ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň zobudil sa starý Pavel dosť neskoro. Hlavu mal ťažkú a prázdnu a srdce plné. Keď oči otvoril, padli mu na vatru. Pri nej, nohy majúc pod sebou po cigánsky, sedí Paľko. Jednu ruku ovinul chlapec okolo Dunaja; — zlaté vlasy dieťaťa miešajú sa s bielymi chlpami huňáča. I pes i chlapec zahľadení sú do veselo praskajúceho ohňa.

Ej, bol to taký pekný obrázok, že aj starec čosi mäkkého pocítil v srdci pri pohľade naň. Rozpamätal sa razom, čo bolo včera, že udrel Paľka, i prečo ho udrel. „Chlapec to myslel dobre. Prečo som sa len opil? Veď som tak málo pil, a potom to prišlo na mňa. Dobre, že Lesina dnes tu nie je! No, snáď keby on včera nebol odišiel domov, bol by som sa s ním vrátil z kostola; takto, keď ma volali, išiel som,“ škriabal sa starý Pavel v šedivých vlasoch. Mnoho by za to dal, keby nemusel dnes hovoriť s chlapcom; hanbil sa i za to, že bol opitý, i že ho udrel. Čo by na to povedal Rázga?

No, hovoriť s ním musel, tak radšej zavolal:

„Paľko, pozri tam v mojej halene, čo v uzlíku nájdeš, vezmi si. Zavolali ma na krstiny a dali mi výslužku.“

Vyskočil chlapec radostne, pozdravil a už rozväzuje ručník.^[23] Ach, aké poklady; dve šišky, kus závinu a kus baby.

„A všetko mi to dáte, deduško?“ v nedôverčivej radosti spytuje sa Paľko, a jeho drobné biele zuby zahryzli s rozkošou do závinu.

„Všetko, chlapče. To za to, že som ťa včera udrel, keď som bol trochu otrundžený.^[24] To sprosté pálenisko človeka celého omámi. A nechcel som ho piť; no ako si nevypiješ, keď aj kmotríček aj sváko^[25] toľko nútia!“

„Viete, deduško,“ zakrútil chlapec zlatovlasou hlavou, „to, že ste ma udreli, bolelo len trochu, ale ja som sa bál, že On, Ježiš, odíde, keď ste zlorečili; a ja neviem, či On môže byť tam, kde sú ľudia opití.“

Pozrel starec takmer hlúpym pohľadom na chlapca. Čo on to hovorí o kom?

„Myslíš Lesinu? Však ten tu nie je, ani snáď ten týždeň už nepríde. On nemá rád opitých ľudí, ani krik.“

Umyl sa Juriga trochu; sadli si k raňajkám.

„Nemyslel som ja ujčeka Martina,“ začal Paľko znovu. „Čítali ste vy kedy Svätú knihu, v ktorej je cesta opísaná do krajiny, kde slnce nezájde?“

„Nie, chlapče, takú knihu som nečítal. Kto ti povedal, že je taká kniha medzi ľuďmi?“

„Ó, je taká,“ tajuplno pokýval Paľko hlavou; „a v nej sa človek dočíta o Ježišovi všetko.“ I dal sa chlapec rozprávať, ako sa Ježiš narodil a ako Ho ten drak chcel zabiť, a čo potom činil, keď z tej ďalekej krajiny prišiel.

„Chlapče, veď ty rozprávaš evanjelium o Kristu Pánu. No vieš toho viac, ako ja, starý človek. Kdes’ k tomu prišiel?“

Už chcel Paľko od začiatku všetko povedať, ale vošiel rubač Liška, musel prestať. Odviedli sa aj s deduškom. Mali odobrať nové stromy od hájnika. Keď už kus ušli od búdy, beží zrazu Paľko za nimi.

„Čo chceš, chlapče?“ postál Juriga.

„Prosím vás, deduško“ — modré chlapcove oči hľadeli takým veľmi prosebným pohľadom, a také boli čisté, ani čoby si do jazera hľadel, keď slnko naň svieti — „ach, prosím vás, nechoďte potom piť oldomáš.^[26] Ja sa bojím, že by Ježiš neprišiel a nechcel s nami zostať, keby ste sa zase opili a zlorečili.“

„Daj mi pokoj, chlapče,“ zamračil sa Juriga.

Ale Paľko veril, že sa deduško neopije. A nebol sklamaný.

No, prešlo viac dní a on ešte vždy nepovedal deduškovi, ako našiel poklady. Lebo deduško s Liškom chodili spolu prerezávať stromy; chystali si drevo na lopaty. Večer, keď prišli, boli celí uťahaní; len čo sa navečerali, už spali.

Lesina vrátil sa až v sobotu, a Paľkovi pripadal taký smutný. Opýtal by sa ho rád, čo mu chýba; veď odkedy on tak za mŕtvym Ježišom žialil, vedel už, čo je zármutok. No keď Lesina nikdy s ním nezačínal, nemal smelosti.