V slnečnej krajine

Prišla jeseň. Ani ju ľudia ešte nečakali. Skorý mráz spálil kvieťa, kde aké našiel. Zatíchol vtáčí spev. Odleteli lastovičky do teplejšieho kraja, vzali so sebou leto. Odobrali sa za nimi divé husi. Už len kŕdle opozdených havranov leteli ponad hory, ktoré zase stáli ako rúcna pozbavené. Jedny stromy síce boli ešte pokryté červenožltým lístím, akoby zakvitnuté; druhé prázdne krásy; — iba pri ich nohách vlnili sa nádherné koberce lístia.

A týmito smutnými, tichými horami — tak, ako kedysi za skorej jari — išiel malý Paľko Juriga, ktorému aj dnes nikto ináč nepovie, hoci vedeli už ľudia, čí je a komu patrí. Keď sa minulý týždeň — lebo začalo byť veľmi zima — vysťahovali z hôr, zabudol, alebo stratil si deduško pri tom sťahovaní nebožiec.^[56] Vybral sa ho Paľko hľadať, aj našiel.

Ach, bolo tu ozaj veľmi ticho. Búdy všetky prázdne, nikde človeka. Preto tým smelšie prebehovali zajace, a po stromoch skákali veveričky.

Nevšímal si ich chlapec, nevolal do hory „haló!“ nesmial sa, ach nie. Zlatými kaderami lemovaná biela tvárička bola taká zamyslená a vážna! Hneď by mohol podľa nej maľovať maliar obraz toho chlapčaťa z tisícročného kráľovstva, ktorý spolu povedie medveďa i leva, leoparda i ovce a voly, a všetko sa to spolu bude dobre znášať. Lebo kraľovať bude vtedy nad zemou Kráľ pokoja, a šťastne sa Mu povedie. Za Jeho panovania nebudú sa učiť „execírke“,^[57] skujú vojaci svoje meče, narobia z nich motyky, aby lepšie obrobili tú krásnu zem. A tá zem, keď už nebude napájaná ľudskou krvou, bude taká úrodná, že keď sa hodí za hrsť jačmeňa, netaké bohaté klasy budú sa klátiť a ohýbať na poli. A to všetko preto, že zem bude naplnená známosťou Hospodinovou.

Ba, o čom tak Paľko rozmýšľal? — Ach, mal on veru o čom rozmýšľať! Veď naraz, ako keď niekto dočítanú knihu znovu od začiatku prehŕňa, tak sa tá jeho myseľ prehŕňala v rozpomienkach, počnúc od skorej jari až podnes.

Kto by to jemu bol na jar povedal, že bude mať tatíčka — a akého tatíčka, ktorého mu každý chlapec mohol závidieť; a že bude mať takého dobrého deduška, ktorý už ani nehrešil, nezlorečil, pre ktorého už mohol veru Pán Ježiš bývať či v búde, či v dome. Ach, a kto by to ešte len bol Paľkovi povedal, že bude mať mamičku; ach, akú mamičku, ani jej druhej na svete nebolo! To už nebola tá smutná tetička Lesinová, ktorá to kedysi utekávala z domu. Ach, veď Pán Ježiš všetko vyslyšal, keď Ho spolu s tatíčkom prosili, veľmi prosili. On mamičku celkom, ale celkom uzdravil.

A mal Paľko od minulého týždňa ešte kohosi veľmi milého, ktorý ho netak rád mal; to bola babička Lesinová. Ó, tá dobrá babička! Zase tu bol niekto, koho smel Paľko viesť do tej zeme, kde už nebude viac ani jesene, ani slnce nezapadne.

Tatíčko bol tri týždne preč. Tam doma všetko dali do prenájmu, zobrali babičku a kde-čo náradia, a prišli k deduškovi Jurigovi bývať do želiarstva.^[58] Nemusel sa rozísť Paľko s deduškom, budú ho oni všetci opatrovať dotiaľ, kým sa mu niektoré z detí nevráti; a ak nie, tak do smrti.

Mal deduško po dolnom boku v izbe želiara,^[59] ten šiel do svojho; bolo teda miesta dosť. Z komory si spravili tatíčko s deduškom dielňu. V izbách bývali. Chovali sa spolu.

Ach, tak ten celý dom mamička s babičkou očistili, ujček s deduškom čo-kde bolo treba opravili, ani bys’ tú chalupu zvonku i zvnútra nepoznal. Mnoho mohol aj on, Paľko, pomáhať, hneď chlapom, hneď ženám, keď všetci ho mali radi, a on so všetkými bol rád.

Babička si doniesla aj praslicu, aj kolovrat; až príde zima, bude priasť. Mamička zase že všetko pošije, čo treba, aj jemu vyšívanú košeľu. On že im bude čítať, keď príde zo školy a večer. No chcel sa učiť aj remeslu.

Ach, však to len bolo dobre, že sa už nemusel starať, že deduška mnoho stojí! Veď už mal tatíčka; to bolo celkom ináč, celkom.

Ach, či len bol Pán Ježiš dobrý!

„To si Ty všetko spravil, Pane Ježišu, všetko. Keby sme Teba neboli našli a poznali, nikdy by to tak s nami nebolo bývalo, nikdy.“ A dal sa myslieť Paľko, ako to on len prv mohol žiť a nevedieť o Pánu Ježišovi.

„Ba, čo by sme si len boli vedeli rozprávať,“ myslel, „a o čom, keby nie tej Svätej knihy!?“

No ako prišiel v myšlienkach po Knihu, zrýchlil krok. Veď neniesol len deduškov zabudnutý nebožiec, išiel schválne do skaly. Nechal on tam tú Svätú knihu, keď odchádzali. Ale deduško povedal:

„Nedobre si spravil, synku. V zime do skaly nikto nepôjde; ak dá Boh zdravia a života, na jar ju tam zanesieš. Lebo máš pravdu: my už máme druhú; a trafí sa snáď ešte, že ju nájde taký nevedomý človek, ako sme my boli; nech aj jemu poslúži tak, ako nám poslúžila.“

Nuž išiel Paľko rád pre ňu; veď mu to i tak veľmi ťažko padlo, nechávať ju tam. Keby nie pre druhých, ani by to za nič neurobil, aby sa s ňou rozlúčil.

Vybehol Paľko ku skale, vzal knihu, rozlúčil sa pohľadom s týmto milým miestočkom. No nedalo mu len tak odísť, hoci v dolinke nebolo už kvieťa, len kde-tu na lúke nejaká osamelá jesienka, a hory okolo osmutneli, opadali, tu bolo predsa len veľmi pekne. Jesenné slniečko svietilo mierno, teplo po tých tuhých mrazoch, ani na jar. A Paľko mal ten kúštik Božej zeme tak veľmi rád. Veď či tu nebola brána nebeská, aj keď ju dnes nevídať, tá brána krásna, ktorá zavrela sa za jeho dobrým pánom farárom?

Dobre bolo Paľkovi na svete, ale keď pomyslel na pána farára, hneď mu bolo kolo srdca tak teskno. Znova a znova i dnes zase musel o tom rozmýšľať, že Pán Ježiš vyslyšal tú prosbu pána farára: strávil sa predsa len v službe Kristovej — hoci ho ani neuzdravil — ako tá svieca na Božom oltári. Hovorila pani horárová, že práve tak zhasol, ako keď sviecu náhle vyhasíš.

Keď sa v ten pondelok Paľko k nemu vrátil a rozprával mu, veľmi sa tešil, že má tatíčka; aj po pani horárovej, ktorá ho tiež prišla pozrieť, odkázal, aby ho navštívili. No tak prišli tatíčko s mamičkou aj s deduškom, a dlho sa s pánom farárom rozprávali; aj sa pán farár s nimi pomodlil. Deduško dodnes tú modlitbu nemohol zabudnúť.

„Vy ste evanjelici, ja katolík,“ hovoril na rozlúčku pán farár. „No tí, ktorí v Krista uverili a Ho aj prijali, ktorým dal On moc, byť deťmi Božími, sú si rovní; a v nebi, kam ja už idem, nebudú rozdiely. Zostaňte len verní, aby sme sa tam mohli večne stretávať.“

V utorok a v stredu zdalo sa, že je pánu farárovi o mnoho ľahšie, aj pomaličky chodil po izbe. Netak sa Paľko radoval, aj každý.

Dal sa tomu mladému kaplánovi zaviesť do kostola, a tam sa pri oltári modlil. A potom čosi v latinskej reči tomu pánu kaplánovi hovoril, akoby ho prosil. Paľko rozumel len toľko, keď zase po slovensky povedal:

„Sľúb mi, brat môj, že im nepoberieš túto pamiatku na mňa. Dal som im to, čo ma naučilo blažene zomierať.“

Videl Paľko, ako pán kaplán dal pánu farárovi ruku, a potom si pán farár ešte raz kľakol a ešte raz sa modlil.

Vo štvrtok ráno žiadal si zase vyjsť von. Bolo tak veľmi pekne, nuž ho pán lekár sám vyviedol do záhrady. Teplo oblečený sedel vo veľkej pohovke. Na malom stolíčku boli raňajky. Keď trochu zjedol, a jeho sestra odnášala tácku, povedal jej:

„Najprv mi Paľko bude rozprávať; potom si tu, v tom krásnom, dobrom povetrí trochu usnem; uspáva ma to tu.“

„Dobre, brat môj drahý.“ Pani H. bozkala pána farára.

„Aspoň ti zatiaľ vpustím do izby hodne toho dobrého povetria, a výborne ti posteliem.“

„Nech ti Pán Ježiš, aj tvojim dietkam oplatí tvoju lásku!“ zavolal ešte pán farár za sestrou.

Keď zostal sám, otvoril Zákonček a hovorí:

„Budeme si, Paľko, čítať o tej našej slnečnej krajine.“

Nuž Paľko čítal tam, kde mu kázal, v tej divnej svätej knihe Zjavenia svätého Jána o tom krásnom mieste, kde netreba už slnka, ani mesiaca, aby svietili; a o tom potoku živej vody. A pán farár mu to vysvetľoval. Ale nakoniec povedal:

„Paľko môj, čokoľvek krásneho tam nájdeme, až prídeme do slnečnej krajiny, najkrásnejší bude Ten, ktorý bude sedieť na tróne, Baránok Boží, Pán Ježiš.“

Potom si zložil ruky, zavrel oči — ako to robieval, keď sa modlil. Paľko si kľakol k nemu, oprel hlavu o jeho kolená a modlil sa tiež. Ale keď tá modlitba trvala akosi dlho, zdvihol sa a hľadí na neho. Mal hlavu trochu na bok ovisnutú a spal, no tak akosi veľmi tichučko; len raz si zhlboka vydýchol, a hlava zviezla sa mu ešte trochu nižšie.

Paľkovi bolo tu pri pánovi farárovi akosi divno, dobre, slávnostne, ale i smutno. Neopovážil sa ani dýchať, aby ho nerušil; — keď len bol taký veľmi tichučký. Predtým mal ako mračno smútku na tvári, a teraz sa mu iste čosi veľmi dobré snívalo, tak pekne sa usmieval.

Počul Paľko kroky. Obzrel sa. Dával pánu kaplánovi znak, aby ticho išiel. Poslúchol. No sotva prišiel až sem a sklonil sa k pánu farárovi, skríkol, až sa to po celej záhrade ozvalo.

Ach, nemohol tomu Paľko nijako uveriť, a predsa to bola pravda. Nezaspal pán farár — on umrel. Ó, to bolo všetko potom veľmi smutné!

I teraz skanuli slzy z chlapcových očí. Všetky tie udalosti a slová sa mu tak mocne vryli do srdca, že na ne nikdy nezabudne.

„Prečo by som plakal?“ povedal si zrazu. „Veď mu je tam veľmi dobre.“ Že sa mu vraj pustila krv miesto von do vnútra a to že ho usmrtilo, hovoril pán lekár. No Paľko tomu neveril. „Prišiel Pán Ježiš a vzal si ho k sebe. Už uvidel všetko, i Jeho, najkrásnejšieho, na tom Baránkovom tróne. Už sa tam zišiel s tým neznámym, ktorý nám tú knihu daroval, a poďakoval mu aj za mňa. A veď aj ja za ním pôjdem.“

Zahľadel sa Paľko ponad hory, ta, kde bola neviditeľná brána nebeská, a podopierajúc zlatovlasú hlavu do malej dlane, myslel a sníval, ako to bude, až príde Pán Ježiš aj pre neho, a on bude smieť ísť domov do tej pravej slnečnej krajiny.

(1909)