ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale za rána, ešte len zore vstávali, rozmyslel si to Juriga. Mal aj inú prácu v dedine. Chcel pozrieť trochu i do svojej chalupy. Kým si to vybaví, môže ísť na tú faru, a ak by bolo tak, vyraziť navždy pánovi farárovi tie myšlienky z hlavy.

Vo fare stretol slúžku celú uplakanú. Spýtal sa, čo sa jej stalo.

„Ach, pán farár nám v noci veľmi ochorel.“

„Ba čo nehovoríš! Však bol včera tu u nich ten môj chlapec.“

„Paľko je váš? Toho on chudák, má veľmi rád. Včera ho až skoro pod hory vyprevadil. Keď som ho stretla v záhrade, povedal mi, že kázal Paľkovi poslať vás a že ak prídete, aby sme vás hneď za ním doviedli. Len neviem, či to teraz bude možné; musím sa najprv spýtať. Pán lekár práve len čo odišiel.“

„A čo sa mu to tak zrazu stalo?“ divil sa Juriga.

„Že sa mu pustila krv ústami, aj keď nie veľa; — ale stará pani, chuderka, plače, lebo on je vraj z takej rodiny. Všetci bratia a sestry pána farára, okrem najstaršej pomreli na to; majú to po matke.“

Nuž čakal Juriga v čeľadníku, či ho pustia k nemocnému. Konečne prišla slúžka, aby išiel, pán farár že chce; ale aby sa dlho pri ňom nebavil.

„Čo mi on chce, keď ma taký nemocný k sebe pustí?“ divno dojatý myslel Juriga, keď zastal pri pánovej posteli a zavrel horúcu ruku pána farára do svojej tvrdej.

„Dobre, že ste prišli,“ hovorí pán ticho. Poznať, že mu je veľmi zle. „Paľko mi rozprával aj to, ako ho našla Rázgova dcéra v horách, aj ako Lesinová hľadá svojho chlapca. Opýtajte sa Lesinu, kedy sa mu ten chlapec stratil; a rozpovedzte mu, čo viete o Paľkovi. Ja myslím, že je to jedno a to isté dieťa. Nech ho úbohá matka už toľko nehľadá.“

Pán postál v reči. Dýchal slabo, ťažko. Zavrel oči ako veľmi ustatý. No zase ich otvoril. „Len toľko som vám chcel povedať; viac už nemôžem. Vidíte, som ťažko nemocný. Ak mi Pán Ježiš nepomôže, nebudem tu dlho. Pustite Paľka za ten čas ku mne. Máme sa radi; a on ma priviedol ku Kristu. Včera mi hneď bolo lepšie, keď prišiel za mnou. Veď vy sa s ním v živote ešte dosť natešíte; mne ho doprajte aspoň pri smrti.“

„Hneď vám ho pošlem, pán farár,“ sľúbil Juriga, s námahou zadržujúc slzy, a ako omámený vyšiel nielen z fary, i z dediny. Ani nezbadal, že ho ľudia pozdravujú, že zadiveno hľadia za ním. Ustavične videl ten bledý, ubolený, pekný pánov obličaj; počul ten krotký, dobrý hlas, ako prosí: „Mne ho doprajte aspoň pri smrti.“

„Ach, Lesina,“ vzdychol starec už v hore. „On, hoci je taký nemocný, staral sa o Paľka i o nás. Chcel nám pomôcť najmä tebe; sotva hovoril a predsa ma k sebe pripustil — my sme mu ho nedopriali!“

„Že som ja na to neprišiel,“ divil sa Juriga sám sebe, „že som hneď na to nepomyslel, na Paľka, keď o tých cudzích horách hovoril. No ja som myslel, že sa im to chlapča vlani alebo toho roku stratilo. Prečo som mu neporozprával, že Paľko nie je môj?! Však sa ma aj raz pýtal, či mi je to po synovi alebo po dcére vnuk. Nech ten pán Malina na to nepríde, mne by to do smrti nebolo napadlo. Avšak veru nás nedarmo Pán Boh tak spolu nezviedol.

Ešte dnes musí Lesina vedieť, že si dieťa predsa len nezmárnil.“

„Ach,“ udrel sa starec do čela, čo som sa narozmýšľal, komu sa to chuderka Lesinová podobá, najmä keď si svoje pekné, zlaté vlasy prečesáva. Však ten chlapec akoby jej z oka vypadol!“

*

Neobyčajne rýchle minula sa Jurigovi cesta domov. Akoby bol omladol samou radosťou nad tým, aké to on nesie Lesinovi správy.

„Len ako mu ich povedať?“ premýšľal, zachádzajúc na chodníček k búde. Tam všetko ticho. Chlapec s tetičkou išiel iste zase zbierať liečivé rastliny. „S tetičkou — veď mu je to matka!“

Bol rád, že ich hneď nemusí vidieť; iste by sa rozplakal.

Lesinu našiel v rúbanisku; okresával zoťatý javor.

„Už ste doma, ujček?“ divil sa. „No, čo chcel ten kňaz?“

„Ach, synku,“ hlas Jurigov sa striasol, „pred tým človekom musíš ty klobúk strhnúť. Našiel som ho veľmi nemocného. Zaliala ho v noci krv. Povedal mi, že ho Paľko ku Kristu priviedol, a že sa my s ním ešte cez celý život natešíme, aby sme ho jemu nechali pri smrti.“

„A vy ste mu sľúbili?“ mračno spytuje sa Lesina.

„Sľúbil, synku aj splním. Mnoho sme mu dlžni, málo môžeme oplatiť.“

„To pre tú desiatku, čo vám dal?“ tvrdo prehodil Lesina a dal sa zúrivo rúbať do stromu.

„Nechaj, synku; prestaň trochu v práci; sadni si sem ku mne. Musím sa ťa niečo opýtať.“

Polo s nedôverou, polo s nevôľou poslúchol Lesina. Zaťal tešľu do dreva a hodil sa vedľa Jurigu do trávy. ,Čo to starcovi napadlo v pondelok postávať?‘

No, Juriga pozrel na neho zrazu tak akosi divno. Už-už sa chcel spýtať: „Ako sa to na mňa dívate?“

„Martin, a kedy, v ktorom roku stratil sa ten tvoj chlapec?“ Mladý muž sa strhol. Túto boľavú otázku nečakal.

„Prečo sa pýtate?“

„Len tak,“ rozkašľal sa Juriga. „Myslím len, keď ho tá tvoja žena tak aj tu po horách hľadá, keby tak našla, či by ho poznala?“

„Ach, nepoznala. Čoby poznala!“ rozžalostil sa Lesina, zabúdajúc na všetko ostatné — ako obyčajne — keď potiaľto v mysli prišiel. „Ona hľadá to malé, poldruharočné dieťa v košieľke. A ono by dnes malo už skoro deväť rokov.“

A zase sa Juriga rozkašlal. Čosi ho v hrdle dusilo.

„Pýtal si sa ma raz,“ začne po chvíľke starec, „či mi je ten môj chlapec po dcére alebo po synovi. Vtedy nás pomýlili; tak ti teraz poviem, ako som k nemu prišiel.“

I dal sa Juriga rozprávať Paľkove osudy, ktoré sa počúvali ako povesť. Najprv si všetko dôkladne vyrozprával. Nakoniec opísal od slova do slova ako to bolo, keď Anna Rázgová našla malé chlapčiatko v horách, také bielučké, v košieľke, holohlavé, bosé.

Videl on ten veľký, kamdiaľ väčší, vyjavený pohľad Lesinových očí; ale nedal sa ním zmýliť.

Keď skončil, vstal i Lesina ako jeleň v horách, vyskočil a ako v kliešťoch zavrel jeho ruku v oboch svojich.

„A prečo ste mi to teraz rozprávali?“ spytuje sa chrapľavým, divokú búrku prezrádzajúcim hlasom.

„Synku, a ty sa ešte pýtaš? Ešte nevieš, kde je tvoje dieťa, a kto je tvoj synáčik?“

„Paľko? Nemožno!“ skríkol Lesina a padol k zemi ako ten tu podťatý javor. Aj sa smial, aj plakal; ani čo by rozumu chýbalo.

Juriga hľadel chvíľu na neho. Potom strhol klobúk z hlavy, poprosil Boha, aby mu nešťastnému sám pomohol a išiel hľadať Paľka. Veď spomenul si na pána farára. A sľuby ľuďom umierajúcim dané, sú sväté. Bol rád, že našiel Dunaja; vedel, že tento ho dovedie. A nemýlil sa.

„Dcéra moja,“ hovorí potom prívetivo mladej žene, „nechaj to hľadanie rastlín. Poď nám skôr dať obed; lebo Paľka musím poslať do dediny.“

Poslúchli obaja. A netrvalo ani pol hodiny, bol už Paľko hotový ísť vyplniť deduškov rozkaz.

„A, deduško, boli ste u toho pána farára?“ spytuje sa chlapec nesmelo.

„Bol, synku. Však on si ťa žiada. Je nemocný. Sľúbil som mu, že môžeš tam nejaký čas zostať. Musíme sa bez teba obísť.“

„Ach, deduško môj!“ radostne objal chlapec dedka.

Tento ho neobyčajne vrelo pritúlil k sebe.

„No choď už. A dobre toho pána farára opatruj.“

Už chcel chlapec odbehnúť.

„Kam ideš?“ zastala mu Lesinová cestu. „Kam ho posielate?“ hľadela naľakano na Jurigu.

„Nechaj, dcéra moja; však on zase príde,“ chlácholil starec.

„Paľko, a necháš ma?“

„Ach, tetička!“ a chlapcove modré oči zaliali sa slzami.

„Aj včera si, kto zná, kde bol. Mne bolo tak smutno. Už som myslela, že ani ty neprídeš, tak ako môj Miško.“

„Veď ja zase prídem. Len mi dovoľte ísť za pánom farárom; on ma potrebuje. Potom už vždy ostanem pri vás.“

„Choď, Paľko,“ zavolal Juriga, ktorý sa nemohol dívať na boj v srdci dieťaťa, odtlačený v jeho tváričke.

Neprial si starec, aby Lesina chlapca videl, keď príde. Nech privykne na tú veľkú krásnu pravdu, že mu syn žije a že je to ten, ktorého si tak z celého srdca zamiloval.

Odbehlo chlapča.

„Dcéra moja, prichystaj čím skôr obed mužovi; čochvíľa bude tu!“ oslovil Juriga strnulú mladú ženu.

„Prečo ste Paľka poslali preč?“ zastonala bolestne. „Či neviete, že ja bez neho nemôžem byť?“

„A načo by som ti ho tu nechával, keď ho nemáš rada?“

„Ja že ho nemám rada?“ skríkla. „Kto vám to povedal?“

„Keby si ho mala rada, tak by si navždy prestala hľadať malého Miška. Nuž Paľko je môj, a ty si hľadaj Miška.“

„Ach, dajte ho mne!“ zaprosila zrazu.

„Dal by som, ale len keby si ho prijala namiesto toho strateného Miška. Ten je raz stratený; čo ho budeš už toľko zhľadávať. Keby som ti dal Paľka, uspokojila by si sa s ním, prestala by si s tým hľadaním?“

„Prestala, deduško. Však ja, odkedy mám vášho Paľka, už ani toľko želieť nemôžem za Miškom.“

„Tam ide Lesina. Daj mu čím skôr obed!“

„Chudák,“ myslel Juriga, keď sa podíval do bledej, opadnutej, uplakanej Lesinovej tváre.

„Martin,“ bežala mu žena oproti, „deduško nám Paľka dá! No, teraz ho poslal preč.“

Objal Lesina ženu, privinul pevno k sebe.

„Dobre, že ho poslal, Evička. Veď on príde, a potom bude náš; a nedáme si ho viac nikdy nikomu. No, tomu mužovi, za ktorým išiel, sme my veľmi mnoho dlžní, a nikdy sa neodmeníme; nech sa aspoň on odmení.“

A keď Lesinová odbehla vziať vody, padli si oba muži okolo hrdla.

„Ja aspoň vám, deduško, na stotisíc ráz ďakujem, keď už Rázgovcom nemôžem, za všetko, čo ste pre moje milé dieťa i pre mňa nešťastného urobili, aj že ste ho teraz preč poslali. Mne by sa bolo tuším čosi stalo, keby som ho bol videl, a musel si myslieť, že je to on, môj synáčik, ktorému som ja tak veľmi, veľmi ublížil.“