgáči majú, a dľa toho — už či správne, je druhá otázka — hľadel som mne poslané horniny určiť. Amonites by bol tedy dľa mojej povrchnej mienky Amonites (Aegocceras) Adnethicus — Slauer Lastura, myslím, patrí: Inoceromus Cripsi-Maut (taifel?) Belemnites som nemohol ani približne asentírovať, dačo by sa asnáď na Bel. hastatus svojím parsúnom zanášal. „Bisgbub der mehr sagt, als mehr weisse.“[60]

Ten Cochiusov Chytsihosaurus[61] sa mi z treťohornej doby tiež páčil. Musel dakde v modranskej krčme na Unterhaltungu[62] byť, že mu rebrá dolámali. Ostriga a Icht. rebro sú preci priďaleká rodina, ba ani len kmotrovci. Ja mám v mojej zbierke Ostrea crasigsima (Stará Turá). Ostrea Girgensis (Vaša Lysica). Ostrea longirostris. Auct (Čabratec pri Lubinej), Ostrea crasissima (Modrý Kameň, Novohrad), Ostrea crasissima je ozaj, menovite tá z Modrého Kameňa, hodná, dlhá varecha, nie div, že bola pomiešaná s rebrami Ichthyosaura, keď sa k tomu na pospas kus fantázie primieša.

Interesantná je tá Vaša Lysica. Už i to samé meno je ďaleko-široko po sláv. svete a odpradávna, kde ešte dolné slov. nárečie a podnárečie nejestvovali — rozsypané: Lyságora, Lyssa[63] (ostrov v Jaderskom mori) Lysá (hoľa v Julských Alpách) rozprestiera sa na hranici Talianska, otlaky nôh sú jej už v Lombardsku, atď. V tej Vašej Lysici (deminutívum) musí byť poklad fauny liasovej.[64] — Ja ale bol som tej mienky, že u Vás kriedový útvar prevláda. A tu vidím že jura. Nuž prišli ste skorej na svet ako Súľov (eocén) a Vrtižier (krieda). Pekná a inteligentná je tá Vaša trenčianska krajina. A tie vaše nárečia a podnárečia sa tiež voľakosi, ovšem nikým nekontrolované, krútili, prelievali, úvalmi, dolinami, ako tie „golfy“ po zemeguli.

Hľa! hľa! kam sa ti myseľ zamoce z lysických lastúr, amonitov a belemnitov. Aký to široký, ďaleký, hlboký obzor! — Et ex unquel eonem.[65] Nuž ale čo? Ars longa vita brevis —.[66]

Majte sa zbohom, priateľu.

Váš dr. Gust. Zechenter

Vertatur[67]

Kremnica 27-ho juniusa 1903

*

Veľactený Priateľu!

I zase jedon taký splašený turista v Tatrách a okolí Dobšinskej jaskyne pochvátal pár zelín. Dačo som určil, čo k tomu vhodnejšie bolo, a s týmto neviem si rady. Mne sa také šklbanie bylín tak zdá — nehodno pripodobniť — ako keď na pašu hnaný vôl cez susedné žírne nivy bez rozmýšľania, v náhlosti a bez vyberania, čo práve dopadne, ušklbne.

Nazad mi tie smeti neposielajte, len mi, prosím Vás úctive, nakrátko na dopisovanke oznámte, čo by ony asi značiť mohli. Pridal som ku každej záhadnej byline číslo.

Skameneliny som ešte nestačil hlbšie obzerať, ale jedna z tých s Cerithiani uložených korytnačiek má byť Ostrea fimbriata — tá malá — a tá dlhá ozaj či nebude ako dr. Kornhuber povedal, Longicostris. Je to taký echt Poperovský nos.

Pozdravujem Vás srdečne. Zbohom

Váš dr. Gust. Zechenter

Kremnica 10/7 1903

*

Veľactený Priateľu!

Už som Vašou láskavosťou mi poslané skameneliny pokukal a dľa možnosti inkaserníroval.[68]

Boli to Amm., a síce so širokými jednotnými rebrami, ako i predošlé Ammon. (Aegoceras) adnethicus, a ten pri chrbte vidlatými rebrami Ammon. (Perisphenetes) procerus. Mám v mojej zbierke kamaráta mu, teraz suseda zo Svinice v Banáte pri Dunaji. Tento celkom tmavočervený, lebo sčiastky v železnú rudu obrátený, ale od Vášho značne väčší, bez materníka (Muttergestein) slobodne, izolovane vyvinutý. Dve malé korytnačky prichodilo mi Ostr. fimbriata nazvať, ale tá tretia nepasuje k nim, tie sú ploché, táto ale vyhĺbená. Ovšemže sa tie opice veľmi menia nadovšetko s odievaním tých náramne veľa sukicu. Dľa nomen et omen[69] myslím, že tá dlhá Ostr. skorej patrí ku longirostris ako ku crassissima. Mám jednu poznačenú crassissima, ale tá i chrbtom i šírkou a ktomu krátkym hrdlom patrne sa líši, vyzerá asi takto (kresba: chrbát, predok). Nuž je to navidomočí veľký rozdiel, ako žeby tie obe mali byť crassissime, hoc non credo, amice charissime.[70] Tie druhé lastúry sú istotne Inoceramusy, ale ovšem v rozličných „haptákoch“ rozostavené.

NB. Tá O. crass. od chrbta vyzerá sťaby ženská mantila skamenelá. Ej, však bodaj by tie mantily boli skameneli, aby sa tak často nepremieňali, ale sú to tiež také ostrigy t. j. O! strigy.

Tie Ceritia plicata sadli medzi novohradských susedov, a myslím, či by oni, keď sa tak hojne u Vás nachádzajú, zomleté neboli vítaným hnojivom? Mali ony dúšne fosforič vápno obsahovať. — Chudák nebohý náš Jul. Plošic zbieral pri cestách kosti z konských zdochlín okolo selice Falkovej, kde najvýtečnejšie mrciny na celom svete kopytá vytŕčajú — mlel ich na hnojivo. My sme mu vše zo samopaše, pri hostinách, šovdrové koštiale, husacie, morčacie skelety do reverendy pratali. Chudák, už veru i jeho kosti čakajú na múku, a či na špodium.[71]

Nuž, pozdrav Vás pán boh, a zdravstvujte!

Váš ctiteľ dr. Zechenter

Kremnica 15. júla 1903

*

Veľactený priateľu!

Vo zmysle Sv. písma po toľkom ohádzaní kamenín, akého sa mi z Vašej stránky stalo — by som Vám mal chlebom do chrbta búchať. Nuž ale pri tak lacnom zboží, ako sa nám teraz ukazuje, Vy toho zapotreby mať nebudete. A tak mi neostáva inšie, ako sa Vám slovami vďaky odmeniť, čo týmto srdečne konám. Ja som Vám veľmi zaviazaný, Štefan mučedlník bez múk, za Vašu posluhu. To isté robil, ale pravda v hneve, Dávid Goliátovi, keď mu fundou skalu o sluchu tresol. Či ale v tých skalách odtisky boli, to nevieme, dá sa ale predpokladať, že tak Goliát ako Štefan odtisky odniesli.

Poprezeral som teda poslané mi Vašou láskavosťou predmety, a nakoľko mi to ich vyvinutosť a moja obmedzená vedomosť a mojich pár kníh dopúšťali, som sa pustil zápasy s nimi. Ten holý amonit je lebo — a pravdepodobne — Amonites complanatus (Amaltheus) alebo Am. (Arcestes) Gaytani. Korytnačky (lastúry) bolo tvrdšie určiť, ale myslím, že patria zväčša medzi Inoceramus ventricosus. Tá kosť, a to sa veru zdá byť, má podobu — nehodno vraj pripodobniť — kľúčovej kosti. Nuž ale, či je ona, a z čoho je, pes ju tam zná. Na každý pád je to ale zaujímavý nález. Ďalej by boli zlomky Am. (Perisphinetes) procerus a Am. Athteta. Pri týchto dajedných ten zvláštny úkaz pozorovať, že sú rozťahané, tedy nie vo svojej pôvodnej podobe. Ony tedy dávno už uložené, skamenelé, i s materným kamením boli akousi silou natiahnuté. Znak toho, že i masívne hory v pohybe stáli, ba áno i teraz stoja. Váš vykreslený Fukoid[72] akási Alga chondrites? Ja mám v mojej zbierke kúsok z Vrtižieru: Pecopteris Lippei. Ten mne poslaný zvláštny list, a či čiastka toho, je bezpochyby Kryptogama. Nakoľko geológovia tvrdia, len v dobe kriedovej začali sa naše listnaté stromy, a pasúvali sa s Phauarog. Ale čo to mohol byť za zvera, čo ten p. Bar. pri Púchove[73] dľa Mus. Sborníka naleznul, ktorého rebro dlhé bolo tuším na 70 stôp!!? —

Ináčej ja ako starý bača biedim, biedim. Tu pichá, tam pichá, tlačí, páli, chladí, sužuje. Najväčšmi tlačí ale tých 80 rokov. Vôľa by bola, ale tá nedostačí. A k tým všakovým nerestiam prichodia i zvonku rozličné omrzlosti. Nuž tak, bratu.

Príjmite môj najsrdečnejší povďak, a keď Vám ja dačím slúžiť môžem, ráčte rozkázať.

Pán boh s nami a zlé preč!

Váš vrúcny ctiteľ — priateľ

dr. Zechenter

Kremnica 10. aug. 1903

*

Veľactený priateľu!

Ozaj som bol prekvapený, keď mi listonoš tak nenadále poukážku na ládičku od Vás doručil.

Hej bratku, odpusťte, ale Vy ste figliar. Vy ste predvídali, že mne starému paholkovi hrígy, zuby chýbajú. Veruže chýbajú. Na vrchnom čelustí mi jedon solitair[74] trčí práve tak ako starý Podmanickovský hrad pri Pov. Bystrici, lenže tento dolu — a môj hore hlavou. A na spodnom čeľustí vynikajú ako „rumy Palmyry“[75] šesť rozheganých zubov v podobe asi vylámaných železných hrabličiek. Nuž toto ste Vy všetko museli vedieť, aspoň tušiť, že ste ma tak krásnymi ozaj čerstvými zúbkami obdarovali. Náš ľud pri návštevách značnejších občanov čiernym chlebom ponúknuc, hovorí: „Nech sa ľúbi zúbky vytrieť.“ Nuž tie žraloky — hrom im do matera, museli veľa toho čierneho chlebíka požrať, lebo sa im zúbky krásne leskli. Boli to strašné sekadlá. Mám zuby z Horn. Struhárov od Joz. Lunačeka, na tri prsty vysoké a široké, a koľko ich bolo?!! Sú to pozostatky treťodobé a pochodia z „Carchorias Megalodon“. Papuľu mal tento obštrukcionalista[76] na meter širokú. No, myslite si, keď ju otvoril, servus Jonáš! — No ale ľudia boli ovšem veľmi múdri a opaterní, že sa vtedy na povrch zeme nedriapali, ale vyčkali s Jonášom, kým si časom tie hrozné klovy neošúchali. Tieto štíhle zuby (ilustrácia) sú dľa môjho zdania „Lamna cuspidata“, tie 2 — 3 nízke a tľapkavé zuby (ilustrácia) sú „Galeus aduncus“. Nuž ale prisahať na to nebudem, bo som im pri krste nebol a matriku nenahliadal. Poslali ste mi ešte hodnú dosis „Koprolithov“[77] a to je „a Java“ pre dorábateľov hnoja. Zub je počiatok, a to koniec veci. Mimo povšedných mám i týchto paleontol. dakoľkých reprezentantov, ale tohoto vzoru nemám ešte. Mám z doby „Produktiver Steinkohle atď., atď.“ Bodaj by skameneli, no hľa a tak sa stalo.

Pri týchto Vami poslaných Koprolithoch sa i ja osobne, a vyznať musím, so závisťou zastavujem. Od troch dní vykvitol u mňa, a či vlastne zo mňa, takrečený Caelus speciosus, a k tomu kvôli musím sa v izbe a poťažne v posteli povaľovať. A tak, darmo je, pohľad na tieto zatvrdnuté, skamenelé rybacie pozostatky vzbudil vo mne túžbu za takýmito kompaktnými výtisky, a či odtisky. Nuž hľa, paleontologické tieto predmety hodia sa i patologicky na moju terajšiu roztrasenú bytnosť. Ammonites je určený. Belemn. je ťažko mi určiť — nemám modely, a k tomu sú kus obšúchané. Je medzi tými zubmi i jedna korytnačka, podoba dobre zachovaná, ale povrchné ozdoby — čiary — sú zodrané, ale sa pokúsim ju pokrstiť, však krstiť smie i lekár v núdzi.

Brat môj drahý, rád by som vedel, skadiaľ tie veci došli — z Ameriky, či Sibíra? a odkiaľ tam, aby som im vedel príslušnosť, ak by mi prichodilo k ich rodinám písať.

No teraz od tých žralokov prejdeme na pánov. Či je ten p. Kuzmány syn Petrov?[78] Jestli áno, tak som sa ja s jeho otcom v Brezne veľmi dobre znal. Jeho mati bola Palkovská z L. S. Mikuláša, a bol som s Jan. Čipkom[79] na jej svadbe. Otec mu bol fantasta minimus caloulo[80] rečeno. Petrov brat Paľo, znamenitá chlapina, už spí; škoda ho. Či Peter ešte tlačí svet? Tohoto žilin. Kuzm. starý otec bol superint. Karol, mne z časov študent. v B. Bystrici známy, keď tam bol farárom. Potom som chodil k nemu vo Viedni. Chodil do Brezna. S jeho synmi Paľom[81] a výtečným námorným inžinierom[82] (v Trieste) som bol intímnym priateľom.

Vášho Ostrolúckeho[83] otca znal som dokonale, on bol Pečovič,[84] Schwartzgelb.[85] Bol okresným sudcom pod Bachom v B. Bystrici; a ja okresným lekárom. Vedno sme u Marov obedúvali,[86] často sme sa schádzali, ba som i na Ostrolúku s ním na sennom voze výlety robil. On bol veľký gazda, ba až skúpy, vo svojom zovňajšku nedbalý, ale umný, vzdelaný, dobrý a statočný chlap. Ja som ho rád mal, a on mi tiež bol prítulný. Ba aký je jeho syn? I toho Vášho ostrol. starého otca, ak sa nemýlim, Mikuláša,[87] som znal; bol som raz prítomný na stoličnom dome, keď ho — pred r. 1848 — vyvolili za vyslanca, a pri dvíhaní a sťahovaní mu zlaté šnúry potrhali. On nebol rečníkom, a preto hovorili o ňom, že striebro je rečniť, a zlato že je čušať.

Nuž hľa, akú som Vám miškulanciu popísal, nebodaj Vám žalúdok pokazím, ale to hlavné, čo som napred písať mal, o tom som sa posaváď nezmienil. Nevďak je ver hnusný čierny hriech, ten ale spáchať nechcem, a teda: Ďakujem Vám srdečne za posielku a za Vašu mne tak milú priateľskú rozpomienku. Keby som Vám len i ja dačím mohol sa zavďačiť, aspoň žabacími stehnami na pôstne dni, ale čo keď i tie nedonášajú, asnáď vyvandrovali i tie ta za oceán.

A tak ostávajte zbohom, buďte zdravý. — Vám priateľsky a hlbokou úctou oddaný sluha

dr. Gustáv Zechenter

Kremnica 26. febr. 1904

*

Veľactený Pane! Milý Priateľu!

Pochybujem, že by ste boli mali tušenie a predstavu, ako príjemne ma prekvapíte. Už samo v sebe to, že ste sa rozpamätali na meniny moje, na mňa — predmet ozaj už archaický, ma tešilo, tým viac ale, že ste pamiatku tú, či rozpomienku okorenili, ako uhorkový šalát paprikou — tou Vašou brožúrou. Je to príjemné dielce, a dá sa tým chutnejšie čítať, že osnova jej spočíva na základe: misce utile dulci.[88] Váš humor nedá sa udusiť ani pri petresitoch(?) a salašoch malokrivánskych. Pri čítaní Vašej salašnej vizity zišlo mi na um, ako ma tiež zelinkár a vodič v Tatrách (odvážal kežmarským lekárnikom gentianu) za salašom vláčil. On bol v tej domnienke, že salaš mne dáka novota! — A ja vtedy osadený som bol v Brezne, a tam na okolí hen 14 salašov! Čo to teda pre mňa za novota? A vláčil ma hore grúňom dolu grúňom, až sa mi vyplazený jazyk po zemi vláčil. A ešte ma tam bedári psiarkou hostili. Alios ego vidi ventus aliasque procellus![89] — Môžete si myslieť, ako mi to teraz milo padne, post tot tantaque discrimina rerum,[90] na moje prežité časy upomínajúce spisy čítať. Teraz — pravda, len pozriem na moje staré 80-ročné píšťale, alias pedále, a vzdychnem zhlboka: „Fuit.“[91]

Ďakujúc Vám vrúcne za zdvorilosť, rozmýšľajúc, čím by som sa Vám mohol i ja „rúm starý“ zavďačiť, prišiel som na to, že Vám pošlem dačo z mojej „fauny“ — perse, v obraze, a tu to máte starého baču. Ja som bača veľmi starý etc. K tomu ešte doložiť načim, že je tá fotografia už 3 roky stará, nuž vtedy som ešte len sopliakom bol. Moja sestra,[92] in cunis[93] tu žijúca, teraz 6-ho aug. preskočila jedenadeväťdesiaty rok a má ozaj pamäť a rozsudok napodiv.

O našich biedach škoda písať, však sú tie všeobecné. Ja nepamätám takých suchôt a horúčostí. My v našej veľkej záhradníkom opatrenej záhrade a na poli nedochováme nič vlastného. Všetko kupovať. Človek sa zhrozí hľadiac do budúcnosti, do zimy. My sa len akosi premoceme, ale tiež remeň musíme sťahovať, ale ľud, pospolitý ľud, a bez zárobkov! — A potom česť pánov posedí: civillisty[94] a delá. Možno lepšie bude, keď ľud nimi postrieľajú, kým by hladom mrel. Tu človeku srdce stisne a rozum ostane stáť.

U nás sa i šarlach moce a naše pravnúča Karola 4-ročná, živá, vrtká žubrienka, ho tiež zdrapila. Mali sme mnoho strachu po 6 týždňov. Vďaka bohu, už zase drobčí veselo ani žrebec. Dvoje detí umrelo tu na cholera nostras.[95]

Pre bylinárov je tento rok ako stratený. Ale i tí majú ujmu, čo byliny sušia a ukladajú pre statok na zimu. Ja sa bojím, že mi žena môj herbár pochytí, má 7 chvostov na stajni rohatých a dva kone, to budú, prisám Jánu, drahí kostoši: „Zle, mamička, zle, Brandenburci zde.“

No ale opatruj Vás pán boh a daj Vám šťastlive preplávať hroziace nám tieto nehody. Pán boh s nami a zlé preč!

Vám srdečne oddaný priateľ

dr. Zechenter

Kremnica 16-ho aug. 1904

*

Dvojctihodný Pane! Milý mne Priateľu!

Váš mne veľavítaný „parsuon“[96] som medzi mnohých iných mnou vážených starších šarvancov vradil. Tam stojíte veru už i Vy 70-ročný „virkli-kaprál“! Nuž a celý rad týchto kamarátov od prvého do posledného Flügelmanna[97] patria medzi adentoideov,[98] a keď medzi nimi jedon druhý tie klovy vyciera, sú to len veci, ktoré patria do tertiam dentitionem,[99] čo dáky zubársky lekár sklepal. Vy sa honosíte ešte s piatimi, ja 81-ročný paholok mám toho ešte šesť, ale ani jeden z nich statočný. Ja už ani nejem, ale mlgám, a nezadlho dostanem cumlík. Nuž tak, tým ma moja žena straší. Veru Vám, brachu môj, na parsuone badať, že tam pod nosom, za kulisami dačo chybí. A to sa potom tam utvorí akési priepadisko nálevníkovité, ako to naši baníci „pingou“ nazývajú. U mňa to už prešlo do podoby vačka, aké predtým z vlny pletené na dohán, na kabátoch, na gombíku zavesené nosievali. To sa motúzom stiahlo a vyzeralo asi takto.[100] S tým je spojené akési saframetské šušlanie a toho následok býva ten, že ma žena vraj vše nerozumie, a ma posiela zubomordárovi. No ja, dobrô stvorenie, som moju polovicu (ale horká polovica, je ona dobrých 2/3) poslúchol, a otvoril som lekárovi žralocký môj pysk. S bázňou a opovážlivosťou nazrel mi do hrtana, odčítal mi tie palisády a povie mi toto: Salamun: „Lieber Collega, diese praehistorische Dinge müssen heraus. Damit sie mit Rücksicht auf Ihr hohes Alter nicht vielen Unannehmlichkeiten beim Ziehen ausgesetzt sind, werde ich jeden Monat ein Stück ziehen.“[101] Tedy sa mám dať za 1/2 roka šklbať?! „Wissen Sie was, Herr Collega, ich werde abwarten bis sich diese Pallisaden von selbst empfehlen werden. Für jetzt empfehle ich mich selbst, und komme in 10 Jahren wieder, Kašamer Diener!“[102]

Pravdaže, je to s tými korytnačkami na podiv, taký prepytujem sopeľ, a toľkú ťarchu vláči, nuž ale mu ono i voda pomáha, nuž a mimo toho oni ani o železniciach, ani o elektrike, čo sa ich pohybu týka, pravý pochop nemajú. Nuž a prosím Vás, či nám to nepadne, keď často malinká ženička batoh nosí až pod nos, a potom Vám vyvalí, trojčatá, krepké okrúhle ani tie echt Gorkslierky. Práve tieto ostrigy s tým sopľavým organizmom sa pred tými vodnými a zemnými gurmány[103] hanbia, boja a ostýchajú, a preto sa do takých hustých a tvrdých búnd rekzeérujú. To by už koniec koncom preci i žraloka zapieklo. Quod erat demonstrandum.[104]

Máj sa pochlapil, sľubuje napraviť, čo vlani pokazil. Prší, slnko svieti, práve ako načim, a jestli ten pán Bosco[105] ďalej od škody zachráni, budeme mať i hojnosť ovociny. Húsenice, chrústy, to všetko šlo do Mandžúrie.[106]

A tak ďakujem Vám ešte raz za milý mne udelený dar, odporúčam sa Vám do ďalšieho priateľstva, a odporúčam Vás pánu bohu

Váš ctiteľ dr. Zechenter

Kremnica 19/5 1905

*

Dôstojný Pane!

Presvedčený som, že mi vše dobre prajete, však sa rozumieme, a cítime jedno a to isté spolu, ale, a netreba mi dosvedčovať a prisahať sa na to, že ma Vaša pohľadnica a ako príjemne prekvapila tam za horami za dolami, trojmi králi od západu podpísaná. Pán boh Vám zaplať, že ste sa na mňa starého hríba rozpamätali. Vivant sequentes,[107] a daj boh, aby sme si takto pri dobrej vôli ešte 10 rokov gratulovať mohli.

Ten Váš homunculus ad portam[108] sa mi dľa jeho výzoru zdá byť kľúčiar-kostolník, skosenej tváričky, a bodaj, že plenič Zemanského Podhradia, a zholeného pobradia. Stará škvarka, opravdivý kostolný riad. Neznám, či bude krst, a či vádska, ale voľačo bude, z jeho fizomónie sa to jasnejšie vyčítať dá ako z Martinského kalendára správnosť predpovedania chvíľ.

My tu živoríme v tomto utešenom anarchičnom čase,[109] lebo exlex logicky inšie ani znamenať nemôže ako anarchiu. Naši tunajší korenistí Nemci vyslovujú exlex dľa svojej mluvy ös lekts (ös — Vy, lekts — vylížte) — je to celkom významné. „Bože môj, Otče môj, či je ten svet zmotaný“, ale nie zo smotany, ale z brindy.

Príroda sa tiež akosi za ľuďmi, a či títo za tamtou spravujú. Suchota a horúčosti ničia naše kopaniny. Ovociny bolo žobrácky málo, a to od smädu opadúva. Slivy opadúvajú ako astmatiční ľudia in cyanosin[110] osivejú a spúšťajú sa predčasne, pred svojím lekvárovým a slivovicovým určením do matky zeme. Jablká unujúc slnce a horúce vetre, hľadajú útulok v tôni pod stromami a stávajúc sa malus malus.[111]

Ja som si už bol dávno ten priemysel premyslel, že ako by človek pomológ s obídením finančných strážnikov slivy dobre zúžitkovať, t. j. lekvár a slivovicu bez akcízu fabrikovať mohol, a to veru naraz s trojakým osohom. Nuž ako? Ma gospoda, posluch! — vravia Hrvati — t. j. haljuk![112] — Najem sa dokonale slivák. To prvý osoh. Po dakoľko hodinách nasleduje per anteriora[113] slivovica. Druhý osoh. A zas po pár hodinovom zroku per posteriora[114] nasleduje lekvár. Tretí osoh. — No kde je početnejšia rodina, nuž to voľačo vynesie, a za to všetko neplatí sa akcíz.[115] Ovšem teraz, keď je vraj exlex, sa bez toho zaobídeme. Nuž ale zapamätať si to neškodí takto v domášnych drobničkách.

Moja žena dnes vo veľkom botanizme v záhrade, t. j. kosí, či lepšie rečeno — dá kosiť otavu, vlastne už hotové seno, lebo byliny už na koreni uschli. Neviem, či pri takom krme, aby kravy pri dobrom „humoáre“ udržala, a ich strovivosť napomohla, či im čiernu kávu a cigary nebude musieť ponúkať.

Nuž a tak, priateľ môj dobrý, p. boh Vás i s celou rodinkou udržuj na zdravých dobrých nohách a pri veselom žalúdku. Vám vrelé oddaný

dr. Zechenter

Kremnica 19-ho aug. 1905

Dr. Iv. Turzo,[116] ktorý s mnohými našincami v Luhačoviciach — v bielych nohaviciach — drahú vodu do seba lial, preletiac domov, zastavil sa u mňa, pohodil u mňa cez obed, potom sa zase pobral na krídla ďalej ad lares paternas.[117] Chválil Luhačovice, že je ľahší, čo mu i tak verím, lebo v každých lázňach človeka oľahčia.

*

Dôstojný Pane! Veľactený Priateľu!

Senectus claudicat.[118] To je: idem pozde, kuľhám za druhými. Moja dávna známosť, Neuralgia, vliezla mi do môjho pravého motora, do môjho rozstrojeného hýbadla, upomínajúc cez viac dní na to porekadlo: Senectus ipsa est morbus.[119]

Medzitým sa na Vás zavalili hen dve slávnosti, jedna meniny na Jozefa a potom narodeniny až na sedemdesiatu sekeru. Nuž pekný to vek, ale môj je o 12 rokov krajší. Ale prial by som si, aby bol o 12 menej krajší. Keď Vás do sveta vytisli, som ja už pred gymnáziom podkovičkami veselo žabice kresal.

Prajem Vám tedy zo srdca, aby ste za mnou riadili, ba áno, aby ste ma v počte rokov časom predbehli na radosť Vašich ctiteľov a priateľov, ale bez neuralgického prídavku, a na postrach všetkých, zvlášť nových a tiež odrodilých — čili varietášov[120] — blízkych a ďaleko sa rodiacich bylín. Amen.

A tak majte sa, zbohom

Váš starý diluviálny, s úctou oddaný

dr. Zechenter

Kremnica 27-ho marca 1906

*

Korešpond. lístok.

Ďakujem Vám srdečne za Váš srdečný príhlas, ktorý mi tiež k mojím 82. meninám zavznel. Saepius & amplius & mihi & Tibi.[121] — Píšete mi, brat drahý, že sa už teraz sťažka po vrchoch za bylinami driapať môžete. Hm! Čože ale ja, mne už ťažko prichodí čo len reďkovku z matky zeme vytiahnuť, čo mi tu pod nosom leží, a pri jej s trovení by som si mal druhého najať, aby mi ju prežúval. Mám síce vložené tie hrable, ale veru ani prirovnať k tým časom, keď som na svojom mlyne mlel, teraz to len tak roztieram, ako keď mlynár na horúcom kameni melie. Ozaj, človek umiera po kuse každým dňom. Eli, eli, eli, lama sabaktani — tak to býva veru, moji drahí páni.

Zbohom

Váš dr. Zechenter

Kremnica 16/8 1906

*

Dôstojný Pane! Milý Priateľu!

Ozaj som bol milo prekvapený príjemnou Vašou brožúrou. Bolo to posvietenie vecí od všech strán — od vrchu, od spodku, od predku, od zadku, a ja to veru tak rád mám, keď sa podá k veci koľko možno genesis, a vôbec celý jej dej, celý national. Bez poklonkov zabávala ma, a ako som ju dolapil, som ju nevypustil, kým len ona stačila. Vere dignum et justum est taká saepius & amplius scribere legere.[122] Škoda by bolo veru, keby Vás osud už nútil pohyb kengurua zanechávať a sa pomaly medzi zemeplazov asentírovať. Ach! a ja — taký zurvalec, nevyskočím na palec, nuž, čo robiť, si starec. Nedbal by som teraz cvrčka z jeho príbytku vyduriť a tam sa pri pokoji usalašiť. Moje botanické exkurzie odbavujem len pri obede, keď ukladám rozličné druhy zemiakov, bôbu, kapusty, hrachu, šošovice, kaše atď. „Trošku kyselý, trošku sladký, trošku chlupatý, trošku hladký. — Čo nám navarili pani matky.“ Tú pieseň naučil sa môj otec[123] koncom 18-ho stoletia, keď ako husár, kdesi na Morave ležal. Je to už starodávna, starobou skamenelá história.

Však je tá príroda milá, verná, tomu, čo jej porozumie. Všetko človeka môže opustiť, tá ale nie, je to svätá pravda.

Či sa konečne i p. Ostrolúcky do nej utiahol?! Dobre má, in natura veritas, in víno,[124] keď je naturálne.

Nuž, vďaka Vám, srdečná vďaka, a bože daj Vám i telesnej i duševnej sily, aby ste takto ďalej pokračovať mohli.

S priateľským pozdravom a s bohom

S hlbokou úctou

dr. Zechenter

Kremnica 4/9 1906



[21] (gréc.) Ľudovedu (národopis).

[22] ako naše berné úrady — daňové

[23] (z nem.) Všetko názvy zápaliek (druhý a tretí je skomol.).

[24] Jeden olovrant.

[25] (nem.) Olovrantu.

[26] (z nem.) Naschvál, úmyselne.

[27] (z nem.) Žabky.

[28] (maď.) Koňa, kravu, ovcu, kozu, sviňu.

[29] (nem.) Robotu.

[30] (nem.) Božská (napr. speváčka, tanečnica).

[31] Taraj — handrár (slovná hra).

[32] (nem.) Omachnatená hlava.

[33] (lat.) Za študentských čias.

[34] (lat.) V matke živiteľke — na univerzite (kvôli slovnej hre „aby jej do matere“).

[35] (nem.) Krátky zmysel dlhej vety.

[36] Vy ako známy fitofag (gréc.) — bylinožravec (ten, kto sa živí rastlinnou potravou)

[37] mám pár fanerogamov (gréc.) — javnosnubných rastlín

[38] môj zať — profesor dr. Juraj Teschler, muž Zechenterovej dcéry Marišky

[39] (lat.) Mimochodom.

[40] (lat.) Kontrolné dobrozdanie.

[41] (nem., trochu skomol.) Ale nech je preto nie žiadne nepriateľstvo!

[42] Cryptogamy fúkal a čistil (gréc.) — rastliny tajnosnubné (také, ktoré nemajú vlastné kvety)

[43] Agaricusy jedia (lat.) — huby (je to lat. meno mnohých húb, aj rýdzikov)

[44] (maď., trochu skomol.) Ach, úbohý slovenský mládenec, stále zemiaky vyjedá.

[45] (z nem.) Nevyplácali.

[46] (lat., ale nem. pravopisom) Stav mimozákonný.

[47] Slovná hra: poštovú známku.

[48] (nem.) S jedením sa chuť zvyšuje.

[49] Menthae — mäta (rastlina sa pre svoju chladiacu vlastnosť užíva na zmiernenie bolestí)

[50] (nem.) Spolok pre skúmanie prírody.

[51] Gesslerovský širák — narážka na maďarizáciu, vykonávanú celkom bezohľadne. Gessler bol legendárny rakúsky miestodržiteľ vo Švajčiarsku. Aby pokoril Švajčiarov, rozkázal, aby sa klaňali jeho klobúku. Wilhelm Tell ho šípom zastrelil, utláčaní sa vzbúrili a to bol začiatok švajčiarskej slobody — v povesti. (Súčasní historici totiž o príhode nič nevedia a údaje o veci sú až o dvesto rokov mladšie.)

[52] (lat.) Ó, hlúposť! hovorím, že je to hlúposť, alebo jednoducho nevedomosť!

[53] Starý Agaricus — čiže po slovensky „starý hríb“

[54] (nem.) Čo je veľa, to je nezdravé.

[55] (lat.) Kocky sú hodené (je rozhodnuté).

[56] (nem.) Tvárou do tváre (osobné stretnutie).

[57] (lat.) Pane, nie som hoden toho.

[58] Rubusy zbierať (lat.) — maliníky. Autor tu výraz používa len pre slovnú hru s pojmom Rubicon.

[59] (nem.) Dlhej reči krátky zmysel.

[60] (nem.) Huncút, kto viac povie, než čo skutočne vie.

[61] Ten Cochiusov Chytsihosaurus — nemožno zistiť, ktorý Cochius by to mal byť. Chyť si ho saurus je zrejmý vtip. (Je to prekrútené meno ichtyosaurus — rybojašter, predpotopný vodný plaz.)

[62] (nem.) Na zábave.

[63] Lyssa — správne Lissa je tal. meno juhoslovanského ostrova Vis v Jadranskom mori

[64] fauny Liasovej — zvieratstva v najspodnejšom pásme jurského útvaru

[65] (lat.) Podľa pazúra poznať leva.

[66] (lat.) Umenie je dlhé a život je krátky.

[67] (lat.) Obrátiť.

[68] (z nem.) Uhospodil — zatriedil.

[69] (lat.) Meno mu je osudným znamením.

[70] (lat.) Neverím to, najmilší priateľ.

[71] špodium — uhlík z kostí

[72] vykreslený Fukoid — z rodu morských rias (chaluhovité)

[73] P. Bar. pri Púchove — Barón Emil Hoenning, zberateľ a skúmateľ starožitností v Púchove

[74] (franc.) Osamelý (zub). (Pôv. väčší diamant, zasadený sám osebe.)

[75] rumy Palmyry — kedysi nádherného mesta v úrodnej oáze na Sýrskej púšti

[76] tento obštrukcionalista — politická narážka. (V tom čase opozícia na uhorskom sneme obštruovala, čiže preťahovala a znemožňovala riadny chod snemových prác.)

[77] Dosis „Koprolithov“ — skamenelých výkalov (obyčajne z rýb), ktoré obsahujú druhotné fosfáty (fosforečnany)

[78] P. Kuzmány, syn Petrov — bol tiež Peter (nar. r. 1884), mal za ženu Nemku Máriu Markovú a žil od r. 1896 v Budapešti. Jeho otca (Petra st.) charakterizoval autor vo vlastnom životopise.

[79] Ján Čipka (Čipkay, 1823 — 1902) — statkár v Brezne, slovenský buditeľ, známy ako matičný mecén. Viac mu zodpovedala technika, ktorú skončil vo Viedni r. 1846.

[80] (lat.) Veľmi miernym odhadom.

[81] Pavel Kuzmány (1835 — 1900) — riaditeľ Živnostenskej banky v Prahe, známy pre pútavé Rozpomienky a kresby (Martin, 1900), v ktorých zachytil vzácny kultúrnohistorický materiál zo svojich mladých rokov

[82] výtečným námorným inžinierom — bol to Karol Kuzmány ml. (nar. 1833), človek veľmi schopný, no ponemčil sa v rakúskych vojenských námorných kruhoch. O jeho manželstve nieto údajov

[83] vášho Ostrolúckeho — bol to Gejza Ostrolucký (1820 - 1884), brat Štúrovej lásky Adely Ostroluckej. Po revolúcii bol okresným sudcom v Banskej Bystrici. Vo vlastnom životopise ho Zechenter charakterizoval: „Bol to človek učený, bohatý a veľmi dobrého srdca, ale podivín skúpy a neporiadny.“

[84] Pečovič — prezývka Viedni oddaných ľudí pred r. 1848. (Prezývka je maďarského pôvodu, ako aj druhá: Kubinszky, označujúca maďarských liberálov, protivníkov Viedne.)

[85] Schwartzgelb (nem.) — čierno-žltý, čiže prívrženec rakúskeho cisárskeho domu (Habsburgovcov)

[86] vedno sme u Marov obedúvali — o čom autor veľmi zaujímave píše vo vlastnom životopise

[87] Mikuláš Ostrolucký (nar. 1799, rok smrti asi 1872) — Adelin otec, údajne dopomohol Štúrovi k poslanectvu za mesto Zvolen r. 1847. Jeho synom bol už spomenutý Gejza Ostrolucký. Súdiac podľa veku, Zechenter sa (čo je nie div pre vysokú starobu) asi pomýlil, keď sa domnieval, že sledoval pred r. 1848 voľbu Gejzovho starého otca. V skutočnosti bola to voľba Gejzovho otca Mikuláša Ostroluckého.

[88] (lat.) Miešať osožné so sladkým.

[89] (lat.) Videl som ja inakšie vetry a inakšie búrky!

[90] (lat.) Po toľkých a takých obratoch vecí.

[91] (lat.) Bolo.

[92] moja sestra — Fánka. Zechenter ju pekne opísal vo vlastnom životopise.

[93] (lat.) V hniezde, kolíske.

[94] Náklad, povolený panovníkovi na vydržiavanie dvora.

[95] Cholera nostras — európska, domáca cholera. (V protive k ázijskej.)

[96] (z franc.) Tvár (roz. fotografia tváre).

[97] (nem.) Krajníka (najvyšší vojak, ktorý stojí na kraji prvého radu).

[98] (lat.) Bezzubých.

[99] (lat.) Do tretej výmeny zubov.

[100] a vyzeralo asi takto — na príslušnom mieste mal Zechenter vlastnoručné vyobrazenie

[101] (nem.) Milý kolega, tieto prehistorické veci musia von. Aby ste pri vašom vysokom veku neboli vystavení mnohým nepríjenmostiam pri trhaní, vytrhnem vám ich vždy po jednom za mesiac.

[102] (nem.) Viete čo, pán kolega, počkám, kým sa tieto palisády budú samy od seba odporúčať. Nateraz sa vám ja odporúčam, a vrátim sa až o desať rokov. Služobník ponížený!

[103] (franc.) Dobrými jedákmi.

[104] (lat.) Čo bolo dokázané.

[105] Pánbožko. (Slov. hra: Bosco bol v tých časoch známy eskamotér.)

[106] to všetko šlo do Mandžúrie — kde vtedy zúrila vojna rusko-japonská (politický vtip autorov)

[107] (lat.) Nech žijú nasledovníci!

[108] (lat.) Človiečik pri bráne.

[109] V tomto utešenom anarchičnom čase — lebo vtedy v Uhorsku bola kráľom vymenovaná „drabantská vláda“ (darabontkormány) bar. Gejzu Fejérváryho, ktorú maďarskí politici neuznali za „ústavnú“ a robili proti nej temer až revolučné opatrenia. (Július Botto vtipne to nazval „Malá revolúcia“ a pod tým menom tie pohyby aj opísal v Slov. pohľadoch.)

[110] (lat., gréc.) Pri zmodralosti (druh choroby).

[111] Zlom jabloní (slov. hra).

[112] (maď.) Čujme!

[113] (lat.) Predchádzajúce.

[114] (lat.) Nasledujúce.

[115] (lat.) Potravná daň.

[116] Dr. Ivan Turzo — buditeľ, advokát v Banskej Bystrici, po národnom oslobodení verejný notár tiež tam

[117] (lat.) K otcovským bôžikom — domov.

[118] (lat.) Staroba pokuľháva.

[119] (lat.) Staroba je hotová smrť.

[120] (z lat.) Odrôd (slovná hra na „odrodilých“).

[121] (lat.) Častejšie a hojnejšie i mne i tebe.

[122] (lat.) Ozaj je slušno a spravodlivo… častejšie a obšírnejšie písať — čítať.

[123] môj otec — Ignác Zechenter, nar. r. 1772 v Banskej Bystrici

[124] (lat.) V prírode je pravda, vo víne (vtedy), keď je prirodzené ( — nefalšované).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.