ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všelijako predstavoval si Juriga ten spoločný život s pomätenou Lesinovou ženou. Bol hotový aj niečo preniesť, aby svojmu mladému priateľovi poľahčil život; ale že by to bolo tak, ako to potom bolo, to si nikto z nich nemyslel.

Prišli Lesinovci v pondelok podvečer. Boli ustatí. Vďačne prijali prichystanú polievku; opravili si trochu lôžko. Doniesli si plachty, podušku aj prikrývku, a ľahli si spať.

Až na druhý deň prizrel sa Juriga Lesinovej.

„Chuderka,“ poľutoval ju v srdci, „aká ešte mladá, najviac ak má 26 rokov, a pekná, naozaj pekná. — Ba, na koho sa len ponáša? — Čo len ako s ňou budeme!“

Ach, a oni ani nevedeli, že ju majú tu len natoľko, že hneď ráno navarila im dobrú polievku a podelila aj Jurigu, aj Paľka — ba aj Dunaja, ktorý ju veľmi vítal — koláčom, ktorý so sebou priniesla. Paľkovi aj orechy doniesla. A keď mu Lesina odovzdával nové šaty i klobúk, pomáhala chlapca obliekať. Bola k nemu hneď z príchodu veľmi dobrá. A hoci takto medzi veľkými nerozprávala skoro nič, keď boli s chlapcom sami, hneď sa rozprávala. Mala veľmi milý, pekný hlas, trochu taký smutný, ako keď boriny šumia.

Keď Liška prišiel, dala aj tomu koláč. Čo sa jej pýtal, odpovedala. Musel si rubač vždy oči utierať, tak ho čosi v nich svrbelo, keď na ňu hľadel.

„Dobres’ to ty, synku, urobil, žes’ ju sem doviedol,“ povedal o týždeň Juriga Lesinovi. „Darmos’ nemyslel, že sa s tým mojím chlapcom poteší.“

„Kto by sa s tým nepotešil,“ vzdychol Lesina.

Pokojne mohli oni odísť rúbať v nádeji, že nebude mladej žene smutno. Ach, nebolo; veď ani chvíľu nepostávala, poprala, čo kde našla špinavé, aj Jurigovi, aj Paľkovi; varila, upratovala. Krájala a sušila hríby, ktoré s Paľkom nahľadali aj všelijaké zeliny. A keď nemala čo robiť, obšívala im šaty; aj Liškovi obšila košeľu. A zase vyšívala aj nové, pekné rukávce.

Nuž to sa musí nechať, že ju Paľko veľmi dobre obsluhoval. A všetko jej už porozprával, aj o svojej slnečnej krajine. Však hneď vo štvrtok ju tam zaviedol. Aj svoju knihu jej ukázal, a učil ju v nej slová poznávať. Počúvala ho rada. Niekedy sa veľmi zamyslela, a bola potom taká smutná.

Vedel Paľko, že iste premýšľa nad tým svojím chlapcom. Mal ju veľmi rád, kamdiaľ radšej. Keď išli do hôr, vždy sa spolu viedli ako dve deti.

Raz, ako taká zamyslená sedela nad šitím, kľakol si Paľko k nej; oprel si zlatovlasú hlavu o jej plece.

„Tetička, želiete, pravda, za tým vaším chlapcom; ale nebojte sa, však ho my dvaja nájdeme; prosil som Pána Ježiša, On mi to dá.“

Strhla sa. Hľadí na neho. Potom pritúlila si jeho hlavu k sebe. Ručník sa jej zviezol a slnce svietilo na dve zlatými vlasmi vrúbené tváre, ktoré boli biele, pekné, na lícach ružové, ako jedna.

„Nájdeš mi ho, Paľko?“

„Nájdem, tetička; len mi musíte povedať, aké bolo.“

„Také ako ty; ale malinké.“

„Vedelo už bežkať?“ vyzvedal Paľko ďalej a ovinul útle rameno okolo tetičkinho hrdla. Ach, veď to už bolo tak dávno, čo ho materinská ruka nepohladila!

„Ó áno; keď som ho viedla už hodný kus so mnou prešlo, aj samo.“

„A ako sa ten váš chlapec volal?“

„Miško sme mu dali meno.“

„No tak keď zase pôjdeme hľadať, budeme volať: Miško! Miško! No, to vy musíte volať, lebo mňa by sa snáď bál, keď je maličký. Tetička,“ vymanil sa chlapec z objatia mladej ženy, „a kedy sa vám to ten chlapec stratil?“

„Kedy?“ otvorila veľké oči. „Neviem, Paľko. Keď ja mám takú divnú hlavu; niekedy ma bolí, a potom neznám nič. Ale tu v tých horách je mi dobre; nemám takú ťarchu pri srdci, ako tam u nás.“

„Viete čo, mohli by ste tu s nami vždy zostať. V zime by sme išli do dediny, však v našej chalupe je dosť miesta; máme aj izbu, aj kuchyňu, aj komoru, zmestili by sme sa.“

„Ja by som rada zostala pri tebe.“ Paľkove oči zvlhli slzami. Cítil zo slov mladej ženy lásku.

„Však aj ja vás mám rád, verte,“ ubezpečoval vrelo; „i keď som ani nechcel, aby ste prišli, a nechcelo sa mi vám slúžiť, keď som musel pána farára opustiť. On ma tak mnoho dobrého učil! Ale, pravda, vám teraz verne slúžim, bude Pán Ježiš so mnou spokojný!? A ak je to ten môj kríž, to on veru nie je ťažký, ani ma netlačí. — No, hovorili sme o tom vašom chlapcovi.“

„Áno. Tam doma ľudia hovoria, že ho iste divý kanec roztrhal; ale ja tomu neverím,“ zakrútila rozhodne hlavou. „Ja viem, že ono žije; a preto si ho musím hľadať. Ja neverím tým rečiam.“

„Ani neverte,“ rozhorleno uspokojoval Paľko; „to sú len také reči. Však aj ja som bol maličký, keď som sa to v tých horách za Váhom stratil a mamička ma našla. Pán Ježiš nedal, aby ma divá zver roztrhala. On aj toho vášho chlapca ochránil. Však aj Jeho ten drak, ten Herodes len-len že nezožral, a predsa mu Ho Jozef a Mária odniesli.“

„Teda aj teba tvoja mamička našla?“ potešila sa Lesinová. „A ako to bolo?“

„Ak chcete, poviem vám to od začiatku. Mamička zbierala hríby. Počuje kdesi dieťa plakať. Išla sa podívať, a tu že videla také malé chlapča, v košieľke a bosé, ísť po chodníčku. Pýtalo si vody. Dala mu vody aj chlebíčka. A keď nevedela, čie je, doniesla ho domov. Tam, čo ja viem, ako, dala sa medzi svetom dopytovať, či niekto dieťa nehľadá; ale nehľadal. Nuž tak si ma nechala tiež pre Božiu odplatu, ako deduško Juriga. Ale tetička,“ pretrhol reč chlapec, „veď toho vášho Miška tiež niekto tak mohol nájsť a má ho u seba; a to my ho darmo budeme hľadať po horách. Ktovie, kde, u koho je ono schované.“

Lesinová sa prudko narovnala a tisnúc obe ruky na čelo, strnule^[51] hľadela do hôr. Ústa jej opakovali polohlasne:

„Ktovie, kde ono je schované!“

„Nebojte sa,“ tešil ju Paľko, „však Pán Ježiš iste vie, kde ono je; budeme Ho prosiť, On nám ho pomôže nájsť. A však teraz mnoho žien chodí do hôr, každej sa opýtam, či chlapca nenašla; snáď natrafíme na tú, ktorá ho má.“

Od toho času každý deň rozprávala sa Lesinová s Paľkom o svojom Miškovi. Musel ju Paľko učiť, ako sa má modliť k Pánu Ježišovi, aby jej povedal, kde svojho chlapca má. Že žije, a že jej ho dá nájsť, verila. Zo dňa na deň stávala sa zhovorčivejšou. Na bledej tvári začali jej kvitnúť ružičky.

Juriga vždy musel premýšľať, komu sa len tak veľmi podobá. Dobre im bolo všetkým pri nej. No však aj oni jej čo len na očiach videli, všetko urobili.

Lesina ani nevedel, ako si ju má obslúžiť. Keď prišli, tak chvíľami od neho bočila, akoby sa ho bála; teraz už nie. Keď si doniesol kus dreva a začal z neho lyžice dlabať pred búdou, prišla a sadla si k nemu so svojím vyšívaním, a chvíľami tak milo na neho pozerala, že sa musel držať, aby nevyskočil a nejak búrlivo neukázal jej svoju radosť.

Keď čítal zo Zákona, sadla si vždy až k nemu a tak ho počúvala.

V tých dňoch naučil sa Lesina veriť, že je Boh dobrý k hriešnemu človeku; a naučil sa modliť k Pánu Ježišovi, aby mu uzdravil milovanú ženu. Lebo rozprával Paľko, keď čítali, ako to a oné vysvetľoval pán farár, a že on hľadal a našiel cestu do tej pravej slnečnej krajiny.

Zatúžil ju aj on nájsť; ale nechcel, ba nesmel by tam prísť bez svojej ženy. Ako by mohol svätý Boh prijať jeho na milosť, keď ona taká, ako bola, nemohla uveriť v Pána Ježiša.

Nečítali teraz knihu len riadok za riadkom, čítali od začiatku, aby prišli potiaľ, pokiaľ si bol Paľko v slnečnej krajine prečítal. Kamdiaľ lepšie tomu rozumeli. Dva razy veľmi pršalo, nemohli robiť; vtedy ani nevedeli, ako im deň prešiel pri tom Svätom písme.

Liška sa ich vždy pridŕžal, len spávať chodil do svojej búdy; aj to niekedy Paľka vzal so sebou a dlho sa do noci spolu rozprávali.

Nuž prial si Lesina z celej duše nájsť cestu spasenia. Modlil sa, aby ju aj jeho žena mohla nájsť; lebo on neveril, že by mu chlapča žilo. Veril, že je ono už tam, v tej slnečnej krajine, a tam že si ho ona nájde, aj on.