ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[89]

Ani najkrajšia a najpravidelnejšia rieka netečie rovnakým prúdom, nenie rovnako hlboká, ba ani rovnako jasná. I literatúra, poklad národa, jeho duše a srdca najkrajší výraz, nemôže udržať sa v jednom prúde pri rovnakej hĺbke a jasnote.

U nás literatúra ide teraz tichším prúdom a ukazuje i melčiny. Nad tým darmo kormútiť sa. Je to cele prirodzené. Rozprúdila sa ona v novších časoch, ukázala diela značnej ceny, odzrkadlila neraz v jasnote a čistote dušu národnú. Potom pomaly utíchla v tvorení, v produkcii diel a dielok, hovoriacich na celý národ. No ani to najnovšie obrodenie ešte nepreniklo do národa. Až teraz po troch alebo štyroch lustrách,^[90] badáme i širší vplyv. Preto netreba zúfať. Akýsi anglický kritik povedal, že národ môže byť spokojný, keď produkuje za rok jedno dielo trvalej ceny, pokračovanie v tvorivej práci veľduchov prešlosti. A tu ide reč o veľkom národe, veľkej literatúre. My by sme mohli byť spokojní s jedným dielom na celé lustrum. Len treba ho vedieť stroviť, popularizovať, rozobrať, vysvetliť, milým urobiť, z jeho kremeňa vyvádzať ďalšie iskry. Masa kníh, čo by i plnila teremy^[91] od povaly po podlahu, nenie literatúrou. Literatúra je suma národných myšlienok a citov, podaná v krásnej forme. V takom zmysle piesne čiernohorsko-srbsko-hercegovinské boli literatúrou prv, než ich zobrali a vydali tlačou. Tým viac patria ta rukopisy. Nejde o materiálnu formu, ale o duchovnú.

Chvalabohu, máme v novej literatúre zjavy utešené, no neobyčajne chudobní sme na rozbory a kritiku v šľachetnom zmysle slova.

Jestli tedy cítime, že náš literárny prúd prešiel do tichšieho chodu vzhľadom na tvorenie, prečo nejdeme už hotovým tvorbám na žilu a neosvecujeme i to, čo je hádam nesnadné a temné pre veľké čítajúce publikum! Prečo nezaoberáme sa viacej našimi dobrými autormi a ich knihami?

V literárnej tíšine vítaní sú ľudia vnímaví, ktorí vedia i vyjadriť, čo ich teší a bolí. Nie každému dané je tvoriť epopeje, typy, obrazy a sadiť utešené záhrady fantázie. Ale každý spisovateľ povinný je starať sa o to, aby boli porozumené, do národa vnesené, uvážené a ocenené, pestované a opatrované.

Známosť kníh mala by sa kultivovať, tak ako to robí pán Ján Mocko^[92] v užšom kruhu literatúry cirkevnej slovensko-evanjelickej. Referáty zo staršej i mladšej literatúry tak málo stretáme v časopisoch a fejtónoch. A predsa nejedna naša kniha „habuit sua fata“!^[93] Ako mnohé literárne typy autorov sú nerozjasnené, nenačrtané! Potrebujeme úvah ako soli, lebo bez nich zaspí literatúra, tak ako jeden magnetický pól stratí pružnosť, keď neúčinkuje vzájomne s druhom svojím.

Pravda, k tomu je treba štúdium a premýšľovanie, čítanie nielen svojho, ale i cudzieho materiálu. Pekne bol začal Ján Kalinčiak, Gerometta, čiastočne i Palárik, ale nenašli mnoho následníkov. Obzrite sa, u nás nemáte ani jedného výdatného pracovníka na tomto ináč vďačnom poli. Voláme, voláme, ale márne. Vo všetkých oboroch temer nájdu sa pracovníci, ale v esteticko-kritickom a literárnohistorickom sme veľmi slabí.

Nehovorili by sme o tom, keby nebolo možno zameškané dohoniť! Pôvodnú tvorbu upozorňovaním nezobudíš, ona je darom z výše a podmienená tisícorakými podmienkami a okolnosťami. K solídnej práci historicko-kritickej možno ľudí pritiahnuť dobrým upozornením. Svetlých hláv je u nás dosť, boli by len pilné ruky.

Nechceme rekriminovať, ale pomer je strašne čudný medzi tvorbami a rozbormi filozoficko-estetickými. Mená ťažko menovať, ale nech si každý pripomenie X meno v slovenskej literatúre, X dielo toho alebo onoho literáta a nech potom hľadá niekde silný a umný rozbor! A bez toho chýba literárnemu teremu jedna celá strana, takže zimné vety ľahostajnosti slobodne prefukujú po jej, trebárs dosť veľkom priestranstve.

Obraciame sa menovite k mládeži, ktorá už vie narábať perom. Veď ani len pokusy v tomto smere neprichádzajú do redakčnej chyže slovenského redaktora. Netreba nám ešte veľké literárnohistorické dielo, čo posaváď vyšlo postačí ako príručná kniha; také dielo, ktoré by dalo pravdivý, úplný obraz slovenskej literárnej myšlienky, nedá sa myslieť bez predbežných monografických prác.

Už sme dávno mali na srdci takéto dobre mienené pripomenutie, možno, ono poslúži veci. Chceme aspoň týždenne raz podávať v týchto novinách literárne úvahy, ale k tomu jedno pero nestačí. Prosíme tedy menovite mladších spisovateľov, aby nám pomohli a prispievali do literárnej rubriky.

Veď už i tak tej politiky je vyše umu a rozumu a bolo by načase „zanechať suchý tón“ aspoň dva-tri razy do mesiaca a prejsť s čitateľmi vlažné a zeleňajúce sa luhy literárneho tvorenia! Trebárs i do cudzích nív mohli by sme zabehnúť a učiť sa od vyvinutejších! Bárs by hlas náš nebol márny!