ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľmi potešiteľným zjavom v našej pučiacej literatúre je, že jej pracovníci sa do rozboru zvláštnych foriem nášho jazyka púšťať začínajú a týmto rozborom napomáhajú pochopenie toho, čím a ako sa jazyk vo svojom sklade správa. Toto počínanie, ktorým sa ukazuje, čo a ako má v jazyku byť, je oveľa vyššie než to, ktoré nám iba holý stav jazyka podáva, málo alebo vôbec nepátrajúc po tom, či to naozaj tak má byť. Prvý, najnižší, ale potrebný stupeň tohto obrátenia pozornosti na jazyk, podávajúci nám látku a jeho pravidlá, ktoré pravidlá sa nám ukazujú na prvý pohľad a takmer samy od seba, prejavuje sa v jednoduchom zozbieraní slov, spôsobov hovorenia a vôbec látky jazyka — v základných slovníkoch, a ďalej v jednoduchom rozdelení reči na čiastky podľa ich rozličného predmetu, v podaní pravidiel, ktoré sa samy od seba ponúkajú a podľa ktorých tieto čiastky sa vyvíjajú, vo všeobecnosti v podaní foriem jazyka — v základných gramatikách.

Tento stupeň obrátenia bezprostrednej pozornosti na jazyk má miesto u národa, ktorý k povedomiu svojho duchovného života prichádzať začína, ktorý teda veci, najbližšie sa ho týkajúce, rozprávať, oslavovať atď. pred seba si berie alebo všeobecné, bežné známosti u seba rozšíriť sa usiluje, pravdaže, písomne, spismi. Po tomto stupni bezprostrednej pozornosti čiže púheho podania toho, čo jazyk obsahuje, nasleduje prostredná doba skúmania, sprostredkovaná totiž úvahou pozorovateľa, ktorý už nie je totožný s jazykom a teda neprijíma jednoducho všetko, čo jazyk sám od seba podáva, ale je od neho rozdielny, takže na jednej strane je jazyk, na druhej pozorovateľ a tento začína nad ním myšlienkou svojou vládnuť. Oná základná doba musela prejsť do tejto druhej, pretože jednotlivec, súc obdarený rozumom, teda ako subjekt, musí dôjsť k domáhaniu sa svojho práva aj nad jazykom a nechce ho v jeho prijatej bytnosti čiže bezprostrednej objektívnosti uznať; oná doba je teda bez uvažovania, ako hovoríme, bezprostredná, teda priečiaca sa človeku, ktorý sa nevyhnutne musel vnútorne uvedomiť, je to teda doba nemajúca byť, nedokonalá, nepravá. V tejto druhej dobe už pozorovateľ nepodáva len to, aký je jazyk, ale ho aj skúma, učí teda, aký má byť, osnúva pravidlá, ktorými sa riadi, a staré pravidlá, v prvej dobe odinakiaľ prijaté a iba na vlastný jazyk použité, ktoré sa mu nezdajú dosť dokonalé, vyhadzuje, stavia iné, rozmnožuje ich, triedi a určuje. Rovnako postupuje v odvetví látky jazyka,^[3] ktorú delí, zoraďuje, podriaďuje. Toto je doba, v ktorej sa zjavujú najrozličnejšie gramatiky a v nich najrozmanitejšie pravidlá, doba jazykového purizmu,^[4] povrchného, na jednoduchej podobnosti slov sa zakladajúceho etymologizovania,^[5] doba etymologických, kritických slovníkov.^[6] Historicky sa ona vyskytuje u národa, ktorý sa už viac prebúdza, od iných národov sa silou-mocou oddeliť chce, vo svojom čistom jazyku snaží sa nielen užitočné známosti rozšíriť, ale i vedy vzdelávať a svojím umom túži niečo osobitného, sebe vlastného vystaviť. Keďže však myšlienka často od jazyka zablúdi, pozorovateľ namiesto myšlienky, ktorá v jazyku vládne, nastrčí iba svoju čistú domnienku, ktorá patrí len jeho hlave a nie jazyku, myšlienka sa tak stane iba zdaním a mienkou; a keďže jednotlivému národu nie je možné, keby čokoľvek robil, od iných, vzdelanejších národov sa odtrhnúť a neprijať od nich s vecami i formy, táto doba nie je ešte pravá, lebo zdanlivá myšlienka sa dostane do rozporu so samým jazykom a národ, ktorý sa snaží formálne odtrhnúť od iných, s ktorými je už fakticky a skutočne spojený, sám so sebou je teda v rozpore: nastane potreba z tohto rozporu vystúpiť a ho odstrániť. A to sa stane, ak pozorovatelia jazyka myšlienku v ňom vládnúcu vystihnú, svoju s ňou spoja, zákony jazyka teda vystavia namiesto pravidiel, ktoré iba viac prípadov zahrnujú, vysvetlia, nakoľko je to možné, v jakej súvislosti je reč so svetom, ukážu, čo je v ich hlbinách ukryté, objasnia čo najdôkladnejšie korene jazyka, vypracujú teda gramatiky vedecké a slovníky, kde v slovníkoch sa objasnia, nakoľko sa vysvetliť dajú, nielen korene jazyka, ale usporiadajú sa aj hlásky podľa svojej príbuznosti a nie podľa doterajšej úplne nevedeckej abecedy^[7] a zaradia sa podľa vznikania slov z jedného a toho istého koreňa. Historicky sa táto doba prejavuje u národa, ktorý je vo svojom duchovnom živote ustálený a pevný, viac na veci než iba púhe formy (hoci formu nepokladáme nijako za nepodstatnú, ale práve opačného náhľadu sme) drží, vo vedách je už ďaleko pokročilý a v nich už aj niečo osobitného tvorí. Z tohto je zrejmé, aby sme mimochodom aj to pripomenuli, aké dôležité je poznanie stavu jazykového bádania^[8] u národa pre jeho historika, keďže ono je tak úzko spojené s celým hýbaním a životom národa.

Kto by nevidel, že aj náš národ ide po týchto stupňoch? Že je to tak, o tom sa ľahko presvedčí každý, kto si bližšie všimne beh nášho národného života. Náš národ však musí ísť po týchto stupňoch, lebo sú nepreskočiteľné, potrebné. Z tohoto vysvitá, že každý stupeň je vyšší než predošlý, no zároveň i to, že nižší stupeň je nevyhnutnou podmienkou nasledujúceho vyššieho. A čo platí o jazykovom bádaní, platí o vedách, platí vôbec o živote národov. Ale už z tohto samo sebou vyplýva, že ak nižší stupeň bol nevyhnutnou podmienkou vyššieho, je nezmysel pozerať na pracovníkov stojacich na predchádzajúcom stupni z pleca a vari opovrhovať nimi, keďže nastupujúci sa mohol iba na ich pleciach vyššie vyšvihnúť. Kto by sa tohoto dopustil, poškvrňoval by chrám života nášho národného, hádžuc smeťmi po kňazoch jeho. Avšak sa nepatrí ani, aby predchodcovia opovrhovali povstávajúcimi mladými, ktorí sa chystajú k službe národu, hoci by ešte boli aj nevyspelí, lebo ako títo majú na svojich predchodcoch vzor minulosti, tak oni majú na týchto vidieť puky budúcnosti.

Kde, na ktorom stupni asi my stojíme, ľahko spozná každý, kto sa pozornejšie obzrie po nás. Vždy viac a viac sa zjavujúce rozličné^[9] pravidelné gramatiky,^[10] v ktorých sa nám nielen skutočný stav jazyka podáva, ale sa tríbia i rozmanité náhľady o jeho vnútornom stroji po vypátraní zákonov jazyka, veľké purizovanie a samovoľné tvorenie slov — nám jasne dokazujú, že sme na začiatku druhej periódy nášho jazykového bádania. Nebolo by ťažko roztriediť to, čo sa u nás na tomto poli stalo, podľa vyššie uvedeného vzoru, keby sme si boli také roztriedenie vzali za predmet, ale nemajúc toto tu za predmet, o ktorom by bolo potrebné obšírnejšie pojednanie, upúšťame od toho a namiesto takého pojednania sa radšej zmieňujeme v krátkosti o našom purizme. Nemožno tajiť, že on už dosť ďaleko u nás pokročil, pokročil tak, ako by sme ho ani nepotrebovali. Tvorené, kresané sú u nás slová už v mnohých vedách a natvorené aj také, ktoré nebolo treba vôbec tvoriť, natvorených je aj dosť nejapných.^[11] Z toho je zrejmá naša túžba tiež samostatne si zastať v rade umom pracujúcich národov a nepodliehať cudziemu vplyvu. Prijímame veci cudzincov, ale zavrhujeme ich slová a to, čo nám dosiaľ na veci chýba — aby sme si pravdu povedali, ktorú povedať najprv samým sebe je našou svätou povinnosťou — usilujeme sa doplniť vlastnou formou a touto pred inými náš nedostatok zastrieť. Nie, nemyslím, aby sme s cudzími myšlienkami aj všetky cudzie slová prijímali, nie, ale prijať tie, ktoré už nie sú iba majetkom jedného národa, ale majetkom všetkých vzdelaných národov, ktoré teda takrečeno sú už s vecou zrastnuté a žijú v predstavách všetkých vzdelancov, tie prijať veru aj my máme, lebo neprijať ich znamená od života vzdelaných národov chcieť sa silou-mocou formálne čiže abstraktne odtrhnúť a na roveň Číňanov sa zadebniť, čo nikdy nedokážeme, dokázať nesmieme, nemôžeme. Načo sú nám napr. to dralo,^[12] mluno,^[13] tlakoměr?^[14] Čo získame ich používaním? Nezískame nič a prehráme to, že týmto slovám ani vzdelanejší v národe našom, ak sa im nenaučili v nejakej terminológii, neporozumejú, k veci samej nejakú nevôľu pocítia a ak vedia ešte iný jazyk, radšej sa v tom budú tou vecou zapodievať, majúc tam slová bežné, európske, všeobecne známe. A čo, ak sa stanú veci, tými slovami zatvorené, ľudu jasnejšími, prístupnejšími? Nie! Veď nerozumie ich koreňom. A aký pochop dáva ten tlakoměr? Barometer je slovo známe aj najobyčajnejšiemu človeku, je už v európskom používaní tak vybité ako peniaz a ako tento, ak je bežný, rozozná každý na prvý pohľad, tak pri počutí onoho slova si každý hneď pripamätá nástroj ukazujúci tiaž povetria. Tvorme si teda slová tam, kde by sme s vecou cudzou mali prijať výraz len jednému národu vlastný, avšak na čo hlavne treba dávať pozor, tvorme ich z koreňov národu ešte známych, pri ktorých sa teda každý ľahko zmyslu dovtípi alebo sa naň ľahko upamätuje. Tak napr. obrazárna, výraz atď. A nechcime cudzie slová vždy jedným slovom u nás vyjadriť, lebo rozličné sú povahy jazykov, rozlične ony chápu predmety. Načo je asi to vstupněnka v jednom slove? Čo je to? Azda nejaká pani do siene vstupujúca? Prečo nie lístek vstupný? Nerobme jazyku násilie a netvorme slová každý ľubovoľne, ako nám na um zíde, lež ak niečo takého musíme robiť, robme to pri nedostatku akadémie pre reč našu po porade so staršími, skúsenejšími, v našom jazyku zbehlými mužmi. Svojvôľa aj tu, ako všade, je nešvár a najmä my Slovania sa ho vyvarovať musíme, súc pamätliví nehôd a nešťastí našich. Génius, ale skutočný, má okrem toho svoje právo. Čo sa pisateľa tohoto článku týka, on je úprimný nepriateľ znečisťovania jazyka cudzotou — aké si asi Poliaci dovoľujú — ale bez násilia na jazyku, bez ujmy veci. A práve preto pripomína aj to, aby sme sa vyvarovali cudzoty, kde nám ju vôbec netreba prijať a kde náš krásny jazyk vec znamenite vystihuje. Načože to excommunicování, tá existencí, substance, praelekcí a iné tým podobné? Ale zas keby sme sa i my všetci teraz uzniesli na používaní natvorených slov, ktoré zastupujú všeobecne európske vedecké, predsa nedokážeme to, aby sa ony v budúcnosti udržali u nášho národa, lebo tí, ktorí našou pomocou ďalej vo veci postúpia, zaujatí budúcnosťou, k slovám všeobecne európskym priľnú a naše spotvoreniny^[15] ad quondam dicta^[16] položia. Istotne nie je v moci alebo dobrej vôli jednotlivcov uskutočniť to, čo samo proti sebe hovorí a iba na čas sa zdá byť povoľné namáhaniu nášmu. História o tom podáva jasné svedectvo. Ale dosť už o purizme; pristúpme bližšie k nášmu predmetu.

Pri všetkej šetrnosti, ktorú k pánu Chmelovi,^[17] ako mužovi zaslúžilému o našu literatúru, prechovávam, nemohol som predsa po prečítaní jeho článku „Rozbor jména přídavného“ neozvať sa k nemu pred obecenstvom naším, pred ktorým i muž náš s vecou svojou vystúpil. Vysokoctený redaktor časopisu Českého museum poslúžil našej veci tým, keď v ňom umiestil tento článok, hoci — ako sám priznáva — nebol tu i tam rovnakej mienky s pôvodcom, lebo tento článok poskytol príležitosť pre napísanie prítomného článku a prítomný poskytne vari pre napísanie iného, bude teda výmena myšlienok nasledovať, náš jazykospyt obráti na seba pozornosť, vzbudí myšlienky, z ktorých pravá zvíťazí a namiesto zdaní a domnienok nám samu vec ukáže.^[18]