ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase prišla sobota, druhá, odkedy Paľko opatroval svojho vzácneho priateľa.

Do fary prišli hostia: sestra pána farára, ktorá veľmi žialila a nijako nevedela a nemohla sa potešiť, keď videla chorého svojho jediného milovaného brata. S ňou prišiel mladý kaplán z H., poslaný zastupovať pána farára.

„Keď nie som teraz sám, choď, dieťa moje, nadýchať sa trochu čerstvého povetria a potešiť sa so svojimi milými tam doma,“ posielal pán farár Paľka. „V pondelok zase príď! A pozdravuj odo mňa v horárni; aj svojho deduška. A pozdravuj mi tie naše krásne hory, ktoré ja už týmito telesnými očami neuvidím. A až prídeš do svojej slnečnej krajiny, rozpomeň sa na nebeskú bránu; a že ja už veľmi skoro pôjdem ňou do našej spoločnej, pravej a jedinej slnečnej krajiny, hore nad oblakmi.“

Všetci v izbe plakali, keď pán farár toto hovoril, len Paľko nie.

Zato plakal on teraz, keď asi o tri hodiny bežal po pokosenej a pohrabanej lúke k tomu miestočku, kde vtedy s pánom farárom po prvý raz sedeli, a on mu rozprával o svojej Svätej knihe.

Ach, že on sem už nikdy, nikdy viac nepríde! Nikdy už nebude tu sedieť pri jeho nohách. Aké boli tie hory smutné! Však kvetiny už smrť skosila, už ani jedna nežila; zato nebo bolo zastrené mračnami. Kedy-tedy zažiarili blesky. Letela zase búrka, ale Paľko si ju nevšímal, len plakal a plakal. Prestal, len keď na tom istom mieste, len trochu ešte vyššie, ukázala sa na tmavých mračnách krásna dúha, ako taká nebeská brána.

Zdvihol chlapec uslzené oči k nej. Ach, či len bola krásna! Ó, aký musel byť svet utešený potom za ňou. Ale vysoko stála, vysoko…

Cítil Paľko, že keď sa tá brána zavrie za drahým pánom farárom, že on stadiaľ už nikdy nemôže prísť. Veď Pán Ježiš si ho musí tam vyniesť. A On si ho nato vynesie, aby, kde je On, aj on bol — ako mu to včera čítal v Jánovom evanjeliu — a hľadel na Jeho slávu.

„Ó, Pane Ježišu, vezmi aj mňa k sebe,“ zložil chlapec ruky na prsia. „Veď čo ja budem robiť, sám, keď on odíde? Deduško je už starý; ak mi umrie, ako deduško Rázga umrel, kam sa potom podejem? On mi sľúbil, že si ma vezme k sebe. Aj by si ma iste bol vzal. Kam potom pôjdem? Ver mi, Pane Ježišu, mne sa tu už celkom nechce byť, keď on umrie. Nech si ľudia všetko majú, ja už o nič stojím. Veď aj keď sa niečo z tejto Svätej knihy dozviem, komu to pôjdem povedať? On sa tam všetko Teba opýta povieš mu; ale kto mne povie, keď ho už nebudem mať?“

Nad smútiacim dieťaťom križovali sa blesky, letel a dunel hrom.

Raz rozprával pán farár Paľkovi, že bol nejaký prorok Eliáš, ktorého mal Pán Boh veľmi rád, tak že si pre neho z neba poslal ohnivý voz a ohnivé kone; a tie že ho ta zaviezli. Nuž teraz sa Paľkovi zdalo, že to tam hrčia kolesá toho voza, a že musí uvidieť, ako z tej brány vyletia tie kone a pôjdu pre pána farára. No, v tom zasvietilo slnce, brána začala miznúť, až celkom zmizla, a dolinka bola zase slnečnou dolinou, napriek tomu, že z veľmi riedkeho obláčka začali padať veľké kvapky dažďa.

Mal Paľko svoje nové šaty — veď nosil ich celý čas vo fare — rozbehol sa ku skale, aby ich ochránil pred zmoknutím. Vybehol nahor, ale nevošiel. Veď tam vnútri ktosi chodil, akýsi cudzí človek, ktorého ešte nikdy tu v horách nevidel. A tuším čosi hľadá.

Zabudol Paľko na chvíľu na svoj zármutok, tak ho to veľmi zaujalo.

„Čo hľadáte, ujček?“ zavolal konečne.

Neznámy sa rýchle obrátil. A keď ho Paľko pozdravil, prívetivo poďakoval.

„Pýtaš sa ma, čo hľadám. Najprv mi povedz, ak vieš, kto chodieva sem do tejto skaly? Vyzerá to, akoby ktosi v nej býval.“

„Kto sem chodieva?“ zadivil sa Paľko. „Ujček Lesina tu raz bol, a pán farár tri razy — ten však sem už nikdy viac nepríde“ — dodal smutno — „a ja. To je moja skala.“

„Tvoja skala?“ prezrel si neznámy chlapca a usmial sa.

Paľko prezeral si zase jeho. Bol mladý, oblečený po remeselnícky.

„Odkedy je tá skala tvoja, a kto ti ju dal?“

Chvíľu zmiatol sa chlapec. No potom si hodil zlatovlasou hlavou:

„V Svätej knihe je napísané ,Všetko je vaše‘. Pán farár povedal, že to je tak, že Pán Boh celú zem dal ľuďom. Tak ja som si od Neho túto skalu vypýtal, a On mi ju dal.“

„Ty si múdry“ zasmial sa mladík. „My sme tiež pred štyrmi rokmi celý týždeň v nej bývali, môj pán a ja; ale sme si ju nevypýtali od Pána Boha.“

„Že ste tu bývali?“ pristúpil Paľko bližšie. „A čo ste tu robili?“

„Môj pán bol chorý. Lekári poslali ho do hôr. On chcel byť sám s Bohom. Vzal si mňa — bol som vtedy posledný rok učňom u jeho známeho — a bývali sme tu. Ja som, čo bolo treba, doniesol, aj z kopaníc, aj z dediny. Ľudia o nás nevedeli. Oheň sme nerozkladali, lebo sme jedli len mlieko, chlieb, maslo a ovocie. Tu sme mali lôžko zo šúštia a pár prikrývok. No nebolo nám zle. Môj pán sa tu aj náležite zotavil. Azda keby nebol musel naspäť do mesta a ku knihám, žil by ešte dnes; takto už tam kdesi na Dolniakoch^[55] odpočíva v čiernej zemi.

Ja som teraz už tovarišom, a pustil som sa trochu na vandrovku, a zašiel som si naschvál sem. Chcel som vedieť, čo sa stalo s tou knihou, ktorú môj pán tu nechal, keď sme odchádzali. Niet jej; musel ju predsa ktosi nájsť a vziať. Ba, či v nej čítal riadok za riadkom, ako to napísal môj pán na prvej strane?!“

Paľkovi sa všetka krv zhrnula k hlave.

„Však je tu!“ vytiahol knihu spoza košele. „Teda tvoj pán ju tu schválne nechal!“

„Ukáž! Áno, je to ona; ale dobre opotrebovaná. Našiel si ju snáď ty?“

Nuž začal Paľko rozprávať. Sadli si spolu s mladíkom pred skalu.

„Tak vidíš“ hovorí konečne dôverne; „čítali sme riadok za riadkom, uverili Pánovi Ježišovi, a našli cestu do tej pravej slnečnej krajiny. Však pravda, tvoj pán tú cestu tiež znal?“

„Ak on ju neznal, tak už nikto ju nezná,“ vzdychol si mladík.

„A umrel? To teda už ta aj odišiel, možno tiež v takom ohnivom voze, a videl už Pána Ježiša, aj tú krásnu zem? A keď teraz pán farár umrie to sa oni tam zídu. Musím poprosiť pána farára, aby ho veľmi pekne aj odo mňa pozdravoval a na stotisíc ráz za mňa ďakoval, že nám tú knižku tu nechal a že nás poučil, ako máme v nej čítať.“

Mladíka tuším oči svrbeli, znova si ich utieral.

„Ty však, pravda, tiež znáš tú cestu?“

„Ja? Neznám chlapče. Keby som bol poslúchol, tak, ako si ty poslúchol, čítal a veril — dal mi pán môj tiež takú knihu — mohol som nájsť, ale ja som prestal čítať a veriť.“ Mladík pokrčil plecami.

„Ako si to mohol urobiť?“ zadivil sa Paľko. „No však pravda je ti to už ľúto; a začneš tú cestu hľadať. Veď si pomysli: kam by sa ten tvoj pán bol podel, a čo by si pán farár počal — umrieť musí — keby nevedel cestu za Pánom Ježišom!?

No, vieš čo, ja už musím za deduškom. Poprosíme ujčeka Lišku, aby ti dal nocľah. Je len sám v búde. Aj ja u neho niekedy spávam. Môžeš tam všetkým potom rozprávať o tom svojom pánovi. Neraz si deduško, aj ujček Liška hlavu lámali nad tým, kto to len tú Svätú knihu ta dal. Predsa je to len pravda, čo tam v nej čítame, že nie je nič tak tajné, aby to nebolo zjavené.“

„Ba tuším je to pravda, čo môj pán hovorieval o Slove Božom, že tak hovorí Pán Boh: Tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst; nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná to, čo sa mi ľúbi a podarí sa mu to, na čo ho pošlem.“ Hlboko zamyslel sa mládenec.

A tak v živom rozhovore došli až k Jurigovej búde, žeby ju Paľko skoro bol prešiel, keby Dunaj s veľkým, radostným štekotom nevyletel z nej a nevítal svojho malého kamaráta.

„No, už dobre, už dobre, Dunajko! Však ja viem, že ma máš rád. Veď aj ja ťa mám rád; ale ma toľko neoblizuj; celé šaty mi zamažeš. Ty už tuším nikdy inakší nebudeš.“

Dal si Dunaj predsa len povedať, a ako s dôležitým posolstvom bežal rovno do búdy oznámiť Lesinovej, že už Paľko ide. Ach, netak sa mu potešila!

Rozveselil sa i chlapec, keď videl, ako ho všetci radostne vítajú.

Lesina v búde nebol, len deduško, ujček Liška a tetička Lesinová. Mal pravdu, netak sa oba muži podivili, keď im vyrozprával, s kým sa to zišiel v „slnečnej krajine“.

Pozvali mladíka na večeru, ktorú Lesinová chystala, a Liška k sebe na noc. Musel im hneď rozprávať, ako to s tým svojím pánom bývali v tej skale, kto bol on — všetko, čo mohol a vedel. Veľmi ich to všetkých zaujímalo. Tá Svätá kniha im bola teraz ešte vzácnejšou.

Večera bola už temer dovarená, keď zrazu povie Juriga:

„Paľko, ujček Lesina iste ponesie toho veľa, mohol by si mu tu po ujčekovu búdu ísť naproti a odniesť mu aspoň tešľu.“

Chlapec hneď vyskočil. Čokoľvek by bol vďačne deduškovi spravil, veď bol k nemu taký akýsi veľmi dobrý, ani čo by sa z niečoho veľmi tešil; a nielen deduško, aj ujček Liška. Nevedel si to Paľko vysvetliť; no bolo mu tak akosi dobre pri nich. Cítil, že predsa len kohosi bude mať, keď pán farár umrie. Deduško povedal, že mu o ňom ešte musí rozprávať, keď Lesina príde.

„Áno, chlapče, choď mu naproti,“ prisvedčil aj Liška a utrel si tuším slzy z očí.

Nuž bežal Paľko. Dobehol ešte len pol cesty k Líškovej búde; neďaleko vodopádu, tu spoza skaly vidí kráčať Lesinu, akéhosi veľmi, veľmi zamysleného.

„Dobrý večer, ujček!“

„Paľko, ty si tu?“ Lesina pustil tešľu na zem. Iné však ani neniesol.

„Tu, ujček.“ Chlapcove ruky spočinuli v mužovej vystretej ruke. „Idem vám niečo odniesť; a však nič nenesiete!“

„Bolo mi ťažké, nechal som to v ujcovej búde.“ Lesina podržal chlapcovu ruku, pokročili.

„Ujček,“ začal zrazu chlapec, ktorému bolo akosi divno okolo srdca pri boku mlčanlivého muža, „čo vám je? Ste chorý, alebo smutný?“

„Prečo, Paľko?“

„Nuž, keď nič nehovoríte. A však nehnevajte sa, ale ste akýsi divný; ba všetci naši sú takí.“

„Vieš čo, Paľko,“ sadal si Lesina na machom zarastenú skalu pod košatú borovicu; pritiahol si chlapca k sebe, „sadnime si trochu; ustal som. Kým si odpočiniem, tak ti poviem, čo sa nám všetkým prihodilo v tvojej neprítomnosti, najmä mne.“ Lesinovi sa zatriasol hlas.

„Teda sa vám čosi prihodilo! Darmo som si nemyslel,“ prikývol chlapec zlatovlasou hlavou.

„Nuž, dieťa, čo na to povieš: našiel som si svojho Miška.“

„Ale, čo nepoviete!“ zvolal Paľko v radostnom úžase. „Kde, kedy, prosím vás? Však mi to všetko poviete od začiatku, pravda?“ prisadol si bližšie k mužovi.

Tomuto až tak rameno tiahlo, čo sotva sa držal, aby ho k sebe nestrhol. Miesto toho vzdychol si zhlboka.

„Áno, poviem ti to až od začiatku. Keby si nebol pánu farárovi Malinovi rozprával, ako teba našla tetička Rázgová a ako moja žena hľadá svojho chlapca, nebol by som sa snáď ani dodnes dozvedel, kde mi je moje milé dieťa. Však vieš, že pán farár si dal zavolať deduška; vtedy mu povedal, a on mne, a tak som si môjho Miška po sedemročnom hľadaní konečne našiel. No, máš pravdu, musím ti to povedať od začiatku, a po poriadku aby si vedel, ako som o svoje dieťa prišiel.“

Ach, radšej by bol Paľko nepočúval, veď to bola taká veľmi smutná história, čo všetko to ten ujček Lesina na seba nahovoril, a taký bol pritom smutný!

Chuderka, tá tetička Lesinová! Teda preto ona pošla z rozumu — od žalosti! Veď to veru bola netaká žalosť! Ach a nakoniec sa to počúvalo, ako dobre známe. Ako Miška tetička našla v horách a opatrovala. „Práve všetko tak, ako sa mne vodilo“ — myslel. Prešiel aj ten ich chlapec od jedného deduška k druhému. Brali si ho dobrí ľudia pre Božiu odplatu.

Zrazu prestal ujček, ani čo by už ďalej nevedel. Podoprel si hlavu do dlaní; — v horách stíchlo.

„Ujček, a je ten váš Miško ešte vždy u toho druhého deduška?“ odvážil sa konečne chlapec spýtať.

„Je, Paľko,“ vzdychol Lesina zhlboka.

„A prečo si ho teda nejdete už vziať, aby ho tetička toľko nehľadala, chuderka!“

„Nuž, Paľko, keď neviem, či by ma on chcel za tatíčka, keď som taký zlý, taký hriešny; či by sa ma nebál; hoci ja by som mu už nikdy neublížil. Odvtedy som nikdy viac nepil. Poznal som tu v horách pravdu Božiu aj Pána Ježiša. Odpustil mi Pán Boh, ako tomu publikánovi pri tých dverách. Ale následky hriechu zostali; a môj Miško vie, že pre mňa musel sedem rokov byť bez mamičky, u dobrých ľudí, a že som ho ja do tých širokých hôr zaniesol. Keby sa ma bál a cítil sa u mňa veľmi nešťastný, čo potom? Je mu u toho deduška dobre, je s ním zvyknutý; a ja — hoc ho mám tak veľmi rád, že to len Pán Boh môže posúdiť, ako veľmi — som mu ešte cudzí.“

„To si nemyslite, ujček,“ vzal Paľko mužovu ruku do svojich malých dlaní. „Len si ho vy vezmite. Však to Pán Ježiš dá, aby aj on vás mal rád, aby k vám rád išiel, aby sa vás nebál. Prosievali sme aj s tetičkou toľko, aby nám ho dal nájsť. Ja som vedel, že je iste niekde medzi ľuďmi schovaný. Keď nás vyslyšal, On vám aj všetko ostatné dá; nič sa nebojte, ujček.“

„Paľko, a keby sa to na teba trafilo,“ povie zrazu Lesina, „nebál by si sa ma ty? Chcel by si ty odísť od deduška a ísť ku mne?“

Zrumenel chlapec až po zlaté vlasy. Vzdychol si zhlboka, podoprel zlatovlasú hlavu do malej dlane a myslí chvíľu.

„Paľko, nebál by si sa ma ty? Mohol by si ma mať aspoň trochu rád?“ pritiahol Lesina chlapca k sebe.

„Nie, ujček, ja by som sa vás nebál; veď ja vás mám rád.“

„Máš ma rád, Paľko? Máš ma naozaj rád, aspoň trochu, hoci už aj vieš, aký zlý človek som ja?“

„Nehovorte, ujček, to ma tak akosi bolí,“ položil chlapec mužovi ruku na ústa. „Či neviete, že tam v tej jednej epištole je napísané — musel som to pánu farárovi čítať o takých všelijakých zlých ľuďoch — : ,takí ste niekedy boli‘. Ani vy už nie ste zlý. Však ten publikán — povedal pán farár — keď prišiel k Bohu, On mu všetko odpustil, a od toho dňa stal sa z neho dobrý človek.“

„No, pozri, Paľko, keby si ty bol tým mojím chlapcom, mohol by si mi všetko odpustiť?“

„Odpustiť? A čo?“ zadivil sa chlapec.

„Či nebol si pre mňa, pre môj hriech, bez rodičov, bez mamičky medzi cudzími ľuďmi?“

„Ja by som vám mohol odpustiť, ujček, ale —“ vymanil sa chlapec z mužovho objatia, vyskočil a stojí pred ním s rukami pritisnutými na prsia — „prečo mi to toľko rozprávate? Však snáď len nie som ja ten váš chlapec!?“

Zase stíchlo v horách.

Lesina hodil sa dolu tvárou na trávnik, hlavu na zalomené ruky.

„Ujček,“ kľakol si Paľko sústrastne k nemu, položil zlatovlasú hlavu vedľa jeho hlavy — „som ja ten váš chlapec?“

„Si, dieťa moje. No to je žalosť, že sa takto k tebe musím hlásiť!“ No sotva boli slová vyrieknuté, vzchopil sa muž; v náruživosti zovrel dieťa do náručia, zľúbal mu čelo, ústa, oči i líce. „Synáčik môj, synáčik môj!“

„Neplačte, ujček,“ túlil sa chlapec k nemu.

Ach, čo sa dialo v malom srdiečku!

„Ja nie som ti ujčekom, nenazývaj ma tak; volaj ma tatíčkom, nech už raz konečne počujem to slovo! Nazvi ma tatíčkom, povedz: Tatíčko môj!“

„Tatíčko môj!“ opakoval chlapec a pustil sa aj on do usedavého plaču.

Veď sa už nemusel starať, kam pôjde, keby deduško umrel, keď už pána farára nebude: — mal tatíčka aj mamičku. Ach, však bol len Pán Ježiš veľmi dobrý!

Dlho čakali v búde na oboch. Ale keď prišli, a plameň vatry ich ožiaril, ako vkročili ruka v ruke, poznal Juriga, že už idú ako otec a syn, a rozradovalo sa jeho srdce.

*

Nuž mal cudzí mládenec mnoho čo pekného rozprávať o svojom pánovi. Nezabudnú poslucháči tak ľahko to jeho rozprávanie. Ale či zabudne on, čo jemu rozprávali Lesina s Jurigom o stratenom a nájdenom chlapcovi?

„Vidíš, Paľko,“ hovorí natešený, „je to práve tak, ako v tej povesti, ktorú si mi rozprával. Tam ten kráľovič, keď sa dostal do tej skaly, našiel slnečnú krajinu aj svojho tatíčka. Tak aj ty.“