ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemýlil sa Lesina, keď povedal, že Paľko iste zašiel do svojej slnečnej krajiny. Bolo tak. Ale nesedel v skale na lavičke; chodil medzi tisícami kvetov, ktoré teraz lúčinu pokrývali. Netrhal, len sa s nimi rozprával, aj s tými motýľmi, ktoré nad nimi preletovali. Kúpal si malé nohy v potôčku na malú radosť Dunaja, ktorému sa po vode chodiť nechcelo.

„Ale, Dunaj, Dunaj,“ káral ho jeho malý pán, čo len po tých kvietkoch šliapeš? Či na to vykvitli? A prečo plašíš vtáky? Vidíš, ako sa ťa boja, ako preletujú, chudiatka. Ani ťa druhý raz so sebou nevezmem. — Neboj sa, vtáčatko, však on ti nič nespraví!“ chlácholil malého žltochvosta, ktorý tak úprimne z kríčka kukal malými očkami na chlapca; „nie je Dunaj zlý, len roztopašný. On nevie, že je to hriech; veď je len pes.“

Tuším vtáčatko rozumelo; akoby sa bolo rozveselilo, začalo si na halúzke poskakovať.

„Už som sa dosť s vami natešil,“ hovorí Paľko kvietkom, vtáčkom, motýľom i zlatým muškám, „už mi dajte pokoj, aby som si mohol čítať.“

Krajšiu pohovku nemá ani knieža, ako bola tá, na ktorú sa dolu tvárou položil: skala, pokrytá machovými poduškami; ako z aksamietu.^[40] Nad hlavou dookola hustá záclona bielo-ružových zvončekov zakvitnutého pupenca; kam oko padne, samý kvet. Vetrom ohýbané klonili sa kvetové kalíšky, akoby si všetky spolu tichúčko šepkali, aby nemýlili malého čitateľa.

Spravil on dnes tak, ako veľkí ľudia robievajú: keď stratia trpezlivosť, začnú čítať knihu od konca a pozrú raz ta — raz ta.

„Však“ — vyhováral sa Paľko sám sebe, podopierajúc lakte o podušky, bradu do dlane — „s ujčekom a deduškom celú knihu prečítame; ja sa včuľ len na koniec podívam, keď som tam čosi také veľmi pekné videl.“

„A ukázal mi čistú rieku vody života, nádhernú ako krištáľ, ktorá vychádza z trónu Boha a Baránka. Prostred jeho ulice, prostred ulice mesta, a z jednej i z druhej strany rieky bolo drevo života, ktoré rodí dvanástoré ovocie a vydáva svoje ovocie každý mesiac. A lístie dreva je na službu národom. A nebude viacej ničoho zlorečeného, a trón Boží a Baránkov bude v ňom a jeho sluhovia mu budú svätoslúžiť a budú vidieť jeho tvár, a jeho meno bude na ich čelách…“ čítal Paľko a postál.

Ach, to bolo čosi krásne! Cítilo malé srdiečko to, že je tu opísaná už tá pravá slnečná krajina. Bola tam v nej veľká rieka a tiekla z Božieho a Baránkovho trónu.

„Aký to bol Baránok, keď mal na nebi trón?“ zahľadel sa k nebesiam. „Baránok — hľa, Baránok Boží,“ zazvučalo mu zrazu v mysli. Veď tak nazval Ján Pána Ježiša. Teda aj v nebi Ho tak menujú! Baránok, Baránok Boží. A že tam boli stromy, ktoré vždy kvitli a rodili. A čože je to, že tam už nič zlorečeného nebude? To snáď že nebude tam nikto, kto zlorečí? zľakol sa chlapec. „To musím povedať všetkým susedom, nech s tým prestanú. Pána Ježiša to iste dosť mrzí, že ich tu musí počúvať, nie to aby si ich ta vzal.“

„Tuto je zas napísané o tom tróne Baránkovom, a že On má služobníkov. Však aj ja by som Mu už niečo poslúžil, keby ma vzal do služby. Ale“ — zamyslel sa chlapec — „keď niekedy sa mi nechce vstať, hoci viem, že by som mal deduškovi vodu doniesť; a neraz, keď by som sa radšej s Dunajom po horách túlal, nechce sa mi drevo nosiť. Keď odchádzal deduško Rázga, povedal:

,Slúž, synček môj, deduškovi Jurigovi, lebo on si ťa berie na Božiu odplatu; čo mu len na očiach uvidíš, to mu sprav.‘“

„Ach, Pane Ježišu“ — zložil si chlapec ruky, hľadí na nebo — „odpusť mi. Nehnevaj sa, že som deduškovi lepšie neslúžil. Však ho už ináč budem obsluhovať, aby som sa naučil, aby si aj mňa — keď prídem do tej Tvojej slnečnej krajiny — vzal medzi svojich služobníkov. Veľmi by som rád až k tomu Tvojmu trónu prišiel.“

Zahľadel sa chlapec znovu do knihy.

„A budú vidieť jeho tvár, a jeho meno bude na ich čelách.“

„Aj ja Ho tam budem vidieť,“ prikývol si radostne zlatovlasou hlavou. „No, či mi aj svoje meno na čelo napíše? Neviem. To snáď bude veľmi veľká sláva — a ja som taký malý, sprostý chlapec.“

Nezbadal Paľko, že nielen nahlas číta, ale aj nahlas myslí, tak ako nezbadal, že už nie je sám, i keď radostné Dunajovo štekanie oznamovalo kohosi známeho; preto sa netak zľakol, keď nad ním zaznelo:

„Prečo si do sprostých nadávaš, Paľko?“

Obzrel sa chlapec a už aj vyskočil. Svojej smrti by sa skorej nazdal, ako že uvidí tu, v svojej slnečnej krajine, pána farára Malinu.

„Prosím vás pekne, ale kde ste sa vy tu nabrali, pán veľkomožný?“^[41] zvolal s úžasom.

Dobrotivý úsmev okrášlil vážny, trochu bledý kňazov obličaj.

„Myslíš, že celé hory sú tvoje, a že ja ďalej nesmiem vyjsť, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu, len za farskú záhradu?“

„Ach nemyslím,“ začervenal sa Paľko. „No, keď je to ďaleko, a je nedeľa, kto tam v kostole ľuďom káže?“

„Hľa, aký malý inkvizítor! Dopoludnia som ešte kázal, a teraz, na rozkaz lekára, prišiel som sem na niekoľko dní bývať. Nie som zdravý.“

„Bývať sem, do hôr? A kam?“ divil sa chlapec.

„Do horárne.“

„To je však blízko. Ale, prosím, nehnevajte sa, keď sa vás opýtam“ — chlapec sadal si k nohám kňazovým, keď sa tento posadil na jeho miesto na skalu — „kto vám povedal o slnečnej krajine?“

„O slnečnej krajine?“ pán sa rozhliadol. „Čo snáď toto údolie tak voláte?“

„Áno — či — ja neviem,“ zmiatal sa Paľko. „To len ja som tak vymyslel, keď tu je brána nebeská a za ňou tá zem, kde slnko nezapadá.“

„Tak, tu teda je brána nebeská!?“ pozrel kňaz po krásnych vrchoch a zakvitnutých holiach. „No, kúsok nebeskej tíšiny a mieru je tu,“ vzdychol si. „Ale, dieťa, sám od seba neprišiel si na tú myšlienku,“ pohladil chlapca po čistom čele; „kedysi musel si počuť o nejakej slnečnej krajine.“

„Keby ste chceli, ja by som vám to povedal od začiatku ako to bolo.“ Paľkove oči zažiarili.

„Pravdaže chcem, len rozprávaj!“ Ľahol si pán farár pohodlnejšie, a nespúšťajúc láskavý pohľad z chlapcovej tváre, nechal ho vyrozprávať všetko i prečo hľadal slnečnú krajinu z ríše povestí, i akú ju našiel a v nej túto knihu, ktorú teraz tak horúco tisol k hrudi. A koľko sa už dozvedel o tej pravej krajine, ktorú teraz hľadá, a že videl už aj jej sedemfarebnú bránu, vtedy v tej búrke, tu nad týmito horami.

Nevidel Paľko slzy dojatia, ktoré počas jeho rozprávania asi po tri razy zakalili pánove oči.

Vyrozprával aj to, čo si teraz v knihe prečítal, a že si práve vyprosil, aby ho Pán Ježiš prijal za svojho služobníka.

„Ukáž mi tú knihu!“ hovorí pán farár. „A mohol by si ju zase nechať tu v tej skale; ja sa prídem sem prechádzať a tak, ako ty, budem v nej čítať riadok za riadkom a hľadať s tebou tú cestu do onej pravej slnečnej krajiny, kde síce nepotrebujú ani mesiac, aby svietili v ňom, lebo ich sviecou je Baránok.“

Zamyslel sa chlapec; kratučko bojoval sám so sebou. Potom hodil zlatovlasou hlavou:

„Nechám, pán farár. Ujček Lesina aj tak zajtra ide preč, ja ešte tak dobre čítať neviem, ako on, aby som druhým čítať mohol, a sebe si aj sem prídem prečítať. A ak práve na vás, pán farár, natrafím, vy potom aj sebe aj mne prečítate, pravda?“

„Prečítam, dieťa, aj teraz, ak chceš. No, poď mi najprv ukázať tú tvoju divotvornú skalu.“

Vzchopili sa. Pán farár, pravda, nestačil za svojím malým vodcom. No dosť skoro ocitli sa v jaskyni.

„Skutočne, aký pekný úkaz prírody,“ divil sa pán farár. „Mal si pravdu. To naozaj vyzerá ako stôl; — a toto nie lavička, ale priam pohovka. — A to si ty tu nanosil tej zelene a tých kvetín; chcel si mať okolo seba peknú izbu?“ s úľubou rozhliadol sa hosť dookola po čisto vymetenom, zeleňou a kvetmi vyzdobenom Paľkovom paláci.

„Ja si myslím,“ hovorí chlapec s úctou, „keď On, Syn Boží, Pán Ježiš, mi sľúbil, že so mnou bude bývať, takže sa Mu privďačím, keď budem mať okolo seba pekne.“

„Paľko, a veríš ty tomu skutočne, že On je vždy a všade s tebou?“

Nepýtal sa to pán farár tak, ako ujček Lesina, alebo deduško; bola to akási celkom iná otázka, preto chlapcovi bolo tak ľahko povedať:

„Áno, pán farár; ja viem, On je vždy so mnou, aj v tejto chvíli.“

„Sancta simplicitas! (Šťastná prostota!)“ vzdychol si kňaz, sadol na kamennú stolicu, oprel lakte o stôl, a chvíľu tak zotrval s hlavou do oboch dlaní sklonenou, akoby sa modlil.

Paľko myslel, že sa modlí, tak ho nechcel vyrušovať. Napadlo mu, že neďaleko v húští má nachystané pekné maliny pre deduška. Veď sa deduško len poteší, keď mu povie, koho nimi uhostil. Mal aj drevenú lyžicu so sebou, s ktorou niekedy prisýpal z menšieho do väčšieho džbána, aby sa nerozsypali. Misku nemal; ale však tu neďaleko boli také krásne, veľké listy, to bude ako tanier.

Doniesol Paľko oba džbány. Menší vymyl, nabral do neho vody; väčší mal plný čerstvých malín. Umyl aj lyžicu, poutieral ručníkom, ktorým mal džbán na vrchu obviazaný — a celý šťastný, že môže uhostiť takého vzácneho hosťa — zaniesol dovnútra.

Videl, že pán farár v jeho knihe číta, tak potichúčky prestrel veľký list pred neho, položil naň lyžicu a vedľa džbány.

Zdvihol pán hlavu. Bledá a akosi veľmi vážna tvár mu zjasnela. Zadržal chlapcovu ruku.

„Tuším ma chceš pohostiť?“

„Veľmi pekne vás prosím, vezmite si. Neraz mi dali vaši už obed, alebo raňajky; aj ja vám dám, čo mám.“

„Ďakujem pekne. A aby si videl, že mi je tvoje pohostinstvo milé, tak daj tie krásne maliny, nech si nasypem na ten pekný, zelený tanierik.“

Ó, akú mal Paľko radosť! Pán farár si dva razy nasypal a potom sa s chuťou napil vody. Vytiahol z vačku^[42] v papieri kúsok chlebíka, bieleho ako koláčik; dal aj jemu, aj Dunajovi, ktorý sa mu veľmi zaliečal.

„Sľúbil som ti čítať,“ hovoril potom; „tak si sadni, lebo ja už budem musieť ísť. Prídeš ty zajtra sem?“

„Neviem. Sotva. Musím iste ujčeka Lesinu vyprevadiť, ak by mu bolo treba niečo odniesť.“

„Tak ja si teda tvoju knihu vezmem so sebou; a zajtra, buďto ráno, alebo odpoludnia donesiem ti ju sem späť.“

A potom mu čítal, ako to bolo, keď Pán Ježiš išiel do neba, a anjeli povedali, že zase príde; ale najprv sľúbil On poslať Ducha Svätého.

„Prosím vás pekne, a čo je to Duch Svätý?“ spytuje sa Paľko, keď už spolu schádzali zo skaly.

„To je Duch Pána nášho Ježiša Krista,“ zamyslene odpovedá pán farár.

„Tohto Ducha musí mať každý kresťan; lebo je napísané v tejto knihe, že kto Ducha Kristovho nemá, ten nie je Jeho.“

„Vy Ho však, pravda, máte?“ úprimne utkveli modré chlapcove oči na pánovej tvári. „Vy ste Jeho?!“

Keby sa to pýtal niekto iný, sotva by pán farár zostal dlžný odpoveď. Veď či nebol pokrstený? Či nepatril k samospasiteľnej katolíckej cirkvi? Či sviatosť posviacky nespočinula na jeho hlave? Či nenosil na svojom temene znak Božieho nazarejského?

„Vieš, Paľko, na túto otázku ti dám až druhý raz odpoveď; až sa z tejto knihy presvedčím, ako je to so mnou.“

Chvíľu kráčali mlčky.

„O čom myslíš?“ zadržal pán farár chlapcovu ruku.

„Čo mám robiť, aby mi dal Pán Ježiš svojho Ducha?“ teskno spytuje sa chlapec.

„V tejto knihe je napísané Paľko, že dá Pán Boh Ducha Svätého tým, ktorí Ho o to prosia.“

„Ach, to iste bude pravda. Však On všetkým dal, ktorí Ho prosili; aj mne za čokoľvek som Ho prosil, dal. Ale či je to tak, prijať Ducha Svätého, ako prijať Pána Ježiša?“

„Ja ťa nerozumiem, Paľko.“

„Ach, nuž viete, tá Marta prijala Pána Ježiša do svojho domu. Aj ja, hoci Ho nevidím, som Ho prijal, aj tam u nás, v búde, v mojom kúte, aj tam v tej skale; viem, že prišiel, a že býva so mnou.“

Pán farár postál. Akoby oslepený zavrel oči.

„Nie,“ hovorí ako k sebe rovnému, „Ducha Kristovho musíš prijať nie do domu, ale do srdca; — tak musíš prijať Krista.“

„A môže ten Duch vojsť do môjho srdca?“

„Môže, dieťa. Hľa, vidíš to slnce, aké je veľké, ako krásne, nádherne zapadá. Pozri sa na túto kvapôčku rosy, aká je proti nemu malinká, a čo vidíš v nej?“

„To slnce. Ona ho prijala; pravda, pán farár.“

„Áno, dieťa. Ale dobrú noc!“ Než sa chlapec nazdal, bol sám.

Pomaličky spustil sa na kolená.

„Pane Ježišu,“ hovorí ticho, „popros svojho Otca nebeského, aby mi dal Tvojho Ducha; lebo Ty vieš, že ja chcem byť Tvoj. Aj ja Ho chcem tak prijať, ako tá kvapôčka prijala to slnce. A daj Ho jemu — ale iste. Amen.“