ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol máj, nedeľa. Drevorubači zišli do dediny; jedni do kostola, stadiaľ na obecný dom po práci, iní pokúpiť k Židom, čo treba, a prepiť celotýždenný zárobok. Iní buďto spali v búdach, alebo hľadali hríby.

Medzi tými, ktorí po celotýždennej práci odpočívali, bol aj starý Pavel. Ležal pred svojou búdou na slnku a fajčil. Zrazu počuje kroky a zaštekanie psa. V domnení, že ide poľovník, pozrel rýchle pred seba. Poľovník to nie je, len cudzí mladý muž, sviatočne oblečený ako sa remeselníci nosia.

„Dobrý deň!“

Poďakoval Juriga za pozdrav.

„Ujček, bývate vy v tejto búde len sám?“ spytuje sa neznámy muž.

„Len, s mojím vnukom. Prečo sa pýtate?“

„Mám tu niekoľko týždňov robotu, vezmite ma do želiarstva.“

„Ná — nedbám, synku. A čo si?“ vpadol do obvyklého tykania starec. „Aké máš remeslo?“

„Som tokár, ujček. — Teda môžem prísť a nechať si tu tento uzlík?“

„Môžeš. Ideš ešte do dediny?“

„Nie; len k hájnikovi; tam mám svoje veci. Prenocujem u neho a na svitaní prídem.“

„Ešte dosť dôjdeš; sadni si trochu. A ten pes je tvoj?“

„Je. — Dunaj, poď sem!“ Biely huňáč^[16] pribehol, zvalil sa k pánovým nohám. „Zavrel som ho doma, ale ušiel a našiel ma. Také zviera je niekedy lepšie, ako človek.“

Mladý muž si sadol.

„A ako ťa volajú?“

„Martin Lesina.“

Bol Juriga rád, že sa má s kým rozprávať. Pospytoval sa Lesinu na jeho rodné mestečko, ako tam ľudia žijú, aké sú tam kraje^[17] a hospodárstvo.

Lesina sa zase dozvedel z tunajších pomerov, čo potreboval vedieť, aby ho niekto neoklamal.

„Potrebujem viacej peňazí, preto som prišiel sám drevo kresať; ináč si kresané kupúvam. Budem vám vďačný, keď mi poradíte.“

„Aký pekný človek,“ myslel Juriga, keď už zase samotný ležal pre búdou; „rovný ako jedľa. Poznať, že bol vojakom. Aj múdry sa zdá byť. No hoci je mladý, tak sa díva do sveta, akoby ho v ňom už nič viac netešilo. — No kde je Paľko? Ten bude mať radosť, najmä z toho pekného psa. — Ba ozaj, kde je to chlapčisko?“

Ach, kde bol Paľko! Vybral sa ešte ráno hľadať hríby. Pustil sa hodne ďaleko, lebo májovky nerastú len po lúčinách; musel hľadať lúčinky, aj našiel plnú tanistru^[18] hľadaných pokladov. Vracal sa domov. No tu mu napadlo, že je nedeľa. Prácu nemal. Čo by to bolo, keby sa šiel podívať, čo to leží za tým vrchom a za tou veľkou skalou, ktorá ho to vždy veľmi zaujímala, aký je tam svet!? Keď bol ešte malý, v tú poslednú zimu, keď mamička žila, rozprávali často, áno každý večer pekné povesti. Jedna bola zvlášť pekná, tú si on, Paľko, dal mnoho ráz rozprávať. Bola to povesť o chlapcovi, o stratenom kráľovičovi, ktorý sa pustil do sveta hľadať svojho tatíčka. Raz prišiel do hôr; a v tých horách bola veľká skala. Tu zrazu priletelo k nemu zlaté vtáča a povedalo mu, že ak na tú vysokú skalu pred sebou vyjde, že za ňou — vraj — leží slnečná krajina, a v tej slnečnej krajine, že je jeho tatíčko kráľom. Nuž chlapec kráľovič išiel; ale všelijaké potvory postavili sa mu do cesty: had, lev, medveď, a kto zná, čo všetko a už-už by ho boli pohltili. No vtom priletel na slnečnom koni svetovládny rytier, premohol šelmy, vyslobodil ho, vzal k sebe na koňa a zaniesol do kráľovho hradu; tak dostal sa k svojmu tatíčkovi.

Pýtal sa v zime Paľko pána učiteľa, kde leží slnečná krajina, keď ju nikde na mape nájsť nemohol. Pán učiteľ sa len usmial a hovorí: „Syn môj, tá leží v ríšach povestí; a tých na našej mape niet.“

Neraz si odvtedy Paľko prial, keby sa mohol dostať do tých ríš povestí. Ba keby tak za tamtou skalou, za tým vrchom, ktorý to vždy za rána hmlami býval pokrytý — ani keď Popoluška povedala: „Hmla za mnou a hmla predo mnou“ — keby za ním bola buďto tá ríša povestí alebo tak kúsok, aspoň kúsok onej slnečnej krajiny.

Neraz, keď ráno bral vodu z prameňa, hľadel na ten vrch a vždy myslel, že raz sa musí zaň podívať.

„Dnes je čas, áno, dnes pôjdem.“ Položil tanistru s hríbmi do krovia, poznačil si miesto, aby dlho hľadať nemusel, a už stúpa hore príkrymi skalami.

„Iste to bude tu,“ myslel s kamdiaľ väčšou napnutosťou. Veď v tej slnečnej krajine, kde slnce nezapadalo — bo tam noci nebolo — muselo byť hodne teplo; preto i jemu bolo tak teplo.

Konečne ešte jeden balvan prejsť — a pred ním, horami zo všetkých štyroch strán zavrená dolinka, poliata prúdmi májového slniečka. Skala, na ktorej stál, spúšťala sa tu vo veľkých balvanoch nadol; dolu ako zelený zamatový koberec, posiaty fialkami, konvalinkami, pokrývala dolinku lúčina. Zo skaly vytekal prameň a hadil sa ako zlatistý potôčik nižšie a nižšie. Okolo neho kvitlo divé tŕnie, kde-tu poľná ružička.

Ó, a nebolo tu tak ticho, ako inde v horách; sláviky spievali, pinky a žlny im odpovedali, ďateľ klopal, veveričky poskakovali. Ach, tu bol život! „Iste“ — myslel chlapec — „je to predsa kus tej slnečnej krajiny.“

Pozorne zoskakovali malé nohy, obuté v krpčekoch na nižšie balvany.

Lež čo to? Veď tu neďaleko prameňa tvorí skala akoby odchýlené dvere. Keby sa tam dalo vojsť! Ó, dá; veď slniečko vniká skulinami až sem. To je tu ako izba: v prostriedku ani stôl, pri ňom lavička; po stenách visia pavučiny. Vietor nazhadzoval sem šúštie.

„Tu by sa dalo bývať“ — myslí Paľko; — „snáď aj tu niekto býva!“

Bojácno vstúpil dnu. A iste! Veď čo je to na kamennom stole? Kniha! Už sedel chlapec pri stole, prehrnul listy, a dal sa slabikovať na prvej strane písané slová:

„Ktokoľvek túto Svätú knihu do ruky vezmeš, čítaj v nej pilne, pozorne riadok za riadkom, ona ukáže ti cestu z údolia sĺz a plaču do onej krajiny, kde noci viac nebude, kde slnce nezapadá, do večného svetla a blaženosti.“

V chlapcovi zatajil sa dych. Darmo on nemyslieval, že to tu bude! Tá kniha tajomná, čierna, neveľká mala mu ukázať cestu do slnečnej krajiny. Bola teda predsa, aj keď ju i na mape nenájdeš. Položil si chlapec nohy pod seba, podoprel zlatovlasú hlavu do dlane, lakeť o stôl a dal sa čítať. Preskočil by rád prvú stranu, veď boli tu len samé mená, ale tam čítal: „riadok za riadkom.“

A to snáď boli mená tých, ktorí v tej slnečnej krajine bývali, divné — nuž ako v takej krajine. Dve boli známe: „Jozef“, „Mária“ a dve boli pekné: „Immanuel — s nami Boh“. To musel byť nejaký svätý, keď Pán Boh — chlapec sa bojazlivo obzrel — keď Pán Boh bol s ním! A na konci bolo, že sa narodil chlapček, a tomu dali meno Ježiš. Ježiš — aké pekné meno, ešte krajšie ako Immanuel. No už ho kdesi počul pri pozdrave: „Pochválen buď Ježiš Kristus.“ A niekedy, keď sa niekto naľakal, zvolal: „Ježiš, Mária, Jozef!“ Boli to snáď tí, o ktorých sa tu písalo? Nemal kto dať odpoveď. Vzdychol si chlapec: „Pane Bože, pomáhaj!“ — ako keď deduško niečo ťažké dvíhal — a usilovne čítal ďalej.

To sa už dalo lepšie rozumieť, keď sa ten chlapec Ježiš narodil v akomsi Betleheme, že vtedy kraľoval v tej slnečnej krajine nejaký Herodes kráľ a k nemu prišli traja mudrci — to iste takí nejakí černokňažníci — a chceli toho Ježiša vidieť. Čo to len bola aká jeho hviezda, ktorú to videli na východe?! Nuž chceli ho vidieť, ale on im to nemohol ukázať; poslal ich do Betlehema, a tá hviezda ich ta viedla. Ona iste tak išla po nebi, ako oni na zemi, a naraz zastala, a tam v tom dome našli toho malého Ježiša. — To bol iste nejaký zakliaty princ — a jeho matka sa volala Mária — keď pred ním na kolená padli a tak sa klaňali. A dali mu zlato, kadidlo^[19] a myrhu; to dvoje sa snáď dalo zjesť. Potom išli preč druhou stranou; Pán Boh im to rozkázal.

„Ach, to bolo dobré!“ mädlil si chlapec ruky radosťou. „Ten Herodes, to bol iste ako taký drak; chcel zožrať toho Ježiška, ale nemohol. Prišiel anjel v noci, a oni ušli, Mária a Jozef. Ten Jozef, to bol snáď nejaký rytier. To bolo iste veľmi ďaleko. No, to bolo veľmi smutné, keď ten drak tie malé deti dal povraždiť, a tie ich mamičky tak plakali a nedali sa potešiť. Dobre sa mu stalo, tomu drakovi, že musel umrieť, aspoň ten Jozef zase doniesol malého Ježiška naspäť do slnečnej krajiny, a bývali potom v meste, ktoré sa menovalo Nazaret.“

„Ach, čo som sa ja to všetko o tej slnečnej krajine dozvedel!“ myslel chlapec. „No už musím prestať, aby ma deduško nehľadal. Však to nie je tak ďaleko, každý deň sem prídem; a keby som v týždni nemohol, každú nedeľu; musím sa istotne dozvedieť, ako to s tým zakliatym princom, s tým Ježišom dopadlo, a aj aby som našiel cestu sám pre seba do onej slnečnej krajiny.“