SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Svieťa hviezdy, svieťa…

— Marya Konopnicka —


Svieťa hviezdy, svieťa s vysokého neba…
Nemysli, sedliačku, že to i pre teba!…
Hen tá, čo tak svieti jasno zponad bora
jak kúsok slniečka: to pána zo dvora.
Tá druhá, ponižej, zo zlata číreho,
čo žmurká nad vodou: prépošta našeho.
Tretia, čo kol seba hádže žiar striebristú
jak kúdeľ ohnivá: hviezda organistu.
Všetky sa jak zore jasajú s oblohy…
Len tvojej tam nieto, sedliačku úbohý!
Ľudia povedajú, že v dávnej dávnosti
Pán Boh všetky hviezdy zapálil v rovnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ni chlopa, ni pána nebolo stred neba…
Každý svoju vlastnú hviezdu mal pre seba.
Ale keď sa začal krčiť ľud úbohý,
začaly sa hviezdy deliť od oblohy…
Panské jak toliare dosiaľ sa jasajú…
sedliacke jak slzy v čiernu zem padajú!