ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aj keď im tak dobre bolo spolu žiť, ako ešte nikdy nikomu, Paľkovi predsa čosi chýbalo. Taká sa ho niekedy zmocnila túžba po pánu farárovi, že si musel len opakovať:

„Pane Ježišu, však ja ten kríž poslušne nesiem, pravda; ale on ma predsa tlačí, i keď ani nemám plecia ubičované, ako si ich mal Ty.“

Cítila malá duša, že tu predsa nikoho nemá, kto by jej rozumel, a že pán farár by rozumel — iste rozumel.

Do dediny nešiel nikto z nich za celý ten čas, lebo práve v nedeľu tak veľmi pršalo; a na druhú nedeľu išli len deduško s ujčekom Lesinom a ujček Liška.

Ale keď sa o druhej odpoludnia vrátili, vypýtal sa Paľko do horárne; že zanesie hríby, ktoré včera nazbieral, z vďačnosti za to, čo mu pani horárová dala. Vzal si Dunaja, a už išli spolu.

Chlapcovi bolo ako vtáčatku, ktoré vypustili z klietky.

A Dunaj sa netak tešil, že sa konečne nemusí s nikým deliť o priazeň svojho malého pána.

„Tam sa aspoň dozviem, ako sa má pán farár,“ tešil sa Paľko.

Zase volal do hory: „Ichuchú! Haló!“ No potom si radšej začal spievať pesničku, ktorú ho tetička Lesinová naučila. Tak prišli k horárni.

Tam našiel Paľko pani horárovú samotnú.

„Deduško vás pekne pozdravuje,“ oznamoval veselo. „Doniesol som vám ručník z toho uzlíka, a posiela vám z vďačnosti trochu hríbov.“

„No, pozrime! Kdes’ ich ešte nahľadal? Aké pekné! Povedz deduškovi, že ho tiež pozdravujem, a pekne dám ďakovať. A sadni si; dostaneš trochu kávy. Som len sama, bude mi veselšie. Však snáď nemusíš hneď domov bežať?“

„Ach nie,“ potešil sa Paľko. Aspoň sa bude môcť na pána farára spýtať.

Nuž keď po chvíli s pani horárovou olovrantovali, pozrel zrazu prosebno na paniu.

„Prosím vás, nevedeli by ste mi povedať, ako sa má pán farár?“

„Náš pán farár? A — dobre, dieťa. Len je to s ním akési divné,“ pokrútila pani hlavou.

„Prečo divné?“

„Nuž on aj minulú nedeľu aj dnes tak kázal ako ešte nikdy predtým.“ Pani horárová hovorila ako k seberovnému; snáď preto, keď ju Paľko tak veľmi pozorne počúval.

„Však,“ prikývol chlapec zlatovlasou hlavou, „mne to hneď vtedy ráno pán farár povedal, keď som u neho spal, že tak bude kázať, ako ešte nikdy nie. To viete preto, keď našiel cestu do tej krajiny, kde slnce nikdy nezapadá.“

„Teda aj tebe to hovoril chlapče? Veď aj tam, na kazateľni v tú prvú nedeľu povedal nám také divné slová. Keby si s ním nebol býval týždne vo dne, v noci, ani by som ti ich nehovorila; si ešte len dieťa. Nuž hovoril, že nás dosiaľ ako cirkevný pastier dobre neviedol, že sám neznal tú pravú a istú cestu, že nebol sám z Boha narodený, že nevedel iste, či sú mu jeho hriechy odpustené. Že čo znal o Pánu Ježišovi Kristovi, to nám kázaval: ale pritom on sám že Ho nemal. Povedal nám, že ani my Ho ešte nemáme; a on že teraz smie nám ukázať cestu a doviesť nás až k Nemu. Jemu že Pán Boh učinil milosť, a prijal ho za svojho syna.

Opakovať ti to neviem, synku; ale ani zabudnúť tú kázeň nemôžem; ale ani tú dnešnú. Sotva som sa tej nedele dočkala! Chcela som vedieť, ako nám to bude pán farár tú cestu ukazovať. A on nám ukázal aký je Pán Boh veľmi svätý a veľmi dobrý, a akí sme my veľkí hriešnici; a že večne musíme zahynúť, ak sa k Bohu nevrátime, ak nepôjdeme k Pánu Ježišovi.

Ani muchu nebolo počuť v kostole, tak bolo ticho; nikto nespal. Ja ti to chlapče povedať neviem; ale tuším to ani nebol pán farár na tej kazateľni. Tak sa tie slová celkom ináče počúvali.

Keď sme vyšli z kostola, stáli ľudia v skupinách; tak sme boli prestrašení, ani čoby práve už mal ten súdny deň prísť, ktorý spomínal. Spomínal, že našiel cestu k Bohu a Kristu čítaním akejsi knihy. To som dobre nedočula, čo v nej bolo napísané, aby ju vraj človek riadok za riadkom čítal.“

„Ach, veď ja ju mám tu!“ vyskočil Paľko, a už ťahá spoza košele svoj najvzácnejší poklad.

„Ty že tú knihu máš?“ zvolala pani s údivom. Utrela a nasadila si rýchle okuliare. A keď jej Paľko ukázal prvú stranu, čítala nahlas:

„,Čítaj pozorne riadok za riadkom!‘ Kdes’ tú knihu vzal, chlapče? Dal ti ju snáď pán farár?“

„Ach nie. Ja som ju dal jemu.“

Musel Paľko znovu rozprávať, ako našiel svoj poklad. Netak ho pani horárová počúvala. Rozprával aj, ako spolu s pánom farárom z tej knihy čítavali, a prijali oba Pána Ježiša, tak ako Marta, a Ducha Svätého, ako kvapôčka rosy prijala slniečko.

„Ach, dieťa, ty hovoríš ako nejaký svätý, alebo Syn Boží, keď sa to s tými mudrcami hádal,“ divila sa pani. „Nenechal by si mi tú knihu?“

Premýšľal trochu.

„Nechal by som, tetička; ale keď som sám ešte nie na konci. Ujček Lesina doniesol z domu celú Bibliu; z tej nám teraz číta. Ale ja si tiež čítam, keď idem do slnečnej krajiny; a keď s tetičkou Lesinovou zeliny zbierame, čítam jej. Tam by som si tú veľkú knihu ani vziať nemohol; a nevyznám sa v nej tak, ako v tejto.“

Bezradno hľadel chlapec chvíľu pred seba.

„Ale už viem čo,“ zajasá zrazu. „Pán farár, keď mi knižku naspäť dal povedal, že si druhú zadováži. Musí ich teda ešte aj viac byť na svete.“

„To že povedal?“ potešila sa pani. „Tak vieš čo, Paľko, však tvoj deduško sa nebude snáď hnevať, keď dnes prídeš neskôr; je nedeľa, obíde sa bez teba. Mám ktorési veci, ktoré by som rada poslala pánu farárovi, nezaniesol by si mu to a nespýtal by si sa ho, či by aj mne takú knihu kúpil? Však ja rada zaplatím, nech stojí čo chce. Zanesieš?“

„Veľmi rád!“ potešil sa Paľko netak. „Aspoň aj pána farára uvidím.“

Díval sa chlapec, ako balila pani horárová do koša dve jarabice, vajcia, ba aj z tých hríbov, čo on doniesol, hodný kus ovčieho syra a čerstvé maslo.

„To zanes pánu farárovi,“ hovorila pritom; „že dám veľmi pekne pozdravovať, aby vďačne prijal. A že nijako nemôžem zabudnúť na tie jeho kázne. Nech sa modlí za mňa, aby som aj ja tú cestu k Bohu našla, a nemusela večne zahynúť. Čo mi rozkáže spraviť, všetko spravím; akokoľvek ma ďaleko pošle na púť, pôjdem; aj na omše, len aby som nemusela večne zahynúť.“

Myslel Paľko nad tými slovami ešte aj, keď už bolo pol cesty do dediny za ním.

„Čo to tá pani horárová hovorila? Však Pán Ježiš kázal len: ,Poďte ku mne.‘ A tá Marta nechodila nikam na púť, nedávala peniaze; ona len prijala Pána Ježiša. Tá pani horárová iste nezná o tom hadovi, tak ako ja som neznal; alebo o tých Izraelcoch v Egypte, ktorí preto nezahynuli, keď ten baránok za nich umrel. A Ty, Pane Ježišu, si tým Božím Baránkom, ktorý za nás umrel na kríži! Že som jej to nepovedal! No však keď prídem naspäť, ak nezabudnem, potom jej poviem. A keď bude mať tú knižku, dozvie sa. Aj teraz som jej moju nechal tam, kým sa vrátim, môže si čítať. Len keď to nie je hneď na začiatku! Nuž, musí to človek čítať riadok za riadkom, však tak na to príde.“

Ani sa nenazdal Paľko, len keď už bol na fare. V chodbe stretla ho slúžka.

„Pán farár si trochu ľahol,“ hovorí. „Nepustila by som druhého za ním; ale teba pustím. Povedal, že kedykoľvek prídeš, aby som ťa hneď za ním poslala. Ukáž pánu farárovi, čo si v koši doniesol; potom to daj von starej panej.“

Vkĺzol Paľko do pánovej izby. Pozrel najskôr na posteľ, potom na pohovku. Pán farár ležal na pohovke. Mal oči zavreté; ale ich hneď otvoril.

„Vitaj, Paľko! Konečne ideš!“ vystrel mu obe ruky proti. „Už som myslel, že si na mňa zabudol. No, neplač. Však ja viem, že bys’ bol rád prišiel.“

„A netak rád; to môžete vedieť!“ utrel si chlapec oči. Postavil kôš. Kľakol ku pohovke a, čo ešte nikdy neurobil, objal pána tak, ako robieval tetičke Lesinovej; pritúlil svoju ružovú, rozohriatu tvár k jeho bledej.

Padol tento nečakaný úprimný prejav detinskej lásky osamelému mužovi akosi veľmi dobre. Pritúlil dieťa k sebe a vtlačil mu dlhý bozk na čisté, detské čelo.

„Prečo ležíte?“ staral sa chlapec. „Ste ustatý? Alebo vás niečo bolí?“

„Aj som trochu ustatý, Paľko, aj ma akosi pichá v boku i v prsiach; nemôžem dobre dýchať, keď chodím. Druhým som ešte o tom nepovedal. Tebe preto hovorím, lebo ty mi pomôžeš prosiť Pána Ježiša, aby ma uzdravil, pravda?“

„Iste vám pomôžem; a aj hneď prosme. Až potom vám poviem, prečo som prišiel. — „Pane Ježišu, milý, dobrý Pane Ježišu,““ hovorí Paľko, „však si tu s nami, uzdrav pána farára. Vieš, keby bol chorý, nemohol by ani kázať, ani nič; a veď musí tým mnohým ľuďom povedať o tej ceste, aj pani horárovej.“

„Áno, Baránku Boží, ktorý si naše nemoci — i moje — niesol,“ doložil pán farár, „a sľubuješ, že za čo by sme ťa dvaja prosili, dáš — odvráť túto nemoc. Tak rád by som Ti ešte slúžil, tak rád by som posvietil tým svetlom, ktoré si mi dal. Hynie ľud Tvoj vo tmách. Roky bol som slepým vodcom slepých, nádenníkom, ktorý nešiel pred ovcami. Ó, daj mi aspoň niečo napraviť z toho, čo som zameškal! Som ešte mladý; život leží predo mnou. Ak ma uzdravíš, sľubujem Ti, že ako tá svieca na oltári Božom, celý sa strávim v Tvojej službe. Amen.“

V izbe chvíľu vládla posvätná tíšina, ani v chráme. Prvý prerušil ju Paľko.

„On nás počul a spraví, iste spraví, za čo sme Ho prosili.“

„Verím, Paľko. Len aj ďalej pros za mňa; však vieš, sme oba služobníci jedného Pána, musíme si pomáhať.“

„A je vám už lepšie, pravda.“

„Je mi lepšie. Hneď keď si prišiel, mi odľahlo. Vieš Paľko, aj ja tak nikoho nemám, ako ty; a keď som tu ležal sám a sám s tou ťarchou na prsiach, bolo mi smutno.“

„Nemáte tiež mamičku, ani tatíčka?“

„Oni už dávno umreli.“

„Ani nejakého deduška, alebo brata?“

„Bratov i sestry som mal. Všetci — už odrastení — pomreli na suchotiny.“^[52]

„A však tá, ktorá tu bola, to bola tiež vaša sestra!?“

„Áno; tá ešte žije. Ale je ďaleko. Má muža a svoje dietky. Keby som ochorel, nemôže ma prísť opatrovať.“

„A tá stará pani, ktorá tu býva?“

„To je najstaršia sestra po mojom tatíčkovi. Prv než si prišiel, pripadal som si taký opustený ako Pán Ježiš v Getsemane. Nuž On ťa za mnou poslal; buď Mu za to vďaka. Ale tuším si mi aj čosi doniesol?“

„Veru, skoro by som bol zabudol,“ potešil sa Paľko. „Netaké dobré veci vám pani horárová posiela; to iste, aby ste skôr ozdraveli. Pozrite, jarabice — tie však chudiatka bolo škoda zastreliť — koľko vajec a ten syr, ktorý ste to tak radi jedli; ba tu dolu je aj kus toho čierneho chleba, ktorý ste tiež mali radi, a koľká guľa masla!“

„No áno, samé dobré veci, Paľko. Od rána som skoro nič nejedol; nebolo veľa času. Boli dve kázne, pohreb a všeličo iné. Teraz už cítim hlad. Hen na stolíku je nôž; odkroj sebe aj mne chlebíka, okúsim to maslo a ten syr.“

Nuž okúsili. No Paľko videl, že pán farár tomu veľmi neublížil; zato jeho núkal, aby len jedol. A aj Dunaja kázal zavolať a nadelil mu.

Potom kázal, aby kôš odniesol a poprosil, žeby ho stará pani vyprázdnila. Ba dovolil Paľkovi, že mu smie aj vody doniesť. Tej sa s chuťou napil! Bolo mu akosi teplo.

Potom Paľko odovzdal odkaz od pani horárovej a vyrozprával všetko, čo od nej počul. Nebol by veru myslel, že sa pán farár tak veľmi tomu poteší. Sadol si najskôr na pohovke, potom vstal, prešiel k stolíku, i keď si pri tom musel ruku na bok položiť. Zobral tam knihy ešte v papieri zabalené. Jednu vybalil.

„Chvála Bohu, obstaral som hneď viacej a nevedel, že ich už budem potrebovať.“

Sadol k stolu a písal na prvú stránku tie isté slová, ktoré boli tam v Paľkovej knihe, no ešte i dakoľko viac. Potom si zložil ruky na tej knihe a modlil sa, až dokiaľ nevošla stará pani Malinová. Doniesla kôš — ale nie prázdny.

„Nabalila som tam trochu pre Paľka, aj pre jeho deduška,“ hovorila pánu farárovi. „No, ty si akýsi celý premenený. Nebolo by lepšie, keby si si ľahol do postele?“ starala sa. A hneď aj začala odostielať posteľ.

„Veď potom, tetinka. Pôjdem najskôr ešte kúsok cez záhradu, vyprevadiť Paľka. Musí už ísť domov; má ďaleko.“

Ach, nikdy to tak Paľkovi ťažko nepadlo. Najradšej by sa bol rozplakal.

„Keby ste mi dovolili, ja by som, tuším, najradšej tu pri vás zostal,“ hovoril už v záhradke, „keď ste taký sám, chudáčik.“

„Nemôžeš zostať. Deduško ani nevie, kde si, staral by sa; a pani horárová tiež. Len ty pekne choď; ale nebež, aby si sa nezaparil a neprechladol. Mňa si už potešil. A však vieš, prijal som Pána Ježiša do fary; On je tu so mnou. Bolo mi smutno len preto, že som na Neho zabudol; ale už nezabudnem. Vieš čo, Paľko? Popros deduška, aby zajtra prišiel trochu ku mne; že sa čosi vážne musím s ním rozprávať,“ povedal pán farár, keď sa konečne lúčili. Veď nebolo to tak hneď, lebo začal sa potom vypytovať, ako Paľko slúži tetičke Lesinovej, a tento mal mnoho čo rozprávať. Pán farár ho vyprevadil až temer po horu. Aj tam ešte chvíľu spolu sedeli.

Už sa hodne zotmelo, keď sa Paľko vrátil domov. Deduško s Lesinom ho už išli aj hľadať. Lebo keď musel v horárni knižku odovzdať — a hoci sa tam nič nebavil,^[53] len čo si svoju knihu vzal a čo videl veľkú radosť pani horárovej — predsa mu tým kus času ušlo. Rozpovedal vec, nehrešili ho. Videli, že je ustatý a ospalý.

„Čo ten farár chce?“ rozvažoval Juriga, keď už Paľko spal. „Nevieš, Martin?“

„Ach,“ zamračil sa Lesina, „iste vás zase chce žiadať, aby ste mu Paľka dali. Takí páni majú niekedy všelijaké chúťky. Paľko mi hovoril, že mu raz sľúbil, aj ruku dal, že len k nemu pôjde do služby, keď by vás tak Pán Boh odvolal. Možno vás teda chce pýtať, aby ste mu ho už za života dali, veď druhé takého pekného chlapca vari ani niet. Ale prosím vás, nerobte mi to. Ja neviem, prečo mi je ten chlapec cudzí a ja jemu. Ale tuším by sa mi čosi stalo, keby ste ho dali preč, a musel by som si myslieť, že už medzi nás nepríde. Tuším ani toho môjho chlapčeka nebol by som mohol mať radšej ako mám jeho.“

„Neboj sa,“ utrel si Juriga vlhké oči, „veď mu ho ja nedám. Čo by som sám bez neho robil. Myslím si, ak je on tým ,malým pacholiatkom‘, že mňa musí tiež najprv priviesť k Bohu. A to bude tá ,Božia odplata‘, ktorú Rázga spomínal.“

Chcel sa Lesina začať spytovať, čo to vlastne Paľko hovoril, keď ho to vyprevádzal do dediny. Tam doma mnoho myslel na tie slová; tu dodnes pozabudol. Ale začala sa budiť jeho žena, aj Paľko.

„Spime,“ povie Juriga, „nech ich nebudíme.“

No tak spali.