SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rozlúčka


Na budínskom cintoríne,
spieva vtáčik na krovine,
ach, tak si on smutno spieva,
že až srdce žiaľ zalieva.

— Čo ti, vtáčku môj milený?
Či ti sťali háj zelený?
Či ti hniezdo rozváľali?
Či ťa bratia zanechali?

— Nevyťali háj zelený,
nie som ešte opustený
bo mi hniezdo ešte stojí
v hustej lipe na pokoji.

Ale preto spievam smutne,
že na hore lísťa žltne,
že už kvieťa vädne všade
po lúčinách, po zahrade.

Chladný vietor od Kriváňa
s lipy mojej listy ráňa,
lipa bude jak ta vdova,
ja sirotou bez domova.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Maj sa dobre, les na hore!
Už ja musím preč, za more,
ty zem rodná, zostaň zdravá,
nech ťa tu Boh požehnáva!

Vzlietnul na strom na vysoký,
pozrel na kraj na široký;
rozstrel krýdla svoje k letom
a už letí diaľnym svetom…

Už sa vtáčik ten kolíše
nad horou vždy výš a výše;
hneď sa obzre, hneď zastáva,
ale žialiť neprestáva.

Letí, letí do vysoka,
ach, už zmiznul s môjho oka!
Len hlas jeho čuť s výšavy…
S Bohom, vtáčku, putuj zdravý! —

Tak sa i my rozlúčime,
jak ten vtáčik na podzime
rozlúča sa s rodným hájom,
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
keď má tiahnuť k cudzím krajom.

Lenže na rok, na podletí
vtáčik domov zas priletí.
Ale my dva? — My nevieme,
či sa kedy viac sídeme…
(1898)