ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým tam v búde stalo sa niečo neslýchané; dostal starý Pavel list; nie od detí z Ameriky, ale od Lesinu. Bol rád, že Liškovi povedal, že má ženu chorú — veď ten mu jeho listy čítaval, keď od detí prišli — a tam bolo práve o nej písané.

Musel Juriga Liškovi povedať, že je trocha na rozume chybná; lebo písal Lesina:

„Ženu som našiel takto zdravú; aj sa mi potešila. Ale mamička hovorí, aby som už neodchádzal; že ju ona nemôže ustriezť. Viete, že ešte ísť musím; veľa by som škodoval. Tak som si pomyslel, že ju radšej vezmem so sebou; a chcem Vás pekne poprosiť, nechajte mi pri nej toho Vášho chlapca. On je taký milý; viem, že si ho aj ona obľúbi. Nech s ním chodí a nech je vždy okolo nej. Však to ani Vám, ani jemu darmo žiadať nebudeme. Zľutujte sa nad nami, nešťastnými ľuďmi!

Nech nám Paľko prepustí svoj kútik a prejde zase k Vám. Variť, však nám ona všetkým uvarí, aj nás operie; to aj doma robieva. Keď Paľka pri nej nechám, bude to, akoby mi poslal sám Pán Ježiš anjela strážcu.

Čítal som si včera v Biblii, z proroctva Izaiášovho; tam na jednom mieste je napísané: „A malé pacholiatko ich povedie.“ Naraz videl som pred sebou Paľka. Tuším je on to malé ,pacholiatko‘, ktoré nás vedie k Bohu. Ó, by sme my tak mohli veriť ako ono!“

Liška si ustavične musel utierať rukávom oči, keď to čítal.

„Veru je tak, veru je tak: „Malé pacholiatko ich povedie“. On je to ,malé pacholiatko‘.“

Potešil sa Juriga, že bude môcť Lesinovi poslúžiť. Dosť budú mať miesta; nech len príde tá chuderka. A nech by to dal milostivý Pán Boh, žeby jej mohol Paľko poslúžiť!

Ach, kto by to bol Paľkovi povedal, čo ho doma čaká! Čohokoľvek na svete skorej by sa bol nazdal, ako že nebude smieť už ďalej slúžiť pánu farárovi.

Ako ho mal rád, vedel chlapec až teraz, keď sa deduško nijako nedal uprosiť, aby ho za ním zase v pondelok pustil. Hovoril, že príde dnes odpoludnia ujček Lesina so ženou; a že on má jeho žene posluhovať, keď budú deduško s ujčekom rúbať. Že má tu s ňou byť v búde, aby jej, čo treba, doniesol; a keď by chcela ísť hríby hľadať, že musí ísť s ňou.

Darmo prosil deduška, že veď pán farár ho potrebuje, že nie je zdravý; že príde už i tak len na pár dní do horárne naspäť a nemá nikoho, kto by s ním chodil.

„Ale, chlapče, mlč už s tým tvojím farárom,“ okríkol ho deduško nahnevaný. „Ten farár ti je cudzí človek a katolík a Lesina je náš človek; tomu treba najprv poslúžiť. Hovoríš vždy že Syn Boží s tebou býva a všetko počuje; neviem, ako by sa Mu ľúbilo, keby vedel, že nechceš poslúžiť nešťastnému človeku. V pondelok ráno pôjdeš do horárne vypovedať — a už ani slova!“

Vzal Paľko džbán, že pôjde pre vodu. Ale nebral vodu; hodil sa za studňou medzi kríčkami do trávy a plakal div mu srdce nepuklo. Oprel si potom lakte o zem, bradu do dlane a hovorí:

„Čože ja ozaj musím každému slúžiť? Mohol si ten ujček tú ženu aj tam nechať. Musí ju sem doviesť? A ja Ťa už nemám ani kam prijať, Pane Ježišu! Však aj tá Marta by Ťa nebola mala kam prijať, keby jej boli dom vzali. Mne môj kút vzali, že tam bude ujček s tetičkou — a ja aby som zase bol s deduškom! Nebudem! Radšej si pod holé nebo ľahnem aj s Dunajom.

A že mi je pán farár cudzí človek? To nie je pravda. Čože ujček Lesina je nám azda nejaká rodina? Nevídali; zato, že u nás býva a s deduškom drevo rúbe? Však ani deduško nie je môj deduško; som ja to medzi samými cudzími ľuďmi.“

Znova pustil sa chlapec do horkého plaču.

„Ale chlapče, čo vyvádzaš?“ zavolal zrazu deduško nad ním.

„Keď ja nie som ani váš,“ nedal sa Paľko mýliť v plači, „ani ničí; keď nikoho nemám, a musím sa vždy medzi samými cudzími ľuďmi plahočiť.“

Prišlo Jurigovi chlapca ľúto.

„Prestaň,“ hovorí láskavo. „Sadni si; voľačo ti poviem.“ Dobrý hlas i slová utíšili malé rozbúrené srdce. Chlapec poslúchol. Sadol si k deduškovi.

„Čo tak želieš, že ťa za tým kňazom nepustím? To je pán, má peniaze, nájdu mu ľahko druhého poslíka; ale Lesina je človek náš, chudobný, ako my a nešťastný. Čítavame v tej tvojej knihe, akú mal Kristus Pán ľútosť s nešťastnými ľuďmi, ako im pomáhal — a ty nechceš pomôcť ujčekovi Lesinovi. To by som od teba nebol čakal!“

„Prečo hovoríte, že je ujček nešťastný? Však mu nič nechýba,“ nesmelo odvážil sa Paľko spýtať. Cítil, že čosi zlé urobil. Veď nechcel činiť tak, ako Pán Ježiš.

„Povedal by som ti, chlapče, ale by si mi musel sväte sľúbiť, že nikomu nepovieš, ani ujčekovi Lesinovi, ani ujčekovi Liškovi — nikomu.“

„Nepoviem, deduško,“ vložil chlapec malú ruku do tvrdej dlane starcovej.

„Tak vidíš: ujček Lesina mal takého malého chlapca, a stratil sa mu. Jeho žena sa tak nad tým trápila, že je už na rozume chybná; vždy len to dieťa chce hľadať. Preto ju ujček Lesina teraz sem dovedie, aby tam doma, keď jeho niet pri dome, niekam nezašla. Ona to dieťa aj tu bude hľadať; preto musíš s ňou chodiť.“

„A pomôcť jej ho hľadať!“ vyskočil chlapec. Na lícach viseli mu ešte slzy; oči boli dosiaľ vlhké. No, celá tvár žiarila ochotou a radosťou.

Potešil sa Juriga, že už Paľka presvedčil. Veď on je len dieťa. Deti a duševne postihnutí patria akosi spolu; nech ho teda oba hľadajú. Aspoň vedel už starec, že má chlapca istého, že mu neutečie za tým farárom.

„Ale nezabudni,“ hovorí potom s predstieranou prísnosťou, „že ujčekovi Lesinovi nesmieš toho chlapca spomínať — ani pred nikým iným.“

„Ale s tetičkou smiem o ňom hovoriť?“

„S ňou áno.“

„Teda to bol chlapec; ale koľký? aby sme ho hneď poznali, keď by sme tak na neho natrafili.“

„Maličký; ešte v košieľke.“

„Chudáčik!“ poľutoval Paľko.

V rozhovore vrátili sa do búdy. Chlapec ani nezbadal, že nechal džbán niesť deduškovi; taký bol nad tým zamyslený, čo počul. Už neľutoval, že musí svoj kútik prepustiť. Pomáhal chystať väčšie lôžko.

„Pravda, deduško, však aj sem prijmeme Pána Ježiša.“

„Prijmeme, synku; čo by sme neprijali, však je celá búda Jeho.“

„No, to som rád.“

Ach, ale na druhý deň ráno, keď musel Paľko ísť do horárne vypovedať, padlo mu to predsa len veľmi ťažko. Už najmä preto, že nebude môcť ani pánu farárovi „s Bohom“ povedať.

Kto opíše jeho radosť: pred horárňou stál pán farár, zahľadený do hôr, a hneď ho aj videl.

„Vitaj Paľko! Ja som dnes skoršie vstal ako ty; neskoro ideš pre mňa.“

„Nejdem ja pre vás, pán farár,“ pustil sa chlapec do plaču. „Idem vám povedať, že vám môj deduško odkazuje a dá vás pekne pozdravovať, že by ste si už druhého našli; že ma on potrebuje. Povedal, že však ste vy pán, a za peniaze ľahko iného nájdete.“

„Druhého Paľka za peniaze nenájdem,“ pohladil pán chlapca. „Ale na čo ťa potrebuje deduško? Snáď keby som išiel s tebou k vám, dal by si ešte povedať, veď ja tu už i tak len do stredy môžem byť.“

„Ach, nedá si on povedať,“ vzdychol Paľko. Zotrel slzy a rozpovedal v krátkosti, prečo ho chce deduško mať doma, a komu zase má slúžiť. Rozpovedal aj, aký bol nad tým veľmi nešťastný. „Však už chcem deduškovi spraviť po vôli; len neviem či sa Pán Ježiš na mňa nenahneval.“

Sadol si pán farár neďaleko na peň, nechal chlapca k sebe kľaknúť, položil si jeho hlavu na svoje kolená. „Nahnevať sa On nenahneval, Paľko; ale sa iste zadivil.“

„Zadivil? Prečo?“

„Ach, nuž nie je to tak dávno, čo si sa Mu ponúkal za služobníka. On myslel, že to berieš doopravdy; tak ťa prijal. Keby si bol u mňa v službe, musel by si ísť, kam by som ťa poslal, a vykonať, čo by som ti kázal.“

„Ach, však ja by som rád všetko vykonal, čo by ste mi kázali vy; a ešte radšej, čo by mi kázal On.“

„Nuž, Paľko, On káže tebe aj mne: „Ber svoj kríž na každý deň, a nasleduj ma.“ Myslíš, že by On nebol radšej zostal s tými svojimi učeníkmi, ktorých mal tak rád? Ale keď On bol na zemi kvôli nám Božím služobníkom, ta, keď Mu Pán Boh kázal: ,Vezmi ten ťažký kríž, vynes ho na tých ubičovaných pleciach na Golgotu a daj sa tam naň pribiť!‘ — On poslúchol.“

„Teda vy myslíte, pán farár,“ očervenel chlapec, „že ma to Pán Ježiš posiela a káže mi, aby som vás opustil a posluhoval tetičke? Bude to ten môj kríž?“

„Myslím, dieťa; len ho vezmi ochotne. Boh zná, prečo ťa za touto osobou posiela, tak, ako znal, keď ťa poslal za mnou, ako mne poslúžiš.“

„To teda naozaj budem ako v Jeho službe?“

„Istotne budeš Jeho malým služobníkom.“

„Snáď to dá mne, že jej toho chlapca nájdem,“ rozradoval sa Paľko.

„Akého chlapca?“

„Ach, keď to nikomu nesmiem povedať, deduško mi zakázal; ani ujčekovi Lesinovi, ani ujčekovi Liškovi. Ach, ale vás však, pán farár, deduško nemenoval, vám to teda môžem povedať.“

Nuž povedal Paľko. A divil sa, že pán farár hodnú chvíľu mu nič nehovoril, len sa tak divno akosi na neho díval.

„Paľko, a koľký si ty bol, keď ťa mamička našla?“ spytoval sa po chvíli.

„Že som mal poldruha roka.“

„A to ujčekovo Lesinovo dieťa je tiež chlapec?“

„Tiež a ešte malé, v košieľke.“

„Cesty Božie sú divné. No, a myslím, že tebe to dá Pán Ježiš, aby si tej nešťastnej žene toho chlapca našiel. No, Paľko, poslúž jej ochotne rád všetko. Raz budeš snáď Pánu Ježišovi ďakovať, že si to mohol a smel.“

Paľkovi bolo tak divno, tak slávnostne okolo srdca. Chvíľu mlčky skrýval tvár na pánových kolenách. No zrazu ju zdvihol.

„Ach, však som smutný!“

„Smutný? A prečo?“

„Keď som ja tomu nerozumel, že ma to On volá, a nechcel som.“

„Nuž, urobil si tak, ako aj my veľkí robievame: najprv sa Pánu ponúkame do služby, a keď nám niečo proti mysli rozkáže, tak nechceme poslúchnuť. Zabúdame, že On hovorí: „Zapri seba sám a nasleduj ma.“ Ale nesmúť, dieťa, to ti nepomôže; radšej sa pomodli! Vyznaj, že si tak nedobre robil. Odpros, On odpustí, a potom Mu slúž pri tetičke Lesinovej tak verne, ako si Mu slúžil pri mne.“

Nedal sa Paľko dva razy ponúkať, ach nie; vylial celé svoje naľakané srdiečko pred Pánom Ježišom. Vyplakal sa, sľúbil ešte raz, že už bude verne slúžiť. A pán farár modlil sa nad ním a za neho; prosil, aby Paľko mohol byť aj Lesinovcom tým „malým pacholiatkom“, ktoré by ich doviedlo k Pánu Ježišovi, tak ako bol jemu.

Potom Paľka bozkal, utrel mu slzy z očí a hovorí:

„Neboj sa, však my preto zostaneme dobrými kamarátmi; lebo my sme oba služobníkmi jedného veľkého Pána. Kedykoľvek prídeš do dediny, vždy ma navštív. Tvoj Zákon ti dám; budeš ho potrebovať. Však ja mám doma celú Bibliu a ešte si opatrím.“

Vytiahol pán farár knižku, pritisol si ju na rty, a oddal ju naspäť malému majiteľovi. „Ó, by všade vykonala to, čo pri mne,“ povedal, majúc oči plné sĺz.

Potom zašli spolu do horárne. Tam sa Paľko odobral od pána horára i od jeho panej. Tým obom nebolo po vôli, že ho starý Juriga pýta späť. No, pán farár deduška vyhováral. „Veď ja už cesty znám, a za tie tri dni sa obídem aj bez Paľka.“

Dostal Paľko od pána horára píšťalku, aby mohol na Dunaja pískať, aj novučkú novú korunu; od pani horárovej plný uzlík všeličoho, či od šiat a či do kuchyne; sotva to niesol.

Pán farár vyprevadil ho až do ich búdy. Išiel sa sám deduškovi poďakovať, a dal mu za to pekný, nový peniaz.

„Keď pôjdeš okolo horárne, vždy nás prídi pozrieť,“ povedala pani horárová, „aj keby si nemal čo predávať.“

Sľúbil Paľko rád.

Nedivil sa už deduško, že sa Paľkovi od pána farára nechcelo. Bol tento akýsi veľmi dobrý pán; hoci bolo na ňom naozaj vidieť, že nie je zdravý. Myslel, že Paľkovi ale dve koruny^[50] dá — však ho aj prechoval — a on desať! A jemu, Jurigovi, druhých desať, aby chlapca ľahšie vychoval, keď ho má „pre Božiu odplatu“.

Keď pán farár odišiel, rozviazal Juriga uzlík z horárne.

„Počuj, chlapče,“ zasmial sa, „ty si dobre slúžil. Nech Pán Boh tú pani horárovú požehná, že sa tak o nás postarala.“

„Pravda, deduško, že sa už tak celkom nemusíte o mňa starať; už niečo aj pre vás vyrobím.“

„Veru áno, synku. Z tých desať korún môžem si na zimu zadovážiť nové krpce; dosť som sa staral, kde na ne vezmem, a hľa! Tuším je to pravda, čo je v tom Slove Božom: ,Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko bude vám pridané.‘ Ako keby nám to sám Pán Boh z neba zhodil. Teba už môžem poriadne zaobuť a zašatiť, keď pridám k tomu, čo si vyrobil: a aj seba zaobujem, aj spodného oblečenia si zadovážime. A čos’ doniesol mastného a všeličoho, potrvá nám aj za dva týždne. Nedarmo je v tom Slove Božom napísané, že ,Boh je láska‘!“