ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dančo, Katka, Dobroňka, Janík, Anička.

(Dobroňka sedí za vrch stolom, vedľa nej Katka, obe driapu perie. S druhej strany Dobroňky sedí Dančo a popravuje cepy. V popredí sa baví Janík so sánkami a Anička s bábikou.)

DANČO: No ďakujme Pánu Bohu, že vec tak zariadiť ráčil, že sa opitý Mataj vo svojom opitom stave sám priznal, že Búchera podpálil. Tým moju nevinnosť dokázal a mne na svobodu pomohol. Ďakujme ale aj za to, že sme zase pod svojím krovom. Teraz v zime by bolo horšie bez prístrešia.

KATKA: Hja, veru v prvom rade musíme Pánu Bohu ďakovať, že nám pomohol naše trápenie, náš kríž trpezlive preniesť a poslal nám pomoc; v druhom rade ale musíme ďakovať našej milej a dobrej tetke Dobroňke, že sa nás biednych ujala. (K Dobroňke.) Boh vám len zaplať a vynahraď lásku vašu!

DOBROŇKA: Ako ovečka trpezlive si dáva vlnu strihať, bez toho, žeby nariekala, tak pravý kresťan trpí trápenie svoje, krivdu mu činenú, bez reptania. Mne, dievka moja, nemáš čo ďakovať.

KATKA: Akoby nie, tetuška drahá, keby nie vás, nuž sme po dnes bez prístrešia, na zime, v sňahu, chumelici. Vy ste nás ratovali, bo inému by Klepáč nebol ten dom prepustil, vám ho však prepustiť musel.

DOBROŇKA: Čo som urobila, urobila som z kresťanskej lásky k vám, pre česť a chválu Božiu a k dobru mojej duše, ba i môjho tela, lebo som našla u vás, u dobrej rodiny, milý prítulok.

DANČO: Tetka naša drahá, my vám toto dobrodenie i so svojimi deťmi, kým žiť budeme, nezabudneme; my si vás tak ctiť, milovať a opatrovať budeme, ako svoju vlastnú, najmilšiu matku.

KATKA: A modlitby naše Boh zaiste vyslyší a pripraví vám na druhom svete odplatu večného blaženstva.

DOBROŇKA: Pán Boh uslyš! Ja sa dobre cítim medzi vami, ani čoby som s vami od jakživa bola. Svoj svojmu najlepšie rozumie.

JANÍK: I my vás, babka, radi, ani to červené jabĺčko.

ANIČKA: A ja radšej, nežli mädovníček a každý deň sa za vás modlím.

DOBROŇKA: Vy ste dobré deti.

JANÍK: A vy ste dobrá babenka, srdiečko máte zo zlata a ústa z cukra, keď začnete rozprávať o „Krišpínovi“, o „Valibukovi“, ale mne sa už najlepšie tá o tom „Jánošíkovi“ ľúbi.

ANIČKA: A mne tá o tej „Zlatej Mahuliene“.

KATKA: Ktože by vám vyhovel v tých vašich rozprávkach. Tých by ste sa vy hádam jakživ nenasýtily.

DANČO: Šťastné deti! Zatiaľ je vám dobre, kým váš život beží svetom pohádkovým, kým vaše krásne sny neruší zloba sveta.

Johanka, predošlí.

JOHANKA (nesie praslicu, kolovrat a malý uzlík): Pán Boh vám daj dobrý večer!

VŠETCI: Vitaj, Johanka!

JOHANKA: Bodaj zdraví. Všetci pri robote? Hen babka koľko už nadriapali. (Odloží kolovrat a praslicu.)

DOBROŇKA: No však už driapeme hodnú chvíľu, ale u vás tam na hornom konci hádam sa neskôr zvečerieva, keď si až teraz prišla priasť.

JOHANKA: Ach, prosím vás, u nás práce mnoho; kým sa lichva nakrmí, napojí, je večer, dojíme už pri svetle; potom je večera a zas riad treba od večere umyť, — len sa to tak samou robotou ten čas ztratí.

DANČO: Dosť, že ťa už pustili.

JOHANKA: Hoj, pustili, a ešte mi aj celý batoh podslinku zaviazali. Tu máte, mamička, rozdeľte to tým malým.

JANÍK, ANIČKA (nechajú hračky a veselo skackajú k matke).

KATKA: No, tu máte po jabĺčku, tie ostatné vám schovám.

JANÍK: Pán Boh zaplať! (Vyhadzuje ho a lapá.)

ANIČKA: A požehnaj!

KATKA: Tá tvoja gazdinká len voždy na nás pamätá. Je to dobrá duša.

JOHANKA: Veru je, mamička; mne ani neprichodí, žeby som bola na službe. Majú ma radi, ako svoju vlastnú. (Sadne ku kolovratu, popravuje kúdeľ na praslici.)

JANÍK: Vieš ty čo, Anička, to tvoje jabĺčko zjedzme a s mojím sa budeme hrať.

ANIČKA: Ach, aký si ty múdry! Zjedzme tvoje a s mojím si kotúľajme.

JANÍK: Ach, môjho by škoda bola, to je krajšie, nežli tvoje.

DANČO: Počuj, Janko, už ju zas chceš opleť. (K ostatným.) Z toho chlapca bude azda fiškál, on pri všetkom musí vyhrať.

KATKA: On bude fiškálom a ja sudcom. (Hrozí Janíkovi.)

DOBROŇKA: Uč sa byť statočným, Janko môj; svoje uži, za cudzím neslač.

Jakub, predošlí.

JAKUB: Pán Boh vám daj dobrý večer!

VŠETCI: Pán Boh uslyš!

KATKA: Ale čo sa nám ztratí?

JAKUB: Hoj, nič vám ja, tetka, nevezmem. A kde sú ostatní? (Obzerá sa po izbe.)

DANČO: A kohože hľadáš? Však sme tu všetci, ako vidíš.

JAKUB: Nuž veď mali dnes k vám prísť na priastky a ešte ich tu niet.

JOHANKA: Ach, mamička, a my sme na to zabudly.

KATKA: Veru priam by sme boly zabudly, no však ešte nenie pozde.

DOBROŇKA: „Zlaté priastky, zlaté časy nastaly nám milá zasi.“ Tak ste sa na dnes večer tešili a bez mála by ste boli zabudli na celé priastky.

DANČO: Dobre že si pribehol, Jakube, sadni si u nás.

JAKUB: Ďakujem vám, strýčko, idem pozreť, kde sú tí ostatní.

JOHANKA: A podúr ich, aby si pospiešili.

JAKUB (napodobní jej hlas): No veď každý nenie tak pilný, ako ty. (Pretrhne jej niť a utečie.) Dobre sa majte!

JOHANKA (volá za ním): No počkaj, ty Kubo!

Predošlí bez Jakuba.

KATKA: No veru by sme pekní boli bývali, nech nám ten nenadbehne! Ale tak zabudnúť na to, ani na vlaňajší mráz. Babka, nechajme to perie, upracte ho, prosím vás, chasa je nezbedná, viac by ho bolo pod stolom, nežli na stole.

DOBROŇKA: To máš veru pravdu: mladosť radosť, pochabosť.

KATKA (k Dančovi): Jano, nechaj už tie cepy a choď niečo doniesť, čo ich poctíme.

DANČO (odkladá prácu): No a čím ich počastuješ: hriatym?

JOHANKA: Pán Boh chráň, tatko, tým by ste ich hneď vyhnali.

KATKA: Čože nevieš, že spolkári nepijú pálené?

DOBROŇKA: To je múdra vec od tých chlapcov, tak aspoň mladí napravia, čo starí pokazili.

DANČO: Ani jeden, čo je v tom čítacom spolku, vám pálené piť nebude, ani za ten šíry svet. A keby sa pozabudol, alebo by ho zlé zviedlo s pravej cesty, a uchľupnul by si tej čečiny, musí hneď desať korún pokuty položiť, a toho sa každý bojí.

DOBROŇKA: A preto sa chráni. No, to je veru cnosť, ktorá sama sa chváli.

KATKA: No, len choď, Janko, choď a dones trochu vína; mám kúsok cukru a škorice, uvarím ho. Radšej menej a lepšie. A ty, Johanka, poď so mnou po nejaký ten podslinok.

DANČO: Akého ma chceš, takého mňa máš. Už len idem. (Odchádza).

KATKA: Už ináč nenie, čo je pravda, je pravda: Johanku uhostili všade náležite, a aký požičaj, taký vráť. (Odíde s Johankou.)

Dobroňka. Janík. Anička.

DOBROŇKA: Deti moje, poupratujte si tie vaše hračky, lebo prídu sem priasť, aby ste im nezavadzaly.

JANÍK: A vy im, babka, budete rozprávať?

DOBROŇKA: Nie, syn môj, oni si budú rozprávať sami, budú spievať a sa zabávať. My pôjdeme do komôrky, vy si tam ležkáte do postele a ja vám budem rozprávať.

ANIČKA: A akú?

DOBROŇKA: No však akúsi ešte najdeme.

ANIČKA: Ale novú?

DOBROŇKA: Pravdaže novú.

JANÍK: A koľko vy tých rozprávok viete, babka, keď nám každý deň inú a inú, voždy novú, rozprávate?

ANIČKA: To vy kupujete, babka, tie rozprávky?

DOBROŇKA: Hoj, nie, nekupujem, dievka moja. To mne z jara lastovienky donesú z ďalekých krajov, v lete to vtáčkovia spievajú a v jaseň pohádkou šumí les i hora.

JANÍK, ANIČKA (razom zvedave): A v zime?

DOBROŇKA: V zime, keď sú dlhé noci, mi ich vo sne anjelíci rozprávajú, keď sa nezabudnem, prv než sa do postele uložím, pomodliť.

ANIČKA: Už sa aj ja budem rada modlievať.

JANÍK: Ani ja už večernú modlitbu nezaspím, aby mi anjelíček rozprával. A keby som sa niekedy zabudol pomodliť, tak mi, prosím vás, babka, pripomeňte.

DOBROŇKA: Tak, tak, dobré deti moje, modlitbu nikdy nezanedbávajte; ďakujte Pánu Bohu za všetko dobré, veď i to kuriatko, keď pije, k nebu pozerá.

Katka, predošlí.

KATKA (nesie obrus, chlieb, soľ a nôž): Tetka, prosím vás pekne, zaveďte tie deti do komory a uložte ich; však je už ich čas tu, nech idú spať. (Prikryje stôl a dá naň chlieb, nôž a soľ).

DOBROŇKA: No, poďte, dietky moje, poďte.

JANÍK: Ale keď je tam zima.

ANIČKA: Aj tma.

KATKA: Však babka prižnú a pod perinou nenie zima; len už choďte s babkou.

JANÍK: A akú budete rozprávať?

DOBROŇKA: No peknú, len poďte.

ANIČKA: Novú?

DOBROŇKA: Aj peknú, aj novú: „O dvanástich mesiačikoch“, tú ste ešte nepočuly.

JANÍK: No poď, Anička. (Bere Aničku za ruku.)

ANIČKA: No poďte, babka.

JANÍK, ANIČKA (bozkajú Katke ruku): Dobrú noc! (Odídu s Dobroňkou.)

KATKA: Dobrú noc, deti moje! Pekne sa pomodlite a spite!

Johanka, Katka.

JOHANKA (nesie na miske jabĺčka, orechy a suché ovocie): Mamička, už idú. Počuť smiech i vravu. (Položí misku na stôl.)

KATKA: No však už môžu prísť.

JOHANKA (sadne ku kolovratu a popravuje na ňom priadzu): Nechže idú, veď nás už pri práci najdú.

KATKA (vezme zpoza kulisne praslicu s kúdeľou, v ktorej je zapichnuté vreteno, sadne oproti Johanke a pradie): Ba či Petrík príde?

JOHANKA: Netrúfam, keď mu je otec tak zle, že ho už aj odspovedali.

KATKA: To nie preto, žeby bol horšie; len keď nemôže na nohy, nemôže do kostola ku spovedi, nuž musí sa doma odspovedať.

Zuzka, Veronka, dievčence (nesú si praslice, kolovraty, alebo vretená).

ZUZKA, VERONKA, DIEVČENCE: Pán Boh vám daj dobrý večer!

KATKA, JOHANKA: Pán Boh uslyš. Vitajte!

ZUZKA, VERONKA, DIEVČENCE: Ďakujeme!

JOHANKA: A čo tak pozde, my vás už chvíľu čakáme.

ZUZKA: Ach, ja by som tu už dávno bola bývala, ale stavila som sa u týchto (ukazuje na Veronku) a tam zle-nedobre, div sme sa vymotaly.

KATKA: A čo tam máte takého neobyčajného? (K dievčencom.) Ale posadajte si, dievčence!

DIEVČENCE: Ďakujeme vám! (Sadnú a usporadujú pradivo.)

VERONKA: Pýtate sa, tetka, čo máme doma takého neobyčajného? Ach, prosím vás, ani sa nepýtajte. U nás je celá rebelia. Krik, zvada, hriech, plač a čo ja viem. Tá mamička toho otca div neozvárajú.

KATKA: Nuž a prečo?

JOHANKA: Čože vykonali?

VERONKA: Čo vykonali? Veru dosť zle vykonali. Vybrali sa dnes predo dňom na lichvací jarmok do mesta, že, keď voly predajú, kúpia nejakú dobrú dojku, aby sme mali trochu mlieka cez zimu, keď máme všetky naše kravy teľné.

KATKA: A oni čo?

ZUZKA: Voly lacno skynožili a peknú, dobrú a drahú kravu kúpili.

VERONKA: Áno, kravu kúpili a domov junca doviedli.

KATKA: Nuž a ako sa to mohlo stať?

VERONKA: Veľmi snadno. Pri odpredaji volov bol zaiste dobrý oldomáš, pri kúpe kravy druhý, a keď už boli otec dobre naoldomášovaní, že ani nevedeli, čo sa okolo nich robí, pojal im ktosi peknú červenú kravu a podstrčil čierneho junca.

ZUZKA: Ktorého iste pre jeho smútkovú košeľu predať nemohol.

KATKA: No, to je veru mrzutá vec.

VERONKA: A čo to posmechu bude po dedine, až sa svet dozvie!

KATKA: To máš isté, Veronka moja. Kto má škodu, o posmech nech sa nestará.

VERONKA: Tá pijatika je hrozné nešťastie!

ZUZKA: Hoj, veru by som za takého, čo ľúbi piť, neišla, čo by som večne starou dievkou mala ostať.

DIEVČENCE: Ani ja. Veru, ani ja!

Dančo, predošlí.

DANČO: Boh vás tu pozdrav všetkých vospolok! (Položí fľašu na stôl.)

VŠETCI: Pán Boh uslyš!

ZUZKA: Vitajte, strýčko, aj vy medzi nami!

DANČO: Ďakujem!

VERONKA: Čo tam nového na dedine, strýčko?

DANČO: Starého Klepáča vraj spovedali.

ZUZKA: No chvála Bohu, však je čas. Naša mamička povedali, že ho od sobášu nikto pri spovedi nevidel.

VERONKA: Človek v šťastí i na Pána Boha zabúda.

DANČO: To šťastie, aké Klepáč mal, som ja mu nikdy nezávidel. Telesne bol bohatý, ale duševne bedár.

KATKA: Bohatým bude až teraz, keď sa obráti a Boh mu odpustí.

DANČO: A popraje-li mu toľko času žitia, žeby mohol všetko to, čo zlé porobil, na dobré obrátiť.

ZUZKA: No od vtedy, strýčko, čo ho ten hrom omráčil, je vraj celkom inakší; predtým chudobného nikdy neobživil, a teraz vraj každému žobrákovi dá hojnú almužnu.

DANČO: Hia, more nevypiješ, Boha neprevalíš. On vládne nad ľuďmi a rozličným spôsobom dáva im na javo svoju moc. Jedného kára, druhého odmeňuje, ale každého hriešnika napomína, aby sa polepšil.

KATKA: Pán Boh mu bol ozaj milosrdným, že ho do razu nedorazilo, ale len omráčilo; bolo to ozaj len Božie napomenutie.

JOHANKA: Pán Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa polepšil a živý bol.

VERONKA: No, nebolo s ním už velice parádno, však za celých deväť dní slova preriecť nemohol. Až prvé jeho slovo bolo: „Bože môj!“ A od tých čias sa už potom sobieral. A teraz už by bol dosť dobre, ale na nohy nevládze.

DANČO: To mu ten ľak iste do nôh vošiel.

KATKA: Pán Boh vie, čo robí. Človek bez kazara, čo kôň bez kantára.

Paľko, Vendel, Jakub, mládenci, predošlí.

PALKO, VENDEL, JAKUB, MLÁDENCI (spievajú predo dvermi):

DANČO (otvorí): No, len poďte a ohrejte sa, lebo kto za dvermi stáva, zlé svedomie máva.

PAĽKO, VENDEL, JAKUB, MLÁDENCI (vojdú a podávajú ruku Dančovi a Katke).

ZUZKA, VERONKA, DIEVČENCE (zazrúc mládencov, pokračujú v piesni):

PAĽKO (ku dievčencom): A čože vy proti nám brojíte?

VENDEL: Len sme vkročili a už nás kazia.

JAKUB: Musel im ten Petrík zavdať, keď mu tak stranu držia.

PAĽKO: Ako by sme my už k Johanke nemali viac práva.

ZUZKA: Odoraná roľa nenie požehnaná.

VERONKA: Na tú ani slnko nesvieti.

VENDEL: Nuž veď ešte nenie paňou mlynárkou. Ešte si môžem i ja k nej prisadnúť. Veď som Petríkov kamarát, nuž priateľstvo zostane v rodine. (Prisadne k Johanke). Čo povieš, Johanka?

JAKUB: Akúsi tichučkú odpoveď dostávaš, keď ju žiadon neočujeme.

VENDEL: Kto mlčí, ten svedčí.

JOHANKA (spieva):

VŠETCI: Dobre, dobre, ale dostal! Ha-ha! (Smejú sa.)

PAĽKO: Čo si hľadal, to si našiel.

JAKUB: Kamarát, schovaj si!

VENDEL (škriabe sa za uchom): No, mne sa začína akosi zle vodiť.

ZUZKA: Mrcha začiatok, dobrý konec.

VERONKA: Ty, Jakube, počuj, kdeže je jarmočné? Však si bol v meste!

JAKUB (škriabe sa za uchom).

DANČO: Nuž veď to bol lichvací jarmok.

ZUZKA (k Jakubovi): No a ty čos’ tam robil: bol si sa predávať?

VŠETCI (smejú sa).

VENDEL: Nenie predajný, lebo má mrcha zuby.

JAKUB: No, len robte posmech, však ja predsa čosi mám (vytiahne z vrecka medové srdce a ukáže ho, vo výške držiac). A to je čo?

ZUZKA (lichotive): Jakubko, ty pekný, poriadny čeľadín —

VERONKA: Ani zúbky nemáš mrcha, ale pekné biele, ani čo by ti bôbu do úst nasypal.

ZUZKA: Nič ty never, ona len smiechy z teba robí.

VERONKA: Jakub, mne si jarmočné sľúbil.

JAKUB: No, viete čo, aby ste sa oň nedomietaly, urobíme to takto: každej vám dám osobitnú hádanku a ktorá z vás uhádne, tá dostane za odmenu medovník.

VŠETCI: Tak je, tak je!

JAKUB (stane si na stred izby, medovník drží vo výške): No, Zuzka, merkuj! Ty si taká dobrá gazdiná, rada opatríš, čo je v dome, ty by si mala mnoho sliepok a tie by ti mnoho vajíček nanosily. Ty by si sto tých vajec niesla do mesta a utržila by si za ne dva zlaté: za čo bolo jedno?

ZUZKA: Ty Kubo, také hádky sa dávajú malým deťom, ale nie nám.

JAKUB: Aha, ako zahovára, keď nevie.

VENDEL, PAĽKO, MLÁDENCI: To je tak, že nevie.

ZUZKA: No, to veru, páni mudrci, to by som nemala vedieť?

VŠETCI: Nuž povedz, keď vieš.

ZUZKA: Nuž jedno bolo za dva krajciare.

MLÁDENCI (smejú sa): Ha-ha-ha, nenie pravda!

JAKUB (k Zuzke): Neuhádla si, Zuzička, lebo jedno vajce bolo za štyri haliere.

VŠETCI (smejú sa).

ZUZKA: Nuž a nenie to všetko jedno, či dva krajciare, alebo štyri haliere?

JAKUB: Nie, lebo teraz na krajciare nerátame, ale na haliere.

ZUZKA: Hoj, ty šudiar!

JAKUB: No, Veronka, teraz na tebe je rad.

VERONKA: Ja mám s tebou pokoj.

VŠETCI: Tá sa už bojí.

JAKUB: Neboj sa, Veronka, tebe dám ľahšiu. Počuj: Boli dvaja kamaráti; jeden sa volal „Zima“ a druhý „Bima“. Keď Zima umrel, ktorý ostal?

VERONKA (skočí, vytrhne Jakubovi z ruky srdce a druhou rukou bachne ho do chrbta so slovami): Bi-ma!

ZUZKA, JOHANKA, DIEVČENCE (bijú ho): Bi ma! Bi ma! Tu máš, na, keď si to žiadaš!

VŠETCI (smejú sa. Vendel, kým dievčence Jakuba bijú, posýpa im kúdele potajmo sečkou, Paľko nite pretŕha).

DANČO (k Jakubovi): Ale si dostal, čo si si nežiadal.

ZUZKA: Dobre mu tak, môže byť dobrý.

JAKUB (začne spievať, plieska rukami a cifruje si k tancu):

MLÁDENCI A DIEVČENCE (refrén spievajú všetci, stanú si párom a majú sa k tancu. Nato spievajú rýchlo a tancujú čárdáš):

Dobroňka, predošlí.

DOBROŇKA (prikyvujúc hlavou): Pomáhaj Pán Boh! Ako vidím, na tie kolovraty a na tie vretená dobre pribýva.

ZUZKA: Ach, babka, nehrešte nás, veď to len tak na popravku sme si zaskočili. (Sadne ku kolovratu.)

VERONKA: Aby nám robota lepšie išla. (Sadne k pradivu.)

DOBROŇKA: Veru, veru, mladosť, radosť.

KATKA: Ani my sme neboly lepšie. (Rozpráva s Dobroňkou.)

ZUZKA (prezerá a otriepa kúdeľ): Ale ktorý z vás bol taký múdry? Umu dosť, ale rozumu málo.

VERONKA: Ach, bodaj vás povešali, vy samopašníci naničhodní!

JOHANKA: Čo by si len od zlého dobré čakala?

VŠETKY DIEVČENCE: Veru to.

PAĽKO: Veru z vás budú poriadne gazdiné, keď viete tak pekne povesná česať z pazderia.

ZUZKA: Pekné pazderie, však je to sečka.

JAKUB: To bude pekné plátno, samé uzly, ustavične nadväzujú.

VERONKA: No však to si iste ty ten krajčír, čo nám tie nite prestrihuješ.

VENDEL (múdro): Hia, moje milé panenky, starodávne porekadlo hovorí: „Svojho sa drž, alebo z čoho žiješ, toho sa drž!“ Vy ale o svoje nedbáte a za cudzím sa sháňate.

JOHANKA: No, ty storočný prorok, ty si musel iste v Šelpiciach, kde ten rozum merajú, slúžiť, keď ti ho toľko namerali.

ZUZKA (k Johanke): Ale čo, prosím ťa, bláznov nesejú, tí sami sa rodia.

Martin, predošlí.

MARTIN (sviatočne oblečený): Pán Boh vám daj dobrý večer!

VŠETCI: Pán Boh uslyš! Vitaj, Martin!

MARTIN: Ďakujem.

JAKUB: Už je dobre, chlapci, s nami, múdra hlava nás zastane.

PAĽKO (hrozí dievčencom): Počkajte, už je nás o jednoho viac!

VENDEL (tiež tak): Beda Vám!

MARTIN: Ľúto mi je, že sa dnes medzi vás starať nemôžem, lebo mám o veľa vážnejšiu záležitosť pred sebou.

KATKA (zvedavo): A čo, pre Boha?!

DANČO: Čo nám dobrého nesieš, Martine?

MARTIN (vážno): Nebojte sa, veľa dobrého vám nesiem, ale prv, nežli by som vám riekol, čo, nuž vám musím zvestovať, že sa u nás dnes veľká zmena stala, a síce Boh milosťou svojou naplnil náš dom.

VŠETCI: Nuž a?

MARTIN: Náš pán majster sa dnes s Pánom Bohom smieril sviatosťou pokánia.

JOHANKA: A či je tak zle?

MARTIN: Hoj, nenie ani mak horšie, ako bol. Celkom dobre sa cíti, len na tie nohy nemôže; má ich ako odumreté, i musíme ho s Petríkom len na takej kolieskovej stoličke voziť.

KATKA: Nuž a prečo práve dnes sa spovedal?

MARTIN: Preto, že dnešný deň je preň veľavýznamný. Dnes slávi svoje i Petríkove narodzeniny a dnes je tomu dvadsaťpäť rokov, čo sa sobášil. Aby však jeho spoveď bola platná, nuž chce za hriechy svoje zadosť učiniť, čo komu čím ukrivdil, chce mu nahradiť, a preto aj vám posiela tých dvesto zlatých, čo vzal od tetky Dobroňky za chalupu, a dá vás prosiť, aby ste to prijali za náhradu zmrhaného času v žalári. (Podáva Dančovi peniaze.)

DANČO: To nepatrí mne, ale tetke Dobroňke. (Vezme peniaze a podáva ich Dobroňke.)

DOBROŇKA: Nechaj len, sú v dobrých rukách. Uschovaj ich pre svoje dietky.

DANČO, KATKA: Boh vám zaplať, tetka!

MARTIN (ku Katke): Vám posiela môj pán tú kravu, ktorú vám na jeho rozkaz Búcher shabal za interess. Už ju máte v maštali.

JOHANKA (radostne): Mamička, Pivoňu zase máme!

KATKA (složí ruky): Pán Boh zaplať!

MARTIN: Máte to vraj vďačne prijať, jemu odpustiť a v modlitbe si naň spomenúť.

DOBROŇKA: Nuž a či sa nemodlíme každodenne: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom“?

DANČO, KATKA: Nech mu len Boh odpustí!

MARTIN: No dobre sa tu majte! Ja musím ísť, lebo ma bude jak Petrík, tak pán netrpezlive čakať. S Bohom! (Odchádza.)

VŠETCI: S Bohom!

Janík, Anička, predošlí

JANÍK, ANIČKA (pribehnú napolo vyzlečení s radostným krikom): Pivoňu, Pivoňu máme!

KATKA: Ale čo vy nespíte?

DANČO: Čo ste poskákaly s tej postele?

JANÍK: Pivoňa nás zobudila.

ANIČKA: Tak bučí.

DOBROŇKA: Vidíte, keď ste sa, idúc spať, tak pekne modlily, nuž vám Pán Boh to poslal, za čím ste najviac želely a čo ste si najsrdečnejšie žiadaly.

KATKA: No, už sa len berte spať. Johanka, zaveď ich ta, prosím ťa, a pozakrývaj ich. Ja idem pozreť do maštale; poď mi Janko posvietiť. (Odíde s Dančom.)

JANÍK (odchádzajúc): Ale ja ju budem, mamička, pásať.

ANIČKA: Ba ja, ty by si ju bičom bil.

JOHANKA: No už len choďte! (Odíde s Janíkom a Aničkou.)

Predošlí.

PAĽKO: Hovorí sa, že sa už dnešného dňa zázraky nestávajú; nuž nech sa páči, nenie to opravdivý div Boží, keď sa taký starý, zatvrdilý hriešnik obráti?

VENDEL: A pokánie činí!

JAKUB: A to k tomu ešte verejné pokánie!

DOBROŇKA: Pán Boh je milosrdný k nám hriešnikom. A ako diabol má mnoho cukru, že každý hriech robí sladkým, tak má Pán Boh mnoho prostriedkov, ktorými človeka na dobrú cestu privádza.

ZUZKA: To máte pravdu, babka.

VERONKA: Tým prostriedkom u Klepáča bolo omráčenie hromom a náhla smrť ožrana Mataja tiež k tomu prispela.

PAĽKO: Čím kto hreší, tým trestaný býva. Mataj hrešil ohňom, keď Búchera podpálil a na nevinného Danču zločin ten svalil. A ohňom trestaný bol, lebo tak náružive pil, že sa vyzradil a že sa kvit v ňom chytil a sám vnútorne zhorel.

JAKUB: Dobre tak, bár by každý korheľ tak dokonal!

VENDEL: Snáď by sa svet odvrátil od tej nešťastnej pijatiky.

DOBROŇKA: Boh takými prípadmi dáva ľuďom na javo svoju svätú vôľu, lenže, bohužiaľ, svet tomu nerozumie a volá prozreteľnosť Božiu čírou náhodou.

Dančo, Katka, predošlí.

DANČO: Dnes je deň Božieho požehnania.

KATKA: A samej radosti. Veru som už na to nerátala, žeby sme ešte kedy kravu mali. A teraz máme našu Pivoňu.

DOBROŇKA: Boh je milostivý, On dopustí, ale neopustí.

DANČO: Od samej radosti sme vás zabudli poctiť. Katka, dajže poháriky.

KATKA (podá zpoza kulisne poháriky a dá na stôl): No, nech sa páči, dievčence, toho nášho podslinku chudobného. Málo, ale z lásky.

DIEVČENCE: Ďakujeme.

DANČO (nalieva do pohárikov; vezme pohárik a priťukáva): No, šuhajci, nech nás Pán Boh živí!

MLÁDENCI (vezmú po poháriku): Pán Boh uslyš! (Pijú.)

DOBROŇKA: No, dievčence, nedajte sa núkať.

KATKA (vezme misu a núka): Čo sa tak panštíte?

DIEVČENCE (berú ovocie): Pán Boh zaplať!

ZUZKA: Pozriteže, dievčence, na tých pánov spolkárov, páleného sa zriekajú, ale zato im vínko ako žľabom tečie.

VERONKA: Hm, prosím ťa, to ani čo bys’ vlkovi horu ukázala. Všetko nové, vzácne.

JAKUB (hrozí im prstom): No, no, no, netreba sa s pánmi za prsty ťahať.

VŠETCI (sa smejú).

ZUZKA (začne spievať).

DIEVČENCE (spievajú za ňou):

MLÁDENCI (vpadnú do toho):

Johanka, predošlí.

JOHANKA (vbehne prekvapeno): Hostia idú, noví hostia!

VŠETCI: Kto?

JOHANKA: Petrík s Martinom vezú starého pána sem.

DANČO, KATKA: Klepáča?

JOHANKA: Áno. Už sú na dvore.

KATKA: Ach, čo to nového? Takí vzácni hostia v tak pozdnom čase!

DANČO: Nuž, poručeno Pánu Bohu, dúfajme to najlepšie.

DOBROŇKA: Čo Boh robí, dobre robí!

(Každý ide na svoje predošlé miesto. Dievčence pradú.)

Klepáč, Petrík, Martin, predošlí.

PETRÍK, MARTIN (vezú Klepáča na trojkolečkovej stolici).

KLEPÁČ (upadlý v tvári, vlasy šedivé, hovorí slabým hlasom): Pán Boh vás pozdrav tu všetkých vospolok!

VŠETCI: Pán Boh uslyš!

KLEPÁČ: Nemajte mi za zlé, že vás v tak pozdnú hodinu obťažujem, lebo sa presvedčíte, že návšteva moja má vážnu príčinu.

DANČO: Prečo by sme vám za zlé mali, ani najmenej, veď náš dom otvorený je dňom-nocou každému, kto naň s úprimnou dôverou zaklope.

KLEPÁČ: No, dnes idem i ja s úprimnou dôverou k vám, ba s prosbou.

DANČO: Tak buďte nám srdečne vítaní.

KATKA: A predložte celkom smelo svoju žiadosť; ak nám len možné bude, vďačne splníme.

KLEPÁČ: A vy sa na mňa nehneváte?

KATKA: Ach, čo by sme sa hnevali?

DOBROŇKA: Kto sa hnevá na svojho bližného, ten hnev Boží na seba svoláva.

DANČO: Odpúšťať je kresťansky, smieriť sa je ľudsky. (Podá Klepáčovi ruku.)

KLEPÁČ (chytí do oboch rúk Dančovu pravicu a hľadiac mu do očú, hovorí dojímavo): Veľa som vám ublížil, ukrivdil, priateľu; odpustite mi, pre milosrdenstvo Božie!

DANČO: Nech vám len Pán Boh odpustí, ja som vám už dávno odpustil.

KLEPÁČ (ku Katke): Tebe, úbohá ženo, som svojou špinavou pomstou toľké muky pripravil, že hanbím sa sám seba; ale oľutoval som a ľutujem toho do včuľ. Odpusť!

KATKA: Boh odpúšťa nám, prečo by sme mi neodpustili našim vinníkom? (Podáva mu ruku.)

KLEPÁČ: A ty, Dobroňka, nehneváš sa?

DOBROŇKA: Človeku čistotnému hnusí sa dom nečistý, tak i Bohu srdce hnevivé. (Podá mu ruku.)

KLEPÁČ: Ako vidím, nehneváte sa, dobrí ľudia.

DANČO: Nie veru, ba ďakujeme vám za váš šľachetný dar.

KATKA: Veru áno, Pán Boh zaplať!

KLEPÁČ (krúti záporne hlavou): Žiadna šľachetnosť, žiaden dar, to povinnosť kresťana: učinenú krivdu nahradiť, to malé zadosťučinenie. — Ako viete, svätím dnes deň, ktorý mi učinil Pán veľapamätným. Ja smieril som sa dnes s Pánom Bohom skrúšeným pokáním. Pán milosrdenstva nekonečného prijal ma, starého hriešnika, na milosť. Tak sa dobre, šťastne cítim v milosti tejto, ako by som bol znovu na svet zrodený. Aby však šťastie moje bolo úplné, chcem šťastného videť i svojho jediného syna Petríka.

DANČO: Šťastie rodiča spočíva v šťastí jeho detí.

KLEPÁČ: Tak je. Petríkovým šťastím jediným, za ktorým túžbou mrie, je vaša milá Johanka. Ja prosím vás srdečne, dajte mu ju, nech žijú čo manželia ku cti a chvále Božej a k našej radosti.

DANČO: Je-li to vôľa Božia, nuž my sa jej ochotne podrobujeme.

KATKA: Nech im dá Boh šťastia!

KLEPÁČ: Boh dnes milosti šťastia udeľuje. Poďte, deti moje, kľaknite si ku mne, nech vás požehnám.

PETRÍK, JOHANKA: Johanka, mojou si! Petrík môj! (Radostne sa objímu a kľaknú pred Klepáča.)

KLEPÁČ (položí na ich hlavy ruky): Bože, vylej svoje nebeské požehnanie na tento párik milých detí našich, a daj, žeby žily šťastne, blažene a spokojne ku Tvojej cti a sláve a k našej radosti. Požehnaj vás Boh Otec, Boh Syn, Boh Duch Svätý!

KATKA (vloží na nich ruky): Žite šťastne spolu, milujte sa vo viere, v nádeji a láske Božej, lebo manželstvo bez náboženstva je lampa bez oleja.

DOBROŇKA: Láska je najvznešenejšia cnosť, má-li svoj pôvod v láske k Bohu. Preto milujte sa ďalej tak, ako ste sa milovali, t. j. milujte sa pre česť a chválu Božiu, lebo len takáto láska odolá každej nehode, každému trápeniu, ktoré nám život v cestu kladie. — A potká-li vás kedy na púti vášho žitia nejaký kríž, neľakajte sa ho, nezúfajte, ale neste ho zmužile, v tom presvedčení, že čím väčší kríž, tým bližšia spása. Buďte šťastní a spokojní, ale nezabúdajte na pôvod svojho šťastia, na miesto kde ste sa poznali a milovali, nezabúdajte na „kríž pod lipami“!

(Opona spadne.)