ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Taký vám ujček, ten Lesina bol akýsi divný, keď odchádzal,“ hovoril Liška na druhý deň Jurigovi; „sotva človek z neho slovo dostal. Tuším ho niečo bolelo.“

„Chudák,“ myslel si Juriga, „má ho čo bolieť.“ Liškovi povedal len, že má Lesina doma chorú ženu, že sa iste o ňu staral.

„Nech mu ju Pán Boh uzdraví, aby čím skôr zase prišiel; bude nám tu smutno bez neho.“

Nuž nemýlili sa oba muži. Bolo im veru dosť otupno bez Lesinu, tým viac, že ani Paľka nemali doma. Vypýtal si ho horár posluhovať pánu farárovi a vodiť ho po horách, keď bolo to dieťa u neho ako doma, ani čo aký starý človek.

„Pustite ho,“ hovoril hájnik, keď prišiel s tým odkazom od horára; „pán veľkomožný mu to darmo žiadať nebude. On má deti rád; bude mu s ním dobre.“

Myslel Juriga, či Paľko bude chcieť, a divili sa aj s Liškom, že chlapec začal od radosti až vyskakovať, keď to počul.

„To je netaký dobrý pán,“ hovoril deduškovi; „ja ho mám rád.“

Ach, bol to život pre Paľka, o akom jeho malé srdiečko ani nesnívalo.

V horárni spával na pohovke, v tej istej izbe, kde pán Malina.

A ako tam bolo pekne! Ráno sa napili mlieka do vôle, potom im pani horárová dala do kapsy niečo na zakúsnutie; a už išli. Neraz viedol Paľko pána farára takými cestami okolo výmoľov, neraz musel preskakovať potoky a liezť po skalách — ale nič si z toho nerobil. Mal aj on kapsu; oberal do nej zeliny, kvety, mach, a že Paľko znal tie najpeknejšie^[44] miesta, bol mu pán farár vďačný.

Keď sa už hodne nachodil, ľahol si na koberec, ktorý mu chlapec nosieval. A učil ho poznávať aj tie kvety, aj všeličo iné.

Keď videl, že Paľko už dosť dobre číta, začal ho učiť písať aj rátať. Nebolo to také ťažké ako v škole.

Niekedy pán farár usnul, lebo bol akýsi slabý; a zatiaľ Paľko hľadal hríby, aby pani horárovej nedoniesol prázdnu kapsu.

Tomu bol chlapec veľmi rád, že Dunaj nešiel s ujčekom Lesinom.

„Nechám ti ho tu; bolo by ti smutno bez neho,“ povedal ujček.

Chodil teda Dunaj s nimi. Každé ráno prišiel do horárne. Ale cez noc tam on nenocoval, lebo sa s ním tie ostatné psy neznášali. Pán farár povedal, že to robia ako ľudia. On mal Dunaja rád; neraz sa mu zasmial, keď ráno dobehol celý ušubraný.^[45] Vedel on dobre, kedy treba ísť do hôr.

No, najpeknejšie chvíle boli predsa pre Paľka tie, keď pán farár vytiahol Nový zákon. Nosil ho vždy pri sebe a čítal. Mnoho tam bolo aj neskoršie takého, čomu Paľko nerozumel. Ešte dokiaľ čítali tú knihu o tých apoštoloch, to sa pekne počúvalo. A veru, keby nebolo bývalo na zemi toho Ducha Svätého, to by tí ľudia neboli mohli také divy činiť.

Ale potom prišiel akýsi list, že „Rimanom“. Z toho Paľko skoro nič nerozumel. Za to pán farár sa ho ani nevedel dosť načítať. A taký bol vždy nad ním zamyslený, najmä keď čítal raz v tom liste slová:

„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my boli ešte hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“

„Prosím vás, pán farár,“ spytuje sa Paľko, „rád by som tomu rozumel; lebo to je čosi také dobré.“

„Pravdu máš, dieťa; to je to najlepšie, čo len môže byť: Kristus zomrel za nás.“

„Za nás?“ zadivil sa Paľko. „Ja som myslel, že zomrel, keď Ho tí zlí Židia ukrižovali. Ako to, že zomrel za nás? A prečo?“

Ach, potom pán farár otvoril zase to Evanjelium podľa Jána a čítal tam o tom Mojžišovi a o tom hadovi, a rozprával Paľkovi, ako to tí Židia išli z Egypta. A keď boli veľmi zlí, štípali ich tie hady a oni mreli, až hrôza; a keď pozreli tí poštípaní na toho hada medeného a verili Pánu Bohu, nuž tak ich to uzdravilo.

„Tie ohnivé hady,“ hovoril pán farár, „to sú naše hriechy. Tak ako ten had visel na tej soche,^[46] tak musel visieť Boží Syn na kríži za naše viny.“

No keď tomu Paľko nemohol dobre rozumieť, dal sa mu rozprávať, ako tí Izraelci boli raz v Egypte. A Pán Boh poslal Mojžiša, aby ich odtiaľ vyviedol. Ale ten zlý faraón nechcel ich nijako pustiť; až sa Pán Boh veľmi rozhneval a kázal svojmu anjelovi, aby pobil v Egypte všetkých prvorodených ľudí, ktorí žili v Egypte, počnúc od faraónovho syna, až po posledného žobráka. Bol by musel pobiť medzi nimi aj každého prvorodeného Žida; ale Pán Boh im kázal v každom židovskom dome zabiť čistého baránka, a jeho krvou poznačiť dvere. Kde anjel uvidí krv, tam obíde a neusmrtí.

„Tak vidíš, Paľko, za naše hriechy mali sme aj my umrieť; a ten pekelný faraón nás nechcel pustiť. Ale vidíš, Pán Boh dokázal k nám svoju lásku; lebo keď sme my ešte hriešnici boli, Kristus zomrel za nás. On Ho dal za nás zabiť miesto nás; preto je On tým Baránkom Božím, ktorý sníma hriechy sveta.“

Zakryl si Paľko zrazu rukami tvár.

„Ó, Pane Ježišu,“ hovorí potom s plačom, „môj dobrý, drahý Pane Ježišu, už viem, prečo Ťa ten Tvoj Otec nepočúval, keď si Ho prosil; prečo Ťa On nevyslobodil, keď si Ty musel zomrieť za moje hriechy, ako ten baránok za tých Židov. Preto Ty teda máš moc odpúšťať ľuďom. Však keď si za nás musel zomrieť, tak sme my príčina.“ Stíchol chlapec. Položil, áno schúlil sa do trávy. Nevedel, čo jeho láskavý pán robí. No, keď sa po chvíli narovnal, bol samotný. Kniha ležala tu otvorená, a boli na nej kvapky rosy.

Od toho dňa býval pán farár kamdiaľ^[47] viac zamyslený; mnoho sa modlil. Paľko to mal rád, keď sa on modlil, už či to bolo v horách, alebo v noci, keď ho videl kľačať pred dreveným krížom.

Aj on sa vtedy vždy s Pánom Ježišom rozprával, a bývalo mu tak dobre.

Raz v sobotu, keď sa už druhý týždeň blížil ku koncu, počul Paľko pani horárovú hovoriť mužovi:

„Ten pán farár, miesto čo by sa mal zotavovať, každý deň je vpadnutejší a bledší, ako čoby ho neviem aká starosť tlačila. A že zajtra pôjde domov kázať. Mohol by to veru nerobiť.“

„Nuž, vieš stará, on iste tak nemôže byť bez tej kázne, ako ja bez poľovačky a ty bez varechy. Keby bol, ako tí druhí, veľa by o to nedbal; ale je to poriadny a dobrý človek.“

Keď potom Paľko a pán farár šli horami, povie zrazu chlapec:

„Je to pravda, že máte tak veľa starostí, pán farár?“

„Kto ti to povedal, dieťa?“

„Myslia tak v horárni. Starajú sa, že ste bledý. Snáď myslia, že ste chorý.“

„Nemýlia sa, dieťa; chorý až k smrti. Ale pre túto chorobu nieto na zemi lieku.“

„Ani Pán Ježiš ho nemá?“ naľakal sa chlapec. Vzal bielu ruku pánovu do svojich malých, opálených.

„Ani Pán Ježiš?“ pozrel pán do chlapcových očí sústrastne, starostlivo pozerajúcich. „On má pomoc, Paľko; ale —“

„No tak Ho proste! Či neviete, že každého uzdravil, aj toho porazeného, hoci ten Ho ani neprosil! Snáď keby sme Ho hneď tu prosili.“

„Chcel by si mi pomôcť prosiť?“

„Viete, tak ako tí stotníkovi služobníci v tom Kafarnaume, keď to povedali: ,Hoden je toho, ktorému to vykonáš.‘“

„Tak nepros, Paľko, bo ja nie som hoden Jeho milosti.“

„Ach, ako by som vám len pomohol?“ staral sa chlapec. „Snáď keby ste Ho tak prosili, ako ten muž tam pri tých dverách — viete, kde sa to ten pyšný človek toľko chválil.“

„Máš pravdu, dieťa; to je jediná modlitba pre mňa.“

Ďalej pán farár nehovoril. Vrátil sa dnes odpoludnia skorej domov.

Odpoludnia mal Paľko odprevádzať pána domov, prenocovať vo fare, a ráno zájsť za deduškom a stráviť s ním nedeľu.

„Ako pôjdem s ním,“ myslel si, „keď som taký špinavý? Keby som už mal tie nové šaty a ten klobúk!“

Posťažoval sa so svojou starosťou pani horárovej, keď — ako obyčajne po obede — čistil jej nože v kuchyni.

„Neboj sa, Paľko. Veď som ja na to myslela, aj som ti už niečo vyhľadala po mojich chlapcoch, za to, že nám toho pána farára tak dobre obsluhuješ, a aj mne tak ochotne poslúžiš.“

Ach, dostal Paľko peknú, kmentovú košeľu, ani čerstvo napadnutý sneh a modré nohavice. Opasok však mal ešte nový; a kabanku mu oprali, čo on ani nevedel. Trochu sa zbehla; no však si ju aj tak len cez plece prevesil.

Keď sa Paľko videl v potoku, ani by sa skoro nepoznal. Krpce si bol trochu zalátal, aj si ich očistil — keď čistil obuv pánu farárovi — a dostal do nich nové remienky. Nebol veru div, že taký prešťastný kráčal popri pánovi farárovi, nesúc jeho kapsu v noške na chrbáte. Aj pán farár sa z toho tešil.

„S Pánom Bohom tu ostávajte! A veľmi pekne vám ďakujem!“ volal Paľko ešte zďaleka na pani horárovú, ktorá za nimi hľadela.

„Paľko, zaveď ma, kade ty s Dunajom chodievaš, najkratšou cestou,“ hovorí po chvíli pán farár.

„Veru, to budeme dobre prv v dedine, i keď vy nemôžete tak bežať, ako ja,“ potešil sa chlapec. „A nebojte sa, je tam pekný chodník. Ináče^[48] by som vás tade ani neviedol; lebo mi pán horár zakázal, žeby som vás po kadejakých kotrčkách nevodil.“

Musel sa pán farár zasmiať.

„No, Paľko, keby on znal, kade som ja za tebou musel liezť; ale neboj sa, nepoviem mu to. Veď najkrajšie kvety prekvitajú na nebezpečných miestach. Kým zídeme dolu, mohol by si mi zase niečo rozprávať, tak ako keď sme sa v tvojej slnečnej krajine po prvý raz zišli. Rozprávaj mi o svojej rodine.“

Potešil sa Paľko, že už nie je pán farár taký smutný, a rozprával rád ako pred dvoma rokmi prišli do týchto hôr aj s deduškom Rázgom, ako deduško ochorel a keď ho odviezli domov, aj tam umrel, a jeho poručil deduškovi Jurigovi „pre Božiu odplatu!“

Divil sa pán farár, že to rodičia Paľkovi dovolili.

No tak Paľko rozprával, ako ho mamička Anna našla v horách, a keď sa nikto o neho nehlásil, aj opatrovala. Veľmi to pán farár rád počúval.

„Paľko, a keď by tak deduško Juriga umrel, čo potom urobíš, kam pôjdeš?“

Zastal chlapec. Polo zadiveno, polo naľakano rozhliadli sa modré oči okolo.

„Hádam by mi Pán Ježiš zase pomohol. Lebo však to On iste mamičku poslal, aby ma našla; a keď ona zomrela, dal ma deduškovi Rázgovi, a keď aj ten, deduškovi Jurigovi. Lebo búda je len zatiaľ naša, kým deduško žije, a chalupa — ukážem vám ju, keď dolu zídeme — patrí jeho deťom; tí by ma snáď tam nechali. No však som už dosť veľký, vzal by si ma niekto do služby. Keby ste vy, pán farár, potrebovali pasáka,^[49] veľmi by som rád šiel k vám.“

„Ku mne?“ očervenel pán farár. „Máš pravdu; ak budem ja ešte žiť, keď tvoj deduško umrie, potom nikam inam nechoď, len ku mne. Ale daj mi na to ruku, že inam nepôjdeš.“

Ó, ako rád položil Paľko svoju malú ruku do jemnej dlane pánovej.

V ďalšom hovore zmýlili ich ženy, ktoré šli potom s nimi až po faru.

Tam dostal Paľko dobrú večeru, a na noc si ho pán farár zase vzal do svojej izby.

No napred sa dobre vykúpal vo vlažnej vode, čo ho netak občerstvilo po tom mnohom chodení po celý týždeň.

Sotva sa chlapec vládal pomodliť, taký bol ospalý. Cítil ešte, ako ho pán farár prikryl, áno i po čele pohladil a bozkal — viac nič.

Ale na svitaní, ako obyčajne, zobudil sa Paľko, sadol si na lôžku; rozhliada sa po neznámom mieste, až prišiel pohľadom po okno, a už aj potichúčky vyskočil a dal sa obliekať. Veď tam — už oblečený, so Svätou knihou na kolenách — sedel pán farár. Ale nečítal. Oči mal zavreté, akoby spal, a akoby sa v tom sne usmieval. Na nebi vstávali zore; ružová žiara pokrývala celý jeho inokedy bledý obličaj.

Vykradol sa chlapec na prstoch von, i keď jeho krpce nebúchali; umyl sa pri studni, vyutieral a učesal, a zase tak potichu vrátil sa naspäť.

Pán farár ešte vždy sedel na tom istom mieste, ale oči mal otvorené a hľadel na tú zoru, ktorá si tu pred oknom vystavila hrad na nebi.

Prikradol sa chlapec, a — sám ani nevedel prečo — kľakol si k pánovým nohám.

„Paľko, už si hore?“ pánova ruka spočinula mu na čele.

„Však je ráno.“

„Áno je, krásne nedeľné ráno; také ako bolo to, keď Mária našla Pána Ježiša živého.“

„Pán farár, dnes pravda nie ste smutný.“

„Dnes? Ach nie, dieťa. Dnes som veľmi, veľmi šťastný. Tebe to poviem, bo ty mňa budeš rozumieť a tešiť sa so mnou. Našiel som v noci cestu do tej pravej slnečnej krajiny. Konečne môžem aj tebe, aj sebe zodpovedať tú otázku: mám už Ducha Kristovho. Prijal som Krista tak, ako Marta, a tak, ako rosa prijala slniečko. Poďakuj sa so mnou Pánu Ježišovi, že mi odpustil. Lebo potom si musím trochu ľahnúť; nespal som celú noc. No, bola to najslávnejšia noc môjho života.“

Nuž pomodlili sa. Potom ľahol si pán farár, tak, ako bol, oblečený, na pohovku; Paľko mu ta z postele doniesol podušky.

„Odpočiňte si,“ hovorí starostlivo; „lebo ako budete kázať?“

„Ako budem kázať?“ pritisol pán farár chlapca k hrudi. „Tak, ako ešte nikdy; veď až dnes smiem byť svedkom Ježišovým.“

Dočkal Paľko, kým pán farár zaspal, a vykradol sa zase von. Chcel aj bez raňajok utiecť; ale zbadala ho staršia slúžka, dala mu chytro kus chleba a hrnček mlieka, a tak ho prepustila.

Bežal Paľko za deduškom. Už sa mu po ňom aj cnelo. Za tie dva týždne ho len dva razy videl, raz v búde a raz v rúbanine.

„Je mi bez teba smutno,“ povedal mu deduško, „ale len poslúž ľuďom. Kto zná, na čo sa ti to dakedy zíde.“