ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[19]

Spisovná reč slovenská v behu k utvoreniu svojmu prechádzala v ostatných rokoch z miesta na miesto, zo stanoviska na stanovisko. Kým duch národa slovenského sám osebe sa hýbať nezačal, len to, čo sa mu podávalo, prijímal, uspokojoval sa s rečou, na Slovensko donesenou a od národa mlčanlivo prijatou, t. j. s rečou českou, slovenskej z ostatných nárečí slovanských najbližšou. V tomto spôsobe mlčanlivého sa ujednostajnenia, predstupovania pred verejnosť trval duch slovenský v zátiší s rečou mu podanou drahne vekov.

Ale rana na národný život slovenský, prítomný skromný i možný budúci väčší, od Maďarov švihnutá, prešla mu do živého, a že ju pocítil, ozval sa v prirodzenom jazyku svojom, slabšie vo vidiekoreči^[20] takrečeno bernoláckej, silnejšie, a dosiaľ najsilnejšie v strednej takrečenej slovenčine,^[21] v reči od všetkých bádačov jazykospytných za opravdivú slovenčinu uznanej.^[22] Táto reč ako samojediný prirodzený hlas a výraz ducha slovenského spojila dôsledne i všetkých činných duchov slovenských s malými výnimkami a poodtisknúc češtinu, sama si zastala na miesto výslovného uzrozumenia, hlásenia a dobývania sa slovenského do verejnosti.

Medzitým i pôvodcovia vyzdvihnutia slovenčiny na reč spisovnú živo to cítili, že ona vo svojej spisovnej ústrojnosti ešte je nie zavŕšená a tým vari to ešte väčšmi do očí padalo, ktorí podujatiu tomuto síce priali, výslovne ale ešte sa k nemu neboli pripojili. Nezavŕšenosť táto spisovnej reči slovenskej vzťahovala sa hlavne na pravopis. Je vec známa, že zo spisovnej slovenčiny jednak preto, že v striedku Slovenska sa nevyslovuje a len ledakde po stranách výslovnosťou sa naň naráža, jednak pre ľahšie spojenie v jednej spisovnej reči so stranou slovenskou, takrečeno bernoláckou, vystalo bolo y, čím ale nedokonalosť slovenského pravopisu latinskými písmenami ešte väčšmi vzrástla, písmo mnohými čiarkami a krúžkami^[23] sa preplnilo a od slovanského pravopisu napospol, bežného v ruskom, srbskom, poľskom, českom, srbskom nárečí v Lužiciach atď., uderilo sa v bok,^[24] ktoré všetky v pravopise svojom y užívajú.^[25] Túto nedokonalosť pravopisu slovenského vyslovil najprv z oddancov slovenčiny Hodža,^[26] predkom v samých sedniciach tatrínskych a potom v známom jeho spise „Epigenes Slovenicus“ a za ním to urobili druhí, ako: Hattala,^[27] Radlinský,^[28] Palárik^[29] atď. Konečne prvší z týchto, t. j. Hattala, priložil k dielu ruku a vystavil na základe pravopisu slovanského^[30] náuku reči slovenskej alebo takrečeno hovornicu^[31] lebo gramatiku, ktorú pred rukami máme: Gramatika teda p. Hattalu nič je nie iného ako vystavenie reči slovenskej^[32] na základe v slovanských nárečiach bežného pravopisu.

Čím menej sa tuto pristúpenie k pravopisu slovanskému v latinských písmenách odtiaľ čakalo, odkiaľ prišlo, t. j. od strany slovenskej, takrečenej bernoláckej,^[33] hlavne a podstatne Slovenstvom katolíckym zastúpenej, tým radostnejšie ono prekvapilo priateľov slovenského rozvitku v duchu slovanskom, a myslíme, odvalilo jednu z hlavných prekážok konečného a tak žiadúceho sa spojenia Slovákov v jednej a nerozlučnej reči spisovnej. Bo keď sami naši bratia katolíci, príduc k tomu presvedčeniu. Je takrečená bernoláčtina ani pred súdom slovenským a tým menej slovanským, ani pred súdom spisovnej reči napospol neobstojí, ku slovenčine sa prirazili^[34] a ju ešte ďalej, ako sami pôvodcovia slovenčiny^[35] si to spočiatku urobiť trúfali, k slovančine napospol prešmykli,^[36] niet ani najmenšej príčiny, prečo by doterajšia strana slovenská,^[37] ktorá i tak duchom slovanským vedená, slovenčinu na spisovnú reč vyzdvihla a za ňu rozhodlane^[38] bojovala, im na postati tejto najochotnejšie ruku nepodala, konečné a tak žiadúce spojenie Slovákov v reči spisovnej tým možným neurobila, a odrazu i slovenčine v jej spisovnej a slovanskej dokonalosti neposlúžila? A v tomto zmysle, ďakovať bohu, sa už aj stalo ujednostajnenie medzi tými dakoľkými, ktorí na strane dakedy bernoláckej svojimi trudovinami^[39] literárnymi a menovito i jazykoslovnými vyznačenejší sa stali a medzi tými, ktorí slovenčine cestu k životu prekliesnili, a nádeja je tá, že druhovia, spolupracovníci i nasledovníci týchto na jednej i na druhej strane, nemôžuc sa, žiaľbohu, v terajších časoch v milých sedniciach tatrínskych na tom uzrozumieť,^[40] podstatnosť dôvodov, prísnosť a potrebu časov uvážiac, jednomyseľne a jednohlasne na ujednostajnenie toto pristanú a tak žiadúcu jednotu Slovákov v reči spisovnej konečne možnou urobia, ako sa o úmysloch takýchto už aj k radosti našej z mnohých strán dozvedáme a presvedčujeme.^[41] Išlo to, pravda, so spisovnou rečou všade tak, ako u nás Slovákov, že sa ona u každého národa pretvorovala, až sa konečne ustálila, a nepriatelia naši, na oči nám našu neujednostajnenosť^[42] v písme nahadzujúci, nemajú vlastne pravdivej príčiny na tom sa pozastavovať, bo všade to tak bolo a len ten je rozdiel, že inde je to ku koncu privedené, čo u nás je ešte len v behu; keď ale dosiaľ tvorenie reči spisovnej u nás miesto malo, a následkom toho aj rozličné mienky — rozličné cesty a stranníctva nič neobyčajného byť nemohli, čas je teraz konečný všetkých pokusov, mienok a stranníctva v tomto ohľade sa spustiť a prichytiť sa celou silou toho, čo je výsledkom konečným všetkých tých úsilí a nasledovne strediskom jednoty a podmienkou všetkého ďalšieho šťastného pokračovania. Nároky jednotlivých miestností^[43] pri vážnom ohľade na všeobecnosť a jednotu vonkoncom padnúť musia, mienky jednotlivých pri ujednostajnení, takrečeno od seba samého prišlom, z povahy veci čerpanom a nevyhnutnou potrebou času požadovanom zamĺknuť a na bok odstúpiť povinovaté sú, a trčať ešte ďalej pri nich bolo by len márnomyselnosťou najplytšou, ktorá že je ďaleká od samých pôvodcov i hlavných zástupcov slovenčiny na jednej i na druhej strane, dokázané jasne tým, že medzi nimi ujednostajnenie sa stalo v podobách a spôsoboch im od počiatku a na osobitnej ich postati pracovania nie celkom vlastných a prisvojitých. Tento príklad že všetci druhí nasledovať budú, pevne veríme a jako sme spomenuli, čo deň sa už o tom aj presvedčujeme. Bo či naozaj by sme mali i ďalej len a len zavše^[44] v gramatikách slovenských plávať i ďalej len a len zavše s čírymi otázkami o spisovnej reči^[45] sa moriť a trápiť a za túto otázku nejsť ďalej ani krok? A jakože zariadime, čímže ich opatríme tie sa počínajúce a ešte ďalej viac ustrojiť sa majúce slovenské školy,^[46] keby sme ani len v prvej podmienke možnosti literatúry spojení a uzrozumení neboli, t. j. v reči spisovnej? Či sú bez literatúry možné školy, či je možné zosústredenie všetkých úmyslov národoprajných a činných bez jednoty literatúry, ohniva jednoty národnej, a či je literatúra možná bez jednoty reči spisovnej? Už raz musíme i ďalej a tak i vystúpiť musíme zo školy gramatickej. Kto je nie povolaný k jazykospytnému bádaniu, kto sa s tým prísne nezaoberal, kto si známosti mnohostrannej v tomto ohľade nenadobudol, nechže mlčí pri týchto otázkach vonkoncom a nasleduje tých, ktorí to urobili. V každej otázke každý jednotlivec hlas platný mať nemôže, a koho nemá byť platný, ten nech si to zanechá na otázku druhú a v tomto ohľade nasleduje tých, čo už v otázke prítomnej hlasovali a v nej podľa pravdy hlasovať právo mali. Ale pristúpme k prehľadu gramatiky p. Hattalu.

Z celého diela p. Hattalu jasno to do očí bije, že pristúpil pripravený k hlasovaniu o záležitosti reči slovenskej,^[47] bo vidno, že nielen ústrojnosť rečí indoeurópskych, ktorých i slovenčina je sestrou, poznal, ale aj menovite a hlbšie so slovenčinou v rozličných jej útvoroch, so staroslovenčinou (rozumie sa, že tu nemienime viedenskú)^[48] tak, ako s nárečiami všetkými slovanskými gramaticky vystavenými, sa zaoberal a známosťou touto obohatený k napísaniu náuky reči našej slovenskej prikročil. Takáto práca a na nej založený hlas má právo verejnosti, a to tým viac, čím viac ešte z diela p. Hattalovho vyzerá, že s predmetom, s ktorým sa zaoberá, zaoberá sa s láskou, že mu je milý a nesporí pri ňom žiadnych trudov. Touto láskou k predmetu svojmu^[49] vedený nadobudnúť si len mohol p. Hattala tej známosti, ktorú má v slovenčine^[50] a ktorej ani len zďaleka žiaden z bývalých bernolákovcov nedosiahol. Takto sa len aj stať mohlo, že p. Hattala, vystúpiac pôvodne z bernolákovskej školy,^[51] ju ako na veľmi veľkom a nijak sa držať nedajúcom základe položenú opustil a k opravdivej slovenčine základnosťou svojou bernoláčtinu ďaleko prevyšujúcej sa prichýlil, túto ale na základy slovanské položiť a tak ustáliť,^[52] odôvodniť za potrebné uznal. Následkom toho uviedol p. Hattala do slovenčiny pravopis slovanský, ktorý, že radostne z nej a tým radostnejšie, že z tej strany prichodí, vítame, už hore sme spomenuli. V slovenčine písanej pravopisom slovanským,^[53] upotrebeným tak, ako p. Hattala za návodom p. Hodžovho Epigena^[54] urobil, stalo sa aj konečné a úplné ujednostajnenie mužov horespomenutých strany spisovnej reči slovenskej a my tešíme sa neošemetne, že snahy pána Hattalove dočkali sa v tomto ohľade šťastia konečného ujednostajnenia úmyslov našich.

Nielen ale pravopis slovanský uviedol p. Hattala do slovenčiny, lež aj daktoré zvlášne útvory strednej reči slovenskej v samostatných, v prídavných a slovesách zamenil s formami slovenčine na krajoch Slovenska užívanej vlastnými a podľa jeho dômyslu slovenčine napospol viacej zodpovedajúcimi. Trebárs by sa pri týchto formách vo vzťahu na slovenčinu jedno-druhé povedať a vari inakšie, ako to p. Hattala urobil, odviesť dalo, predsa i v týchto formách stalo sa zhodnutie horespomenutých mužov, hlavne a predovšetkým konečne nevyhnutne potrebnú jednotu reči spisovnej pred očima majúcich. Opakujeme, že ohľadom na dôležitosť túto, všetky iné ohľady prevyšujúcu, stalo sa zhodnutie zmienené a popustili zvláštnosti daktoré strednej reči slovenskej. Na tento spôsob bola by gramatika p. Hattalu až na malé od nej úchylky stredom uzrozumenia a ujednostajnenia sa strany platnej od týchto čias spisovnej reči slovenskej. Aby ale táto i s pravopisom v nej prijatým tým jasnejšie na prehľad i pochop ľahšie každému do očí padla, ustanovilo sa pravopis slovenčiny i s malým nákresom jej hlavných foriem na svetlo vydať, ktorý aj o malý krátky čas do verejnosti slovenskej sa dostane.^[55] V čom sa my ostatne s p. Hattalom v jeho horeuvedenej gramatike v reči slovenskej nezrovnávame, držíme si to tu za povinnosť vyložiť.

Hneď v predmluve na str. 14.^[56] odsudzuje p. Hattala naše učenie o dvojhláskach ja, je,^[57] kde sa s predchádzajúcou spoluhláskou do jednej sylaby spájajú, my ale i po prečítaní odôvodňovania jeho mienky zostávame pri tom, že ovšem v spomenutých sylabách ja, je sú dvojhlásky, zakladajúce sa pritom na vyslovovaní. Bo istá vec je, že sa v týchto prípadnostiach ja, je s úplným vyhováraním j nevyslovuje a tak tu j nie je spoluhláska, lež len samohláska dovedna s nasledujúcou samohláskou spojená, a že sa tak píše, má svoju príčinu len v tom, že sa mylnému a rozdelenému vyslovovaniu, napr. chod-i-a, ako to na Morave s chod-i-u robia, predísť chcelo. Ostatne p. Hattala ani to istiť nemôže, že j je spoluhláska úplná, bo je len málo pretvorené a zosilnené i, a preto sa j často napr. v latinskej reči a v druhých prosto ako i píše. Tej samej povahy je i v, za roveň predošlému z u pretvorené, a preto sa aj toto v pravopisoch rozličných jazykov jedno s druhým zamieňa, a vedľa toho aj uo, trebárs p. Hattala i tu je odpornej mienky, je dvojhláska a bolo by ňou vedľa vyšespomenutého i potom, keby sa vo v podobnom postavení ako ja, je, t. j. s predchádzajúcou spoluhláskou, napr. v slove dobruo, alebo dobrvo, písalo. I j i v stoja v prostriedku medzi samo- a spoluhláskami, a preto v Náuke našej nič je nie chybné v učení o dvojhláskach. Komuže by aj napadnúť mohlo spoluhlásku so samohláskou spojenú za dvojhlásku vydávať? To neurobí ani len vyzretý chlapec a nie muž, s ústrojnosťou reči sa mnohé časy zaoberavší, a preto aj p. Hattala darmo si na nás také „absurdum“^[58] pochytiť chcel. Ostatne, keď sme y do pravopisu prijali a následkom toho samohláske i jej vlastnú zmäkčujúcu povahu ostavili, som i ja tej mienky, aby sa v podobných prípadnostiach odsiaľ^[59] ia, ie atď. písalo, bo už i tak nestojí i celkom od predchádzajúcej spoluhlásky odosobnené. A v tomto zmysle sa aj už stalo ujednostajnenie, prestáva teda celkom mienka osobitná.

V gramatike samej na str. 7. zavrhuje celkom mienku našu o spoluhláske f,^[60] vyslovenú v Náuke reči i v Nárečí^[61] a dávajúcu i tejto, od jazykospytcov našich celkom zo slovančiny vyobcovanej spoluhláske právo domácnosti, trebárs v málo slovách, v našej slovenčine. Dobre vieme, že najviacej slov s ňou zmiechaných je pôvodu cudzieho, dobre vieme, že ona napr. v slovách fták atď. je plod neskoršieho tvorenia, i to vieme, že slovančina z nechuti k nej ju v slovách alebo z cudziny prijatých alebo s cudzími jednokoreňových na druhé spoluhlásky pozamieňala,^[62] a predsa pri tom všetkom sme tej mienky, že ona v slovách daktorých v slovenčine má právo domácnosti, napr. fujara, fúkať, fuňeť a fŕkať atď., ktoré sú najviac čisté nasledovanie prírody alebo slová takrečené onomatopoetické.^[63] Tieto teda slová a im podobné sú nie slovenské? Alebo z ktorýchže druhých hlások tu hláska f povstala, aké hlásky jej tu miesto popustili? Nech nám to dokáže p. Hattala.^[64] Týmto len to chcem povedať, že učenie, či by ono práve od samého Dobrovského lebo Šafárika a či Dánčana Smitha pochádzalo,^[65][66] istiace, že sa v slovanských nárečiach v pôvodných slovách nikde hlásky f nenachodí, vo svojej všeobecnosti neplatí, bo slovenčina protivné tomu,^[67] trebárs i nie vo veľa príkladoch, dokazuje. A ja som v Náuke nič viac povedať nechcel, ani nepovedal; načo ale tu od p. Hattalu požadovaného ďalšieho dokazovania, keď sama vec to jasne hovorí? V učení o predsuvkách^[68] na str. 23. delí p. Hattala slovo rmútiť a smútiť sa^[69] podľa rozličnosti predsuvky r a s a táto predsa je v oboch slovách tá istá a slovo to samo, s tým jediným rozdielom, že sa v prvom slove s na r mení, čoho ale časté máme v rečiach indoeurópskych príklady, napr. v latinskej tempus temporis,^[70] os oris^[71] miesto temposis a osis. I slovanské slovo honosiť sa^[72] nič je vlastne nie inšie ako honorare se, v slovanskom ale pôvodné s sa zatrímalo.^[73]

V tvorení a odvodzovaní slov pôvodca, trebárs výslovne i pne slov od slov utvorených oddeľuje, chybuje predsa, alebo sa aspoň chybne vyslovuje v tom, že slová dajedny od druhých už utvorených slov odvodzuje, pochopu a chodu tvorenia celkom naodpor.^[74] Tak napr. hovorí, že duch pochodí od duť, smjech od smjať sa, Ňemkiňa od Ňemec, vladika od vládať, uzol od vjazať, žihadlo od žihať atď. atď., čomu ale nie je tak vedľa pravdy. Také odvodenie je síce obecne v obyčaji a aj v gramatikách doterajších odvodzovanie na podobný spôsob sa stávalo, ale náuka jazykospytná na terajšom už vysokom stanovisku podobnú prax v tvorení a odvodzovaní schváliť nemôže, bo najasno je to ňou dovedené, že slová napr. horespomenuté: duť, smjať sa, Ňemkiňa, vladať, vjazať atď. sú už tak dobre utvorené a odvodené, ako tie, ktoré sa za odvedené od týchto udávajú a za pne tu od nich odvedených slov v tom spôsobe, ako stoja, pokladať sa nemôžu. V horespomenutých príkladoch i duch i duť pochodí od koreňa du a to je aj peň spoločného ich tvorenia, to samé je smja pre smjať sa a smjech, Ňem pre Ňemec a Ňemkiňa, vlád pre vládať a vladika atď., ku ktorým koreňom a vlastne pňom sa i v jednom i v druhom príklade tvorivé prívesky prikladajú. Ostatne tým nikoli^[75] sa nehovorí, že slová aj celkom utvorené nie sú tiež pňami pre tvorenie druhé, napr. vladáriť od vladár, smjechoví (smiechová dolina)^[76] od smjech, uzlovití od uzol atď. Podľa toho i obyčajná prax tvorenia slovies od samostatných alebo naopak je nepravdivá a proti chodu reči. I jedny i druhé slová tvorili sa odrazu z kmeňov spoločných.

V skladaní slov podobnej chyby sa dopúšťa p. pôvodca, hovoriac napr., že černobýľ, Bieloboh^[77] atď. sa skladá z čierny a byľ, z Biely a boh, čomu ale nie je tak. Černobyľ sa skladá zo pňa čerň (črn les a z črna lesa^[78] v Ruk. kral.) a byl, Bielboh alebo Belboh z biel a boh, pričom hláska o slúži za spojivo. Tak aj zimozelen,^[79] miesto ktorého u Slovákov často aj zimzelen a nie zimazelen, ako by dôsledne vedľa udania p. pôvodcovho byť malo. V učení o skladbe slov chybne ostatne odvodzuje p. spisovateľ slovo snem^[80] od s a jať (capere),^[81] bo po pravde pochodí od s a jeť, neskoršie jíť, naše ísť, convenire,^[82] doslovne teda conventus,^[83] Zusammenkunft.^[84]

V skloneniach mien samostatných sa gramatika p. Hattalova s Náukou reči slovenskej až na daktoré nepatrné rozdiely zrovnáva. Hlavné naše poznamenanie v tomto ohľade v tom sa obsahuje, že vedľa mienky našej delenie slov, na mäkkú spoluhlásku vychádzajúcich od vychádzajúcich na tvrdú v mužských a podľa toho vystavenie dvojakého zvláštneho sklonenia v týchto je zbytočné a v slovenčine nepotrebné.^[85] Rozdiel v sklonení medzi týmito je v slovenčine až nadto nepatrný a delenie toto p. Hattalovo, myslíme, stalo sa len pre dokázanie väčšej zrovnalosti medzi češtinou a slovenčinou, toto ale ustavičné zrovnávanie, v gramatike p. Hattalu bežné, vedľa mienky našej je ľahšiemu prehľadu a tak aj naučeniu sa slovenčiny z gramatiky p. Hattalovej len na závade. Češtine sa musí človek učiť z českej a slovenčine nech sa učí zo slovenskej gramatiky. Miesto oddielneho sklonenia mužských, na mäkkú vychádzajúcich, mohol p. Hattala bezpečne uviesť oddielne sklonenie mužských v slovenčine na samohlásku a lebo o sa skončiacich,^[86] bo medzi týmito a slovami mužskými, na spoluhlásku vychádzajúcimi, je oveľa väčší rozdiel v sklonení ako medzi tvrdými a mäkkými mužskými, o čom sa každý na prvý pohľad ľahko presvedčí. Celý vlastne rozdiel medzi týmito záleží v lok. jedn. p. a v nom., ak. i vok. mn. p. u neživotných, ktorý je okrem toho veľmi chatrný, bo nie je pravda, čo p. Hattala učí, že by vok. jedn. p. v mužských tvrdých vychádzal napospol na e a u mäkkých na u, keď vlastne takéto vokatívy sa len v málo slovách v slovenčine nachodia; nie je tiež pravda, že by gen. jedn. p. v mužských tvrdých neživotných končil sa zväčša na u. Na takýto ale spôsob sklonenia tieto, od p. Hattalu rozdelené, sú skoro celkom totožné. Jednotlivé naše poznamenania na sklonenia mien samostatných sú tieto: vok. jedn. p. u mužských tvrdých berie p. pôvodca na e vychodiaci za pravidelný, keď to vlastne v slovenčine u životných je len výnimkou a u neživotných vecou v slovenčine neslýchanou;^[87] Slovák, áno, v daktorých životných má tento vokatív, napr. chlape, pane, bože, človeče, ale kedy kto zo slovenských úst počul: dube, dare, dvore, dome atď.? Tak sa vec má aj s vokatívom jedn. p. u mužských mäkkých životných; mužu, šuhaju počuť zo Slovákov, pravda síce, ale poriedku a najviac len doprosta muž, šuhaj (šuhaj, šuhaj sivooký! nemôžem ťa zabudnúti, nár. pieseň) atď., ale kedy kto zo Slovákov povie, u p. Hattalu ako pravidelne brané: meču, biču, plášťu, ohňu atď.? To už veru len tam stojí, aby stálo.

Genitív jedn. p. u neživotných tvrdých vychádza tiež viac na a ako na u, ktorú ostatnú formu p. Hattala za pravidelnú berie. Exempla sunt in promtu.^[88] I v uvedenom príklade nie ako p. Hattala vydáva: z dubu, ale z duba dobre po slovensky.

Inštrumentál u životných i neživotných tvrdých je u p. Hattalu len doprosta y a pravidelne v slovenčine je veru mí lebo práve amí:^[89] so susedmí, židmí atď., a nie so susedy, židy, potokamí, jarkamí (hore jarkamí beží), a nie potoky, jarky, po slovensky. Tie krátke inštrumentály tu len stoja pre zrovnalosť slovenčiny s češtinou; naše ale slovenské je i určitejšie i výraznejšie, plnohlasnejšie i zachovanejšie. Chráňme si určitosti i zachovalosť reči, kde ju máme.

V poznamenaniach na sklonenie prvšie udáva p. pôvodca, že osobné mužské na an a d vychádzajúce končia sa vraj v nominatíve mn. p.^[90] lepšie na i ako ie v slovenčine, my ale za svedectvom živej reči istíme, že v podobných slovách a k tomu ešte v slovách na t a l vychádzajúcich osobných mužských nominatív mn. p. na i je u Slovákov vonkoncom neobyčajný a cudzí a že tu len koncovka ie alebo ia je užívaná a národná, napr. Slovaňja, suseďja, hosťja, zaťja, učiťelja, alebo Slovaňje atď., nikdy ale Slovani, susedi, prjaťeli atď., ako p. Hattala tomu chce. Aj inakšie nominatív mn. p. u osobných mužských na mäkkú vychádzajúcich býva často ia, napr. mužja, roďičja atď.

V sklonení ženských na a ukončených uvádza zase p. pôvodca vokatív na o: rybo, vôňo atď., z toho ale, ako aj z uvedeného vokatívu od p. pôvodcu v sklonení krv, kosť, že vraj krvi, kosťi, je v slovenčine celkom nič. V slovenčine je napospol s malými výnimkami vokatív rovný nominatívu, a to vo všetkých skloneniach.

Ku skloneniu ženských na a ráta p. pôvodca aj slová mužské na a vychádzajúce, a to z príčiny vraj jednakých koncoviek v gen., ak. a vok. jedn. p., lebo v druhých pádoch a v celom množnom počte skloňujú sa podľa udania ako chlap. Naozaj slová také vedľa teórie českých gramatík pre zrovnalosť pripomenutých troch pádov k ženskému skloneniu rátať nebolo treba, tým menej nie, že vedľa pravdy zo spomenutých troch pádov jeden, a to gen., so ženskými na a sa celkom nezrovnáva, bo slová mužské sluha, vojvoda, Žižka atď. nikdy nemajú v slovenčine vedľa mienky pôvodcovej y, ale po pravde u a tak teda gen. je u nich: sluhu, vojvodu, Žižku atď. O koľko ľahšie a príhodnejšie je z týchto slov osobitné oddelenie pri sklonení mužských urobiť, ako sa to stalo v Náuke reči slovenskej, na ktorú však p. pôvodca, že slovenčinu odchodne a osebe vystavuje po ceste od Dobrovského prekliesnenej, vždy nekráča, len ledakedy, to najviac zboku, zazerá!

V podobnom omyle je p. pôvodca i so slovami mužskými na a s predchádzajúcou mäkkou spoluhláskou, napr. zradca, správca, bača, chmulo atď., učiac, že gen. jedn. p. týchto je e, teda vraj že: zradce, správce, bače, chmule atď. No stavili by sme sa s p. pôvodcom trebárs o čo, že takéto koncovky v týchto slovách na slovenské uši nikto nepočul! I tieto majú za roveň predošlým u, teda zradcu, baču, chmulu atď. Vok. jedn. p. má tiež u týchto byť podľa udania: zradče, správče atď., z toho ale je nič, bo vychodí len tak ako nominatív.

V poznamenaniach na sklonenie toto učí p. pôvodca, že gen. mn. p. najlepšie sa odvodzuje od nom. jedn. p. odhodením koncovky a predĺžením syláb, toto ale odvodzovanie sme my už hore zavrhli a tuto ešte raz zavrhujeme. Žiaden pád od druhého nepochodí, ani sa neodvodzuje, len všetky sa tvoria pridaním tvorivých prívesiek ku pňu. Ostatne vypočítané tu daktoré gen. mn. p., ako napr. strél, košél atď., sú len trnavské a jej okolia,^[91] a nie bežné a krajšie slovenské: striel, košiel atď.

V skloneniach ženských: krú^[92] a kosť je prvý príklad nepríhodne vybraný, bo nemá množného počtu, trebárs ho p. pôvodca v celosti udáva, a v sklonení kosť k inštr. mn. p. kosťmi mal by byť pripojený aj iný bežný spôsob: kosťamí.

V sklonení nijakého alebo takrečeného stredného pohlavia a menovito vo vzore slovo chybené tým, že v nom. mn. p. nie je zdĺžená koncovka, ktorá sa v slovenčine zdlžuje, slová teda, a nie po česky slova, tak aj v inštr. mn. p. stojí vo vzore skazené české slovy, miesto určitého a zachovalého slovenského slovamí. Vo vzore pole chybené zase tým, že keď v množnom počte l sa udáva za mäkké, ako je aj vskutku, za ním zdĺžená samohláska stojí, kde by vpravde dvojhláska stáť mala vedľa všeobecne bežného zákona v slovenčine, teda by malo byť: polia,^[93] poliam, poliach, a nie polmi, ale polami alebo poliamí.

V sklonení semä chybne je udaná zmäkčená koncovka n, bo nikdy je nie semeňa, semeňu, semeňom, ale vždy semena atď. a zase vo vzore haďa má byť všade prvá dlhá, teda háďa, háďaťa atď. Žeby kde na Slovensku sa dieťata^[94] hovorilo, zhola nevieme.

Že sa hlásky v daktorých slovách v slovenčine prehadzujú, napr. žňec, švec, gen. ženca, ševca, je vec istá, ale v slove jazvec^[95] sme vždy len slýchali jazveca. Medzitým možno, že vo vidieku daktorom i prehodene jazevca sa hovorí, ako to p. pôvodca udáva.

V sklonení mien prídavných uvádza v ak. jedn. i mn. p. len jednu koncovku, vlastne len koncovku platnú v neživých, a tak v ak. jedn. p. len dobrý a v ak. mn. p. len dobré a vedľa tohoto aj v druhých prídavných, koncovku ale dobrého a dobrých a tak aj v iných prídavných vydáva za genitív.

Neviem, aké mať môže p. Hattala na to dôvody, že by toto len genitívy boli a nie aj akuzatívy? Či to len preto p. Hattala robí, že oba spomenuté pády jednaké koncovky majú? Ale pády nachádzajú sa i druhé s jednakými koncovkami, napr. inštr. jedn. p. a dat. mn. p., a predsa tieto pády za jeden pád na žiaden spôsob sa brať nemôžu. Pochop genitívu a akuzatívu alebo postavenie, do ktorého slovo v týchto pádoch prichodí, je celkom rozličné, preto aj reč nemohla tak nedôsledná byť v tvorení svojom a jeden pád s druhým v pochope stotožniť. Že teraz sú koncovky dvoch spomenutých pádov jednaké, nijak z toho nenasleduje, že je to jeden pád a pôvodne boli aj tvorivé prívesky oboch týchto pádov rozličné a len behom času ošúchaním prívesiek sa zrovnali. Preto aj vedľa mienky našej v ak. jedn. p. v mužských musí stáť nielen dobrý, ale aj dobrého a v množ. p. nielen dobré, ale aj dobrých a vedľa tohoto aj v ostatných prídavných. Prečože už reč v ženskom jedn. p. výslovne i koncovkou delí akuzatív od genitívu? Vydávaním akuzatívu za genitív padá sa v skladne^[96] do nedôsledností, do akých tam aj vskutku p. Hattala upadol, o čom dolu nižšie. Okrem toho dopúšťa sa pán Hattala v prídavných určitých tej chyby, že vo vzore dobrý v jedn. p. u ženských koncovku dlhú značí: dobréj, dobréj atď. proti zvyku reči i potrebe.

Že by sklonenie určitých prídavných, v Náuke reči vystavené, nedôsledné bolo, pretože v daktorých pádoch sa príveska j podržuje, ako napr. v dobrjeho, dobrjemu atď., v iných sa vypúšťa, ako v dobrá, dobrej atď., v tom sa s p. Hattalom zrovnať nemôžeme,^[97] bo robí to tak reč sama a nie gramatika.

V číslach menuje p. Hattala počty: dvoje, troje, štvoro, pätoro, šestoro atď. len doprosta hromadné,^[98] ale k určeniu lepšiemu ich pochopu mohli by sa vedľa mienky našej nazývať jednohromadné, bo vyznamenávajú vlastne koľkosť jedného pôvodu, napr. ďevätoro kureňjec, dobre, keď všetky pochodia od jednej sliepky, zle, keď od rozličných.

V sklonení jeden, jedna, jedno nahadzuje mi pán Hattala, že som ho s krátkymi príveskami doprosta sám si vymyslel,^[99] bo vraj vedľa jeho mienky až na daktoré pády skloňuje sa jeden ako dobrý, nasledovne teda vedľa neho jedného, jednéj, jednému, jedným atď., tu ale ja a veru s väčším právom môžem p. Hattalovi nahodiť, že on si takéto sklonenie ustrojil, bo ho národ slovenský nikde vonkoncom neužíva a nezná.

Sto^[100] má mať ako slovo v množnom počte dlhú koncovku, teda stá, stám atď.

Vo všemenách^[101] osobné ja zdĺžuje a píše vždy to rozložité a plné nárokov české já miesto krátkeho a odseknutého slovenského ja, u Slovákov výslovne tak užívaného, mój zase skloňuje mojeho, mojemu miesto bežnejšieho slovenského mójho, mójmu a v ten, tá, to dĺži v ženskom jedn. p.: téj, v gen., dat. i lok., proti zvyku reči a potrebe.

Mimochodom rečené, Slovák sylabu ja tak práve ako osobné všemeno ja nikde nedĺži, trebárs ju p. pôvodca i v slovách predlžuje, píšuc stojá, bojá sa miesto pravdivého slovenského stoja, boja sa atď.

V slovesách, čo do ich tvorenia samého, ich významu, potom čo do tvorenia ich spôsobov a časov rozličných, sa s p. Hattalom najmenej zrovnávame. Strany podstatného rozdielu slovanských slovies na dokonalé a nedokonalé^[102] (perfectiva et imperfectiva) drží sa p. Hattala v určení ich časov starej teórie, učiac, že dokonalé slová sú len časy budúce. My opak toho, na podstatných dôvodoch opretí, dokazovali sme v Náuke reči našej a istili, že vlastné, takrečené dokonalé slovesá v tej forme sú tak dobre prítomné, ako aj budúce časy a vyložili sme spolu aj príčinu na str. 77, 78 atď., prečo vlastne v tej forme sú i časy budúce. Aby sme všetko to opakovať nemuseli, odkazujeme zvedochtivého na Náuku našu tam o slovese slovenskom vyloženú, škoda len, že trebárs to už dávno tam na svetlo vyšlo, dosiaľ je to ešte len vždy v temnosti.

Čo do odvodzovania slovies od mien samostatných, ako to pán Hattala v gramatike svojej robí, poznamenávame tiež, že je to stará bludná mienka, zo stanoviska terajšieho náuky jazykospytnej zavrhnutá.

V Náuke našej a menovito na str. 20. a nasl.^[103] sme my inšie, nasledujúc v tom najslávnejších jazykospytcov: Boppa,^[104] Humboldta^[105] a Potta,^[106] učili a vystavili. Zo stanoviska tohoto terajšieho náuky jazykospytnej zavrhujeme rovne aj odvodzovanie rozličných slovesných spôsobov od ukazovacieho a menovito od prvej osoby prítomného času, od nejž p. Hattala rozkazovací spôsob a od tretej osoby množného počtu vedľa starých teórií i príčastie alebo takrečený priestupný (v Náuke našej: menoslovie) odvodzuje.^[107] Budúci čas trojaký rozoznáva p. pôvodca, a to prostý, zložený a opísaný, bez všetkej potreby, bo medzi prostým a zloženým budúcim časom, napr. hodím a zahodím nieto žiadneho rozdielu v pochope budúcnosti, alebo či vie rozoznať dáky p. pôvodca? Je to teda len číra čistá forma bez všetkého ďalšieho významu, na takej ale pochopové rozdiely zakladať nemožno. Celkom inšie sa vec má s prostým a opísaným budúcim časom, napr. hodím a budem hádzať, bo tu trvanie v budúcnosti celkom inakšie je určené. V rozkazovacom spôsobe ešte v tom chybuje p. pôvodca, že daktorým slovesám odberá i, ktoré im v slovenčine docela prislúcha. Nikto, hovoríme, nikto zo Slovákov nepovie, ako p. pôvodca istí: svedč a polepš, ale každý: svedči a polepši.

O skladne alebo spojne napospol to poznamenať máme, že daktoré pravidlá sa v nej vo veľkých opisoch vyslovujú, z čoho temnosť pochádza. Ako všade, tak najmä pri pravidlách má sa zachovať krátkosť a určitosť, v ktorom ohľade spojna latinskej reči našu ďaleko prevyšuje. Ostatne pri nasledujúcich jednotlivostiach v tejto čiastke sa pozastavujeme.

Učí p. pôvodca vedľa starých českých teórií, že k neosobným alebo k nezosobneným mužským sa prídavné lebo prímet napospol v ženskom pohlaví kladie, napr. malé ptáky uletely. Takto ovšem a dobre reč hovorí, lež prídavné malé a sloveso uletely nestoja tu v ženskom pohlaví, ale v druhej, menej dôstojnej koncovke mužskej. Akože by reč mohla taký odpor zrobiť? V poľskom nárečí je tiež tento spôsob hovorenia, ale poľské gramatiky nevolajú to za roveň českým ženskou koncovkou, lež mužskou, menej dôstojnou, napr. to te Niemcy tam zepsuly, wielky psy, a dôstojnejšie: wielcy atď.

V blude, v akom je p. pôvodca strany genitívu a akuzatívu, trvá aj v skladne na viacej miestach, napr. v § 65 a v § 67 D., podhadzujúc tam všade miesto akuzatívu genitív a istiac to aj o dovedenom príklade: cti otca svojho (a nie svého po slovensky, bo svého je číra čeština) a matku svoju, z ktorých prvšie vedľa mienky p. pôvodcu stojí v genitíve a druhé v akuzatíve, teda genitív s akuzatívom stojí vedno v odvislosti od toho samého slovesa!

Predložku proti užíva miesto k, ku, držiac sa v tom už k velikej škode a správnosti reči hlboko zakoreneného bludu. Proti, ako aj samo slovo ukazuje, vyznamenáva vždy dačo odporného a nepriateľského, a kde sa v zmysle zblíženia kladie, stáva sa bludom; nie teda láska proti blížnemu, ale láska k blížnemu.

V § 72. sám podvracia p. pôvodca svoje vyšeuvedené učenie o dokonalých a nedokonalých slovesách v tom, že by tamtie mali byť len budúce časy, lebo sám ho prítomným časom nazýva a učí, že sa upotrebuje i miesto minulého, budúci ale čas v minulom nijak sa upotrebiť nedá.^[108] Z príkladov uvedených: zrazu dobehne novina, v tom povstal a rekne, razom počnú pušky práskať atď., okrem toho jasno vidno, že tu nie je sloveso dokonalé v čase budúcom, ako by podľa starého učenia byť muselo, ale v čase prítomnom.

Toľko je našich poznamenaní na gramatiku p. Hattalovu, v ktorých sme vytkli všetko, v čom vedľa našej mienky chybil vo vystavení ústrojnosti reči slovenskej. To čo sa s presvedčením naším nezrovnáva, vytkli sme otvorene a úprimne, ako sa svedčí na muža, ktorému ide o vec, a ako myslíme, že prijme muž, ktorému tiež na veci hlavne záleží. Ostatne, ako sme už aj vpredku zaraz poznamenali, preukázal p. Hattala v diele svojom i pilnosť i veľkú lásku k predmetu i nadovšetko prísnu náuku v slovenčine napospol. Priali by sme si srdečne, aby muž taký, prejdúc ešte najnovšie pokroky vedy jazykospytu indoeurópskeho a povšimnúc si málo našich poznamenaní, zložil nám najprv praktickú slovenskú, v slovenčine písanú gramatiku s vynechaním všetkého prísneho jazykospytného bádania a so šetrením rázu slovenčiny, ktorý je hlavne dvojhláskovitý a plnohlasný, ktorá by sa zaraz potom do nemčiny preložiť mohla, a nato neskôr vydal nám obšírnu jazykospytnú náuku nielen slovenčiny, ale slovančiny napospol.^[109] K takýmto prácam má p. Hattala istotne povolanie a veríme, že i dosť horlivosti a pilnosti. Budeme v tomto ohľade upreté oči držať na pána Hattalu, ako aj na p. Radlinského^[110] v druhom ohľade, sľúbivšieho viacej mužom vydať, teraz bohdá už po úplnom a konečnom sa ujednostajnení úmyslov v spisovnej reči slovenskej, úplný slovník reči našej, k čomu jesto už veľa materiálu napr. len u p. Kalinčiaka. Zdarže, boh, všetkým týmto prácam nádejným!

Jedno ešte, čo mlčaním pominúť nemôžeme, je, že p. Hattala tých, ktorí sa k opravdivej slovenčine prirazili, doprosta len volá pubes Evangelica,^[111] a tým nielenže mnohým mužom i mládeži našej krivdu robí, ale aj žalostné to naše bývalé rozpadnutie na rozličné literatúry vedľa rozličného náboženstva, keď neutvrdzuje, aspoň v zmysle jednostrannom pripomína. Ani Hodža, Hurban i sám tábor slovenský opustivší Lichard,^[112] ani Kalinčiak,^[113] Sládkovič,^[114] Daxner,^[115] Rimavský^[116] a mnoho, mnoho iných nepatria ad pubem. ani Holček,^[117] Gerometta,^[118] Závodník^[119] atď. atď. nepatria k evanjelikom. A keď prišla víchrica a zavolal čas hlasom silným, „kto sa stavia v boje za prepadlých, podľa mienky sveta, Slovákov, ktože sa odváži urobiť to?“^[120] postavila sa a stála tam na tých poliach po tisícročnom hrobnom sne predovšetkým a hlavne mládež tá, ktorú trochu poodtiskol pán pôvodca z miesta jej prináležitého. I čo sme nie vo všetkom jednej mienky, nemrzme sa preto na seba, ale uznajme si aspoň teraz tak, ako sme, vôľu dobrú, aby sme jednomyseľní pomohli veci tej a národu tomu, ktorý hlavne jednotu a svornosť potrebuje a s bolesťou i s nádejou hľadí na synov svojich, na pomoc sa mu k boku postavivších. A mnoho, mnoho úsilí potrebuje národ tento i vec jeho spravodlivá!