ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katka, Janík, Anička.

KATKA (kľačí pod krížom, pri nej Janík a Anička; modlia sa, majúc ruky sopjaté a oči na kríž obrátené. Katka modlí sa hlasne): „Pane, v prchlivosti Svojej netrestaj ma, ani v hneve Svojom nekáraj ma, lebo strely Tvoje uviazli vo mne a obťažil si ruku Svoju nado mnou. Srdce moje je skormútené, opustila ma sila moja. Nepriatelia moji živí sú a sosilili sa nado mnou. Neopúšťaj ma tedy, Pane, Bože môj, neodchádzaj odo mňa. Pospeš k spomoženiu môjmu, Pane, Bože spasenia môjho!“ (Obejme kríž a hlavu naň opre.)

JANÍK (modlí sa):

ANIČKA (modlí sa):

KATKA (precitne a sadne na zem): Tak, tak, dietočky moje, modlite sa často za vášho nešťastného otca. Skrúšená modlitba preráža nebesia a spoločná modlitba býva najskôr vyslyšaná.

JANÍK: Mamička, a či zas tu budeme cez noc? (Sadne k matke.)

KATKA: Tu, dieťa moje, tu, — kam by sme išli? Rodina pred nami dvere zatvára a cudzím na ťarchu nemôžeme byť. Tu nám je najlepšie, tu, pod svätým krížom, sme najbezpečnejšie ukrytí pred zlobou sveta.

ANIČKA: A Ježiško nás nevyženie? (Díva sa hore na kríž a sadne s druhej strany k matke.)

KATKA (pohladí ju): Nie, neboj sa, anjel môj. Ježiško nás milerád prijme k sebe, lebo aj On bol nespravedlive prenasledovaný trýznený a mučený, ani On nemal miestečka, kde by bol svätú hlavu svoju k odpočinku položil; aj On bol bez prístrešia, ako aj my.

ANIČKA: A či aj jeho vyhnal Búcher z domu?

KATKA: Nie, dievka moja.

JANÍK (poučuje Aničku): No nevieš, že Ježiška Židia prenasledovali i ukrižovali, ale Búcher nie.

KATKA: Toho ešte vtedy na svete nebolo. Ježiško veľmi mnoho trpel a preto má rád utrápených, nešťastných ľudí. On láskave hovoril: „Poďte ku mne všetci, ktorí trpíte a krížom obťažení ste, a ja poteším.“

JANÍK: Ja mám Ježiška veľmi rád a budem sa k nemu vždy modlievať.

ANIČKA: I ja ho mám rada. Ale aj tatu mám rada, lebo mi nosieva koláč.

KATKA: Ty tomu nerozumieš, anjel môj malý. I ten koláč, čo ti tata nosieval, bol od Ježiška, bol dar Boží. Všetko, čo je, je od Boha, a preto máme predovšetkým Pána Boha a všetko iné len pre Boha milovať.

JANÍK: Pravda, mamička, Pán Boh nám môže i tatu prinavrátiť?

KATKA: Pravdaže môže. Len On jediný môže dokázať, že je otec nevinný, On ho môže vysvobodiť zo žalára, a preto sa musíme k Nemu modliť s láskou a s dôverou. On jediný nás môže zastať pred zlosťou sveta, len On sám. (Plače.)

Johanka, predošlí.

JOHANKA (vystúpi s prava, v ruke má košík, prikrytý ručníkom): Mamka moja drahá, zase len plačete?!

KATKA: Vitaj, Johanka! (Utre si oči a ide Johanke v ústrety.) Plačem, dievka moja, a to je moje šťastie, že môžem plakať, ináč by som sa bôľom pominula.

JOHANKA: Ale toľkými slzami sa umoríte a my ztratíme otca i matku.

KATKA: Never, Johanka, slzy sú dar Boží, úľava ubolenej duši. Ako po daždi povetrie sa očistí, tak duša po slzách sa tíši a jasní.

JOHANKA: Áno, ale mamička, všetko, čoho je mnoho, škodí. Vy sa nesmiete tomu zármutku tak podávať, veď ešte nenie všetko ztratené, ešte Boh spravedlivý žije. On odhalí pravdu svetu a odhalí falošných Judášov.

KATKA: On je jediná nádej naša.

JANÍK, ANIČKA (počas reči pokukovali na košík, čo Johanka doniesla a šepkali medzi sebou): Čo si nám doniesla?

JOHANKA: Dušičky moje, skoro by som bola na to zabudla, čo nesiem. (Odkryje košík.) Tu vám moja gazdiná pár kúskov koláčov posiela zo včerajších obžiniek. (Podáva Janíkovi a Aničke koláč.)

JANÍK, ANIČKA (vezmú koláč): Pán Boh zaplať! (Skackajú a jedia.)

JOHANKA: Vy tu máte, mamička, tiež voľačo. (Podáva jej košík.)

KATKA: Nech jej Boh zaplatí a vynahradí, tá len voždy na nás pamätá. (Vezme košík a postaví ho ku krížu.)

JOHANKA: Ona je veľmi dobrá osoba a chudobe by to srdce rozdelila. I vám odkazuje, že aby ste prišli k nám bývať; že čo sa s tými deťmi pod holým nebom ponevierate. U nás vraj pre dobrých miesta dosť a vonku sú už zimné noci.

KATKA: Poďakuj jej, Johanka moja za mňa, a povedz, že nám nenie vonku zima.

JOHANKA: Nuž a prečo nechcete prijať dobrodenie, ktoré vám z lásky núka?

KATKA: Preto, že vyhýbam ľuďom. Najradšej som sama. Hrozné mi to bolo počúvať, čo za mnou, ukazujúc na mňa, prstom, ľudia pokrikovali: „To je ona, žena paľačova!“ a iné nadávky, mierené na vášho otca, vyhnaly ma do samoty.

JOHANKA: Svet je zlý, to je pravda, nuž ale tu nemôžete predsa bývať; veď prídu čo skoro mrazy, noci sú už teraz dosť studené.

KATKA: Však si kladieme oheň a ohrejeme sa. Dnes je celý deň taká horúčosť, že snáď búrka príde. Deti, poďte, ideme si dreva nasbierať. Ideš, Johanka, s nami?

JOHANKA: Idem, však som si už doma všetko porobila, pomôžem vám. (Odídu v ľavo.)

Paľko, Vendel, Jakub, mládenci.

(Majúc sekery na pleciach vystúpia s prava a preč krížom snímu širáky.)

PAĽKO: Kto chce, nech rúbe, ja už veru nebudem. Haluzia je už na tri hrádze narúbaného a kôlov toľko, že čoby tá obecná štepnica raz toľká bola, ako je, ešte by ostalo niekoľko kusov.

VENDEL: Ba neviem, načo nás tam toľkých posielali. Traja dobrí chlapi boli by to spravili. Takto sa len deň nemilo Bohu kynoží, neurobíš ani tam, ani doma.

JAKUB: Ale u nás hovoril Mataj, že len my traja: Paľko, Vendel a ja, pôjdeme do hory ohradzu chystať, ostatní že pôjdu cestu do hôr poprávať, aby sa mohol list voziť, kým sú ešte aké-také časy.

VENDEL: To samé povedal aj u nás, ale iste sa potom u Icika v krčme zastavil a tam si rozum pomiatol a rozkazy pomýlil.

VŠETCI: Zaiste bude tak.

PAĽKO: Je to trápenie s takým korheľom!

JAKUB: Taký obecný sluha, ktorému je fľaša mamkou, k veľkej cti obci neslúži.

VENDEL: Ale nedivte sa mu, že sa tu i tu potúži, veď on má toho behania viac, než treba. Je sobotným,^[1] je hlásnikom, je zvonárom, a ešte aj hrobárom.

PAĽKO: Štvoraké remeslo, pätoraká bieda, lebo ani jedno pre tú sprepadenú korhelicu náležite nezastane. Korheľ je nielen sám sebe a svojej rodine, ale aj celej obci nešťastím.

JAKUB: No, prosím ťa, a koľkože ich je takých v našej obci, ktorí vylejú? Pri vrane vrana sedá.

VŠETCI: To je pravda.

PAĽKO: To je to naše nešťastie, ktoré nás rúti do priepasti. Predtým bývala naša obec najbohatšou dedinou na okolí a bola len jedna krčma, i tá bývala prázdna, bárs ju mal kresťan v rukách, kostol ale býval plný. Teraz sú tri krčmy, a trebárs ani v jednej nenie kresťan krčmárom, bývajú ako vo sviatok, tak aj v piatok plné a chrám Boží zostáva vždy viac a viac prázdny.

VENDEL: Však je to veru hanba nám celej obci.

VŠETCI: Veru hanba.

JAKUB: Malo by sa čosi proti tomu robiť.

PAĽKO: A čo spravíš? Tých starých už nezavrátiš, ale my mladší mali by sme sa proti tomu neriadu, proti tej pliage opásať.

VŠETCI: Ale ako?

Martin, predošlí.

MARTIN (oblekom líši sa od ostatných, vystúpi s ľava): Pochválen! Šuhajci, čo sa vadíte?

VŠETCI: Na veky! Vitaj medzi nami!

PAĽKO: No už prišla múdra hlava, ktorá nám poradí.

MARTIN: A v čom vám radiť?

VENDEL: Práve sme sa rozprávali o tej nešťastnej korhelici, ako sa v našej obci šíri, a radili sme sa, ako by sa dalo tomu odpomôcť.

JAKUB: A v najlepšom si prišiel ty, Martin, ty si z nás najstarší a svetom najzkúsenejší, ty nám poraď.

VŠETCI: Veru áno.

MARTIN: Vďačne, veľmi vďačne vám poradím, ale zase len to samé, čo som vám už viac ráz bol narádzal, a to je čítanie dobrých, mravopoučných kníh a novín.

VŠETCI: To je nič.

VENDEL: To sme tam, kde sme boli.

PAĽKO: To je tá tvoja stará „reguľa“, ktorá sa však tak ľahko previesť nedá.

JAKUB: Ale nám ty dačo múdrejšieho poraď.

MARTIN: Ja nič múdrejšieho neviem. Čo je slepému palica, to je neučenému kniha a časopis. Čítaním nadobúda si človek potrebnej vzdelanosti a vzdelanosťou sebavedomia, ktorým vycíti, že je tvor na obraz Boží stvorený, po Bohu najdokonalejšia bytosť, rozumom a svobodnou vôľou obdarená; aby rozumom rozoznal dobré od zlého a svobodnou vôľou mohol svobodne dobre chceť a zlého sa chrániť.

JAKUB: Ty to rectuješ, ani čo by si z knihy čítal. Počuj, ty si mal byť rechtorom.

MARTIN: Prosím, ja nerectujem z knihy, ale zo svojej vlastnej zkúsenosti. Musím, bohužiaľ, vyznať, že akokoľvek som po cudzozemsku chodil, nikde som tak veľkú zaostalosť, spustlosť nevidel, ako u nás.

VENDEL: No, ľaľa, cudzie chváli, svoje haní; veru pekný vták, ktorý do svojho vlastného hniezda —

MARTIN (vpadne mu do reči): Nerozumiete ma, kamaráti, veď hovorím „bohužiaľ“, že je tak. A viete, čo je tomu vina? To, že sa všade inde viac číta, než u nás. Čítanie je potrebou života. Ako kus vezdajšieho chleba živí telo, tak živí dobrá kniha a časopis ducha a naplňuje ho zdravou silou, uspokojuje a blaží.

PAĽKO: To môžeš mať pravdu.

MARTIN: Nielen že môžem mať, ale aj mám pravdu, zkúsenú sám na sebe. Príduc na vandrovke svojej medzi iný svet, cítil som sa byť ztrateným medzi ľuďmi vzdelanejšími. Ach, a tak nešťastný som bol, že nemôžem byť im podobným.

VŠETCI: Nuž a potom?

MARTIN: Potom som začal ich napodobňovať. Čo oni robili, robil som aj ja. V nedeľu a po večeroch v svobodnom čase oni čítali; nuž aby ma ešte nevysmiali, že ani čítať neviem, nuž čítaval som zarovno s nimi.

JAKUB: Ale len tak kuľhavo, pravda?

VENDEL: Ako krivý medzi rovnými.

PAĽKO: Nerovný záprah krivo ide.

VŠETCI (sa smejú).

MARTIN: Netajím. Zpočiatku mi to veru ťažko a nechutno išlo a radšej by som bol prisadnul k tým, čo pri fľaške karty premietali. Tak ma k nim ťahalo, ale zdržovala ma tá okolnosť, že tými tí lepší opovrhovali, ich bezbožníkmi, ľahkokomyseľníkmi a „lumpmi“ prezývali, a — potom — poviem pravdu, nemal som do karát potrebných peňazí.

PAVEL (smeje sa): To je chyba, „keď nemáš penez, pred muziku nelez“.

VŠETCI (smejú sa): Veru je tak.

MARTIN (pokračuje): Preto som sa držal tých, čo čítali, tak dlho, až som na čítanie natoľko privykol, že sa mi stalo milou zábavkou a konečne potrebou. Dnes už bez čítania byť nemôžem. Moje novinky, moje knižky sú mi najmilšími spoločníkmi v svobodnom čase.

JAKUB: No len si merkuj, aby o tebe neplatilo to staré porekadlo: „Bol jeden mních, mal mnoho kníh a nevedel nič z nich.“

MARTIN: Hoj, z toho som ja už von, bo keď vy mňa sami voláte, čo i posmešno, múdrou hlavou, nuž tým uznávate, že som nie hlúpym, ale múdrejším od vás, a preto sa ja na to ani nehnevám a som s tým názvom celkom spokojný; len to si žiadam, aby som vás tak ďaleko priviesť mohol, žeby ste sa sdružili okolo mňa a čítali pilno, žeby som zas ja vás názvom tým pomenovať mohol.

PAĽKO (podáva Martinovi ruku): No, dobre, kamarát, my ťa uposlechneme, sdružíme sa s tebou a budeme tiež čítavať.

VŠETCI: Dobre, budeme čítať. (Podávajú Martinovi ruku.)

MARTIN (radostne): Sláva vám, bratia moji! Ja som vedel, že kým viera v Boha v srdciach vašich tleje, nemožno nádej tratiť na lepšiu budúcnosť. Dobre, my sdružíme sa v celok, ktorého heslom budú slová sv. Pavla: „Obnovte sa!“

VŠETCI: Sláva!

MARTIN: My obnovíme sa, my začneme s Božou pomocou život nový a za usporené, mozoľne vyrobené groše nekúpime už toho jedu pálenčeného, čo otravuje telo i dušu, ale kúpime si radšej dobré novinky a mravopoučné knihy.

VŠETCI: Tak je, tak je!

MARTIN (pokračuje): Áno, kúpime si také knihy, ktoré budú rozvíjať a osvetľovať náš rozum, zošľachťovať naše srdcia, k dobrému pobádať a v dobrom utvrdzovať našu vôľu. A uvidíte, že o pár rokov to celkom ináč, lepšie, veselšie bude, až Boh dá, u nás vyzerať.

PAĽKO (nadvihne širák): Dajže Bože, aby tak bolo!

VŠETCI (ako Paľko): To, Bože, to!

MARTIN: Poznal som na cestách svojích obce, dediny, o ktorých mi rozprávali, že boly už takmer zničené morom pálenčeným, kartárstvom, zbojstvom a inými z kalu toho pochádzajúcimi necnosťami; a zariadením, pôsobením dobrých knižníc boly mnohé rodiny, ba celé obce zachránené od hmotnej biedy a od duševného úpadku.

PAĽKO: A to by bolo treba aj u nás.

VŠETCI: Veru áno.

MARTIN: Škoda, že dnes už nenie času o tom viac rozprávať, máme všetci svoju prácu a ja som sa už i tak dlho zarozprával. Ale v nedeľu — ak nás bude Boh živiť — si o tom viac povieme.

PAĽKO: Dobre. A kde sa sídeme?

MARTIN: Najlepšie bude zase tu u kríža pod lipami.

VŠETCI: Dobre.

MARTIN (odchádzajúc): Dobre sa majte! (Odíde.)

VŠETCI: S Bohom! (Lapia sa okolo krku, odchádzajúc v ľavo, spievajú.)

Zuzka, Veronka, dievčence.

ZUZKA (s hrabliami na pleci, ide neisto s prava, hľadí na všetky strany): Dievčence, poďte! Tu niet nikoho!

VERONKA: Ale sme ich vysliedily!

DIEVČENCE: Veru sme!

ZUZKA: Už teraz aspoň vieme, kde sa to schádzavajú, kam to oni chodia. Teda sem, ku krížu pod lipy.

VERONKA: No, počkajte, vy milí vtáci, už my vás máme!

DIEVČENCE (radostne): Ej, veru máme!

ZUZKA: Počuly ste, dievčence, v nedeľu sa majú zase sísť.

DIEVČENCE: Počuly.

VERONKA: A tam ich Parom vie, čo majú za lubom, ale zaiste nič dobrého.

ZUZKA: To môžeš vedieť, blížia sa hody, nuž akúsi huncúteriu zmýšľajú.

VERONKA: A tak s tým tajno robia, ani čoby kradli. Ale však my im prídeme na ich chodníčky. V nedeľu ich sem predídeme, poschovávame sa do krovia a všetko vyočujeme.

ZUZKA: Budú sa tí potom zlostiť.

DIEVČENCE (natešene): Ale im vykonáme.

VERONKA (obzerá sa): Počujteže, veď svet vraví, že tá Dančova tu pri kríži pod lipami býva, a tu niet nikoho.

ZUZKA (ukazuje ku krížu): Nuž a či nevidíš, že má hen pod krížom batoh s perinami a rozličné veci? Zaiste kamsi odišla.

VERONKA: A keď sa nebojí to tu tak nechať.

ZUZKA: Čo tá vie, však hovoria, že už ani zdravého rozumu nemá.

VERONKA: A bol by to div, čo by bola na polo šialená? Prišla, chudera, razom o všetko, o muža, o chalupu, aj o dobré meno.

ZUZKA: Ej, kto by si to bol na toho Danču pomyslel, že stane sa paľačom? Aký sa to zdal byť poriadny človek.

VŠETCI: Ale to.

VERONKA: Čo i celý svet naň povie, že je paľačom, ja to o ňom nikdy neuverím.

ZUZKA: Prosím ťa, človek v hneve a z pomsty všeličo vykoná.

VERONKA: Tak dobrý kresťan, ako bol strýčko Dančech, nezná pomsty.

ZUZKA: Ale stvora Božia, čo sa ti robí; však keď dvaja svedkovia, hen strýčko Klepáčech a obecný sluha Mataj, dosvedčili a prísahou potvrdili, že ho videli, ako sa oheň strhnul, od Búchera bežať.

VERONKA: No, veru, takí svedkovia, pes psu brat, od tých veru čokolvek vystane. A už Mataj nadovšetko, ten za štvrták páleného aj dušu čertovi predá.

ZUZKA: No ja neviem, ale Dančo je predsa len v kriminále.

VERONKA: Je, chudák, ale však jestli je nevinný, Boh to bez trestu nenechá. Už to bude skoro rok, a ak tí dvaja falošne svedčili, ruke Božej neujdú.

VŠETCI: Veru nie.

ZUZKA: No čo nás tam po nich, poďme radšej domov, lebo idú od dola čierňavy; príde ešte búrka a my omokneme aj omrkneme.

VERONKA: Poďte, dievčence, a zaspievajme si.

(Zuzka začne a potom spievajú všetci):

(Odchádzajú v ľavo.)

(Odídu.)

Petrík a Martin (vystúpia s ľava).

PETRÍK: Dobre, že som ťa stretol, Martin, povieš mi aspoň, čo je s nešťastnou tetkou Dančovou.

MARTIN: To, čo bolo. Utiahla sa sem i s deťmi ku krížu pod lipy. Vyhýbajúc ľuďom, nechce od nás prijať žiadnej podpory ani pomoci.

PETRÍK: Ani to, čo som ja jej poslal, neprijala?

MARTIN: Nie veru. Ani peniaze, ani chalupu, čo si jej prenajal. Ona nič neprijme od toho, kto s tvojím otcom v akomkoľvek potyku stojí, ako by tým chcela dať na javo svoju mienku, že keď ste ma už upiekli, nuž si ma aj zjedzte.

PETRÍK (širák stiahne na oči, roztrpčeno): Hoj, rozumiem ja tomu, rozumiem, ale čože, keď hriešny nemôžem pomer ten prelomiť, napraviť, nemôžem pomôcť.

MARTIN: Netráp sa, Petrík, ty si vybavil svoju kresťanskú povinnosť; urobil si, čo si mohol, nuž a keď to neprijala, to je jej vec. Komu nenie rady, tomu nenie pomoci.

PETRÍK: Martin môj, ja vec tú nemôžem, ani nesmiem tak na ľahko cez plece prehodiť, veď je to matka mojej Johanky, ktorá mi je tak milá, sťa ten život môj.

MARTIN: Nenie to Johankina matka, iba macocha.

PETRÍK: Ale macocha dobrá, akej druhej hádam ani na svete niet. Johanka ju má rada, ako vlastnú mať a utrápi sa nad ňou.

MARTIN: Johanka sa stala jej živiteľkou.

PETRÍK: Chúďa — (rozmýšľa a zrazu sa opýta): A čo otec?

MARTIN: Ach, ani sa, prosím ťa, nepýtaj; u nás to vyzerá, ako pred súdnym dňom: všetko naopak. Otec tvoj o nič sa neozre, celé dni je v hornej izbe zavretý, nepripustí nikoho k sebe a tam sám so sebou sa rozpráva a niekedy taký krik spraví, ako by sa s kýmsi najviacej vadil.

PETRÍK: Nuž a kto gazduje?

MARTIN: Celý mlyn, celé gazdovstvo, celý dom visí na mne. Počuj, Petrík, keby som ja nemal Boha, nemal svedomia, ja mohol by som teraz zbohatnúť u vás; všetko je v mojich rukách; ale ja som taký človek, že svoje nepopustím a na cudzie neslačím.

PETRÍK: Ja viem, Martin, že si statočná duša, a otec to musí zaiste tiež vedieť, keď všetko na teba necháva. On, ktorý prv ani svojej žene, ani svojmu dieťaťu neveril a za každým halierom sa triasol.

MARTIN: S otcom tvojím stala sa veľká zmena i ohľadne teba. Predtým chcel, aby si išiel domov, ba hneval sa, keď si ísť nechcel, a teraz už ani nechce ťa mať pri sebe.

PETRÍK (utiera si ručníkom oči): Nespomínaj mi to, Martine, srdce moje, plné synovskej lásky, mrie bôľom pri myšlienke na pomer, aký je medzi nami, medzi otcom a synom.

MARTIN: Odpusť, nespomínal by som to, keby nebolo mojou vrelou žiadosťou, pomer ten napraviť.

PETRÍK: To môže len Boh sám, Martin môj. So strany otcovej je to nešťastie, že mám povahu nebohej matky, a tá povaha s jeho povahou, s jeho pokračovaním, bohužiaľ, nikdy nebude súhlasiť.

MARTIN: Tvoja nebohá mamička musela byť veľmi poriadna, statočná a šľachetná osoba; celá dedina, ba celé okolie ju len po samom dobrom, čo dajakú sväticu, spomína.

PETRÍK: Bola, Martin, bola ona kresťanka v pravom smysle slova, to zrejme dosvedčujú všetky jej cnosti.

MARTIN: Škoda jej, že tak mladá sa pominula.

PETRÍK: Zomrela ako mučedlnica mukou nešťastnej povahy otcovej.

MARTIN: Nehovor, Petrík, to znie ako ťažká obžaloba na tvojho otca. Kam sme to zašli s našimi rečami. Poď ešte kúsok so mnou, ja už musím ísť; dovezú posledný ovos domov, budú chcieť oldomáš.

PETRÍK (podáva mu ruku): Choď teda s Bohom, ja ešte ostanem tu, chcem byť s tetkou Dančovou. Odprevadí ho do úzadia.

MARTIN: No, dobre sa maj teda. (Odíde v pravo.)

Petrík sám.

PETRÍK (ide ku krížu): Tu pri kríži pod lipami vylievala si, mamička moja drahá, svoje krvavé slzy horkého utrpenia. Toto miestečko bolo ti útulkom pred hriechom, pred zlobou. Hoj, aj mne je toto miesto milé, ba posvätné, bo zdá sa mi, že ako by si ty, dobrá matka moja, bola tu duchom svojím vždy prítomná, ako by si šumom líp šepotala svoje tiché modlitby za mňa, za tvoje nešťastné dieťa. (Kľakne.) Kriste, Spasiteľu, neber slová moje čo obžalobu na môjho otca, nie — ja nežalujem, ale prosím Ťa, ó, Sľutovníku najvyšší, smiluj sa nad otcom mojím a láskou svojou nekonečnou zohrej srdce jeho láskou kresťanskou, riaď ho k dobrému a naprav na cestu pravú.

Johanka, predošlý.

JOHANKA (ide s prava, nesúc viazaničku dreva. Petríka nebadá): Ľahšie nesamému trpeť, rada by som tu ešte zostala, ale povinnosť volá. Večer sa blíži, úbohá gazdinká nebude vedieť, čo prv do ruky vziať. (Odloží drevo.) Úbohá matka, však už vyzerá, ani čo by z hrobu vstala; ale veď Boh i šťastím i nešťastím vládne, On ju neopustí. (Chce odísť, zbadá Petríka.) Ach — Petrík!

PETRÍK: Johanka moja, kde si sa tu vzala?

JOHANKA: To by som sa ja prv teba mohla spýtať, lebo ja som tu doma — (smutno) u matky.

PETRíK: A ako sa má tá nešťastná, úbohá mamička?

JOHANKA: Povaha tak šľachetná, duša tak zbožná a srdce tak čisté, ako má ona, neklesne ani v najväčšom nešťastí. Dôvera v Boha ju udržuje.

PETRÍK: Ale prečože neprijala pomoc, ktorú som jej z tak úprimnej lásky, sťa svojej vlastnej matke, poskytnul?

JOHANKA: Vďaka ti, Petrík, máš dobré srdce, a netráp sa nad tým, že to neprijala. Ona nechce od nikoho podpory prijať, jedine odo mňa. Ja vďačne dám, čo mám. Malá úspora, čo som si vyslúžila, za čas postačí.

PETRÍK: Nuž ale veď tu pod holým nebom nemôže predsa bývať. Príde nepohoda, ako aj dnes sa mračí so všetkých strán; príde búrka, dážď, mráz, kde sa skryje?

JOHANKA: Ach, čo som sa jej už narozprávala, prosila som ju, aby išla k mojim gazdom bývať, tí by ju vďačne i s deťmi k sebe pritúlili.

PETRÍK: A ona čo?

JOHANKA: Povedala mi toto: „Nechaj ma, dievka moja, len tu u kríža. Kríž je dôkazom najväčšej lásky a tej my nikde inde nenajdeme. Kríž je protijed proti všetkým jedom a je štít ochrany proti zlostiam celého pekla.“

PETRÍK: To je trápenie. A čo bude s ňou ďalej?

JOHANKA: Boh svojich neopustí! Keď dokáže sa otcova nevinnosť, bude zase všetko v poriadku. Dobre sa maj, Petrík, ja už musím domov. (Odchádza v ľavo.)

PETRÍK: Idem s tebou, odprevadím ťa.

JOHANKA: A keď nás kto stretne?

PETRÍK: Nuž a? Ešte nás nikto nevidel spolu?

JOHANKA: Videl predtým, ale teraz nebudeš sa hanbiť ísť s dcérou paľačovou?

PETRÍK: Johanka, aká je to reč? Hoj, duša moja, otec tvoj nenie paľač; ten chudák nevinný je v tom, ako ten mesiac na nebi, čo v tú noc svietil. Ja mám iné tušenie. (Svesí hlavu.)

JOHANKA (radostne): Aké? Hovor! Osvobodíš môjho úbohého otca!

PETRÍK (smutno): Nemôžem — nesmiem! Bože, odpusť im jejich viny! (Zajdú v ľavo úzadím.)

Dobroňka sama.

DOBROŇKA (starena shrbená, opiera sa o palicu, obzerá sa okolo seba): Krásne je tu, ani v raji, a dalo by sa tu tak milo, blažene žiť, keby čierna zlovoľa dvoch naničhodných, podlých ľudí nekazila mier a šťastie tohoto dobrého ľudu. (Sadne si na pník.) Ach tie nohy, tie nohy! Dlhá to cesta pre ne. (Obzerá sa po okolí.) Diabol vodrel sa z dopuštenia Božieho do raja, aby zmaril, zničil šťastie a nebeskú blaženosť našich prvých rodičov, použijúc k tomu hada. Sem vodrel sa cudzinec Juro Klepáč, bohatý mlynár, človek — Bože chráň! — horší od diabla, s prešíbalým, prefíkaným Búcherom, ktorý s peniazmi bohatého úžerníka, mlynára, vie všetko spraviť, čo si kto zažiada. A tak oba cudzopasne žijú z krvavých mozoľov úbohého ľudu, robiac mu ustavične nátlak, bezprávie a neslýchanú krivdu. Hoj, beda tomu, kto padne týmto dvomi dravcom pod oko, — toho máme živý príklad na statočných Dančovcoch.

Katka, Janík, Anička, predošlá.

KATKA (Janík, Anička vyndú s prava, nesúc drevo, idú ku krížu, Dobroňku nezbadajú): No už sme tu. (Odhodí drevo.)

JANÍK: Jój, také to bolo ťažké! (Odhodí drevo.)

ANIČKA: Aj moje. (Odhodí drevo.)

KATKA: Vidíte, deti moje, to je len parútka dreva, čo ste niesly, a bolo vám ťažké, a keď Pán Ježiš musel taký ťažký kríž niesť, až pod ním omdlieval —

JANÍK: Keby som ja tam bol býval, ja by som mu bol pomohol.

ANIČKA: A ja by som mu bola vodičky doniesla, aby sa občerstvil.

KATKA: Pekne od vás, deti moje; Pán Ježiš prijme vašu dobrú vôľu za skutok a dá vám za to pekné sníčky. Už ste sa pomodlily, keď sme odpočívali. Môžte ísť spajkať. (Ustiela im za kulisňou.) Tu pod tento kríček si ľažkajte a spite.

JANÍK, ANIČKA (idú za kulisňu): Dobrú noc vám aj tatovi!

KATKA: Dobrú noc aj vám, deti moje! (Sadne pod kríž.)

Katka, Dobroňka.

DOBROŇKA (idúc ku Katke): Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!

KATKA: Na veky ameň. (Hľadí skúmave na Dobroňku.)

DOBROŇKA: Hádam ma už ani nepoznáš, Katka? Dávno sme sa už nevidely, čo?

KATKA (vstane, ide jej oproti a podá ruku): Ach, tetka Dobroňka, kde ste sa tu vzali? Boh vás pozdrav! Dávno tomu, čo sme neboly spolu a teraz nás takto nachodíte (utiera si oči) vyhnaných z domu, bez prístrešia, bez otca, tu pod krížom v najväčšom kríži postavených. (Plače.)

DOBROŇKA: Neplač, dievka moja, a nezúfaj. Koho Boh miluje, krížom ho navštevuje. Odovzdaj sa do vôle Božej! Dôveruj v Boha, On ťa neopustí v tvojom trápení.

KATKA: Ach, mnoho je toho, mnoho, tetka moja, čo sa tak razom shrklo na moju hlavu.

DOBROŇKA: Verím ti, verím, dievka moje, ale nezúfaj, buď silná vo viere, že Boh dopustí, ale neopustí. Razom prišlo, razom odíde.

KATKA: Daj Bože. — A kam sa poberáte, tetka?

DOBROŇKA: K tebe som prišla, dievka moja, k tebe, počujúc o tvojom trápení. Jano hľadal nedávno pomoc u rodiny, ale len u tých boháčov, mňa chudobnú obišiel.

KATKA: Odpustite, nemohol, náhlil sa.

DOBROŇKA: Jano sa nenazdal, že u chudobnej tetky Dobroňky leží v truhle malá úspora zo služby, v ktorej som takmer celý život strávila.

KATKA: Ach, tetka moja —

DOBROŇKA (nedá jej dohovoriť): On sa nenazdal, že pod otrhanou kabanicou starej tetky Dobroňky skrýva sa srdce lásky k bližnému plné. Ja hrivnu, ktorú mi Boh dal nezakopávam do zeme, ako tí, čo po desať, po sto hrivien dostali; ale ju držím na stole hotovú k výpomoci iným.

KATKA: Toho sa veru Jano nenazdal, tetka moja.

DOBROŇKA: A mne to, vidíš, ľúto bolo, že ma obišiel. Moje srdce krvácalo nad tým, že si mňa nevšimnul a že len tí mu boli vzácni, čo zlatom blýskajú, peniazmi štrngajú, ale na duši sú bedári mizerní.

KATKA: Pravdu máte, pravdu, tetka moja drahá, tí sú tvrdší od tej skaly. Ach, veď je to len hrozný pocit, tak bohatú, prebohatú rodinu mať, a od nikoho pomoc. (Utre si oči.)

DOBROŇKA: Ja skladala som horko-ťažko groš ku grošu, aby som si na starosť mohla dáku chalúpku kúpiť. Teraz si ale myslím, že keď som už osemdesiat rokov stará, načo mi už chalupa. Mne už čo chvíľa postačí taká zo štýr dosák sbitá a táto moja úspora síde sa vám k pomoci.

KATKA: No vy máte zlaté srdce.

DOBROŇKA (vytiahne v červenom uzlíčku sviazané peniaze a dáva ich Katke): Tu máš Katuška, to dávam tebe a tvojim milým deťom na pamiatku. Máš tam dvestodvadsať zlatých; vymeň si dom a buďte zase šťastní pod krovom vaším.

KATKA: Ach, tetka, ako sa vám odmeníme? (Bere peniaze.)

DOBROŇKA: Ja nič iné nechcem za to od vás, len keď umrem, modlite sa za hriešnu dušu moju.

KATKA (hodí sa pred Dobroňkou na zem a kolená jej objíma): Tetka, drahá tetka Dobroňka, sám Boh vás poslal, sám Pán Boh — (vstane, smutne) ale neskoro.

DOBROŇKA: Prečože neskoro?

KATKA: Preto že dom náš je už predaný na verejnej licitácii; kúpil ho bohatý Klepáč a dal doň Búchera do hoferstva.

DOBROŇKA: Bohatý Klepáč ho kúpil?

KATKA: Áno, a to je človek tvrdý, zlý a mstivý, ten ho viac nepopustí.

DOBROŇKA: Popustí a popustiť musí, dievka moja, a keď inému nie, nuž starej Dobroňke iste. (Dôrazne a významne.) Mám nad ním moc, o ktorej nik nevie, len sám Pán Boh, on, ja a jeho nebohá žena. Hneď zajtra pôjdem k nemu a vykonám všetko.

KATKA: Boh vám zaplať, tetka moja, ako sa vám len kedy odslúžime?

DOBROŇKA: No, no, to zanechaj len na Pána Boha, dievka moja!

Mataj, Klepáč, predošlé.

(Vystúpia na ľavo z popredia, Katku a Dobroňku nepozorujú.)

KLEPÁČ (namrzený): Daj už pokoj, ty pekelná pijavica, čo na mne neprestajne visí? Či sa nazdávaš, že ti celý svoj majetok za to dám?

MATAJ: No-no, (tacká sa) či-či-čit! (ukazuje mlčať) pán, pán ma-majster, po-počujú, he! (Ukazujúc na hlavu, dotacká sa celkom až ku Klepáčovi.)

KLEPÁČ (odsotí ho): Ber sa v čerty!

MATAJ (pristaví sa): Ó, nie tak! A-a-aká práca, taká pláca! Ja vykonal všetko a plat kde je — he?

KLEPÁČ: Plat si ty už dávno dostal viac, nežli bolo treba; a jak ma budeš kde pristavovať a pred ľuďmi pýtať, tak ťa zahluším, ako potkana a budem mať raz pokoj!

MATAJ: Ne-nebojím sa, he! Ja som všetko vykonal, ako bolo rozkázané, potrebujem plat, lebo — a ma čert vzal — poviem všetko, čo bolo, ako bolo, a nech sa robí, čo chce — (chce odísť).

KLEPÁČ (lapí ho za plece): Ticho, netáraj, ty obuch! (Stranou.) Iného by už nebolo treba! (Dá mu z vrecka peniaze.) Tu máš, na, a ztrať sa mi s očú!

MATAJ (pozre na peniaze, radostne žmurká): He, teš sa, Icíčko, už ti zas nesiem — he!

KLEPÁČ: Už si dosť doťatý. Dnes už nepi, nechaj si na zajtra.

MATAJ (urobí kyslú tvár a krúti záporne hlavou): Náš pán rychtár mi vždy povedajú: „Juro, čo môžeš dnes vykonať, neodkladaj na zajtra.“ (Odíde v pravo.)

Predošlí bez Mataja.

KLEPÁČ (odfúkne): Pfú — že som sa ho konečne striasol. Ten chlap ma o rozum pripraví. Ja nesmiem sa nikde ukázať, ja nesmiem z domu vykročiť, lebo už je pri mne, už ma prenasleduje. A čo s ním? Musím mu zavše dať niečo, aby mlčal, lebo ináč som nešťastný.

DOBROŇKA (zastane mu cestu): Pekne vítam, pán majster!

KLEPÁČ (ľakne sa): Ďa-ďakujem.

DOBROŇKA: Hádam ste sa ma naľakali. Nebojte sa, bárs sme sa stretli na krížnych cestách, kde vraj straší; ale sa hovorí, (významne) že kto má dobré svedomie, ten sa nebojí.

KLEPÁČ (rozpačito): To len preto, že sme sa tak dávno nevideli. (Stranou.) Radšej by som bol čerta stretol, ako tú babu.

DOBROŇKA: Veru dávno, veru dávno. A teraz, keď sa po toľkých rokoch spolu stretáme, osmeľujem sa vás úctivou prosbou obťažovať.

KLEPÁČ: A čo, almužnu? (Stranou.) Žobrota!

DOBROŇKA: Ďakovať Bohu, nie som upriamená na ňu. Kto za mlady statečne pracuje, ten na starosť statočne žije.

(Hrmí.)

KLEPÁČ: No teda čo? Ale chytro, lebo hrmí, príde búrka, zmokneme.

DOBROŇKA: Vy ste nedávno kúpili Dančov dom, vy ho nepotrebujete, predajte mi ho, prosím vás.

KLEPÁČ: Tebe? A za čo ho chceš kúpiť?

DOBROŇKA: Za peniaze.

KLEPÁČ (posmešne): A kdeže by si ty toľko peňazí nabrala?

DOBROŇKA: Úspora zo služieb, v ktorých som takmer celý život strávila, dostačí na to. (Vytiahne peniaze.) Tie dve stovky, čo ste zaň dali, vám hneď vyplatím, a jestli ste mali snáď pri tom dajaké výlohy, i na tie ešte vystane.

KLEPÁČ: A čo sa nazdávaš, že som rozum potratil, aby som ten dom dal za to, za čo som ho kúpil? Je pravda, že som ho za dve sto zlatých kúpil na verejnej licitácii, ale dnes ho ani za štyri stovky neprepustím.

DOBROŇKA (obráti sa k obecenstvu): Ako tma nikoho osvietiť nemôže, tak nemôže zloduch dobre činiť.

KLEPÁČ: Kúpa toho domu bola kúpa pomsty na ľuďoch, ktorí ma potupili, pohanili.

DOBROŇKA (hrozí mu prstom): No, no, kto pomstou narába, pomstou zahyne.

KLEPÁČ (pyšno): A kto by sa opovážil pomstiť na Klepáčovi?

DOBROŇKA (ukáže na nebo): Pán Boh. On nenie síce mstivý, ale spravedlivý. (Významne.) Hoj, a váš, Klepáču, rováš je už plný.

(Hrmí.)

KLEPÁČ: Čo táraš, ty žobrota?

DOBROŇKA: Netáram, pán mlynár, netáram, len pravdu hovorím; ale čím dlhšie oko tmou blúdi, tým neznesiteľnejším mu je svetlo, a čím dlhšie duch v blude sotrváva, tým odpornejšia mu je pravda.

KLEPÁČ (ako by nerozumel): Aká pravda?

DOBROŇKA (tajuplne, ale významne ku Klepáčovi): Rozumejte ma, pán mlynár, a verte, že viacej vie stará Dobroňka, nežli Juro Mataj, čo vás ako zlé svedomie prenasleduje. Pamätáte sa na ten večer, keď nebožka vaša žena — Bože jej daj slávu večnú — dokonala? A neozýva sa v duši vašej hlas svedomia, ktorý čo had hlodá jedovatým žihadlom dňom-nocou do srdca vášho, tak že cítiť musíte tú hroznú výčitku: „Tvojou zlosťou zišla so sveta — ty si jej vrah!“

(Hrmí.)

KLEPÁČ (divo): Ticho! alebo — (zaženie sa na Dobroňku).

DOBROŇKA (postúpi bližšie ku Klepáčoví): No že no, tu som, dokonaj na mne dielo svoje! Ale nazdávaš sa, že si tým pomôžeš? — Hoj, nie! Keď nebudem hovoriť ja, bude tento svätý kríž na teba volať, bo tu pod ním sa chuderka na tvoju zlosť Bohu žalovala, tu prosievala Boha za teba, aby ťa uviedol na cestu pravú. Napomínala ťa láskavými slovami, viedla k Bohu, ale ty odvrátil si sa od Neho, ako ten lotor na tej ľavej strane od Ježiša Krista.

KLEPÁČ: Buď ticho, ty stará pokuta, lebo keď raz pocítiš moju ruku, umĺkneš na veky!

DOBROŇKA: Ako tvoja nebohá žena. — I tej si len jednu ranu dal a bolo po nej. A prečo? že chcela napraviť tvoj hriech a úbohej vdove Jancíčke, ktorú si o celý majetok pripravil, dávala potajne výživu.

KLEPÁČ: To je lož, hanebná lož! Nebožka zomrela na porážku srdca.

DOBROŇKA: Také svedoctvo — pravda — si si kúpil na ňu. Hoj, veď všetko sa dá vo svete kúpiť, všetko podplatiť, keď máš čím, len Boha nepodplatíš. Mne ale také veci nenamaľuješ. Ja počúvala som za dvermi vašu zvadu, počula úder, ktorý si jej v zlosti svojej zadal, a počula jej posledné slová: „Ježiš, Maria, už si mi dal!“

(Hrmí.)

KLEPÁČ (bôľne): Dosť — už dosť! (Odvráti sa od Dobroňky.)

DOBROŇKA (pokračuje): Bože, daj jej ľahko duši, ale či nežaluje pred Bohom na mňa že som spoluvina jej predčasnej smrti, keď neoznámila som ťa súdu a neodovzdala spravedlnosti?! — Ja neurobila som to k vôli tvojmu dieťaťu, ktoré si teraz odkopnul ani šteňa od seba; zahnal si jediného syna z domu preto, že zaľúbil si dievča chudobné. A predsa vidíš (bije sa v prsia), že v chudobe je statočnosť, láska, a v bohatstve, krivda, hriech!

(Silno hrmí.)

KLEPÁČ: A čo teba do toho? Čo máš so mnou?

DOBROŇKA: Čo mám s tebou? — Pozri hen (ukazuje na Katku, ktorá kľačí pod krížom, majúc kríž v objetí) pod krížom nová obeť tvojho úžerníctva, tvojho zločinu; úbohá Dančová s deťmi. Ty z pomsty vyhnal si ju z vlastného jej domu pod holé nebo, ty si do kriminálu vohnal statočného a nevinného Danču, všetko tvojimi peniazmi. Peklu a diablu slúžiš svojimi krivdami, z úbohých ľudí nazdieraným grošom, ale (významne) pamätaj, že Boh dlho zo seba blázna robiť nedá. Boh nenie náhlivý, ale pamätlivý a najvýš spravedlivý. (Dôrazne.) On dobré odpláca a zlé tresce!

(Udre hrom.)

KLEPÁČ (sklesne).

(Opona spadne.)