ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sejú žitko, sejú za tvrdej jaseni…
Dá to dobrý Pán Boh, že sa zakorení:
že sa zakorení v tej studenej hrude:
len že sám Pán Boh zná, kto čo žati bude!

Sejú žitko, sejú — chladný víchor vstáva…
Žiaden človek nevie, čo ho očakáva;
neraz biele ráno na búrku zasvitne,
nejedna nádeja na prázdno zakvitne!

I nejedno zrnko, prv než k zemi spadne,
chladný víchor schytí a odnesie zradne;
medzi pustým skálim, tam zhynie od mrazu:
hej! nejedna nádej vyjde tak na zkazu!

A predsa nie vždy tak, ako človek dumá!
Pán Boh milostivý lepšiu poradu má;
lepšiu poradu má, zavše potechu dá:
poteší s tej strany, zkiaď sa nik nenazdá.

A on i to zrnko od zkazy zachráni,
do mäkuškej brázdy sám si ho pribráni;
sám si ho poleje, sám si ho ohreje:
svojho požehnania, chúďatku, dopreje…

*

I mne víchor strhal nádeji milý kvet,
iba v srdci mojom zostal mi mladý svet,
bo mi ho zachránil milý Pán Boh s hora:
tam svieti jak perla drahá na dne mora…
(1894)