Zlatý fond > Diela > Slepý pastier


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Slepý pastier

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Zdenko Podobný, Erik Bartoš, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov


 

Dejstvo II.

Javište to isté čo v I. dejstve.

Výstup 1.

Tabitha.

TABITHA (spieva za kulisou):

Cez tie hory, háje, lesy
túžim, volám, vzdychám: kde si?
Kde si, potešenie milé,
bez teba tu smutné chvíle.
Kde si? Kde si?
Počuj, ako šumia hory,
dolinami ston sa borí,
slávik v háji žiaľno spieva
v spev svoj srdca túžbu vlieva:
Kde si? Kde si?

(Vystúpi na návršie s viazaničkou raždia na chrbte, v náručí má kvety — idúc dolu, obzerá sa.) Nie je tu. — Niet ho… Kdeže sa baví? Ešte som ho dnes nestretla… To div. Každé ráno ma vyzerá v háji, odbehne stádo, zaspieva, zahrá… Ja za to kvietkom odmením sa mu, postieram pot mu s bieleho čela, obviažem oči čerstvými lístky, pohladkám jemne chudáka, teším… Ktož ho vie, prečo neprišiel dneska? Či ho snáď dáke nešťastie stihlo? Jehova, nedaj! — To žiaľ by bol mi… (Shodí viazaničku dreva.) Ťažké mi bremä, no ťažšia hlava starosťou, čo sa s Joelom stalo. (Sadne na drevo, srovnáva kvety.) Ani mať jeho nebolo vídať… Po dobrom nie je, že toľko mešká. Neleží azda nezdravý doma?

Výstup 2.

Joel, predošlá.

JOEL (volá za kulisou): Tabitha!

TABITHA (radostne): Tu je.

JOEL: Tabitha, kde si?

TABITHA: Ukryjem sa mu. Či ma len nájde? (Schová sa za kulisu, ale hneď vystúpi.) Načo sa skrývať? Nevidí, chudák.

JOEL (vystúpi): Tabitha, tu si? Poďže sem, drahá. (Vystiera ruky oproti nej, ona mu vždy unikne.) Tabitha, cítim prítomnosť tvoju. Neoklameš ma, viem, že si pri mne. Viem isto. Dych tvoj badám na tvári jarného sťa by vetríka nádych. Tu si mi. Darmo vyhýbaš — darmo.

TABITHA (lapí ho za ruky a točí ním): Tu si mi, tu si, toľko ťa čakám. Už som sa bála, že si mi chorý. Potrestať chcem ťa, že si tak zaspal. No, či ma chytíš? Kamarát, probuj. (Obskakuje okolo neho.)

JOEL (naháňa ju po javišti, až ju lapí): Dievčatko, ruža, veverka bystrá, mojou byť musíš, potecha moja. Hej, ale dnes ver’ veselosť neznám — skôr by som plakal, strápený žiaľom tak mi je clivo, tak mi krušno.

TABITHA (preľaknutá): Čo ti je Joel? Príšerná chmára na tvojom čele desí ma, trápi. Čo sa ti stalo? Stratil si ovce? A či ti vlk snáď roztrhal psíka?

JOEL (krúti záporne hlavou): Ach, to sú pletky — väčší je bôľ môj.

TABITHA: Či azda matka chorľavie tvoja?

JOEL: Jehovi vďaka, nechýba jej nič, môj smútok jej len starosti robí.

TABITHA: Nad čím sa rmútiš? Prečože starosť daromnú dobrej mamičke robíš? Svedčno to, Joel? Dobrým si synom! To nerob! Povedz, čože ti chýba?

JOEL: Tabitha moja, jedine tebe otvoriť môžem boľavú dušu, jedine ty len pochopiť môžeš, prečo mi srdce žiadosťou zmiera.

TABITHA: Spoločná bolesť, čo dvaja nesú, pol bôľu je len. Zdôver sa, Joel! Obľahči svojej stiesnenej duši!

JOEL: V Betleheme prišiel Mesiáš na svet… Ostatní naši išli ho vítať, ja nesmel s nimi, nepojali ma, lebo som žobrák, nešťastný slepec, nehoden stúpiť pred kráľa sveta. Tabitha, nevieš, tušenia nemáš, jak hrozne túžim Ježiša vidieť. (Zakryje si rukou oči.)

TABITHA: Uverím rada. No, neplač, Joel! Bolesti v očiach zhoršia sa, neplač! Nemôže každý všetko mať, čo chce, utíš sa, Joel, upokojže sa! Mesiáš vidí do tvojho srdca, On pevnú vôľu za skutok prijme.

Výstup 3.

Ráchel, predošlí.

RÁCHEL (vystúpi nepozorovano, ostane v úzadí).

JOEL: Tabitha moja, nešťastný som… nešťastný hrozne v slepote svojej… Nikdy ešte neznal som biedu svoju tak trápno, ako až teraz, keď neviem uzrieť Ježiša, Kráľa!

TABITHA: Čo robiť, Joel? Keby som cestu k Betlehemu znala, šla by som s tebou, ružami by som zvenčila jasle, na ktorých leží Spasiteľ sveta. No, smutná, neznám chodníka, cesty cez čierne lesy — diaľavy pusté.

JOEL (rozpráva ako z videnia):

Padá hviezda — druhá — tretia
a ostatné za ňou letia…
Padajú a letmo horia,
koľku krásu svetiel tvoria
a tá krása, pieseň živá
v čarošumný hlahol splýva:
Sláva Bohu na výsosti!

Ach, to hviezdy nepadajú,
anjeli sa to klaňajú
v tej najväčšej úctivosti
a plesajú od radosti,
že s’ narodil Spasiteľ nás,
Boh, Kráľ sveta a Mesiáš…
Sláva Bohu na výsosti!

Biedna maštaľ, v nej jasličky,
na nich Boží Syn maličký.
Milotou a láskou žiari,
svätosť božská v jeho tvári.
Všetko sa mu klania, plesá…
spevom zuní zem, nebesá:
Sláva Bohu na výsosti!

(S trpkosťou.) Tabitha, prečo — ach, prečo nesmiem podiel brať v tejto slávnosti, prečo? Viem, preto, že som nešťastný žobrák, zraku že nemám, nevidím, slepý…

TABITHA: Nieže, nie, Joel, nezúfaj, drahý, každé tvé slovo ani meč ostrý.

JOEL: Ach, nie je vo svete súcitu. — Nemám nikoho, kto by viedol ma cestou. A predsa čosi ťahá ma ta — ta, ako by život záležal na tom.

TABITHA: No, počkaj, Joel! Mamička tvoja do mesta viackrát nosila tovar, tá pozná cestu, poprosmeže ju, nech ťa len ona dovedie k cieľu.

JOEL: Ach, už som prosil celú noc márne… Opustil ma svet — neopusť, Bože! —

RÁCHEL: Počúvam celý rozhovor váš tu s preťažkým srdcom, premilé deti. Veľká je láska k dieťaťu matky v paláci a či v kolibe býva. Ona sťa oheň plápolá, horí, ona sťa slnko životom svieti, ona do smrti pučí a kvitne. Obete nie je, ktorej sa bojí, život dieťaťa životom platiť hotová je vždy… Nuž, dobre, Joel, pôjdeme spolu Ježiša vítať.

JOEL (radostne objíme matku): Vďaka vám, vďaka, mamička drahá, Jehova, odplať láskavosť vašu!

TABITHA: Materská láska najväčší poklad. Boháčom je, kto bozk matky pozná, čo by aj ináč žobrákom len bol. Ach, ja ho neznám, bozk, ani úsmev…

RÁCHEL: Kto ale za mňa porobí prácu, keď sú preč všetci, synáčik milý?

TABITHA: Nemajte starosť, všetko sa spraví. Nanosím vody, žinčicu svarím, zakľagám syr a napasiem ovce, nech len už Joel obsiahne, čo chce.

RÁCHEL: Nuž, dobre, moja, už sa len potráp, srdce máš dobré, šľachetnú dušu. Odplatu podá Jehova ti sám.

JOEL: Ja ti to, drahá, odplatím hojne, len poďme čím skôr chystať sa k ceste.

TABITHA: Ja vás tu ešte vystriehnem, potom sprevadím vás, čo len na pár krokov.

RÁCHEL, JOEL (odídu).

Výstup 4.

Tabitha sama.

TABITHA (hľadí za odchádzajúcimi): Úbohý Joel. — Hoj, predsa šťastný, má dobrú matku, ja ju však nemám. Bez otca, matky, trápim sa, morím v cudzine, kde ma s láskou nik k srdcu nevinie, iba Joel, mať jeho.

Výstup 5.

Sára, predošlá.

SÁRA (za kulisou volá): Tabitha! Kde si? Kde toľko trčíš? Robota stojí a ty sa bavíš.

TABITHA: Idem už, už — hneď. (Sbiera kvety a drevo.)

SÁRA {vystúpi, hnevno): Nevravím? Ľaľa, už zasa kvety na miesto dreva sbierala. To je od rána práca?

TABITHA: Veď mám aj dreva viazanicu, ľa!

SÁRA: A to je všetko? Nehanbíš sa, ty, parútku dreva za ten čas doniesť? (Vychytí jej drevo a hodí o zem.) Iste si zas s ním voľakde stála? (Hrozí jej.) Ej, ale chráň sa! Tabitha, chráň sa! Ak ťa raz zbadám s tým slepcom biednym!

TABITHA: Nemôže za to, slepý že chudák. Dopustil Boh naň — on znášať musí. Najnešťastnejší bez zraku človek. Hoj, hreší ťažko, kto slepým pohŕda.

SÁRA: No, ľaľa! — Ešte karhať ma bude kukúča divé, ledačo, papľuch! (Sotí ju do chrbta.)

TABITHA (zakryje si oči).

SÁRA: Ta ber sa robiť! Na to ťa chovám, žeby si žobrač láskala slepú? (Hrozí jej.) Zatočím s tebou, že sa ti znechce proti mojej vôli slepého ľúbiť. (Vytrhne jej kvety.) To jemu kvety? Zaiste jemu. Tam ich máš. (Odhodí kvety.) Vravím, ber sa mi s očú, nech ma zlosť prejde, lebo ťa zmárnim. Choď, vody doniesť, pokľúdiť, variť, chleba máš upiecť a šaty oprať! Nie tu stáť, ako múmia nemá. (Sotí ju do chrbta.)

TABITHA (skríkne): Jehova!

SÁRA: Ber sa!

TABITHA: Pomiluj, Bože! (Odíde s plačom.)

Výstup 6.

Estera, predošlá.

ESTERA: Čo máte spolu? Či zasa hádku? Zľakala som sa, že sa dačo zlého v košiari stalo.

SÁRA: Ale, veď vieš čo, tá stará pletka s Tabithou čo mám, že sa mi šalie za slepým Joelom. To mi však jed, že povedať neviem.

ESTERA: Hm, — každé vtáča hľadá si párik každá tiež deva šuhaja rada. No, či nie? My tiež neboly lepšie.

SÁRA: Ale má iných šuhajcov zdravých, načože vábiť žobráka, slepca. Čo na ňom má, to nechápem — neviem.

ESTERA: Joel je, vidíš, nezvyčne múdry, rozpráva milo, rozkošne spieva, pobožný, dobrý, páru nemá, špatný tiež nie je — nuž ľahko zvábi.

SÁRA: Aj iní sú tu: Benjamín, tvoj vnuk — Izmael, chlapci sťa ruža driečni. Prečo sa s tými nebaví, nehrá? Ale len toho žobráka hladká.

ESTERA: Koľko je ľudí, toľko je chutí, srdcu sa, veru, rozkázať nedá.

SÁRA: No, však sa pozriem, poslúchne-li ma. Nikdy — nikdy nesmie byť jeho.

ESTERA: Jestli to chce mať Jehova, márné tvoje sú vzdory — darmo sa vzpieraš.

SÁRA: A či som na to chovala Tabu, protiveň že by robila — zlosť mi? Veď vieš, čo bolo medzi mnou — otcom Joelovým, že ma zanechal zradne, pojal si Ráchel, preto, že mala červené líčka, sladučké slová, koľkosi oviec, šiat viacej než ja. — Za túto hanbu syn kajať musí! — Hoj neodpustím rodine tejto!

ESTERA: Nemôže dieťa za viny otca.

SÁRA: Aj ona vinná, preto tiež nikdy nesvolím, že by Tabithu dostal. Tým matka bude práve tak trpieť.

ESTERA: Nato zas čo však Tabitha povie?

SÁRA: Tabitha musí poslúchnuť, bo ju zaženiem ináč vo skutku z domu.

ESTERA: Nuž, pôjde k nemu, Ráchel ju prijme.

SÁRA (zlostne): Čo — k nemu? K nemu? Hoj, ale potom zahorím pomstou trojakou proti hadiemu hniezdu prekliatych ľudí, stíhať ich budem, kdekoľvek sa dá.

ESTERA: Pomstiť sa hriech je, kliatba však padá na hlavu tomu, kto kľaje, zpiatky. Nevolaj, Sára, hnev boží na nás, Boh kruto tresce vo svojom hneve.

SÁRA: Aj, ty si s nimi sdružená vari, zastávaš, brániš rad-radom všetkých. Ja viem, čo robím, neprosím kázne. (Odíde nahnevano.)

Výstup 7.

Estera sama.

Estera (hľadí za Sárou): Ej, Sára, Sára, neznáš sa mierniť, v ukrutnom hneve preklínaš ľudí nevinných, azda meravieš zlosťou… Pamätaj, že ťa Jehova vidí, odsúdi, stresce za tvoje reči bezbožné, nimiž urážaš Jeho.

Výstup 8.

Joel, Ráchel, predošlá.

JOEL, RÁCHEL (vystúpia na cestu pripravení).

JOEL (má v pravej ruke pastiersku palicu, v ľavej nesie pár holúbkov, spieva):

S radosťou poďme k Betlemu
Mesiáš na nás čaká,
poklonu poďme vzdať jemu.
Bohu česť a vďaka.
Doprial proroctvám splnenie
poslal nám hriešnym spasenie.
V maštaľke jasle — trón Jeho,
v chudobe prišiel na svet.
On synčok Boha mocného,
z nevinnej ruže výkvet.
Vitaj nám, vitaj, kráľu náš,
žiadaný sveta Mesiáš.

RÁCHEL: Ďaleká cesta… Pospieš si, Joel, žeby nás v hore noc nezastihla.

JOEL: Najradšej by som prebehol skokom, mamička moja, v túžené kraje.

ESTERA (predstúpi): Kam že vy včasne idete zrána? Na cestu vari ďalekú kamsi?

JOEL: Vitajte, tetka Estera! Veru uhádli ste, bo ideme v kraje, šťastie kde, krása nebeská zkvitla, Mesiáš kde sa narodil slávny.

ESTERA: K Betlemu vari? Diaľna, zlá cesta. Tŕnie z nôh neraz vypáraš, syn môj.

RÁCHEL: Rozprávajže mu, on veriť nechce. Zmieral mi túžbou, nuž nechže skúsi.

JOEL: Horšími posiaľ cestami kráčam, čierny flór zakryl temnotou svet mi, živý sťa v hrobe, kde večná tma je, cítim sa stále. — Po svetle túžim, po svetle božom, čo horí slávou, žeby som deň zrel, hviezdnaté nebe, prírody v krásach velebil Boha.

ESTER: A to chceš hľadať v Betleheme snáď?

RÁCHEL (pokrčí ramenami): Dúfa, že Ježiš navráti mu zrak.

JOEL: Prekrásny sen môj dodal mi viery, slepý že uzriem spásy svit večnej, vyhľadám-li sám Ježiša v jasliach. Tušenie, ktoré môže mať význam… Idem rád za snom nádejným, milým: rád hlavu skloním pred Spásou sveta. Modlitbu svoju s anjelmi spojím, viem, On ma iste vyslyší, bo On láskavý, hraníc v milosti nemá.

ESTERA: Silná je tvoja viera, synu môj. Jehova voď ťa na tvojich cestách, vráťže sa zdravý! Pozdrav tam našich!

Výstup 9.

Sára, predošlí.

SÁRA: Počúvam celý rozhovor váš a divím sa, Ester, že ty z nás predsa najstaršia týmto svoľuješ odísť, keď sme len samy. Kto bude za nich pracovať? — Myslíš, že azda ja? Nie, ani len prstom nepohnem za nich.

RÁCHEL: Nemusiš, Sára. Tabitha drahá sľúbila nám, že spraví, čo treba.

SÁRA: Tabitha? Moja Tabitha za vás? — Ešteže čo si dovolí táto protivná háveď. — Nuž či ja pre vás chovám si dievku? A či sa vám zdá, že je už vaša? Oj, nie je, ani nebude nikdy.

RÁCHEL (k Joelovi): Počúvaš Joel? Neriekla som ti, čo z toho bude? Dávno už badám nenávisť ku nám.

JOEL: Odpusťte, tetka, nehnevajte sa, nechceli sme vás pohoršiť, nie ver. Tabitha, jestli prácu má u vás, Bože chráň, meškať nemusí pre nás. Poprosím, idúc, susedných chlapcov v salaši, žeby pomáhať došli, zakiaľ sa všetci vrátime z mesta.

SÁRA: No len no, cudzích navolaj ľudí, žeby ti ovciam odňali mlieko, zrobili čarov, že by si syra nezgľagal, z urdy nezmútil masla: naši ti potom povďační budú.

ESTERA: Nie každý človek narába so zlým. Už len choď, Joel, zariadim to ja.

SÁRA: Musí mať všetko po vôli, čo chce, chlapčisko? — Musí lanfáriť teraz, keď nie je doma nikoho z našich?

ESTERA: Už ho len nechaj v pokoji odísť!

SÁRA: Uvidíš ale, čo z toho zkvitne! (Odíde.)

Výstup 10.

Predošlí bez Sáry.

JOEL: Ďakujem, milá tetuška, že ste zastala ma, hoj, ďakujem stokrát.

RÁCHEL: Ďakujem aj ja za lásku tvoju. Jehova odplať šľachetnosť srdca!

ESTERA: Len dobre rob a zlého sa varuj, dobré čo zrobíš, obetuj Bohu! Jehova nech vás sprevádza oboch. (Odíde.)

Výstup 11.

Predošlí bez Estery.

JOEL: Či sme už sami?

RÁCHEL: Samotní, Joel.

JOEL:Tabitha moja nedošla. Nesmie už ani so mnou rozlúčiť sa viac.

RÁCHEL: Sára je pyšné stvorenie, možno zabránila prísno dievčaťu k nám dojsť. No, poďme, Joel, lebo čas beží a máme cestu ďalekú, príkru.

JOEL: Bez toho, matka, žeby som videl Tabithu, s ňou sa rozlúčil, mám ísť?

Výstup 12.

Tabitha, predošlí.

TABITHA (vbehne s kvetmi v rukách): Už som tu, Joel, nemohla som skôr. Vyčkala som, až odišla tetka k susedom, tam sa zabaví dlhšie, nuž môžem kúsok odprevadiť vás. Ale skôr, nežli pôjdeme, ešte podperiť si ťa, Joel môj, musím. Kvety sú radosť, šťastie. Nuž, vidíš, ja ti ho žičím z celého srdca. (Uviaže mu na palicu kytku kvetov a podperí ho.)

JOEL: Ty dobrá duša, skutočný anjel.

TABITHA: A tieto kvietky Ježiškovi dáš odo mňa darček, iného nemám, chudobná som, však on to vie, vidí, On prijme lásky darček môj skromný. Popros ho, Joel, žeby ma vrátil rodičom drahým stratenú, popros, do vlasti by ma uviedol nazpät.

JOEL: Poprosím vďačne, Tabitha moja… Vyprosím šťastie nám obom — obom. On čistej láske žehná, bo láska On je sám — láska presvätá On sám.

JOEL, TABITHA (spievajú spolu):

Ó Jehova, lásko večná,
Tvoja milosť nekonečná,
shliadni ľúbo na nás!
vyslyš prosby ohlas:

JOEL (spieva sám):

Shliadni na mňa nehodného,
vzdychám slepý k tebe,
popraj zraku mi zdravého,
by som zrel zem, nebe.

TABITHA (spieva sama):

Mňa pomiluj, opustenú,
vráť mi otca, matku,
navráť mi aj vlasť milenú
pre púť žitia krátku.

JOEL, TABITHA (spolu):

Znejte zvuky piesne svätej,
znejteže v ľubý ples!
Prosba na peruti zlatej
pred trón jeho sa nes!

JOEL (sám):

Mojej duše túžba tichá
jak slávika lkanie…
slepec prosí o zrak, vzdychá:
Bože, smilovanie!

TABITHA (sama):

Ctiť si otca, matku drahú
kážeš, Bože milý.
Ó vráť mi ich, aj vlasť blahú,
by sme ťa slávili!

JOEL, TABITHA (spolu odchádzajúc):

Znejte zvuky piesne svätej,
znejteže v ľúby ples.
Prosba na peruti zlatej
pred trón Boží sa nes!

RÁCHEL (ide za nimi a utiera si oči).

(Opona padne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.