ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Duch môj, vták Boží, čo ho chvíľkou rannou
v čas vesny pustil Hospodin pod nebom,
a z rúk ho pojí rosy čistej mannou
a kŕmi chlebom.

A sám ho lietať učí a za krýdla
nie mocné drží, by zvykal priestoru;
v tíško ligotnú oblieka ho zoru,
chráni osídla.

A z piesne onej veľkej, ktorou večnosť
u nôh mu peje, hlas jeden mu dáva;
ponad zem smutnú letieť ho vypráva
v budúcu svetlosť.

Aj hniezdo mu on neustieľa v kvieti,
ani pohody na zemi nedáva,
lež tam ho drží, kde blesk hromu svieti,
búra kde stáva.

A zas ho vetra tichého vanutí
nad lesy nesie, k tým nivám ho schýli,
kde ľudia chodia s zádumným pohnutím,
osud kde kvíli.

A zas nad čierné nesie ho mohyly,
a tam ho púšťa, — by vznášal sa letom,
až by zelenou trávou sa pokryly
a bielym kvetom.

Vodným ho vtákom na veľkú šle vodu,
spiace by lode svojím zbúdzal krikom,
a zas škovránkom, by dobrú pohodu
veštil roľníkom.

A duch môj v letu tomto umučený
trápením Božím i vlastnou nemocou,
omdlieval neraz, tesknotou zronený,
mesačnou nocou.

Jemu nie voľno, jak tomu motýľu,
letiac na ľudské posadiť sa ramä…
Aj tú halúzku, kde spočne za chvíľu,
Hospodin láme.

Až sám on po ňom vztiahne ruky svoje,
z povetria vezme, na prsia uloží;
krvavé krýdla zhladká mu oboje…
Duch môj — vták Boží…