V slnečnej krajine

Ožilo v horách ľudským pohybom. Tiahle údery sekier od skorého rána až pozde do noci ozývali sa zhora do dolín. Do toho žalostné praskanie zoťatých, k zemi padajúcich stromov; ostré, prenikavé zvuky píl, prerezávajúcich drevá; k tomu kresanie dreva a búchanie skladaných siahovíc. Pomedzi to ľudské hlasy.

Ó, by tých počuť nebolo! Veď čo slovo, to nadávka, zlorečenie, neslušnosť, už či v hneve, či v dobrovôli!^[15]

Všetky búdy boli čo nevidieť obývané; a všetky plné boli ľudí sčiastky zlých, sčiastky nevedomých. Pracovali ako kone; pili ako dúhy; žili ako zvieratá bez nesmrteľnej duše, a konali často horšie skutky, než tá nemá tvár. Bolo síce medzi nimi niekoľko statočných, poriadnych ľudí; medzi nich patrili Juriga a Liška. Obaja pili síce tiež; lebo čo by vraj mal chudobný človek, keby si ani nevypil? No oni sa aspoň neopíjali. Kedy-tedy zahrešili aj oni — to patrilo už k životu drevorubačov; ale predsa druhí ich považovali za lepších, a sami si na tom zakladali.

Jediný, komu nik z týchto surových ľudí neublížil, bol Paľko. Bol chlapec jediné dieťa medzi samými dospelými; považovali ho akosi za svoj spoločný poklad, ktorý treba chrániť. Poslúžil Paľko, kde čo mohol: doniesol vody; neskoršie, keď sa mu podarilo nahľadať hodne hríbov, podelil aj tie; uvaril kedy-tedy raz tomu, raz onomu polievku. Nemusel sa deduško starať o chlieb pre neho; dostal vždy toľko, čo potreboval.

Tešil sa Juriga, že je chlapec k ľuďom prítulný, lebo hovorieval: „Ľudia s ľuďmi — hory s horami.“

Jeho však tiež mali radi od mladosti, že bol zhovorčivý. Aj tu s každým vyšiel. „Kto by sa bol mohol do mňa zastarať?“ hovorieval. „Nikomu neublížim; dám pozdravenie, dobré slovo. Vyjde niekomu tabak, zápalky, soľ, ba i to mastné — vypomôžem.“ „A mám pre Božiu odplatu i toho chlapca,“ to myslieval v srdci. A bol neraz sám so sebou veľmi spokojný. Však hoci už zostarel, nevidel ešte človeka, ktorý by bol býval lepší ako on.