Zlatý fond > Diela > Slepý pastier


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Slepý pastier

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Zdenko Podobný, Erik Bartoš, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov


 

Dejstvo III.

Výstup 1.

Estera, Sára.

ESTERA (sedí na pni a šije): Dnes tretí deň už, čo samy sme a ďakovať Bohu, nestalo sa nič. Len aby ďalej sa nám tak viedlo, nuž, dobre bude.

SÁRA (zamestnaná okolo košiara): Roboty ale nadmieru človek má, že mu ruky nestačia. Keby len čím skôr prišli!

ESTERA: Počkáš si ešte deň, možno aj dva. Zvedavá som, či Ježiša našli, ako im anjel zvestoval v noci.

SÁRA: Či sa im to len nesnilo azda; alebo Joel obláznil všetkých.

ESTERA: Keby sa snilo jednému, nuž hej, všetkým sa jedno nemohlo snívať.

SÁRA: Bár by len čím skôr došli už, lebo obavu mám, že stane sa čosi… Môj sen mi nedá pokoja.

ESTERA: Nuž a čo sa ti snilo? Strašného dačo?

SÁRA: Strašného veru. Tabitha sa mi stratila a nájsť nemohla som ju nijako, čo by tá zem ju zhltla… Vtom došiel otec Tabithin, žiadal si dieťa svoje. Odstúpiť nechcel a keď som mu ju nedala a dať nemohla, zajal celé mi stádo, sviazal ma, hodil do tmavej jamy. Nad jamou Joel stál, divo smial sa s výčitkou trpkou mi vravel: „Mne s’ ju nechcela dať a ty ju tiež nemáš.“

ESTERA: Podivný sen to, ale keď sa spí, nuž sa aj sní. A kdeže je teraz?

SÁRA: Tabitha?

ESTERA: Jahniatka pasie. Ale sa pozriem, čo je s ňou, kde je? (Odíde.)

Výstup 2.

Estera sama.

ESTERA: Svedomie trápi človeka aj v sne, pokoja nedá, umára dušu. Sára tiež trpí za prešlý hnev snom. Predstavy vo sne zjavené môžu v živote aj dôjsť. Rodičia isto hľadajú svoju Tabithu, dieťa stratené. Či ho nájdu, Boh zná. U Sáry nemá na ružiach posteľ. Vystojí dosť a ľúto mi neraz úbohej. — Ale kde sú mi ovce? (Hľadí medzi kulisy.) Akýsi shovor očúvam cudzí, azda len ktosi neide na zboj.

Výstup 3.

Adon, Barum, Kodan, predošlá.

ADON (obzerá sa): Tu košiar, tam zas koliby, chatky, tu budú ľudia, pastieri azda, tu bude syr, aj žinčica, aspoň skrotíme hlad svoj, žízeň tiež trápnu. (Zbadá Esteru.) Vitajte, stará mamička, nuž či dostať tu u vás žinčice, syra, chleba tiež kúpiť? Hladní sme s cesty.

ESTERA: Nemáme nič tu, do mesta naši zaniesli všetko. Nestretli ste ich?

ADON: Nestretli, lebo ideme ta len. Nuž ale niečo máte len, starká?

ESTERA: Nemáme. S Bohom choďte len ďalej! (Odíde.)

Výstup 4.

Predošlí bez Estery.

ADON: Starena skúpa, čo myslí o nás, že azda sme my tuláci svetskí? Bojí sa nás snáď? A či čo je s ňou? (K Barumovi.) Choďže ta pozrieť do koliby, choď, či by si dačo nedostal kúpiť, veď hlad mám hrozný.

BARUM (ukloní sa): Som k službám, pane.

ADON (ku Kodanovi): Jazyk mi celkom prisychá k ďasnám. Pochoďte radom košiare, chatky!

KODAN (ukloní sa): Sprobujem, pane, čo sa mi zdarí.

ADON: Ja vás tu počkám, oddýchnem si tu.

BARUM, KODAN: (s poklonou odídu).

Výstup 5.

Adon sám.

ADON: Tak je tu pekne, rozkošne, milo, že nedbal by som tu bývať stále, v prírode voľnej, kde nie je zloba, prechmaty, zvady. — Ako by v chráme Jehovy sedel, v každom sa kúte Božia moc, vláda, veleba javí. A slávu Božiu stvorenie každé dôstojne hlása vo všetkom všade.

Výstup 6.

Tabitha, predošlí.

TABITHA (oblečená v bielom, na hlave má veniec kvetov, v jednej ruke má pastiersku palicu, krášlenú kvietím a stuhou, v druhej červený batôžtek, cez plece má prehodený pastiersky roh. Spieva za kulisou):

Za horami moja vlasť,
tam ruže kvitnú stále,
že neznám túto raja slasť,
vylievam slzy žiale.
Ó, drahá vlasť,
ó, zlatá vlasť!

Za horami zem zlatá,
kde otec, matka žije.
Ó, drahá, presvätá,
len tebe srdce bije.
Ó, drahá vlasť.
ó, zlatá vlasť!

Spevy moje, srdca taj,
venujem vlasť, len tebe.
Či zriem kedy tento raj?
Daj mi to, dobré nebe!
Ó, drahá vlasť,
ó, zlatá vlasť!

(Pri poslednej sloke objaví sa na návrší. Dospievajúc pieseň vztiahne k nebu ruky a hovorí s citom.) Jehova, vzhliadni láskave na mňa, uveď ma v kraje rodiska môjho, do vlasti drahej — k rodičom milým! (Opakuje refrén piesne.)

Ó, drahá vlasť,
ó, zlatá vlasť!

(Sbehne dolu, zbadá Adona, preľakne sa, k sebe.) Cudzinec… Kto je? Ja sama som tu.

ADON: Ktože si, moja? — Čarovný zjav to. Čiže si anjel, či lesná víla? Neboj sa, milá dievčinka moja, nebojže sa ma, poď bližšie ku mne! (Lapí ju za ruku.)

TABITHA (sa odťahuje): Nechajže ma, bo neznám, kto si!

ADON: Cudzincom som ti z ďalekej zeme, zblúdili sme tu v horách a teraz nevieme cestu. Ustatí sme a od hladu a smädu nemôžme ďalej.

TABITHA: Nemôžme — vravíš, a si len ty sám. Či viac vás blúdi?

ADON: Áno, viac nás je. Sme traja: ja a sluhovia dvaja. Týchto som poslal jedenie hľadať.

TABITHA (vytiahne kus chleba z batôžka, podá Adonovi): No, tu máš chleba, hlad keď ťa morí. Jehova zasa požehná, dá nám.

ADON: Ach, ty si anjel, devuška milá, ďakujem pekne, Jehova zaplať! (Je.)

TABITHA: Neviem, či ti to pochutí, bo ver, páni sú lepším pokrmom zvyklí…

ADON: Dobre je, bo to zo štedrej rúčky tvojej a dané láskavým slovom. To chutí potom. — Kto si ty? Povedz?

TABITHA: Sirota som, bárs rodičia žijú, len neviem o nich a oni o mne… Ďaleko kdesi bývajú oni.

ADON: Kde si sa ty tu vzala? Čo? Hovor!

TABITHA: Pastieri v hore našli ma ešte maličkú. Baruch pojal ma k sebe — vychoval, živil. Žena však jeho učila ma zas pracovať pilne.

ADON: Chudiatko moje! A či ťa radi?

TABITHA: No — ako kedy. Najradšej ma má môj Joel drahý. I ja ho ľúbim, matku tiež jeho milú. I ona ma rada vidí, zastáva, keď ma harusia zavše domáci naši.

ADON: Kto je ten Joel, ktorého ľúbiš?

TABITHA: To pastier slepý, nevidí nič — nič chudák, len čo po hlase pozná každého.

ADON: A ty slepého ľúbiš?

TABITHA: Čo na tom zlého? On preto driečny, milý, hrá, spieva, pesničky skladá, rozpráva múdro, ako nik iný.

ADON: Nevidí predsa, keďže je slepý…

TABITHA: Nevidí, nuž ale predsa len vidí… Mojimi vidí očami všetko.

ADON: Nerozumiem ti. Ako to myslíš?

TABITHA: Všetko, čo vidím, opíšem mu tak že to hneď pozná. Naučil sa tak poznávať farby, zvieratá, kvety, skaliny, hory, úbočia, háje, oblohu, slnko, mesiačik, hviezdy.

ADON: Tys’ jeho anjel. On ti čo za to?

TABITHA: On sa mi vďačí, chudák, čím môže. Spieva mi, hrá mi, kvietky mi nosí, také mi pekné vypráva báje, vtáci že spievať prestanú, aby počúvať mohli rozprávky jeho.

ADON: Zvedavý som naň. Zavolaj mi ho!

TABITHA: On nie je doma. Do mesta pošiel Betlema, vítať Dieťatko, Spásu.

ADON: Koho to vítať?

TABITHA: Mesiáša. Či neviete, že sa narodil v meste Betleme?

ADON: Čul som. Kto tebe riekol?

TABITHA: Anjeli našim zvestovali to.

ADON: Je teda pravda, ľudia čo vravia? Očuli sme to povrávať cestou.

TABITHA: Pravda je svätá. Joel tiež ta šiel.

Výstup 7.

Sára, predošlí.

SÁRA (za kulisou): Hoj, dievča, kde si! Kdeže si, Taba?

TABITHA: Volajú ma, už musím ísť. S Bohom! Zasa sa bude tetuška hnevať.

ADON: A prídeš zasa? (Vezme ju za ruku.)

TABITHA: O chvíľku som tu.

SÁRA (vystúpi): Kdeže sa moceš? Nečuješ, či čo?

TABITHA: Idem už zaraz…

SÁRA: Čiže si hluchá? Berieš sa domov! Čože tu sliediš?

TABITHA (pozrie bôľne na Adona a odíde).

Výstup 8.

Predošlí bez Tabithy.

ADON: Prečože voláš to chúďa — Prečo? —

SÁRA: Čo sa ty starieš do mojich vecí? Dobre viem, čo mám robiť a čo nie.

ADON: Nehnevaj sa, veď nevravím nič zlé.

SÁRA: Čo tu chceš vlastne, cudzinče, u nás?

ADON: Odpočívam si. Do mesta idúc, zmenil som cestu. Sluhov som poslal nakúpiť niečo pod zuby, keďže u vás tu predať nechcete nám nič. Čakám ich, kým sa navrátia s jedlom. A či to azda devuľka tvoja?

SÁRA: Ako sa vezme, moja — nie moja…

ADON: Podivná veru odpoveď. — Nuž a?

SÁRA: Našla som si ju maličkú v lese, odvtedy ju mám, starám sa o ňu.

ADON: Máš radosť z nej, čo? Devuľka ako anjelik pekná, milá a dobrá.

SÁRA: Radosť? No, niekedy protiveň robí.

ADON: Zlatom by som ju odvážil vďačne a zlato toto chudobe rozdal, keby mi takú dcérenku nebo doprialo.

SÁRA: Azda ty nemáš deti?

ADON: Žiaľbohu nemám. Jediné som mal, aj to mi závisť ukradla čierna.

SÁRA: Ukradla — závisť? Nerozumiem ti.

ADON: Každý už človek nepriateľa má… Nepriateľ môj však musí byť diabol, v závisti svojej zasiahol ta, kde najväčšmi bolí — k samému srdcu — vezmúc mi dieťa jedinú, radosť… Veľký bôľ som mal… Manželka moja zbláznela takmer, dieťa keď zmizlo. Hľadáme stále, pátrame po ňom, všade… No, ani chýru len o ňom, ako by zem ho prehltla bola… Nevieme podnes, kam sa nám podelo, či žije a či spočíva mŕtve… Mohol si radšej majetok môj vziať, za ktorý mohol krajinu kúpiť, dieťa však moje drahé mal nechať.

SÁRA: Muselo tak prísť. Kto môže vedieť, čo by ju bolo čakalo zlého. (Odíde.)

Výstup 9.

Adon sám.

ADON: Jehova dal a Jehova vzal si, chvála mu budiž na veky vekov! (Obzerá sa.) Čo mi je? Neviem. — Nepokoj tajný vzmáha sa vo mne. To dievča malé zabralo celú dušu mi, srdce… Tie oči čierne, jej úsmev, jej hlas… to všetko mi je akési známe… (Rozmýšľa.) Či nie je mojej podoba ženy? Postava, sviežosť, milota — všetko podobá sa jej… Jehova, azda na chodník pravý uviedol si ma?

Výstup 10.

Barum, Kodan, predošlý.

BARUM: Už sme tu, pane, vodilo sa nám dosť dobre, bo veď zásobu jedla nesieme, ktorá postačí nám už.

KODAN: Oproti smädu žinčice, mlieka môže tu niže bárskoľko dostať.

ADON: Ďakujem, mne sa už ani nechce…

BARUM: Čo ti je, pane? Zmenený si celkom.

KODAN: Či sa zle cítiš? Bolí ťa niečo?

ADON: Nebolí. — Dávne túžby zas vo mne precitly. Strata dieťaťa môjho nepokoji ma, zdá sa mi, že som na blízkej stope nálezu jeho…

BARUM: Čo to vravíš, pane? Tu že by azda voľakde mala byť tvoja dcérka?

KODAN: Tu, v horskom zátiší, že je?

ADON: Ticho len, ticho, nesmieme zradiť tušenie, dokiaľ istotu neviem. (Utajeno.) Majú tu jedno nájdené dievča malučké, že ho tu v lesoch našli. Žije tu medzi pastiermi. — Je to nápadná mojej podoba ženy, že by som skoro s istotou mohol povedať, že je to naše dieťa, stratená naša dcérenka milá.

BARUM: Žiadaš-li, idem prezvedieť sa hneď bližšieho dačo o tejto veci.

ADON: Bože chráň! Treba rozumno jednať! Až dievča príde, vypátram, či má na pravej ruke znak, ktorý mám sám. Dcérenka naša tiež taký mala. (Odhalí ruku a ukazuje znak.) Čit, pozor! Zdá sa, že práve ide.

Výstup 11.

Tabitha, predošlí.

TABITHA (vykukne zpoza kulisy): Či si ešte tu?

ADON: Tu som, tu, poď len! Neboj sa, milá dievenka moja!

TABITHA: Nebojím sa ťa. Nesiem ti kvietky, keď iným nemám sa ti čím vďačiť.

ADON: Ďakujem. A či rada máš kvietky?

TABITHA: Hm, že či rada — ako svoj život. Kvietky sú moje sestričky milé, s nimi vždy cítim a ony so mnou. Dôverne sa im žalujem voždy, keď mi svet blíži, bezcitní ľudia keď mi vše krivdia, keď neraz túžbou za domom zmieram, im všetko sdelím dôverne, ako priateľkám svojim… Kvetmi sa zdobím, s kvietkami žijem a keby som raz zomrela, medzi kvietkami žiadam spočívať v hrobe.

ADON: Sama si kvietok nevinný, milý. (Hladká ruku, na ktorej má znak, zbadá prekvapene — radostne zvolá.) Tabitha moja!

TABITHA: Volajú ma tak. Ktože ti moje prezradil meno?

ADON: Sám som ti ho dal, Tabitha milá, dcérenka moja, moja si, moja, našiel som si už stratený poklad.

BARUM: Pravda, že ona je to ver’ ona. (Hladká Tabithu.)

KODAN: Poznal som ju hneď na prvý pohľad. (Ukloní sa Tabithe.)

ADON: Ach, radosť moja nad radosť raja. Našiel som, našiel stratené dieťa.

TABITHA (prestrašená): Čo sa vám robí? Bože, som sama. (Kričí.) Tetušky: Sára, Estera, kde ste?

ADON: Neboj sa, moja, som tvojím otcom. (Objíme ju.)

Výstup 12.

Sára, Estera, predošlí.

SÁRA: Čo je tu za krik?

ESTERA: Čo sa tu robí?

SÁRA (k Tabithe): Čo ti je? Ako zdesená vlkom ovečka voláš, trasieš sa celá.

ESTERA: Čože sa stalo?

TABITHA (zmäteno): Ja neviem — hen — pán…

ADON: Radosťou svojou podesil som vás. Nemajte za zlé otcovi, ktorý našiel si dieťa, stratený poklad. (Ukazuje na Tabithu.)

SÁRA, ESTERA: Tabitha?

ADON (k Sáre): Áno, Tabitha je to, stratené dieťa, o ktorom som ti rozprával.

SÁRA: Ona? Nemožno, nie, nie.

ADON: Jehova svedkom. Poznal som si ju. Tabithou sme ju nazvali menom babičky jej a chovali láskou, kým zloduch nám ju nevyrval z domu. Pomstil sa, keďže za ženu mať jej nedostal. V zlosti ukradol dieťa, zaniesol v cudzie, ďaleké lesy, žeby sme ju viac nenašli nikdy. No, božia milosť! Jehova, nech je chvála Ti večná! Ty vraciaš mi ju… (Objíme Tabithu.)

SÁRA: Pohádka! Pletky! Každý si môže vymyslieť, čo chce. Dievča si nedám. (Vytrhne mu z objatia Tabithu.)

ESTERA: Musíš nám podať dôkazy zrejmé, aby sme ti ju sverily ďalej.

BARUM: Pätnásť už rokov u pána slúžim, prísahou svätou dosvedčím pravdu.

KODAN: Poznám tie šaty, manželka moja pomohla na nich ozdoby robiť. Dievčatko, čo by len paniu videl.

ESTERA: Nedá sa veriť, bo verný sluha pánovi voždy pridŕža stranu.

SÁRA (s hnevom): Dievča si nedám. Berte sa v peklo!

ADON: Hoj, dáš, dať musíš. Zákon ťa Boží, zákon ťa svetský donúti k tomu, nedáš-li dievča otcovi v dobrom.

SÁRA: Dokáž, žes’ otcom Tabithy a ja dám ti ju. Zakiaľ istotu neviem, nevydám dievča.

ADON: Nuž dobre. Jestli dievčatko nemá na pravej ruke môj znak, nuž zriekam sa ho a idem v pokoji ďalej; má-li však znak ten, (vyhrnie rukáv a ukazuje znak) vtedy je moje jediné dieťa.

SÁRA, ESTERA (prezerajú ruky dievčaťa):

SÁRA (skríkne): Tabitha, nie si — nie si viac mojou!

ESTERA: To otec tvoj a mať čaká doma.

ADON (radostne objíma Tabithu): Moja si, moja, dcérenko drahá.

SÁRA: Nadarmo som ťa chovala roky. (Plače.)

ADON: Nadarmo? Nie, nie. Odmenu tu máš, (podá jej vrecúško peňazí) odmenu hojnú, za ktorú môžeš nakúpiť do troch košiarov oviec. Jehova odplať hojne ti všetko!

SÁRA (vezme peniaze, radostne): Nebo ti zaplať, požehnaj sto ráz!

ESTERA: Ktože nám už včuľ zaspieva? Ktože zasmeje sa, jak hrdlička v máji? Ktože nás už len poteší teraz, radosť keď naša odíde nám preč? (Hladká Tabithu a utiera si oči.)

TABITHA (prekvapeno): Ja idem preč? Kam?

ADON: Nuž, so mnou ideš do domu svojho, k rodičom svojim, do svojej vlasti, kde raj ti zemský prekvitať bude. Z pastierky kňažná stane sa razom. Z hodvábu šaty mať budeš, sluhovia tvoji na rukách nosiť budú ťa, drahá. Po sviežich ružiach kráčať si budeš a čo ti srdce zažiada, všetko budeš mať. Čiže tešíš sa domov?

TABITHA (radostne): Hoj, teším, teším, otecko drahý, mamičku vidieť, bozkávať jej tvár. Najväčšie blaho čaká ma, viem — lež — (Zarmúti sa.)

ADON: Čože však rmúti srdiečko tvoje, čo ničí radosť mladistvej duši? Čo? Povedz, všetko vyrovnám, zhladím, čo by ma to aj majetok stálo.

TABITHA (starostne): Ach, a môj Joel, čo povie na to, chudáka keď tak opustím navždy? Hľadať ma bude po horách, hájoch, zahynie žiaľom, nenájde-li ma.

ESTERA: No, to máš pravdu. Ty si mu slnkom života. Zájdeš — nastane noc mu.

TABITHA (prosebne): Otecko drahý, počkajme ho, nech rozlúčim sa s ním, rozpoviem všetko, poteším sľubom, že veď raz v nebi sídeme sa zas. Počkajme, prosím!

ADON: Nie, dievka moja. Pôjdeme za ním. V Betleme, tam, kde Mesiáš stan má, vďaku tam vzdáme za milosť Bohu, z jeho že vôle našiel som teba.

TABITHA: Tým lepšie, Joel, ja idem k tebe!

ESTERA: Podivné sú, ver, chodníky Božie!

SÁRA: Moc jeho veľká na nebi i tu!

ADON (tisne k srdcu Tabithu): Jehova, veľká milosť je tvoja! Hoj, láska tvoja bez konca, kraja!

VŠETCI: Sláva Ti, sláva na veky vekov!

(Opona padne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.