ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Joachim, Rúben, Baruch, Jakub, Benjamín, Izmael.

Všetci si hovia okolo vatry, rozloženej naprostriedku javiska.

JOACHIM: Prehrozné časy žijeme, bratia… Jehova, prečo tvár tvoju jasnú odvraciaš od nás, od ľudu svojho? Izrael v posmech vydaný má byť, ohavným dravcom? — Prehrozné časy!

RÚBEN: Národ tvoj slávny v otroctve hynie… Votrelec divý krv jeho pije —

BARUCH: Sionské dcéry surovec špiní, katuje matky, deti mu štence.

JAKUB: Sionom smrť, nárek, plač vládne, kde predtým radosť spevmi znela.

BENJAMÍN: Presvätá hora modlárstvom dýcha, tým kliatbu volá, Izrael, tebe.

IZMAEL: V Jeruzalem sa dovalil pohan, stavia tam v meste diablovi chrámy.

JOACHIM: Jehova svätý, Jehova večný, pomiluj synov biedneho Júdy, zahynúť nedaj, umierni hnev svoj! —

RÚBEN: Hospodin mocný, hrozný si v hneve! — Ty prísne súdiš, Ty prísne trestáš…

BARUCH: Izrael zhrešil oproti Bohu, opustil sväté zákony Jeho.

BENJAMÍN: Zhrešili sme ver’, zhrešili ťažko, trest hriechu padá preťažký na nás.

IZMAEL: Ach, nielen na nás, na naše deti, na celý národ pokutu vrhá.

JOACHIM: Hoj, beda, beda! Hynieme, mrieme pod ťažkým trestom božieho hnevu pre viny naše… Pomoci niet — niet — trpieť len — hynúť —

VŠETCI (žiaľno): Trpieť a hynúť! (Uložia sa na odpočinok.)

Joel, predošlí.

JOEL (tíško spieva v košiari):

VŠETCI (obzrú sa ku košiaru, kde sa ozve hlas dvoch-troch zvoncov).

BARUCH: Mátoží zasa. Vo spánku spieva, o čom deň celý rozpráva živo.

JAKUB: Podivný šuhaj v myšlienkach, v reči, ako by prorok z mesiaca čítal.

IZMAEL: Mesiaca svetlo nevidel ešte, keď temný, slepý od detstva, chudák. Nevidel jari malebnú krásu, nevidel úsmev na tvári matky.

BENJAMÍN: A predsa žije v tajomných zjavoch čarovnej krásy. My túto svojimi očami vidieť nemôžeme nikdy.

RÚBEN: A jeho piesne potôčka hranie.

IZMAEL: Ovce sa pri nich rozkošné pasú, jahniatka skáču veselé pri nich.

BENJAMÍN: Vtáčkovia zrazu utíchnu v speve, ako by chceli učiť sa piesňam slepého pevca.

RÚBEN: Háje i lesy zatíchnu v šume, Joel keď lútnu rozvlní piesňou srdečnej túžby.

JAKUB: A predsa v jeho bystosti čosi nezvyčné, skryté, tajnostné väzí.

JOACHIM: Nezlomná nádej, Mesiáš že už čoskoro príde, robí ho smiešnym. A predsa sú tu prorokov znaky, dľa ktorých blízky Jeho je príchod.

JOEL (spieva):

Ha! (Skríkne.)

(Počuť zvonce naľakaných oviec.)

VŠETCI (skočia na nohy a pozerajú v stranu, kde leží košiar).

JOACHIM: Čo je to?

RÚBEN: Čo je?

JAKUB: Čo sa robí?

BENJAMÍN: Joel!

BARUCH: Pochábel kričí, mátoží zo sna.

JOEL (vystúpi z košiara. Na očiach má slabý obväzok. S otrčenými rukami ide do popredia.)

IZMAEL: No, čo je, Joel? Baranov vlci pažraví chvácu, jahnence kane?

JOACHIM: Čo robíš poplach desivým krikom ako by košiar v plameňoch tonul?

RÚBEN: Strašíš tým ovce.

JAKUB: Ledakto, nás tiež…

BARUCH: Mátožník, popľuh! Treba mu kyjom.

JOEL: Prepáčte, sen ten prekrásny, divný, podesil srdce, dušu mi celú. Radosťou a či strachom som skríkol, neviem sám, ale chvejem sa celý.

VŠETCI (smejú sa).

JAKUB: Hľaďmeže snára! — Egyptský Jozef!

RÚBEN: Povedz nám teda, čo sa ti snilo?

IZMAEL: Vylož nám sen svoj! Čujmeže, čujme!

VŠETCI: Nuž dobre! Čujme! Vyprávaj teda!

JOEL (vypráva sen): Na nebi žiaru videl som krásnu v dúhových farbách rozkošne jagať, väčšmi a väčšmi planula jasom… Zrazu sa nebies otvorí brána Jehovu vtedy videl som v sláve, baránka ako na rukách svetu podával, s neho padali lúče na všetky strany jasnejšie slnka. Anjelské sbory spievaly piesne, vítaly slávnym Baránka plesom.

JOACHIM: To divné snenie.

VŠETCI: Podivné veru.

JOACHIM: Čo bolo potom?

VŠETCI: Rozprávaj ďalej!

JOEL: „Baránok, ajhľa nevinný padne v obetu smrti za hriechy sveta!“ anjeli žiaľne začali volať. Na hlavu dostal baránok z tŕnia korunu, ťažký na bedrá kríž a kopia ostrá prebodla bok mu… „Hľa, Spása sveta!“ Volali slávne anjeli, zbožne klaňali sa mu. Baránok skonal… Nastalo ticho. Tma hrozná zrazu objala svety… Abrahám, Izák, Mojžiš vstal z hrobu a zem sa triasla, slnko sa stmelo… Ja hrúzou kričal, Jehova, k Tebe. (Sopne ruky.)

JOACHIM: Podivné snenie, bláznivé reči.

JAKUB: Chorý si, Joel, v horúčke táraš.

JOEL: Nie — nie, ja videl tak živo všetko.

BARUCH: Tys’ videl?

JOEL: Áno, videl som — videl.

BARUCH: Netáraj! To lož! Čímže si videl? Hľa, oči tvoje temné sťa noc sú.

RÚBEN: Nevidíš matku, nevidíš slnko, zrazu si videl tajnosti neba.

JOEL: Žiaľbohu, oči temné mám, ale duch zato v krásnych obrazoch žije. On vidí viac, než v oči čo padne.

BARUCH: Chorý si, chorý, k materi choď spať! Liečivých zelín zvarí ti, podá, do rána zasa triezvejší budeš.

JAKUB: Choď, Joel, syn moj, poslúchaj starších!

VŠETCI: Choďže len, choď a pokoj nám už daj!

JOEL: Zaháňate ma? Nuž dobre — idem. Dobrú noc, sladký spite sen! S Bohom! (Odchádza vľavo a spieva.)

Predošlí bez Joela.

JOACHIM: Čujete? Zasa tá zbožná nóta… To sa mi nezdá. Jeho sen, reči… (Krúti hlavou.)

BARUCH: Čo po ňom! Chlapča šialené — blázon rozpráva, čo mu na jazyk príde.

JAKUB: Nechajte ho už v pokoji! Je noc, mesiac už schoval tvár svoju. Spime!

IZMAEL: Pravdu máš. Ráno včasne vstať treba, podojiť ovce, jahniatka popásť.

BENJAMÍN: Žinčicu variť, zakľagať syr a opatriť všetko. Spimeže — spime!

JOACHIM: Dobrú noc, deti! Spočiňte sladko! Jehova, stádo ochraňuj naše, milosť, dar jeho spočíva na nás! Boh otcov našich, pomiluj, chráň nás!

VŠETCI (zbožne): Boh otcov našich, pomiluj, chráň nás! (Ľahnú si a usnú.)

(Malá prestávka.)

Anjel Gabriel, Anjel I, Anjel II.

V úzadí javišťa zažne sa magnézium.

ANJELI (vystúpia s tichým spevom):

ANJEL GABRIEL (spieva):

ANJELI: A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.

JOACHIM: Čo je to? Bratia, hore sa! Hej, hej, hore sa, bratia, vstávajte rýchlo! (Budí ostatných.)

RÚBEN: Čo je zas?

BARUCH: Horí! Hej, bratia, horí! (Skočí na nohy.)

JAKUB: Jehova! (Vstane.)

BENJAMÍN: Čo je? (Vyskočí.)

IZMAEL: Čo sa to robí?

ANJEL GABRIEL (spieva):

(Odíde.)

ANJELI (odídu za Gabrielom. Plameň zhasne.)

Pastieri sami.

JOACHIM (obzerá sa): Podivné veci stávajú sa. Hľa, anjelov s neba posiela Boh k nám s posolstvom, že sa Mesiáš zrodil. Nehodní sme my milosti tejto! Jehova večný, milostný — svätý! (Hodí sa na kolená a hlboko sa kloní.)

VŠETCI: Nehodní sme my sluhovia tvoji! (Klaňajú sa.)

JOACHIM: Spomnel si, Pane, na svoje slová. Zistil si, Bože, sľúbenie svoje! —

JAKUB: Svojmu si ľudu spasenie poslal.

RÚBEN: Večná ti česť a bez konca sláva!

IZMAEL (ukazuje vpravo): Pozrite, bratia, hen žiara rudá! Betlehem azda v plameňoch stojí.

BENJAMÍN: Obloha sťa by červánkov more s nej žiarne lúče lejú sa v mesto.

BARUCH: Podivný zjav to, nezvyčný veru. Starý som, to však nevidel som — nie.

JOACHIM: Anjel nám predsa zvestoval, že sa v Betleheme kráľ náš narodil. To ten žiadaný vekmi Mesiáš Boží. To už aj predtým zjavily písma, proroci svätí veštili dávno.

RÚBEN: Anjel nám kázal pospiechať k mestu.

JAKUB: Nuž, poďme! Robme, čo žiada Pán náš!

IZMAEL: Pravdu máš. Poďme, pokloniť sa mu.

BENJAMÍN: Uvítať Spásu sveta. No, poďme!

Joel, predošlí.

JOEL (počúva ich rozhovor): Ja idem tiež ta k Betlehemu s vami uvítať v jasliach Dieťatko, Spásu.

BARUCH: Ešte čo, nie — nie. Ktože sa bude obšmietať s tebou? Zostaň len doma!

JAKUB: Tak je, veru. Zavadzal bys’ nám, ďalekou cestou vodiť ťa trudno.

JOEL: Prosím vás pekne, vezmite ma len, zahyniem túžbou po Spáse svojej!

JOACHIM: Neschodné cesty k Betlehemu mestu, nevidíš chodník, urazíš nohu.

RÚBEN: Poslúchni, Joel, zostaň len doma!

IZMAEL: Opatruj ovce, baránky popas!

BARUCH: Tabitha, ženy pomôžu ti tiež. Dajže si pozor na všetko všade.

JOEL: Pre Boha prosím, smilujteže sa, vezmite ma tiež so sebou, prosím!

BARUCH: Ale už ticho, ani muk, lebo ucítiš, keďže poslúchať nechceš!

BENJAMÍN: Poslúchni, brat môj! Diaľka to tebe.

JOEL: Zahyniem vďačne. Spásu len nech zriem.

JOACHIM: Neleňme toľko, pospešme domov, povedzme ženám, čo sa vše stalo, soberme dary narodenému: žinčice, syra, všetko, čo máme dobrého doma vezmime. Ženy poprosme, žeby strážily salaš, kým sa my domov vrátime z mesta.

VŠETCI: Poďme už, poďme, čas beží — spiecha.

JOACHIM (obráti sa, vztiahne ruky v stranu košiara): Opatruj, Bože, statok náš, salaš!

VŠETCI (uklonia sa a odchádzajú).

JOEL: Prosím vás, prosím, pojmite i mňa!

BARUCH: Čuš raz a merkuj na všetko dobre!

JOEL: Ja predsa idem, hoj, idem s vami. Ja musím vidieť Dieťatko v jasliach.

BARUCH (vráti sa, prísne k Joelovi): Vidieť chceš očami slepými dačo? Čo vidíš? Čo tu. Ani krok! Tu buď! (Sotí Joela, že ten sa potočí a padne. Baruch odíde.)

Joel, anjeli.

JOEL (nadvihne sa, ruky sopne proti nebu): Jehova, prečo tak si ma strestal, zatemnil si mi zrenice v očiach? Nevidím krásu božieho sveta, nevidím milú tvár svojej matky, predo mnou večná temnota noci… Hoj, hrozný stav môj — krušný môj život! Nešťastný som, ach, nešťastný slepec, nemôžem vidieť spasenie svoje, za ktorým mriem sťa za žriedlom jeleň. Kto nesie vinu slepoty mojej? Toho súď, Bože, mne daruj zrak môj! Pomiluj, Bože, pomiluj, Bože! (Úzadie sa ožiari bengálskym ohňom a za kulisou anjeli tíško spievajú):

(Opona padne.)