ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase prešli týždne. A bola nedeľa. Lesina sa chystal domov; v pondelok pôjdu mu furmani odviezť drevo. No mal sa ešte asi na tri týždne vrátiť.

„Ani sa mi od vás nechce,“ hovorí; „tak je nám tu v tichých horách dobre.“

„Synku,“ povie Juriga zamysleno, „to tuším odkedy si to Slovo Božie čítame. Povedal si, že máš doma celú Bibliu; mohol by si nám ju doniesť.“

„Donesiem. Však u nás ju nikto nepotrebuje.“

„Neznajú vaši čítať?“

„Mamička sotva slabikuje.“

„A ženu nemáš?“ Dávno sa chcel už Juriga spýtať na toto mladého, neprišli nikdy k tomu. „Ženu nemáš?“ spytuje sa ešte raz, keď Lesina neodpovedal.

Ležali spolu v horách. Lesina mal hlavu položenú na rukách.

„Mám,“ odpovedá. No na hlase poznať, že sa starec dotkol akéhosi boľavého miesta v duši.

„Ani ona nezná čítať? Však vy, mladí, ste sa viac učili, ako nás kedysi učili!“

Lesina si sadol. Prehŕňal rukou svoje husté vlasy.

„Znala ona čítať, ujček,“ prehovorí smutno, takže tuším, až tie hory s ním zasmútili.

„Znala?“ vyzvedá starec. „Zabudla azda?“

„Zabudla. Ach, zabudla všetko. No, prosím vás, nepýtajte sa ma; je to pre mňa veľká žalosť.“

Uveril Juriga. Prišlo mu Lesinu ľúto. Zamiloval si ho, ani čoby mu bol synom. Už týždne spolu bývali, robili, spávali, a až dnes videl, že jeho mladý priateľ skrýva akýsi veľký zármutok v srdci.

„Vieš, synku,“ hovorí potom láskavo, „niekedy je človeku ľahšie, keď sa druhému požaluje; aj tebe by sa snáď poľahčila ťarcha, keby si ju neniesol sám.“

„Ach, ujček, pre moju ťarchu niet poľahčenia, pretože to, čo sa raz stalo, nikdy nikto viac neodčiní.“

V horách stíchlo.

„Ba kde je zase ten môj chlapec?“ začne znovu Juriga po chvíľke smutného mlčania.

„Paľko?“ Lesina akoby sa zo zlého sna vytrhol. „Išiel iste do svojej slnečnej krajiny. Videl som ho; niesol Zákon, a Dunaj bežal s ním.“

„Ba ten chlapec ani na inšie nemyslí, len na to Sväté písmo; a až sa človek diviť musí, ako on tomu svojím detským rozumom rozumie!“

„Máte pravdu.“ Lesina podoprel si hlavu do dlane. „On je iste ako to pacholiatko, ktoré Syn Boží dal za príklad svojim učeníkom. On každému tomu slovíčku verí.“

„No však aj my veríme!?“

„Neveríme, ujček,“ zakrútil mladý muž hlavou. „Ináč by sme museli žiť, keby sme verili. Alebo veríte vy tomu, že sú vám vaše hriechy odpustené pre Ježiša Krista?“

„Ach, nuž,“ poškriabal sa Juriga v šedivých vlasoch, „ja tomu, synku, nerozumiem. Pán Boh je vysoko; a ja som človek hriešny, a aký hriešny, to vidím až teraz, odkedy tá Svätá kniha k nám prišla, a odkedy ten môj chlapec je taký celý vymenený. On však tomu verí.“

„Áno, ujček, on tomu verí, lebo on to má.“

„A ty, synku?“

„Ja, ujček?“ Lesina zvesil hlavu. „Ja odpustenie hriechov nemám; ony ležia na mne, ako keby mi niekto tamtú horu na prsia zvalil. Ešte kým som tu, v tých horách, je mi ľahšie; no až prídem domov, a uvidím zase, čo ten môj hriech spravil, viem, že si budem žiadať s Jóbom: „Ó by bol zahynul ten deň, v ktorom som sa mal narodiť!““

„Ach, synku, čos’ kdesi takého vykonal, že sa tak trápiš? Však si takto človek poriadny; ľahko by ti páru nenašiel,“ ľútostivo vzal Juriga Lesinu za ruku.

„Čo som urobil?“ Vytrhol Lesina ruku z ruky starcovej, zakryl si oboma rukami tvár. „Ach, čo som ja urobil, ujček? Pripravil som vlastnú ženu o rozum!“

„Ba, čo hovoríš? Ako, biedny človeče?“ zľakol sa Juriga. Že Lesina hovorí pravdu, vidno mu na tvári, keď z nej spadli ruky. „Bola ti snáď nemilá? Robil si jej zle, ako muži niekedy ženám robievajú?“

„Ba, milá mi bola, drahšia ako nebo a zem,“ zastonal Lesina; „najradšej bol som ju na týchto svojich rukách bol nosil.“

„Nuž ako si ju mohol pripraviť o rozum?“

„Ja som jej neveril. Vždy sa mi len zdalo, že mi ju ktosi vezme. Dnes viem, že mi bola verná, že len o mňa stála; vtedy som tomu nemohol veriť. Nemohol som zniesť, keď sa s niekým zhovárala. Verte, bolo to ako taká choroba. Keď to na mňa prišlo, ako — nech Boh chráni — keď ktosi má padúcnicu, že nič sebou nevládne, ani ja som sebou nevládol. Ľudia ma dráždili. Keby som bol Boha znal aspoň toľko, ako teraz znám, odkedy tu Sväté písmo čítame, bol by som sa k Nemu utiekal o pomoc. Takto mi hľadala mamička pomoc po všelijakých babách, a dal som sa piť.“ Lesina znovu zastonal a stíchol.

„Ach, synku, už len dopovedz, keď si začal; bude ti ľahšie,“ chlácholil smutne starec.

„Keď nám Pán Boh daroval synáčika, na čas ma to opustilo,“ začal zase Lesina. „Ale potom nemohlo ma ani to pekné dieťa potešiť. Žena ho mala veľmi rada, a ja som mu tej lásky nedoprial. Keď druhým deti mreli, prial som si, aby radšej aj ono umrelo, aby sa vždy s ním netešila. Ach, ja to ani vám, ani nikomu na svete nemôžem povedať, ako mne bolo. Vedel som, že diabol, ako lev revúci, obchádza a hľadá, koho by zožral; ale neutekal som od neho a od toho pokušenia, až ma celkom dostal do svojej moci.

Keď sme nedávno čítali, ako Ježiš Kristus toho posadnutého uzdravil, poznal som, že aj pri mne musela to byť taká posadnutosť, čo ma zvádzala a zviedla.

Nemôžem už povedať, ako to bolo, len toľko, že som raz celý týždeň pil. A taký opitý ukradol som žene dieťa a zaniesol ho, sám Pán Boh zná, kam. Viem, že mňa našli ďaleko v cudzích horách, v bezvedomí a samého. Dieťa už pri mne nebolo.

Ležal som potom dva týždne bez pamäti, v cudzej chalupe. Hovorili, že som mal horúčku. Keď som po troch týždňoch s biedou prišiel domov, a žena — celá bez seba — dieťa odo mňa pýtala, nevedel som ani, že som ho vzal, ani kam som ho dal.

Ó, ako sme ho my oba potom hľadali, to sa nedá povedať! Všetko darmo! Žena aj mamička mysleli, že som ho musel zmárniť. Ja neviem, ani keby ma na mieste zabili. Báli sa však, aby som sa preto nedostal do väzenia, a tak len oznámili, že sa dieťa stratilo. Nuž, a že som ja doma nebol, ľudia tomu verili; znali nás ako statočných a poriadnych. Že sa niekedy opijem, vedeli; ale kto si to u nás všíma?

No žene tej žalosti bolo mnoho; keď sme dieťa nenašli, pošla z rozumu. Ach, je to žalosť, vidieť ju takú mladú, ešte peknú, ako po dome chodí. Niekedy všetko porobí, akoby mala zdravý rozum; a naraz sa len okrúti do plachty a ide hľadať svoje dieťa. Neraz nám ju už dobrí ľudia doviedli celú skrehnutú. Každý ľutuje mňa, že mám s ňou ťažký život, no nikto nezná, kto jej to zapríčinil.

Neraz, keď sa v noci zobudím a vidím ju, ako chodí po izbe, prikrýva prázdnu kolísku, myslím, že hneď musím bežať k súdu a tam rozpovedať, že som si dieťa zahubil, aj ženu. Viac razy ma len mamička uprosila, aby som nešiel; že keď ma zavrú, čo si potom počnú úbohé, biedne osoby; moje dieťa že mi to už nevzkriesi a ženu neuzdraví.

No tam ide Liška; radšej už ani nehovorme o tom, s akým ste to človekom bývali už týždeň ako otec so synom! Môžete ma veru len vyhnať.“

„Ba, synku, čo hovoríš; ako by som ťa vyhnal, takého nešťastného človeka?“ utrel si starec slzy. „No či ozaj nevieš, kam si to dieťa podel, alebo ako si ho zmárnil?“

„Kam som ho podel, neviem; ale že som ho týmito mojimi rukami nezmárnil, to viem,“ zotieral si Lesina studený pot z čela.

„Nešťastný človeče, prečo si ho bral so sebou?! Čo si s ním chcel?“

„Ja neviem. Však som vám povedal, bol som opitý. Na to sa dobre pamätám, že keď sme už boli v horách, dal som mu kus chleba, keď plakalo. Ešte ho vidím, ako sedelo pri mne také pekné, bielučké a jedlo; slzičky mu ešte tiekli po líčkach, no už sa na mňa usmievalo. Potom sa mi hlava zakrútila, musel som si ľahnúť. Ďalej neznám nič. Keď ho tak nikde niet, iné si nemôžem myslieť, len že ho nejaký divý kanec roztrhal.

No, tam ide Liška, nehovorme už o tom; radšej aby ma tu ani nenašiel. Lebo keď sa nemôžem na súde udať, každému to rozprávať nesmiem,“ vzchopil sa Lesina a než Liška prišiel, zmizol on už v húští.

Juriga si ľahol znovu na zem; zavrel oči, takže rubač myslel: „On spí.“ Nechcelo sa starcovi rozprávať, ani kdečo počúvať, mal plnú hlavu a plné srdce Lesinovej histórie. Veľmi ho ľutoval. Už sa mu nedivil, že hoci bol mladý, hľadel na svet, akoby ho v ňom nič viac netešilo. Však ho ani nemalo čo tešiť, chudáka. Preto teda, kedykoľvek šiel domov, vždy prichádzal naspäť taký smutný. Ej, tá nešťastná pijatika, čo tá už zlého narobila na svete! Nešťastný, nešťastný Lesina! Bol ešte taký mladý, ako len ten život prežije? Však dieťa už nenájde a žena mu sotva ozdravie!

„Ujček, tuším sa vám čosi zlé sníva,“ položil Liška starcovi ruku na plece, „keď tak stonete.“

„Veru, zlé, sused.“ Juriga si sadol. „Dobre, žes’ ma zobudil.“

„A čo ste len tak sám; kde je Lesina? A chlapca kde máte?“

„Lesina bol tu pri mne nedávno, odišiel; a Paľko že si šiel zas čítať. Iste sa ten chlapec zas štveral do tej svojej slnečnej krajiny.“

„No, nemrzte sa na neho, veď on aj tu medzi nami akoby vždy v tej slnečnej krajine býval. Keď toho chlapca vidím, priam, akoby mi slnce vyšlo. Včera, ako idem, išiel z dediny, dohonil som ho. Hvízdal si, spieval akúsi pesničku. Naraz príde po biele kvieťa, ktoré pri ceste kvitlo, zadíva sa naň, kľakne, tak sa prizerá.

„Čo hľadáš?“ pýtam sa ho.

„Ach, nič, ujček“ — zapálil sa trochu — „len sa dívam, či tu niekde nezostala stopa.“

„Aká stopa?“

„Nuž po Ňom.“

Vedel som, koho myslí.

„Myslíš, že Syn Boží ešte dnes po zemi chodí? Či nevieš, že vstúpil na nebesia, posadil sa na pravicu Božiu?“

„A či neviete, ujček,“ opravil ma, „že nám On sľúbil: ,Hľa, ja s vami som až do skonania sveta?‘ Ja to viem. On je so mnou, ide predo mnou. Však sme to čítali, keď svoje ovce vypustí, že pred nimi ide. On je mojím Pastierom a ja som Jeho ovcou. On teda iste šiel tadeto pred nami. Tak rád by som sa tých kvetiniek opýtal, či sa na ne podíval; no iste, lebo má kvety rád.“

„Ako to vieš, že má kvety rád?“ pýtam sa.

„Nuž, keď sa Mu tak veľmi páčia, veď povedal, že ani Šalamún vo svojej sláve nebol tak oblečený, ako jeden z nich. A či aj nám nerozkazuje, aby sme sa na kvety podívali, že ony nepracujú, ani nepradú a že ich Pán Boh odieva?“ — „Ujček, mne sa zdá, že ten váš chlapec je primúdry, aby z neho mal vyrastať len taký sprostý rubač ako sme my.“

„Hja, synku čo mám s ním robiť? O to posledné sa s ním rád rozdelím. Čo viem, to ho naučím; viac nemôžem.“

„Ja viem, že nemôžete; no, je ho škoda. Prial by som si, aby aj teraz tu bol a rozprával nám. Lež kto vie, komu on kdesi rozpráva; však nikoho neobíde, aby s ním o tých veciach nehovoril.“