ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chodili tu Nemci, chodili odmenci,
— Predaj, sedliak, roľu,^[1] platíme červenci!^[2]
Zaplatíme domec, zaplatíme pole…
Môžeš mať toliarov koľko chceš na stole! —

— Ach, Nemče môj milý, choďže cestou svojou!
Maj ty pokoj svätý s dedovizňou mojou.
Schovaj si toliare i července radšej:
kto tebe zem predá, nie je z viery našej!

Bohatý si, Nemče, i mešec tvoj hodný,
ale na zem moju ešte s’ prichudobný!
Odčítaš toliare za role, za chaty,
ale kto nahradí mesiačik mi zlatý?

Ktože mne zaplatí jasnosť Božej zory,
čo my vždy okienkom blysne do komory?
Za strechu, čo jak mať nado mňa sa kloní;
za ten zvon, čo z rána k modlitbe mi zvoní?

Za tých lesov šumy, za to kvieťa v stráni?
Za ten kríž schýlený, čo môj domec chráni?
Za tú jasnú rosu, ktože mne zaplatí,
čo sa striebrom skveje na lúkach, v úvratí?

Ktože mi zaplatí našu dobrú vodu!
Za teplé slniečko, za tichú pohodu?
Za ten jarný klepot našeho bociana?
Za pieseň zpod hája: — Oj dana! oj dana!…

Za ten piesok biely, kde sa hrajú deti?
Za škovránka toho, nad nami čo letí?
Za fujarky hranie? Vetrík, čo uspáva?
i za svrčka toho, v stene čo vyhráva?

Ktože mi zaplatí sladkosť tú medovú,
čo včelky k nám nosia cez lúku kvetovú?
Za vŕbu, čo puká za kvetnej nedele?
Za hrušku tú v poli, stín dlhý čo stele?

Za cmiter zakvitlý hložinou jak sady,
kde ležia v mohylkách dedovia i mladí?
I mne tej hospody časom bude treba,
keď Pán Boh zavolá: Chlope, poď do neba!

Ach, veď by mi deti po nociach tesknily,
nevediac, kde hľadať otcovej mohyly!…
Nepredám ti roľu! Odíď, Nemče, radšej…
Kto tebe zem predá, nie je z viery našej!…