ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň odpoludnia vychádzal Lesina s Paľkom už z hôr neďaleko dediny K. Lesina mal hodne veľkú ťarchu na pleci. Paľko niesol mu v noške šaty.

„Ujček, a kedy zase prídete?“ spytuje sa chlapec prívetivo.

„Neviem, Paľko.“ Muž vytrhol sa z neveselých myšlienok. „Rád by som ti niečo doniesol, keď prídem; čo by si tak chcel?“

„Ach, ujček, ak by vás to mnoho nestálo, doneste mi tužku a takú malú písanku, čo by som si mohol do nej písať.“

„No, to ti rád donesiem. Mnoho si sa mi naposluhoval. Deduško mi dal tvoje peniaze; mám pre teba kúpiť šaty; nuž ja ti k nim kúpim aj klobúk. Nové krpce máš už rozkázané; môžeš potom v zime chodiť do školy a doučiť sa, čo ešte nevieš.“

„Že mi kúpite klobúk? To som rád; lebo tento mám už starý, aj sa mi už začína predierať. Keď len mnoho stojím toho deduška! Keby som sa mu aspoň lepšie mohol odsluhovať.“^[43]

„No, však keď narastieš, bude mať pomoc. Aj dnes mu už čo-to spravíš. Hovoril, že má synov v Amerike, aj dcéry preč povydávané; tvoji rodičia sú kde? Si ty snáď po synovi, alebo po dcére?“

„Ach, čoby, ujček; však deduško si ma len pre Božiu odplatu vzal, keď som tak nikoho nemal, ako on. Môj deduško volal sa Rázga, a umrel, už sú to dva roky. Prišli sme sem do hôr; on ochorel, tak ma tu nechal u deduška Jurigu.“

Hľadí Lesina prekvapeno na chlapca.

„Teda si ty sirota? No, práve by si mohol ísť so mnou; ja tiež nikoho nemám!“ vztiahol muž ruku po chlapcovej ruke.

„Nemáte deti tam doma?“

„Nemám. Škoda, že som si ťa nevypýtal aspoň zatiaľ, kým sa vrátim. No, však je tu ujec Liška, môžeme po ňom odkázať; poď so mnou.“

V prvej chvíli potešil sa chlapec. Uvidí poprvý raz iný kraj a ďalší kúsok sveta. No zrazu zakrútil hlavou:

„Čo by na to povedal Pán Ježiš, keby som deduška tak opustil? Kto by mu doniesol vodu, uvaril polievku? Nie; choďte vy len s Pánom Bohom, ujček. A vráťte sa zase skoro; bude nám smutno bez vás.“

„A ako bude mne bez teba?“ pomyslel si muž. Ale neprehováral ho ďalej. Chlapec mal pravdu; nemohol by sa starý Juriga obísť bez neho.

„Tak už ďalej nechoď,“ hovorí potom, „aby ťa nezastihla noc; však po voz si tu už aj sám zanesiem.“ Chcel Lesina vziať nošku chlapcovi, no tento nedal.

„Máte aj tak ťažké, ujček. Veď ja budem potom bežať, keď pôjdem naprázdno.“

„Ale mohol by si potme cestu stratiť; mesiac nesvieti.“

„Tú ja nestratím, kde som toľko ráz išiel. Deduško Rázga povedal, že také deti, ktoré raz v horách našli, už nikdy v horách nezablúdia.“

„Tak už som vás predsa dohonil,“ volal v tom za nimi Liška. „Chlapče, daj sem nošku a ber nohy na plecia, aby ťa noc nechytila v polceste!“

„Teda s Pánom Bohom, ujček Lesina; aj vy, ujček!“ stisol chlapec ruky mužom a odbehol.

„Pozdravuj deduška!“ zavolal ešte za ním. A už sa im stratil v horách, ako keď slniečko za horu zapadne.