ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom týždni ušlo sa mu málo ísť do slnečnej krajiny. Deduško bol sľúbil v katolíckej fare a u Žida-krčmára, že Paľko každý deň donesie do oboch domov jahody a hríby; musel sa netak usilovať, než nazbieral dva džbány, a netak utekať dolu aj hore.

Na fare mali hostí. Sestra pána farára prišla aj s mužom aj s deťmi navštíviť brata. Dostal Paľko zakaždým kus chleba s mäsom, alebo koláč, a raz — keď práve cez poludnie prišiel — taký obed, aký ešte nepamätal. Keď slúžka videla, že kúsok mäsa odkladá do ručníka — a priznal sa jej, že to chce doniesť deduškovi — no tak mu ešte pridala hodný kus. Aj Dunaj sa tak napratal^[27] kostí a všeličoho, že na spoločnej ceste ledva fučal.

Potešil sa Juriga, že si chlapec na neho zmyslel.

„Neboj sa, Paľko, to ti neminiem,“ hovoril, keď mu odovzdával peniaze za jahody; „zaviažem to osobitne. Len pilno zbieraj, kým trvá ovocie. Príde zima, bude ti treba obuv; dostaneš nové kapce i krpce.“

Nuž Paľko zbieral, a viedlo sa mu veľmi dobre; ale vďačne oželel^[28] by tie lahôdky, keby len mohol častejšie čítať v Svätej knihe. Ach, keď tá skala bola len tak ďaleko! Keby mal tú Svätú knihu v búde, skôr by si našiel čas; no vziať ju zo skaly, to by sa neopovážil, veď nebola jeho.

Veľmi sa už tešil na nedeľu. V sobotu bol si obzrieť pekné jahodnisko, a ráno, ešte len svitalo, bežali ta aj s Dunajom. Dunaj naháňal zajace a jašterice a Paľko zbieral. A myslel pritom, prečo asi v tej Svätej knihe, tam ďalej, zase bolo to isté; to iste preto, aby si ľudia mohli lepšie zapamätať. No, zase aj nové veci: tak o tom porazenom, ktorého to cez tú strechu spustili k Ježišovi, a On ho uzdravil. Tým ľuďom sa to neľúbilo, že mu odpustil hriechy.

Čo je to „hriech“? Včera povedal ten farár tým sestriným chlapcom, že kradnúť jablká v cudzej záhrade je hriech. To snáď ten niekedy jablká kradol a pritom spadol, a preto bol chorý. No prečo mu Ježiš odpustil, však to mu mal ten odpustiť, komu vzal!? Keď ja niečo zle urobím, či aj mne musí Ježiš odpustiť? Iste. Však tam bolo napísané, že On má moc na svete odpúšťať hriechy.

Prestal chlapec chvíľu zbierať krásne červené ovocie; zložil ruky, hľadí na oblaky slnkom ožiarené a hovorí:

„Ja som už neraz hrešil, a Teba, Pane Ježišu, som ešte nikdy neodprosil; prosím Ťa, keď máš takú moc, odpusť aj mne.“

„Ďakujem Ti,“ hovorí po chvíľke, keď sa už zase pustil do zbierania; „lebo Ty si mi iste odpustil, hoci som ja už mnoho zlého spravil. Ani som predtým nevedel, aký som zlý chlapec. Deduškovi Rázgovi som polámal pipasár,^[29] aby ma ním nebil, mladému ujcovi som ukradol bič a tetičke vajce. Vybili ma za to, je pravda, ale bolo to zlé.“ No, čo to len tam bolo napísané, že „nepotrebujú zdraví lekára, ale nemocní“, a že neprišiel Ježiš volať spravodlivých, ale hriešnych ku pokániu? Čo je to „pokánie“? Tí ľudia, ktorí to za tým Jánom chodili, činili vraj pokánie a vyznávali hriechy. Ach, to iste každý z nich všetko povedal, čo zlého urobil a potom mu Ježiš odpustil. To by teda všetci ľudia na svete všetko mali povedať Ježišovi, a On by im tiež odpustil. Však to iste robia, len to ja, sprostý chlapec, keď som ešte malý, som to ešte nevedel. Ešte dnes sa deduška opýtam, či mu Ježiš už všetko odpustil.“

Ani sa nenazdal Paľko, len keď už mal oba džbány plné a hríbov plný uzlík.

„Dunaj, poď; musíme sa ponáhľať,“ volal na psa. „Nechaj tie vtáky. Ktovie, či tým tiež nehrešíš, keď ich tak plašíš. Ako poletujú, chudiatka! Keby som to ja robil, bol by to iste hriech; no, ty si len pes, tebe to snáď ujde.“

Vypočul Dunaj kázeň, a už beží pred malým, veselo sa ponáhľajúcim svojím pánom.

*

Už keď z hory vychádzali, dohonil ich Liška. Pod vrchom ležala dedina. „No, kam vy dvaja už tak zavčas rána?“

„Nesiem do fary jahody, ujček.“

„No, ty si usilovný chlapec; skoro si na tie krpce vyrobíš.“

„A vy kam idete, ujček?“

„Ná — idem k spovedi. Už som dávno nebol; musí človek niekedy aj poriadok urobiť so svojimi hriechmi.“

„To je pravda,“ modré oči chlapcove zažiarili. „Vy ste s nimi už teda poriadok urobili? Povedali ste všetko Ježišovi; vyznali ste Mu, čo ste kedy zlého spravili a On vám odpustil tak, ako tomu porazenému, pravda?!“

„Čo to hovoríš, chlapče?“ zarazeno pozrel muž na chlapca. „Však som ti povedal, že ešte len idem k spovedi.“

„A čo je to ,spoveď‘?“ zaujalo chlapca.

„Ale, nuž, pôjdem do kostola a tam mi farár dá rozhrešenie; odpustí mi hriechy.“

„Farár? A má on tú moc?“

„Ty si divný, chlapče. Čo ja viem, či on tú moc má? Ja sa na to nepýtam. Som hriešny človek; patrí sa, aby som šiel dva-tri razy do roka k spovedi, snáď mi Pán Boh bude milostivý.“

„Tak vy iste neviete, či On tú moc má? A keď pôjdete z kostola, budete vedieť, že sú vaše hriechy odpustené?“

„Ach, chlapče, kto by to mohol vedieť pred smrťou? To sa až po smrti dozvieme.“

„Viete, ujček, keby ste išli k Ježišovi, On by vám iste tak odpustil, ako tomu porazenému, ktorého to na povrazoch cez strechu k Nemu spustili.“

„Ty myslíš Krista? No, chlapče, na zemi je pre takého sprostého človeka farár Bohom; on za neho všetko spraví. Ja len k nemu musím ísť.“

„Povedal aj jemu Pán Boh, tomu farárovi: ,Toto je ten môj milý Syn, toho poslúchajte‘?“

„Čo do teba vliezlo, chlapče?“ zvolal muž udivene. „Však človeka celého zmätieš svojimi otázkami.“

„Nehnevajte sa, ujček“ — modré oči chlapcove pozreli na muža — „prosil som dnes Ježiša, aby mi moje hriechy odpustil, a On tak urobil. Keby ste vedeli, ako som rád! — Ale vy idete na horný koniec dediny, tak s Pánom Bohom choďte.“

Díval sa Liška chvíľu za chlapcom. Potom pokrútil hlavou. Že mu Kristus odpustil hriechy! Aké? Však ešte nijaké nemá. Je to poriadny chlapec. Keby som to ja vedel iste!! Mne by však Pán Boh mal čo odpustiť, neraz ho človek rozhnevá. No, keď to nikto iste nemôže vedieť. Ideme k tej spovedi, že už naši dedovia chodili; no a však sa patrí. Ale ten chlapec sa pýtal, či má farár tú moc. Však on tam hovorí: „Ja, služobník Boží, podľa moci mne skrz cirkev zverenej, odpúšťam vám hriechy.“ Tak on predsa má moc, hoci aj len od cirkvi; ale raz to tak je, a musí to byť dobre. Čo som sa dal zmiasť rečami sprostého chlapca?“ hodil Liška hlavou a pustil sa chodníkom k evanjelickému kostolu, kde sa schádzali ľudia, ktorí za tým istým účelom prišli a toľko z veci rozumeli, čo on.

*

Medzitým dobehol Paľko ku katolíckej fare, a že videl zadné dvere od záhrady otvorené, pustil sa cez záhradu. Bolo tade bližšie, a jemu išlo o to, aby sa čím skôr odbavil.^[30]

Po širokom chodníku, medzi ovocnými stromami prechodil sa tu pán farár; chudý, ešte mladý, ale už prešedivený muž.

„No, chlapče, už nám nesieš tie jahody?“ zavolal na Paľka.

Paľko bozkal ruku, ako mu deduško rozkázal.

„To si včera nazbieral?“

„Nie. Teraz sú nazbierané, celkom čerstvé. Vstal som na svitaní.“

„Bude z teba niečo; si usilovný. Zanes do kuchyne, a nech ti dajú dobré raňajky; povedz, že som kázal. Psa nechaj vonku, nech zase môjho kocúra na desiaty chotár nevyženie.“

Ach, viedlo sa Paľkovi dnes kráľovsky: najprv toľko jahôd tak ľahko nazbieral, potom bol pán farár k nemu taký prívetivý; a v kuchyni, keď povedal, čo mu bolo nariadené, dostal také raňajky, že sa na celý deň najedol. Aj mu ešte do tanistry vysypali pozostatky od včerajšej večere a kus chleba. Zaplatili poriadne aj za jahody, aj za hríby.

„Počkaj, Dunaj,“ tešil kamaráta, keď sa už zase záhradou vracali, „keď len vojdeme do hory, potom dostaneš aj ty raňajky; mám mnoho všeličoho.“

Nuž Dunaj už i sám oňuchával tanistru svojho malého pána, a nebolo mu po vôli, že ich pán farár zastavil.

„No, dostal si raňajky?“

„Ó, dostal. A pekne vám ďakujem!“

„Aj ti zaplatili?“ usmial sa pán farár. „Ukáž, koľko ti dali!“

Ochotne rozviazal Paľko uzlíček v rožku ručníka.

„Nie je to mnoho za takú štipku jahôd?“

Zľakol sa chlapec. Mrkol na pána, či to myslí naozaj, ale nemohol mu z tváre vyčítať.

„Ja neviem,“ povravel v rozpakoch. „Deduško mi toľko kázal pýtať; a veď som mal aj hríby.“

„Tak, to sú teda deduškove peniaze?“

„Nie, sú moje. On mi ich len odloží. Chce mi kúpiť nové kapce a krpce. Keby som si mohol toľko nazbierať, mal by som rád aj nový kamizol;^[31] ale na taký kamizol iste treba mnoho.“

„Veru iste,“ zvážnel i pán farár. „No, aby si skôr k nemu prišiel, dám ti do začiatku.“

Pribudlo Paľkovi k jeho medenákom^[32] niekoľko niklovákov.^[33]

„A keď nám vždy jahody nosíš, tak ja ti dám z nášho ovocia.“ Dostal Paľko dve hrušky. Keď do jednej zahryzol, až sa tak v ústach rozplývala. Hneď si zmyslel, že tá druhá bude deduškovi. Poďakoval, a že už pôjde. No, zrazu sa vrátil.

„Čo chceš, chlapče? Zabudol si niečo?“ spytuje sa pán farár, ktorý s úľubou a akýsi zamyslený hľadel za ním.

„Nie, prosím. Ale vy ste farár; ľudia chodia i k vám k spovedi: Je to pravda, že máte tú moc, odpúšťať hriechy?“

Pokrútil pán farár hlavou nad nečakanou otázkou dieťaťa.

„Chcel by si sa mi snáď z niečoho vyspovedať?“

„Ja nie,“ zažiarali chlapcove oči. „Viete, urobil som tak, ako tí pri tom Jordáne: vyznal som všetko Ježišovi a On mi skutočne odpustil. Len by som rád vedel kvôli tým druhým, ktorí ešte o tom nevedia, že by Ježiš všetko aj im odpustil, keby len k Nemu prišli. Môžete vy im, pán farár, odpustiť? Máte vy tú moc? Povedal aj vám Pán Boh: ,Toto je ten môj milý Syn, toho poslúchajte‘?“

Farárova ruka spočinula na zlatovlasej chlapcovej hlave. Hlboko pozrel mu do modrých očí. Bol on veľký priateľ ľudu, z ktorého pošiel, a najmä detí. Hovorieval, že v ľude leží jadro, a v deťoch budúcnosť. Cítil, že tu, v tomto sedliackom, chudobnom chlapcovi prichádza mu oproti akási kráľovská duša, kráľovský duch.

„Vieš, dieťa, to mne Pán Boh nepovedal, ani povedať nemohol. Kristus Ježiš jedine je Boží Syn, Jeho máme poslúchať. Tú moc, ktorú On mal, ja nemám. Ja smiem len ľuďom povedať, že Boh im hriechy odpustí, keď budú mnoho dobrého robiť.“

„Teda farár nie je Boh pre sprostého človeka, ktorý za neho všetko spraví?“

„Pravdaže nie je! Kto ti takú hlúposť povedal?“

„Ujček Liška. Vy však, keď Pána Boha budete prosiť, vám odpustí, lebo vy iste mnoho dobrého robíte. Aj raňajky ste mi kázali dať, aj na ten kamizol ste mi pridali. Vy iste Pána Boha a Ježiša poslúchate!“

„Už zvonia, Paľko, musím ísť,“ obrátil sa zrazu farár. Pokývol ešte raz prívetivo chlapcovi, a Paľko i s Dunajom utekali čo nevidieť k horám.

„Vy iste Ježiša poslúchate,“ zvučalo v mužovej mysli i teraz, i keď už v ornáte stál v sakristii. „Od mladosti túžim po tom, čo to dieťa vyslovilo. Však robím mnoho; ale viem predsa viem, že Ťa, Synu Boží neposlúcham. Hriechy moje nie sú odpustené, a viem aj, že tí, ktorých dnes budem spovedať, nedosiahnu ani pokoja, ani odpustenia. A predsa ako služobník cirkvi musím tak robiť. Kde vzalo to dieťa také jasné názory, takú dôveru ku Kristu: ,On mi odpustil!‘?“

V zamyslení vzal farár breviár^[34] do rúk. Otvorila sa mu kniha tam, kde v evanjeliu podľa Matúša hovorí anjel Jozefovi: „Nazveš jeho meno Ježiš. On zaiste vyslobodí ľud svoj od ich hriechov.“ Temer by bol pán farár zabudol, že čaká cirkev, tak ho tie slová zaujali a zarazili.

„Vyslobodenie od hriechov, to je to, po čom túžim a dosiahnuť nemôžem. Kristus Ježiš doniesol ho na svet, ale ako prísť k Nemu?“

A medzitým, čo tam v katolíckom kostole, so srdcom rozdeleným a myšlienkami rozptýlenými, ako bez ducha, vykonával pán farár Malina služby Božie, sedel v svojej jaskyni malý Paľko a čítal. Hodina za hodinou uchádzali;^[35] nad horami letela letná búrka. Jedna strana osvietená bola slniečkom, nad druhou vznášali sa hromy, križovali blesky. I Paľkova slnečná krajina bola ešte slniečkom poliata; preto nič neprekážalo chlapcovi čítať. A čítal.

*

Horami, s hlavou v hrudi sklonenou, išiel v tom čase, v tej živelnej nepohode Lesina. A hoci i hľadal úkryt pred blížiacim sa dažďom, veľmi si toho zúrenia okolo seba nevšímal. Na jeho neveselej tvári sedelo hlbšie mračno smútku, ako to na zakabonenom^[36] nebi.

Ach, veď raz pred rokmi bola tiež taká búrka, ako dnes; a on vtedy vykonal skutok, ktorý sa už nikdy celým ďalším statočným životom nedal napraviť. Myslieval naň vo dne, pri práci, a ani v noci nedalo to jeho očiam usnúť. Myslel naň i dnes i teraz; a preto zvuk hromu pripadal mu, ako keď človek počúva zďaleka zvony zvoniť a zvonia tomu, čo mal na svete najdrahšie.

Veľké kvapky dažďa začali už padať na lístie, predpovedali prudký lejak. Obzrel sa Lesina, kde by ukryl — nie tak seba, nebál sa on vody, neraz do nite už premokol — ale mal nedeľné šaty, tie treba ochrániť. Hľa, tu hore pred ním skala asi dvadsať krokov vyššie; snáď sa pod ňou ukryje. Pokročil strmým krokom, a čo nevidieť stojí pred otvorom a hľadí dovnútra, na ten bleskami osvecovaný, nečakaný obrázok, aký vo vnútri uvidel. Na zemi — ruku okolo Dunajovej hlavy otočenú, opretý o chlpáča ani o podušku — sedí Paľko; pred sebou na kamennej lavičke akúsi knihu — a číta.

Nemal Lesina chlapca rád; lebo kedykoľvek ho videl, vždy mu srdce stislo. Veď aj on mal raz syna a prišiel o neho pre hriech; a čo si skoro oči vyplakal za tým utešeným chlapčiatkom, to ho už nevzkriesilo, nevrátilo. Aj teraz oprel sa o skalu a hľadí na Paľka.

„Toľký by mi bol aj môj Miško… Ach!“ zakryl si oči tvrdou dlaňou. Veď tak ho to k dieťaťu tiahlo, ani čo by musel ísť a malého čitateľa vyobjímať.

Zablysklo sa krížom-krážom. Zahrmelo. Zatriaslo to Dunajom. Zdvihol hlavu, zastrihal dlhými ušami, zavoňal svojho pána a pohol — uvidiac ho — širokým chvostom ako na pozdrav.

„Ujček Lesina!“ potešil sa Paľko a oba vyskočili. „Prosím vás, ale kde ste sa tu nabrali?“

Keď búri veľká búrka, vtedy človek rád je pri človeku. Aj Paľko zabudol na svoju ostýchavosť.

„Ja som sa prišiel schovať pred dažďom; ale vy dvaja čo tu robíte?“ po prvý raz prívetive oslovil Lesina chlapca.

„Však vám poviem, ujček, len poďte bližšie; tu nezmoknete. Sem si sadnite. To je moja lavička. A tu mám stôl.“

„Vyzerá to skoro tak, ani izba. No, nepovedal si mi, čo tu robíte? Dedko myslí, že ty zbieraš jahody a hríby.“

„Však som zbieral,“ ubezpečoval Paľko; „aj sme z dediny prišli.“

„A jedol si niečo?“

„Veru, dobré raňajky mi dali na katolíckej fare aj Dunaj sa netak napráskal. Pravda, Dunaj!“

Pes prekročil z labky na labku, pokrútil chvostom a zalízol sa naširoko.

„No, verím. Ale to bolo ráno; a včuľ^[37] sú už štyri hodiny odpoludnia. Čo tu sedíš a nejdeš za nami?“

„Nemal som kedy. Deduško ma nepotrebuje, je nedeľa, a musel som sa veľmi ponáhľať, aby som tú Svätú knihu čím skôr prečítal. Ako sa blýska a hodne prší! Nedávno som sa bál ešte búrky; ale odkedy je Pán Ježiš všade so mnou, už sa nebojím. Ticho, Dunaj; prečo by si vyl? To akoby sa Pán Boh s nami rozprával.“

Nemohol Lesina oči z chlapca spustiť. „Aký je on milý; dodnes som to nevidel!“

„Ukáž, čo to máš za knihu? Nový zákon! Kde si ho vzal, však v búde ste nemali!“

„Nie. No ja vám to poviem od začiatku; chcete?“

„Rozprávaj.“

Nuž sadol si Paľko zase po cigánsky na zem — Dunaj zvalil sa k nemu — a rozprával Lesinovi, ktorý sa oprel lakťom o skalu, čelo do dlane a tak ho počúval, — ako našiel túto slnečnú krajinu a v nej Svätú knihu a ako hľadá v tej knihe cestu do tej pravej slnečnej krajiny.

Pozrel si Lesina písané slová v knihe a dlho sa na ne díval.

„A čo si čítal dnes?“ hovorí potom.

„Mnoho som prečítal; až tu potiaľ, kde je písané, ako Ho umučili, až umrel. Teraz už iste o tom príde, ako z toho hrobu vyšiel. Chcem tú knihu, ktorá sa volá ,Evanjelium podľa svätého Marka‘, prečítať dnes.“

„Až tá mrákava prejde a budeme vidieť, tak ja ti to dočítam; nemáš už mnoho,“ sľúbil Lesina.

A slniečko akoby ho počulo, začalo sa predierať cez oblaky. Nuž tak, čochvíľa aj slnce svietilo, aj pršalo.

„Ej, to som rád,“ poskočil si Paľko. „Vidíš, Dunaj,“ hovorí psovi, ktorý s ním začal skákať, „nepovedal som ti, že sa dozvieme konca?“

Musel sa Lesina usmiať.

„No tak, už svitlo; sadni si a počúvaj. Alebo — však sem dážď nešľahá — sadnime si tam do tých skalných dvier.“

Nuž sadli si, Lesina do jedného rohu, Paľko do druhého; a Dunaj sa medzi nich vtisol, akoby to bez neho ani byť nemohlo. Pod nimi ležala slnečná krajina; nad ňou križovali sa blesky. Od západu svietilo slnce; na východe stáli čierne mračná a dvíhala sa krásna, sedemfarebná dúha ako nebeská brána. Dážď rozvoniaval, pomaly prestával. Na lúkach ležali milióny diamantových kvapiek — a Lesina čítal o tom krásnom, veľkonočnom ráne, kde tri sväté ženy našli miesto Ježišovej mŕtvoly nebeského anjela, odvalený kameň, prázdny hrob, a počuli krásnu zvesť, že On žije, ten Ukrižovaný, a že príde od Galiley. Čítal, ako sa vzkriesený Ježiš ukázal svojim: Tej Márii, ktorú poslal za učeníkmi; ale oni jej neverili. Potom dvom; potom spolu jedenástim, a káral ich, že tým, ktorí im o Ňom rozprávali, neverili. A ako im rozkázal, aby išli po celom svete a kázali. A potom — ach, potom čítal niečo pre Paľka veľmi krásneho, že Ježiš bol vzatý do neba, a že sa tam posadil na pravicu Božiu.

Zahľadel sa Paľko na dúhu. Konečne vedel, kam sa podel Ježiš; prečo Ho na zemi nebolo, keď žil, On bol tam, tam za tou bránou. Tam mal Pán Boh nejakú krásnu stolicu a On si tam sadol k Nemu.

„Ach, už to mám!“ zvolal jasavo. „Tá pravá slnečná krajina je tam za tou bránou, a toto je tu ako na chotári, ako medza, pravda, ujček!“

Lesina síce neodpovedal, no zdalo sa mu, že chlapec má pravdu. Jemu nebolo Slovo Božie cudzím. Býval doma prvým žiakom v škole; a bol prvým aj pri vyučovaní. Vedel, kam odišiel Ježiš, ale nikdy na to nemyslieval. Kristus mu bol taký cudzí a ľahostajný, ako tisícom a tisícom evanjelikov, ktorí hoci všetko o Ňom vedia, predsa cez celý život na Neho nemyslia.

„Ach,“ vzdychol si Paľko, „keby som len skôr mohol tú knihu prečítať! Ale keď musím slovo za slovom, ide mi to pomaly; a bojím sa niečo preskočiť, lebo neviem, na ktorom liste je opísaná tá cesta za Ním.“

„Ja som tá cesta, aj pravda, aj život“, napadlo Lesinovi, aj to vyslovil.

„To som tam už čítal, ale keď neviem, čo On tým myslí. Myslí On, že príde a ukáže mi tú cestu, že ma vezme za ruku, aby som trafil?“

„Mohlo by to byť, ako hovoríš; ale keď On je vysoko, ďaleko; — však sme čítali, že sa posadil na pravicu Božiu.“

Chvíľu — takmer naľakano — hľadel chlapec na tú krásnu nebeskú bránu. Bola naozaj tak vysoko, tak ďaleko na nebi — a on tu na zemi. Ako ďaleko musel byť potom Ježiš!

„Neverte, ujček,“ zažiarili zrazu modré Paľkove oči, „nie je On už len tam; však som čítal, ako povedal svojim učeníkom: „Ja s vami som po všetky dni, až do skonania sveta.“ Tam hore On býva, ale chodí za nami, a je aj teraz tu s nami.“

„S nami? A kde Ho máš?“ nedôverčivo a s pochybnosťou namietol Lesina.

„Tak nehovorte, ujček, pekne vás prosím,“ stíšil Paľko hlas. „Neviem, či by sa Mu to ľúbilo. Však ste čítali, že trestal tých, ktorí Mu neverili. On to povedal, ja Mu verím. A prečo, keď Popelvár mohol povedať: „Hmla za mnou a hmla predo mnou,“ a nikto ho už nevidel, prečo by to nemohol povedať ON? Ja Mu verím.“

Nebom preletelo zahrmenie, ako slávne: „Amen!“

„No, keď chceš, budeme ešte ďalej čítať, aby si skorej prišiel na koniec tej knihy.“

„Ach, ujček môj, veľmi pekne vás prosím,“ tešil sa Paľko. „Vy to tak dobre čítate a chytro; každé slovo skorej rozumiem.“

Minuli sa dve-tri hodiny, a chlapec s mužom ani nevedeli, kam sa im to podelo.

Keď konečne zavrel Lesina knihu, dávno prestalo pršať. Voda odtiekla, kde-tu spravilo slniečko chodníky.

Paľko prechádzal z jedného úžasu do druhého. Ani nevedel, čo má povedať: také nové, pekné veci tam boli v tom Evanjeliu Lukášovom, aké v tých prvých dvoch knihách neboli. O tom Jánovom i o Ježišovom narodení, o tých pastieroch a o tých anjeloch, ako spievali, a ako tí pastieri išli za tým malým nemluvniatkom. Paľko až plakal radosťou, také to bolo pekné. A ako ten dvanásťročný Ježiš išiel do Jeruzalema na veľkonočné sviatky.

„Ani som si len nepomyslel, že On bol raz takým malým chlapcom, ako ja,“ hovoril Lesinovi. „Keď je to tam tak o Ňom napísané, to On iste bol veľmi poslušný a taký, že všetci ľudia Ho mali radi.“

Nuž keď sa Paľko tak nad všetkým divil, sám Lesina akoby čítal nové, nikdy nepočuté veci, tak sa mu pri nich srdce zahrievalo.

„Prečo by si musel tú knihu tu nechať?“ hovoril, keď odchádzali. „Vezmime ju so sebou. Každý deň si kúsok môžeme prečítať; počuje aj deduško. V nedeľu si môžeš knihu sem vziať. A keď prečítame, potom ju prinesieme naspäť.“

Pristal Paľko s radosťou.

„Ja som sa bál vziať tú Svätú knihu,“ hovoril cestou; „ale keď vy myslíte, že On, náš Spasiteľ, sa za to na nás nehnevá, tak som rád.“

Neskoro prišli k búde; ale že prišli spolu s Lesinom, ušlo to Paľkovi. Nenahneval sa deduško. Dostal chlapec večeru. Odovzdal peniaze, privďačil sa^[38] s donesenou hruškou a ľahli si spať.

Paľkovi sa snívalo, že vidí krásneho chlapca. Ten chlapec kýva na neho a hovorí: „Poď za Mnou, Ja ťa zavediem do slnečnej krajiny.“ Rozbehol sa za chlapcom hore strmým vrchom. Ale keď Paľko na ten vrch vystúpil, stáli tam tri kríže; a na jednom z nich, ukrutne za ruky a nohy pribitý, visel ten krásny chlapec. Bol to Ježiš. Plakal Paľko tak hlasno, že ho Lesina musel zobudiť.

„Čo plačeš, čo ti je?“

„Ujčinko môj, však Ho to hrozne bolelo, hrozne, ach, ja to nevydržím!“

Nepýtal sa muž ďalej. „Sníva sa mu,“ myslel.

„Ó, Ježišu môj, môj pekný, dobrý, zlatý Ježišu, prečo Ťa len tak mučili?“ šepkal si polohlasne chlapec. „Keď všetko môžeš, sprav to, aby som sa dozvedel, prečo Ťa ten Tvoj Otec nevyslobodil? Však Ťa mal rád!“

Už dávno spal Paľko, a ešte vždy ležal Lesina s otvorenými očami. Chlapcove slová nedali mu usnúť. Prečo trpel Kristus, prečo umrel? Prečo nedal Ho Boh ochrániť? Tieto otázky predkladal si aj on. A do toho napadali mu písané slová v knihe: „Čítaj pozorne riadok za riadkom, ona ukáže ti cestu“. Ba, či dá aj odpoveď na tie otázky, ktoré vznikali nevolane v duši?

*

Od toho dňa si čítali v Jurigovej búde každý deň v tej Svätej knihe. Začali si tam, kde v nedeľu prestali. Nebolo im ľúto tej hodiny po obede, v ktorú inokedy pravidelne spávali a odpočívali.

Starý Juriga veľmi obdivoval Lesinu, že číta ani nejaký farár. Vyrozprával Liškovi, akú knihu Paľko našiel a čo je v nej, na prvej strane napísané. Ľúbilo sa to Liškovi. Napadla ho zvedavosť, nuž tak prišiel aj on počuť. Odtedy nechýbal ani raz. Sedeli so starým Jurigom a spočiatku fajčili; ale naplnilo Slovo Božie ich srdcia úctou, nemohli fajčiť; postŕhali klobúky a tak počúvali. Boli to staré pravdy, ktoré oni sčiastky od detstva znali; ale keď sa to čítalo od slova do slova, riadok za riadkom, bolo to všetko nové a vzácne. Možno, keby im tú knihu niekto bol doniesol a daroval, neverili by jej; ale že bolo pri nej čosi tajuplné, že ju chlapec tak našiel, a že on tomu všetkému tak na slovo veril, neodvážili sa pochybovať. Liška, aj keď rúbali, začínal s Jurigom rozprávanie o tých svätých pravdách.

„Odkedy sa ma ten váš chlapec opýtal, či má farár moc odpustiť mi hriechy, vždy musím na to myslieť. Už v kostole som vedel, že mi ich odpustiť nemôže. Nie je on predsa, tuším tým Bohom pre sprostého sedliaka, ako som mienil. Viem, že nemám odpustenie, že nie som zmierený s Bohom a pýtam sa sám seba: Načo som tam išiel?“

„Vieš, snáď“ — pokývol šedivou hlavou Juriga — „snáď sa dočítame pravdy v tej knihe.“

„Viete, ujček, keď Lesina čítal o tom porazenom, závidel som tomu mužovi, že ho tak k Ježišovi doniesli a On mu odpustil. Rád by som sa pustil svetom, keby som Ho našiel.“

„Deduško,“ hovorí Paľko, keď už prečítali jedenástu kapitolu, „hen ten kút, kde ja spávam a bývam, je to ako môj dom, moja chyža?!“

„Áno, to je tvoj a Dunajov palác,“ zasmial sa starec.

„Pekne vám ďakujem,“ potešil sa chlapec. Ale viac nehovoril o tom.

No keď prišli muži pred večerom domov, zadivili sa, čo urobil Paľko v tom svojom paláci. Kútik bol čisto vymetený, lôžko poriadne v jednom rožku ustlané; v druhom stál starý, polorozbitý džbán plný poľných kvetov. Za dvermi — ako o Duchu^[39] — zelenali sa halúzky.

„No čo, tuším čakáš akéhosi hosťa,“ priateľsky oslovil ho Lesina.

„Čakám, ujček. On príde aj zostane; prijal som Ho ako tá Marta do svojho domu.“

Usmiali sa oba muži. Ale keď sa ostatná, hodne rozhádzaná búda od toho pekného kútika delila, upratali oba svoje veci. A Juriga kázal Paľkovi celú búdu čisto vymiesť.

Veril Paľko, že Pán prišiel. Veď cítil Jeho blízkosť, rozprával sa s Ním, aj keď Ho nevidel. No keď šiel jahody, hríby, alebo egreše zbierať a nosiť, prosil vždy: „Pane Ježišu, poď so mnou; ja bez Teba ísť nemôžem.“