ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katka sama.

KATKA (stojí v úzadí, ruky držiac nad očima, upreno hľadí do diaľky na ľavo): Dlho nejde. Kde len toľko mešká? (Prejde do popredia.) Už dobrá hodina prešla, čo odišiel. Už som deti uložila i uspala od tých čias a jeho ešte nič. Pán Boh sám vie, ako sa mu darí?! Dobre zaiste nie, bol by už tu býval. (Sadne na lavičku, vezme košík so zemiakmi a škriabe.) Oškriabem so pár zemiačkov na ráno a pôjdem mu v ústrety, lebo ma nepokoj umorí.

Dančo, predošlá.

DANČO (namrzený, hľadiac upreno do zeme, vystúpi s ľava, hodí sa na peň, širák stiahne až na oči a nemo sedí dlhší čas).

KATKA (sústrastne naň hľadí, zemiaky na lavičku odloží, prejde pár krokov bližšie k Dančovi a smutne sa pýta): Jano môj, ty si iste nič nevykonal?

DANČO (mrzuto): Oh, čo by som vykonal! Srdce bohatého úžerníka tvrdšie od kremeňa a chladnejšie od ľadu! Takmer na kolenách som ho prosil, aby nám ešte len rok pozhovel; že však pôjdem do sveta na zárobok a čo zarobím, že mu všetko dám na interess a zrážku kapitálu, ostatné že si volakde pripožičiam a tak ho vyplatím. Ale čoby si tej skale rozprávala a jemu, všetko jedno!

KATKA: Bože môj a Pane môj, má ten človek srdce, má ten svedomie? Vlani nás pripravil o Pivoňu, vzal deťom živobytie; lebo čože mi bolo variť, keď som mala mlieko, mala som čím zasmažiť, aj omastiť. Nuž a tento rok na čo že si zuby ostrí?

DANČO: Tento rok je sto ráz ukrutnejší. Keď vidí, že už nemáme ani kravy, ani kozy, ani prasaťa, ani ničoho, čo by mohol shabať, nuž čiahol na náš dom. Zažaloval obligátor a žiadal predaj domu.

KATKA (zalomí rukami): Matko Kristova! Nuž a my s tými deťmi kam sa podejeme?!

DANČO (smutne): Nad tým ho hlava nebolí.

KATKA: Pre večného Boha, veď by už len mohol mať trochu uznania s nami, keď dobre vie, že si bol vyše roka ťažko nemocný, že si sám nevládal si ani len tej trochu vody k ústam priložiť! Ležal si ani mŕtvy za toľké týždne, a ja pri dvoch drobných deťoch opatrujúc teba, čože som mohla vyrobiť?

DANČO: To všetko som mu pospomínal, ale on to ani neočúval, lakomec, úžerník zarytý.

KATKA: Čože si teda počneme, ako si pomôžeme?

DANČO: Čože si počneš? (Pokrčí ramenom.)

KATKA: Však nás len, pre Boha, z toho domu nevyženie?!

DANČO: Hm, nevyženie. To vieš, že Búcher, keď mu o zisk ide, neušetrí nikoho. Predaj domu je už na zajtrok ustálený a jestli mu do rána dve stovky nesložíme, predajú nás a my ostaneme bez — — prístrešia.

KATKA (zdeseno): Bez prístrešia?! Matičko sedmibolestná, už zajtra bez prístrešia! (Opre sa o dom a plače.) Ach, deti moje úbohé, čo bude s vami?

DANČO (chodí s ovislou hlavou ťažko zadumený hore-dolu. Razom zastane pred ženou a hovorí vážne): Neplač, Katka, pre Boha ťa prosím, neplač, bo ma ten tvoj nárek o rozum pripraví! Ešte je slabá nádej. Idem do Hroblíšť k rodine. To sú samí boháči, tí to, čím nám pomôcť môžu, ani nepoznajú.

KATKA: Márna tvoja cesta. Boháči sú to veľkí, to je pravda, ale ešte väčší skupáni. Kde sú peniaze, tam nenie srdca! — Tam ty nič nevykonáš.

DANČO: Už len sprobujem, ak dajú, dajú; nasilu im nevezmem. Už idem v mene Božom.

KATKA: Ale ešte dnes? Omrkneš nocou, dočkaj rána.

DANČO: Pravdaže dnes, ba hneď; zajtra by bolo už pozde. S Bohom! (Podáva jej ruku.)

KATKA: S Bohom, Janko! Boh ti pomáhaj, aby si šťastne pokonal a nešiel nadarmo. — Ale počkaj, zamknem si dom a odprevadím ťa kúsok. (Zájde za dom a hneď sa vráti): Deti spia, ani čo by ich do vody hodil.

DANČO: Šťastné deti! (Odíde s Katkou v ľavo.)

Johanka sama.

JOHANKA (vystúpi s prava, na pleci nesie motyku): „Všade dobre, doma najlepšie.“ Už čo sa len k tomu milému domu blížim, už sa voľnejšie, šťastnejšie cítim. A čo teprv tí ľudia, ktorí môžu večne doma bývať, čo nie sú na milosť cudzích upriamení, — musia tí len byť šťastní. Ale čo je tu tak ticho, ani po vymretí? (Ide ku dverám domu.) Na dverách visí zámok; kamsi odišli. (Kukne oknom.) Deti sú doma, spia; no to nešli ďaleko. Dočkám za chvíľku, snáď prídu. (Sadne si na lavičku, zbadá košík so zemiakmi.) Chvála Bohu, tu ma práca čaká. (Vezme košík pred seba a škriabe.) Práca je moja najlepšia kamarátka, bez nej mi otupno.

Predošlá, Zuzka, Veronka, dievčence.

ZUZKA, VERONKA, DIEVČENCE (spievajú za kulisňou, pri druhej sloke vystúpia s motykami na pleciach):

(Zostanú v úzadí a Johanku nezbadajú.)

ZUZKA (k dievčencom): Čit, ticho, nespievajme ju ďalej, lebo by si mohli Dančech mysleť, že to o Johanke spievame.

VERONKA: Veru máš pravdu, lebo aj jej zakázali lásku s Petríkom.

VŠETCI: Ozaj?

ZUZKA: Pravdaže zakázali, lebo sa báli, že ich Petrík len za nosom vodí. Kôň sedlo a vol jarmo žiada, každý sebe rovného hľadá.

VŠETCI: To je tak.

VERONKA: Ale tu to nebolo tak. Petrík, bárs je najbohatší mládenec v dedine, chcel naozaj pojať chudobnú Johanku za ženu, ale keď sa to jeho otec dozvedel, robil s ním lármu, aj ho vyhnal z domu, a on teraz slúži za Váhom v akomsi mlyne. Je tam vraj stárkom, ale za Johankou ešte kedy-tedy tak potajmo kukne.

VŠETCI: To je pravda.

ZUZKA: Dobre má, nech si vybere, čo sa mu ľúbi. Otec má peniaze a on má lásku. Johanka je veru poriadne dievča a že je chudobná, nuž darmo je, chudoba zato cti netratí.

VERONKA: Chudobu i Pán Boh miluje. Nuž a čo si ten skupáň starý myslí, že za tie peniaze i nebo kúpi, keď ich bez konca-kraja shŕňa a kopí na hromadu?

ZUZKA: Shŕňa, kopí, žgrlí a keď mu raz hodina zazvoní, všetko nechá tu, i tú krivdu, čo popáchal. — Mne je len tej Johanky ľúto.

VŠETCI: I mne, i mne.

VERONKA: Chodí ako bez duše, zamyslená, smutná, len aby to všetko zlý konec nevzalo.

JOHANKA (odloží košík a vstane): Už sa len o mňa toľko netrápte, kamarátky moje, veď sa o mňa Pán Boh postará.

(Všestranné prekvapenie.)

ZUZKA (ide k Johanke): A ty tu, Johanka?

VERONKA: Čože si z neba padla? Len pred chvíľkou si bola pri nás na poli a už si tu.

JOHANKA: Bežala som po predku, chcela som byť s rodičmi, ale niet ich doma.

ZUZKA: Poď teda s nami.

JOHANKA: Neidem, ešte musím našich za chvíľku dočkať; však som sa od gazdinej na dnes večer vypýtala.

VERONKA (hrozí prstom žartovne): No, no, mne sa všetko vidí, že ty kohosi iného vyčkávaš, Johanka moja.

VŠETCI: Ja veru.

JOHANKA: A koho?

ZUZKA: No, len sa maj na pozore, aby si nestala sa pani mačičkou, ako tá Dora Krchňákech.

JOHANKA: Akou mačičkou? Tomu ja nerozumiem.

ZUZKA: No, poviem ti to tak na krátko. Dora Krchňákech, ten potmehúdeľ, čo sa robí takou svätou pred celým svetom, ako by nevedela päť načítať, každý večer, keď stará Krchňáčka zaspala, vyšla von pred dom a sadla na lavičku, čakajúc, kým sa okolo nej pár mládencov neuvelebilo; a potom už bolo smiechu i žartov dosť. Ten, kto zamrzlú Doru za dňa videl, ten by ju teraz nebol poznal.

VŠETCI: Nuž a potom?

ZUZKA: Krchňáčka, vyburcovaná raz týmto lomozom, nemohla viac spať. Ráno sa pýtala Dory, čo to bolo.

VŠETCI: Nuž a tá?

ZUZKA: Vyhovárala sa, ako by o ničom nevedela a konečne povie, že to musel byť súsedovie kocúr, ktorému iste zaváňala slaninka na povale.

VŠETCI (sa smejú): Hi-hi-hi, ale zohla!

ZUZKA: Ja veru zohla, až to prašťalo; ale raz aj jej vyprašťalo. Stará Krchňáčka si na druhý deň postriehla a vidiac, čo sa robí, vzala ako múdra matka metlu a vyjdúc na preddomie, riekla: „Aha, toto je ten pán kocúr a ty si hádam pani mačička? No, musím vás ja rozohnať, aby ste mi slaninu nepomaškrtili.“ A medzitým plieskala metlou na pravo na ľavo, takže sa každému čosi ušlo, bárs utekali, kam ktorý stačil.

VŠETCI (sa smejú): Hi-hi-hi, ale im zasvietila!

ZUZKA: Od tých čias prezývajú tých mládencov, čo tam boli, pánmi kocúrmi a Doru paňou mačičkou. S Bohom! (Odíde.)

ZUZKA: Johanka, dobre sa maj! (Odíde.)

JOHANKA: S Bohom choďte!

VŠETCI: S Bohom! (Odídu.)

Johanka sama.

JOHANKA (hľadí za odchádzajúcimi): Samá veselosť, samý žart a smiech od rána do večera a mne je tak krušno, tak clivo, že by som sa hneď rozplakala. (Pozerá na dom rodičovský.) Tu som sa zrodila, tu som uzrela svetlo Božie; tu pod týmto krovom mňa nebohá mamička modlitbu Pána učila tu mi krásne pohádky rozprávala. A tento dom, do ktorého, bárs som na službe, vždy s takou detskou radosťou spiecham, už zajtra nám majú predať. (Hľadí hore.) Hoj, lastovienka pod krovom, ty tu ostaneš, tebe snáď zlí ľudia domček nevezmú ako nám. — Ach, keby to Petrík vedel, prišiel by a potešil by. (Sadne na lavičku, vezme pred seba košík, škriabe zemiaky a spieva.)

Petrík, predošlá.

PETRÍK (Vystúpi hneď na začiatku Johankinej piesne, zostane, kým spieva, v úzadí ticho stáť, počúva a keď Johanka dospieva, beží radostne k nej): Tu som ti, Johanka moja!

JOHANKA: Petrík! — Vitaj! — Kde si sa tu vzal?

PETRÍK: Nuž, lastovienka ma privábila; vyzradila mi tvoj žiaľ, tvoju starosť, i prišiel som ťa potešiť.

JOHANKA: Petrík môj, ty nevieš, aká pohroma sa zase na mojich milých rodičov a tak i na mňa valí. — Zajtra máme už zostať bez prístrešia. (Utiera si oči.)

PETRÍK: Všetko viem. Starosť vašu nesiem práve tak ťažko, ako by mojou bola a preto som pribehol, aby som vám pomohol.

JOHANKA: Ty dobrá duša, a ako nám chceš pomôcť?

PETRÍK: Urobím, čo sa dá urobiť. Nie je toho dňa, aby mi otec neodkázal, žeby som sa domov vrátil, lebo že mu vo mlyne škoda na škodu letí.

JOHANKA (radostne): Nuž a ty sa vrátiš?!

PETRÍK: Ja idem k nemu a poviem mu, že jestli vám pomôže s tými dvoma stovkami, že sa hneď domov vrátim a budem za láskavosť túto vo všetkom svojou usilovnosťou a bedlivosťou náhradu mu dávať.

JOHANKA (lapí ho za ruky): Petrík, Boh ti odplať dobrotu tvoju! (Smutno.) Ale netrúfam, žeby otec tvoj povolil.

PETRÍK: Všetko vidíš pod mrakom; prečože by nepovolil? Je to práve najlepšia príležitosť, že chceli mňa mať doma — povoliť musí.

JOHANKA: Medzi tvojím bohatým otcom a našou chudobou je hlboké more, ktoré sa preplávať nedá.

PETRÍK: A predsa naša vzájomná úprimná láska, Johanka moja, je loď bezpečná, ktorá nás týmto morom prevezie do prístavu šťastia.

JOHANKA (žmolí roh zásterky — smutno): Nemyslím.

PETRÍK: Nieže tak, nebuď bez všetkej nádeje; to nie je kresťanské smýšľanie, Johanka moja. Boh (sníme klobúk) je láska najdokonalejšia; On milostive požehná láske našej, len ju obetujme najsvätejšej vôli Jeho a uvidíš, že bude dobre.

JOHANKA: Bude, ako Boh dá.

PETRÍK: No, tak sa mi ľúbiš, Johanka moja; zanechaj všetko na Pána Boha; netráp sa, buď veselá, bo veď, čo sa vlečie, neutečie. Dobre sa maj, duša moja drahá, (podáva jej ruku) ja pospiecham, aby som otca ešte hore našiel.

JOHANKA: S Bohom, Petrík!

PETRÍK: Dobrú noc a sladké sníčky! (Odíde v pravo.)

Johanka sama.

JOHANKA (hľadí za Petríkom): Pán Boh daj aj tebe! Naše porekadlo hovorí, že aký otec, taký syn, ale tuto sa to nedokázalo. Petrík sa v ničom na svojho otca neponáša, ani podobou, ani srdcom, ani dušou, ani svedomím, — ba práve naopak, tu syn je vo všetkom protivou otca.

Katka, predošlá.

KATKA (ide s ľava): A ty tu, Johanka?

JOHANKA (beží Katke v ústrety): Tu, mamička, prišla som vás tešiť, ale horká potecha, keď mne samej je do plaču. (Utiera si oči.)

KATKA: Neplač, Johanka, to nám nič neprospeje.

JOHANKA: Nuž, čo urobíte?

KATKA: Nuž, čo urobíme, dievka moja? Otec išiel do Hroblíšť k rodine pomoc hľadať, ale či najde, pochybujem.

JOHANKA: Možno, dá Pán Boh, že nám pomôžu, však sú to samí bohatí ľudia.

KATKA: Bohatstva dosť, len citu málo a ešte sa aj hnevajú, nuž tí veru nepomôžu.

JOHANKA: A prečo by sa hnevali, veď sme im nič zlého neurobili?

KATKA: Neurobili a urobili, ako sa vezme. Celá moja rodina sa na mňa hnevá, že som sa vydala za tvojho otca, chudobného domkára, kdežto oni ma chceli vydať za bohatého mlynára Klepáča. A preto mi ani veselia nespravili, ani mi ničoho do truhly nedali, bárs mi vždy Boh vie čo sľubovali.

JOHANKA: Ach, mamička, dobre vám chceli. U Klepáčov by ste neboli mali toľké trápenie a starosti, ako ich tu u nás máte.

KATKA: Kto sa dá na vojnu, musí bojovať. Mne bola milšia česť tvojho otca, nežli Klepáčove bohatstvo. Už vtedy povrávalo sa všeličo, ale nič dobrého o Klepáčovi, o jeho úžere, o jeho skúposti, o jeho zlostnej divokosti, ktorej vraj i nebožka padla za obeť. O tvojom otcovi nebolo nič zlého očuť; bol chudobný, ale statočný, svedomitý, pobožný, a to mi dostačilo. I teba mi bolo ľúto; mala si práve osem rokov, čo ti nebohá mať — Boh jej daj slávu večnú! — zomrela.

JOHANKA: Boh vám to odplatí, lebo sám Ježiš Kristus hovorí: „Čokoľvek dobrého urobíte jednému z týchto mojich najmenších, mne urobíte.“ A vy ste mne, úbohej sirote, toho dobrého bez miery urobili.

KATKA: A predsa sa hovorí: „Macocha, čertova rasocha.“

JOHANKA: Ale nie o takých macochách, ako ste vy; ale o tých, čo nemajú Boha, viery, svedomia, a neznajúc lásky kresťanskej, trápia, mučia úbohé sirôtky. Vy ste ale tak dobrá, tak láskavá ku mne, že mi nikdy na um nezišlo, že ste macocha, ba tak vás rada, ako svoju vlastnú mamičku. (Obejme ju.)

KATKA: A predsa ti snáď kedysi, ak nám ten dom predajú, napadne, alebo ti to zlí ľudia nahovoria, že tomu macocha na vine.

JOHANKA: To nikdy — jakživ, mamička moja, bo veď viem, koľké nehody, nešťastia vás zastihly, ktoré ste nezapríčinili. A viem aj to, že pracujete dňom-nocou, aby ste domček ten udržať mohli, a preto, jestli ho utratíme, stane sa to vôľou Božou, ktorej sa treba podrobiť.

KATKA: Ach, veru, len vôľou Božou! (Utiera si oči.)

JOHANKA: Neplačte, mamička, ešte nie je všetka nádej zbitá. Jestli otcovi v Hroblišťoch nespomôžu, pomôže nám Petrík.

KATKA (zadiveno): Petrík?

JOHANKA: Počul o našom nešťastí a pribehol, aby nám pomocou prispel.

KATKA: Ach, akože by ten mohol pomôcť?

JOHANKA: Veľmi ľahko. Otec ho volá silou-mocou domov, lebo že sa bez neho obísť nemôže. On že sa len pod tou podmienkou domov navráti, jestli nám jeho otec tými dvoma stovkami vypomôže.

KATKA: Je to dobre namierené, ale starý Klepáč nemá srdca k nikomu, tým menej ku mne a k tvojmu otcovi. Nahneval sa, že som zaň nešla; ani sa viac neoženil, a vŕši sa, kde len môže, na nás; to je slabá nádej na výpomoc!

(Za kulisňou hlásnik trúbi desať.)

JOHANKA (sa sobere): Už hlási, už musím ísť. Ako ten čas utiekol. S Bohom, mamička, a Boh vás poteš! (Odchádza v pravo.)

KATKA: Pán Boh uslyš! S Bohom! Idem i ja tie úbohé deti kuknúť. (Odíde do izby.)

Mataj sám; neskôr Paľko, Vendel, Jakub.

MATAJ (má v jednej ruke halapardňu, v druhej ruke trúbu — spievajúc vystúpi s ľava):

(Trúbi.)

Už som to ledva dotiahnul, na starosť sa človeku už aj tie mechy sodierajú. A keby nebolo trochu tej kalafúny naporudzi, nuž by to človek ani nevydúchal. (Hľadí na fľašu, žmurká a oblizuje sa.) He-he-he, potecha v zármutku a radosť v žalúdku (chľupne si). Áh, — to je chuť, ani čo by med s chrenom lízal a cukor s kmínom hltal! (Upije si.) Áh to je dobrota! A hreje to ani kachlience; však čo by bol človek na polo mŕtvy, musel by okriať, keby si tejto medicíny chľupnul. Do tretice všeho dobrého (dvihne fľašu, mľaskne si a priloží k ústam).

(Jeden z mládencov za kulisňou zavýskne.)

MATAJ (sa zľakne, fľašu skryje, obzre sa): Čit, kto sa to šalie, he? A statočných ľudí turbuje, he? Nezvedená chasa! (Priloží fľašu k ústam.)

MLÁDENEC (zavýskne).

MATAJ (sebou zvrtne, fľašu schová): Čiže nedá pokoja, he? Sprepadená háveď!

MLÁDENCI (spievajú za kulisňou):

(Pri refraine vystúpia, držiac sa vždy traja a traja okolo krku.)

MATAJ (kým spievajú za kulisňou, prikryje si hlavu kabaňou a pije, keď vystúpia, skryje fľašu pod rameno a robí sa veľmi vážnym; zastanúc cestu, skričí): Holt — per — dá! — Čo to za lárma po desiatej v noci, he? Kade sa túlate, he? Aký to poriadok, he?! A či vás oznámiť, he? (Pri každej otázke o malý krok postúpi v pred a buchne halapardňou.)

PAĽKO (mierne): My, strýčko, ako statoční ľudia, poberáme sa domov spať.

VENDEL: A netárame sa celú noc po dedine, ako vy.

JAKUB: — — A nejdeme z krčmy, ako vy.

MATAJ: Čit, ruik! Nezbedná holomčina. Povinnosť je povinnosť!

PAĽKO: Do krčmy chodiť, he?

VENDEL: Na varte popíjať, he?

JAKUB: A potom miesto jednej po polnoci osem trúbiť, he?

MATAJ (nahnevano): Čit, ruik, basa z mäsa a žaby s chrenom! Či takí ledajakí popináci budú mňa, vyslúženého kaprála, kommandovať? Zajtra vás udám pánu rychtárovi; trestu neujdete, a jak vás ešte raz po desiatej (zahrozí im rukou, pod pazuchou ktorej má fľašu, táto vypadne a rozbije sa).

VŠETCI (sa smejú): Ha-ha-ha!

MATAJ (lapí sa za hlavu, hľadí zamračeno raz na rozbitú fľašu, raz na jedného, raz na druhého atď).

PAĽKO: Čo ste to tam mali, strýčko, he?

MATAJ (žiaľne): Ocot, syn môj, na ráno do kapustnice. No však mi moja stará nakladie večeru! — Pán Boh s nami a zlé preč!

VENDEL (sa smeje): Ha-ha, že vraj ocot, a keď to tou čertovicou smrdí, he?

JAKUB: To bol ocot od Icika zo šenktíša. Netajte, strýčko, bola to vaša posila, to miešané, od ktorého junce skáču.

MATAJ (mierne): Ale, chlapci — počujteže, nehovorte nič v dedine o tom, však sme my dobrí kamaráti, a raz mne, druhý raz tebe.

PAĽKO: Ale čoby sme hovorili, strýčko, ešteže čo! Jednému sa zomele, druhému premele.

VENDEL: My vás nevyzradíme. A žeby ste taký žiaľ nemali, tu máte, kúpte si znova tej almázie. (Siahne do vrecka a dá mu peniaz.)

JAKUB (to samé): No, tu máte a druhý raz sa nám tou halapardňou tak nevyhrážajte, keď máte pod pazuchou škriatka vo fľaši.

MATAJ: Pán Boh zaplať a vynahraď na to miesto vyše.

MLÁDENCI: Pán Boh uslyš a dobre sa majte! (Odídu spievajúc na ľavo.)

Mataj sám.

MATAJ (hľadí za odchádzajúcimi, kukne na peniaze, dúcha na ne radostne): Na celý liter, ešte mi aj vydá. Budúže to hody! Ja neviem čo je to, že ja to mám radšej ako makové slíže. (Ide na ľavo preč.)

Katka sama.

KATKA (vyjde z domu): Úbohé deti spia tak blažene, ticho. Netušia, nebožiatka, že je to už hádam ich posledný sen pod krovom rodičovského domu. Mne sen nechce na oči sadnúť, taká som akási rozčúlená, že nemám nikde miesta. (Sadne na lavičku.) Inokedy, keď nespím, pomodlím sa a tak mi čas milo prejde, ale dnes mi je myseľ natoľko pobúrená, skľúčená tiažou trapných myšlienok a krutých starostí, ze nemožno ju povzniesť k Bohu. Ustavične myslím na Jána, či mu len pomôžu? Ach, čoby pomohli, tí nemajú ľútosti s chudobným človekom, vysmejú ho, že prišiel po pýtaní a tešiť sa budú z nášho nešťastia. (Zamyslí sa.)

Klepáč, predošlá.

KLEPÁČ (vystúpi s pravej strany, ide po prstoch do popredia, pološeptmo): Je sama.

KATKA (vstane): Kto je to?

KLEPÁČ: He-he-he, neľakaj sa ma, neľakaj, ty bojazlivá holubica, ja som to, ja, tvoj starý známy.

KATKA: Ach, strýčko Klepáčech, čože vás tak v pozdný čas k nám dobrého nesie?

KLEPÁČ: Idem k tebe na zálety — Jána som videl cestou uháňať.

KATKA: Išiel do Hroblíšť k rodine.

KLEPÁČ: Rád som, že môžem byť s tebou o samote — he-he-he! (Obejme Katku.)

KATKA: Pre Boha, strýčko, čo sa vám robí?

KLEPÁČ: Nekrič, Katka, nekrič, zobudíš si deti.

KATKA (bráni sa): Teda ma pustite!

KLEPÁČ: Nepustím, dievka moja, rád som že ťa mám, he-he-he! A nevolaj ma strýčkom, ale Maťom, však vieš, že sme mali byť svoji, svoji, svoji na veky. Keby sa zlý svet nebol medzi nás vodrel.

KATKA: Ach, tam už po tom. (Vymkne sa mu z rúk.)

KLEPÁČ: Áno, zlí ľudia roztrhli nás a urobili nás oboch nešťastnými: ja nemám ženy a ty trpíš biedu, hroznú biedu.

KATKA: No, nech je, ako je. Poručena Bohu! Ja nebanujem, že som išla za Jána, veď z biedy Pán Boh pomôže, len aby sme zdraví boli. Vy ale pokoj dajte (ostro), lebo veru obanujete.

KLEPÁČ: Nieže tak prudko, Katuška, nie. Však to vieš, že dobrý priateľ lepší nežli peniaze. Ja som sa bol dozvedel, čo ťa zajtra čaká, že zlý Búcher chce ťa i s deťmi vyhnať z domu. Ľúto mi ťa a preto ti nesiem pomoc. (Vytiahne budilár a dáva ho Katke.) Tu máš, dve stovky sú v ňom, vyplať si dlh a budeš zase paňou svojho domu. Schovaj si peniaze!

KATKA (s radosťou bere peniaze): Pán Boh vám zaplať za milosrdný skutok vašej lásky kresťanskej, ktorým sa ujímate nás v biede postavených. Hneď zajtra, čo svitne, vyplatíme Búchera a písmo, čo je u neho, dáme prepísať na vás. (Schová peniaze.)

KLEPÁČ: Prepíšete, neprepíšete, urobte ako chcete. Peniaze dávam tebe a ty mi budeš dlžnicou. Pýtať ich nazpät jakživ od teba nebudem. Katka moja, len interess mi od nich budeš platiť, ale interess snadný, ten si odnesiem zavše ústami s tvojich pekných líčok. (Chce znovu objať Katku.)

KATKA (ustúpi, obráti sa chrbtom ku obecenstvu): Čo robiť? Som na krížnych cestách, ktorou sa pohnúť? Na jednej svieti ctnosť a pri nej bieda, bezprístrešie; na druhej sa smeje pomoc, rýchla, istá pomoc, plná radostí, v ktorých zradne čihá učupený had hriechu.

KLEPÁČ (lichotive): No, Katrenka, čo rozmýšľaš? Bojíš sa muža? I tu je spôsob. Toľkí idú do Ameriky svoje šťastie hľadať; vidíš, Jano je silný, zdravý chlap, ten by mohol veľa zarobiť. — Pošli ho za more a nám obom bude dobre.

KATKA (trhne sebou): Nie, nie, to ťažký, hriech, zradiť muža a deti! (Hodí peniaze Klepáčovi — odhodlane.) Tu si máte, pán mlynár, vaše peniaze, milšia mi bieda v ctnosti, nežli pohodlie v zrade.

KLEPÁČ: Katuška, Katka, ale počuj…

KATKA: Nie nechcem viac počuť a choďte, odkiaľ ste prišli. Takúto pomoc ja nechcem od nikoho a od vás už najmenej.

KLEPÁČ (chce objať Katku): Ale, Katka, rozmysli si dobre, čo robíš.

KATKA: Ja som si dobre rozmyslela. Ja som nie kadejaká pobehlica, ale som statočná kresťanská žana; so mnou majte pokoj a (dupne nohou) berte sa v peklo, bo ak vás tu Jano zastíhne, beda vašej koži! (Opre sa vzdorovito o roh domu.)

KLEPÁČ: He-he-he, ako sa vieš durdiť. A čím sa viac na mňa hneváš, tým si mi zaľúbenejšou, he-he-he! (Smeje sa; žmolí si ruky a drobným krokom šúcha sa ku Katke.)

KATKA (odskočí na druhý bok javišťa, hrozí mu rukou): Ešte raz sa ma dotknite a kameň poletí do vašej ryšavej parenice; metlou sprevadím vás odtiaľto, jestli sa sám neodkľudíte, aby ste vedeli, že kresťanská žena vie si obhájiť česť pred takým podliakom (Panovite.) Tam je chodník! — Marš! (Sotí ho v úzadie.)

KLEPÁČ: Katka, počuj. (Chytá jej ruky.)

KATKA: Ber sa v peklo, podliak naničhodný, pokušiteľ, diabol! (Sotí ho takou silou, že potkne sa a padne na zem, Katka odíde.)

Mataj, predošlý.

MATAJ (vybehne s ľava): Pane Jáne, to je nátcha! Jej sa kýchne a on na zem sletí. No, to už nie je obyčajná nátcha, to je nátčisko, tá jakási fanfulica. (Ku Klepáčovi.) Gazdíčko, hej, vstávajte, však ste hádam nie omráčený?

KLEPÁČ (dvíha sa so zeme): Joj-jój! Juro, pomáhaj!

MATAJ (pomáha Klepáčovi): No hore, gazdíčko, hore, pekne na nohy. (Stranou k obecenstvu.) Iste vošlo z ruky do hlavy a z hlavy do nôh.

KLEPÁČ (vstane; hrozí päsťou oproti Dančovmu domu): No počkaj! — To obanuješ!

MATAJ (obzerá ho za chrbtom s prava i s ľava, ukazuje posunkom pitia na Klepáča — k obecenstvu). Čudná vec, však som ho u Icika nevidel.

KLEPÁČ (krívajúc ide k oknu Dančovho domu, zabúcha naň): Počkaj, obanuješ, pomsty neujdeš! Juro, pomôž mi domov.

MATAJ (vedie Klepáča): Tak, tak, veď sa to ono neraz aj mne prihodí. (Stranou.) Ani Icik vždy rovnaké nemerá; raz je neškodné a druhý raz nohy podtína! (Odídu na pravo.)

Katka sama.

KATKA (ukradomky hľadí zpoza uhla domu): Už sa prepadol ten pokušiteľ naničhodný? Ach, Bože, (prejde do popredia) či táto bezsenná, trapná noc má byť snáď posledne zažitou nocou pod krovom týmto? — Čo sme sa namorili, natrápili, kým sme si túto chalupu, túto maštáľku a chlievček z rúk práce usporili a zajtra nás ztadiaľto vyženú, z vlastného domu. Kam?! Pod holé nebo, do šíreho sveta. Ach, bohdaj by radšej nesvitalo, má-li svitnúť na naše nešťastie!

(Javište sa ožiari, za kulisňami očuť krik: „Horí! horí!“ Zvonia a trúbia na poplach.)

KATKA (zľakano): Matka Kristova, stoj pri nás a ochraňuj nás! (Beží do izby.)

Hasičia, mládenci, dievčevnce, ľud, Katka, Dora.

VŠETCI (bežia s nárekom s ľavej na pravú stranu).

KATKA (vybehne z domu, nesie kropeničku a so svätenou vodou kropí dom): Zachráň nás od tohoto nešťastia Boh Otec, Boh Syn a Duch svätý!

DORA (beží nazpät s prava na ľavo): Jój, ratujte nás, beda, prebeda, pomáhajte!

KATKA: Ktože horí!

DORA: Búcher. — Žid Búcher už je celý v plameni!

KATKA: Čo hľadal, to našiel. Inému by to bolo z nôh a jemu bude na nohy. Len aby sa to ďalej nedostalo.

DORA: Veď to, a ja mám letninu pre kozu na zimu na povale.

KATKA: Veď je, Bohu vďaka, ticho, ani lístok sa nepohne, snáď sa to udusí.

Dievčence, predošlé.

DIEVČENCE: Nebojte sa, tetky, neide to ďalej.

DORA, KATKA: Chvála Bohu!

KATKA: Ba počujte, divné sú cesty Božie. Hľa, ako sa pravda ukáže. Úžerný Búcher chcel nás pripraviť o prístrešie, a hľa, prv, nežli previedol svoj čierny úmysel, ukázal mu Pán Boh, ako je to, bývať na ulici, pod holým nebom.

DORA: Kto druhému jamu kope, sám do nej padá. Poďte ta ešte pozreť. (Odídu v pravo.)

KATKA: Ja nejdem od detí.

Žandári, predošlá.

KATKA: Tak mi je akosi clivo, len aby ten Jano čím skôr prišiel. Chudák, naľaká sa.

ŽANDÁR I. (ku Katke prísno): Tu býva ten Dančo?

KATKA: Tu, ale nenie ho doma.

ŽANDÁR II.: A kde je?

KATKA: V Hroblišťoch u rodiny.

ŽANDÁR I.: Kedy odišiel z domu?

KATKA: Hneď z večera.

ŽANDÁR II.: Kedy príde nazad?

KATKA: To neviem. Už by tu aj mohol byť.

ŽANDÁR I., ŽANDÁR II.: Dobre. (Odídu v pravo.)

Katka sama.

KATKA (hľadí za nimi): Čože chcú s ním? Prečo ho hľadajú? Prišli snáď už ten dom predávať? A či chcú nás z neho vyviesť? Už či to alebo to, ale dobrého to nič nebude. Bože môj, Bože môj, kde sa len toľko baví? Už tu mohol dávno byť. Akýsi tajný strach, akási zlá predtucha ma morí, že sotva na nohách stojím. (Sadne si na lavičku.) Je toto strašná noc!

Dora, predošlá.

DORA (Pribehne zľakaná s prava): Katka, Katuša, kde si? (Zbadá Katku.) Čo neideš, (ukazuje v pravo), veď ti muža žandári do želiez putnajú a chcú ho do mesta odvliecť do kriminálu!

KATKA (skočí s lavice zdesená): Koho?

DORA: Nuž Jána, tvojho muža, lebo že on vraj — nemaj mi za zlé — podpálil toho Búchera, že keď mu nechcel dlžobu čakať a chcel vám zajtra dom predať.

KATKA: Ktože, môj Jano, že ho podpálil?

DORA: Áno, lebo že však ho vraj mlynár Klepáč i s mojím mužom videli.

KATKA (zúfale): Kriste nazaretský! (Lapí sa za hlavu a chce bežať v pravo.)

Dančo, žandári, mládenci, dievčence, ľud i niektorí hasičia.

(Danča vedú žandári sputnaného, ľud sa hrne za nimi a volá): Paľač! Hanba!

KATKA (zazrúc Danču, bôľne zvolá): Jano môj! (Sklesne na Danču.)

(Opona spadne.)