ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Privyknú ľudia dosť skoro jedni na druhých. Ešte žil Martin Lesina len päť týždňov pod jednou strechou s Jurigovcami, a už ani čoby odjakživa spolu bývali. Pravdu mal starý Pavel, že Paľko bude mať zo psa radosť. Obľúbili si jeden druhého; kde zostala stopa v rose po malých krpcoch,^[20] iste si za ňou alebo pred ňou videl stopy chlpáčových labiek.

Odkedy bol Lesina v Jurigovej búde, nechodil starý Pavel popíjať medzi ostatných. Lesina ani nepil, ani nefajčil.

„Vykonal som raz v opitosti zlý skutok, mám toho na celý život dosť,“ povedal, keď ho Juriga po prvý raz ponúkal. „Aj vy lepšie urobíte, keď to tak necháte. Čo neprepijeme, môžeme sa radšej zložiť,^[21] kúpime si mlieka a k nedeli mäsa“.

Nuž ľúbilo sa to Jurigovi. O mäso on veľmi nestál, ale mlieko mal odjakživa rád a nemohol si ho mnoho dopriať; teraz sa ho napili do vôle, kyslého i sladkého. No od svojej fajky starý Pavel nechcel upustiť, a Lesina mu sám doniesol tabaku. Oni dvaja spávali teraz spolu, ako otec so synom. Paľkovi postlali lôžko do druhého rohu; spávali na nej kráľovsky s Dunajom.

Jedno bolo Jurigovi divné, že Lesina, ktorý nielen k nemu, ale temer ku každému bol priateľský — veď bol on vôbec človek poriadny, to muselo sa mu nechať — na chlapca sa ani neozrel; on jediný akoby nemal pre neho ani očí. A veru Paľko ho tak obsluhoval, že už ani lepšie nemohol.

Nezbadal starý Pavel, že je chlapec od istého času menej zhovorčivý. Najväčšiu radosť mal, keď mohol ísť pre mlieko. No, obyčajne hodne neskoro prišiel s ním a vždy celý udýchaný; aj na Dunajovi bolo poznať, že oba bežali. Keby Juriga nemal druha, prišiel by na to; takto to Paľkovi ušlo. Po tri nedele bol Juriga s Lesinom v kostole; vrátili sa až k večeru. Mlieko mali prichystané. Čo robil chlapec cez celý deň sám, sa nepýtali.

Ach, je to veľká vec, také prvé detské tajomstvo! Nevedel by chlapec povedať, prečo mlčal o svojom tajomnom poklade. V niektorých povestiach sa hneď všetko prepadlo, keď človek o tom hovoril. Nuž, keby sa on dal rozprávať, že našiel kúsok slnečnej krajiny, tajomnú skalu a Svätú knihu, a že v nej každý deň čítal a v nedeľu od rána do večera, riadok za riadkom, aby našiel cestu do tej pravej slnečnej krajiny — snáď keby on to všetko rozprával, prepadla by sa tá skala a on by sa nikdy nedozvedel, čo vedieť musel.

No tak mlčal a dal sa radšej vyhrešiť, že v nedeľu nenazbieral jahody, ktoré sa už začínali červenieť. Veď až bude vedieť všetko, potom povie deduškovi, a pôjdu spolu do onej slnečnej krajiny, kde Ježiš býval.

Čím viacej Paľko čítal, tým menej myslel na ríšu povestí; nevedel, že chodí do jaskyne len preto, lebo chce viac a viac vedieť o Ježišovi. Ach, tento Ježiš! Však len bol veľmi dobrý a veľmi mocný! On všetko, čo chcel, to mohol; to iste preto, že On bol Boží Syn.

Nerozumel Paľko, ako to bolo pri tom Jordáne, čo ten Ján — ten divný muž, ktorý len kobylky a med jedával — robil s Ním; ale tomu rozumel Paľko, že z neba prišiel hlas. Nuž a v nebi býval Pán Boh, a On to volal, že je Ježiš Jeho milý Syn, aby Ho ľudia poslúchali.

„No ako to bolo?“ myslel chlapec. „Veď ten Jozef to bol ako Jeho tatíčko. Ach, už viem: deduško Juriga nie je môj deduško; on ma len opatruje, a ľudia si myslia, že som jeho vnukom.“

Zdalo sa Paľkovi, že keď to Pán Boh káže, tak že aj on musí Ježiša poslúchať.

„Keď si budem pamätať, čo On ľudí učil, a budem tak robiť, ako On káže, budem Ho poslúchať, hoci Ho aj nevidím. Ach, však bol len mocný, keď aj diabla zahnal, a nedal sa mu na zlé naviesť! To bolo dobre, že už nechodil sám, ale zavolal si tých rybárov a vyučil si ich po svojej vôli, že tak mohol všetkých chorých uzdraviť; a čo len ľudia žiadali, všetko im dal, aj chleba toľko, že sa tisíce najedli. Ach, čo sa ja už len dočítam!“ myslel Paľko, keď už tí ľudia začali byť takí zlí proti Ježišovi.

Ó, o čom sa dočítal! Ani od strachu spať nemohol, tak sa mu to všetko predstavilo: tá noc, tie hory, ten smutný Ježiš; ako sa modlil, bál sa, až Mu od strachu krvavý pot stál na čele… A tí učeníci — oni spali!

Keby som tam bol býval, keby som ja tam bol býval, bol by som Ho chytil okolo krku a bol by som Mu povedal: „Neboj sa, veď Pán Boh Ťa vyslobodí!“

Ach, ale On Ho nevyslobodil! Prečo Ho len nevyslobodil? Prišli pre Neho, zviazali Ho, a potom — chlapec pre plač ani čítať nemohol, ako Ho mučili, posmievali sa Mu a pribili Ho na kríž. „Ó, ja som nevedel, že ten Kristus na tom drevenom kríži pred kaplnkou, že to je ako On, Ježiš. Však On to nie je, to len taká drevená podoba; ale aspoň viem, ako Ho to pribili. No keby som len vedel, prečo a prečo Ho Pán Boh nevyslobodil, keď tak k Nemu volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!“ ale nechal Ho umrieť i pochovať…“

Zavrel vtedy Paľko knihu a odišiel celý nešťastný domov. Slniečko stálo ešte vysoko. V horách bolo tak krásne, zeleno, plno kvieťa. Dunaj skákal od radosti, naháňal veveričky a vtáky. No Paľka nič na svete netešilo. „Veď keď Ježiš umrel, keď Ho pochovali, načo kvitlo ešte kvieťa, načo spievali vtáčiky. Keď On nežije, to ja Ho už nikdy viac neuvidím a nebudem Mu môcť povedať ako Ho mám veľmi rád, a že som Ho chcel poslúchať!“

Na druhý deň ani nešiel čítať do jaskyne. Ale potom mu napadlo, že veď musí riadok za riadkom prečítať tú Svätú knihu; aby sa dozvedel cestu do slnečnej krajiny. Veď musel vedieť, čo to tá Mária a tí učeníci ďalej robili, keď už Ježiša nemali!

Nuž, bola zase nedeľa, tretia, ktorú Juriga s Lesinom strávili v dedine; a v jaskyni, hlavu do oboch dlaní podoprenú, sedel malý čitateľ. Naraz vyskočil a dal sa od veľkej radosti skákať:

„On žije! On žije!“ volal jasavo, a ozvena v skalách jasala s ním: „Žije, žije!“

Pes, ochotný podieľať sa na radosti i žalosti, zavyl a dal sa vyskakovať na svojho malého pána.

„Dunaj, Ježiš žije!“ objímal ho chlapec. „Vieš, On je Boží Syn; On si ten kameň odvalil a vstal. No nechaj ma. Ľahni si. Musím vedieť ďalej; však ti potom poviem.“

Nuž pes poslúchol.

Sadol si Paľko späť na lavičku, zahĺbal sa do knihy. Huňáč oprel si hlavu o jeho kolená, hľadel múdro do chlapcovej tváre, akoby skutočne očakával, že sa ešte niečo dozvie o živom Ježišovi.

No, keď asi o hodinu spoločne opúšťali tajomnú skalu, bol jeho malý pán a kamarát tak veľmi zamyslený, akoby o ňom, o Dunajovi ani nevedel.

Učeníci že sa Ježišovi poklonili, a On im povedal, že je s nimi po všetky dni až do skonania sveta, a že má všetku moc na nebi aj na zemi, a aby učili ľudí zachovávať všetko to, čokoľvek im prikázal.

Zdalo sa Paľkovi, že Ježiš, ten živý, zmrtvýchvstalý, je aj s ním; zložil si ruky na prsia, poklonil sa hlboko a hovorí: „Keď máš, Ježišu, Synu Boží, všetku moc na nebi aj na zemi, tak iste vidíš aj mňa, hoci ja Ťa nevidím. Nuž toľko by som Ti chcel povedať, že Ťa mám rád, veľmi rád, radšej aj ako deduška, a že Ťa chcem poslúchať. Pomôž mi, aby som sa dozvedel cestu k Tebe.“

Prišiel Paľko dnes skoršie domov; aj jahody doniesol, aj oheň spravil, aj uvaril deduškovi polievku. Zabudol aj, že dnes od rána nič nejedol, okrem pár nezrelých jahôd. Všetko na svete ho tešilo; veď bolo mu, akoby Ježiš s ním bol vošiel do ich búdy, a ako čoby oni dvaja boli dobrými kamarátmi.

„Vidíš, to ja tak deduškovi varievam,“ rozprával chlapec. „A teraz idem nabrať vodu. Zostaň, prosím, tu; neodídi, kým sa vrátim; mám Ťa tak rád!“

No, Ježiš akoby aj ku prameňu bol šiel s Paľkom.

„Tuším je On tu!“ pritisol si chlapec ruky na hruď. „Ó, a to je tak dobre!“

Čochvíľa bolo všetko hotové a chlapec túžobne čakal deduška. Za jedno^[22] cítil už veľký hlad, a za druhé umienil si, že dnes už všetko, ale všetko povie deduškovi; lebo on všeličo také robil, čo by Ježiš iste nerád videl. Keď fajčil, pľuval raz tu, raz tam, a niekedy zlorečil, aj sa prisahal; a to On zakázal.

Nuž, dočkal sa deduška. No prišiel len sám a bol trochu opitý. Vadil sa pre všetko. Polievku jesť nechcel. Tak ako bol — v nedeľných šatách — zvalil sa na lôžko; a keď sa ho Paľko opovážil upozorňovať, že si šaty pokrčí, uderil ho po tvári tak, že dlho bola červená a bolela.

„Nehnevaj sa, ó, Ježišu, že tak hreší,“ prosil chlapec, „tak škaredo; nevie, že si Ty tu; a je opitý!“

Až keď starý Pavel zaspal, opovážil sa chlapec sadnúť si k napoly vychladnutej polievke; a hoci ju zabudol osoliť, chutila mu predsa výborne.

„Prídi zase, Pane Ježišu,“ hovorí už polo zo sna, „teraz som veľmi ustatý, musím spať. Najradšej by som bol, aby si ani neodišiel.“