Zlatý fond > Diela > Otázky literatúry


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Otázky literatúry

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Lucia Jedla, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 38 čitateľov

vplyv poézie na náš vývin

[75]

I

Ľudia obyčajných pochopov, ináč i vzdelaní a znamenití vo svojom diele, často zaznávajú vplyv poézie na vývin národný, kultúrny, spoločenský a konečne i politický. Mnohým sú verše, romány, povesti iba hračkou, prísne požiadavky každodenného života stoja v tak veľkej protive s tým, čo im dáva krásna literatúra, že ich logika nemôže preklenúť tú priepasť, ktorá je medzi tvorbami fantázie a postulátmi i zjavmi vozdajšej prózy. A medzitým opravdivá poézia krídlom sokolovým preletí tie priepasti, a i každodenný život býva presiaknutý a nesený výtvormi fantázie, obrazmi umenia.

Nás nezaujíma teraz táto pravda vo všeobecnosti, nám prichodí pozrieť sa zbehlo na náš vlastný národný život, a na ten pomer, ktorý jestvuje a jestvoval medzi ním a poetickými snahami osvietených synov nášho národa.

Pravdu vyznajúc, počiatky nášho znovuzrodenia boli čisto poetické. Inde osnova národná kotvila vo veľkých alebo aspoň pomerne vážnych prevratoch politických, etnických; vo veľkom sťahovaní sa kmeňov (v starom Grécku), vo výbojoch (križiacke ťaženia), v politických veľčinoch (Peter Veľký), v oslabení vojnou centrálnej vlády (Maďari voči Austrii), v nezaslúženom oslobodení inou politickou veličinou (Srbsko, Bulharsko, Grécko); u nás toho všetkého nebolo. Nás nik neoslobodil, my nesťahovali sa, nešli na výboj, nekoristili zo slabosti iných; v najhoršom čase, keď už národ mal zadusiť sa v horúcej atmosfére zlých sudieb, prišla k nám poézia a vdýchla do zmeraveného tela nový život. Ale netreba myslieť, že poéziou je len to, čo javí sa na svet ako viac-menej podarený verš s viac-menej zvučnými rýmami; táto život vdychujúca poézia prišla k nám v tej najrozmanitejšej podobe. Ona viala i z našich kázní, rečí filozofémov, brožúr, toastov, ciest, konventov, porád, návrhov, snáh; všade sme ju videli, všade nám ona pomáhala vyplniť prázdnotu, ktorá zívala z nášho nehistorického, temného, zabudnutého bytu! My sme s ňou išli k národu, s ňou predstupovali sme pred mocných s memorandami, kverelami, lebo historických, pragmatických osnov nebolo. Nie že by ich podstata bola poéziou — och, nie, to bola trpká, strašná próza, ale pomoc nám poskytla predsa len poézia; ona bola pre nás silným dôvodom, ako každá ideálna pravda.

A k tomu: sám ľud náš je poetický i sám sebou ako objekt, i ako tvorca. Nič nebolo prirodzenejšieho, ako chytiť sa toho elementu, ktorý už i u ľudu je mocný a valnú časť jeho duchovného žitia obsahujúci. A tá poézia viac dokázala než pokusy historickej pragmatiky, zapadnuté prachom pre nás i cudzích. Rastie tá vrstva prachu na starých pokusoch; na nové sadá sa každým dňom.

Už i sama prešlosť javí sa ľudu nášmu jedine v rúchu poézie. Ľud náš, nepomniaci ani len časy Márie Terézie (vlastným nervom necíti ani len blízke časy Jozefa II.), dobre spomína časy praveké, ktoré zavité sú do báječného závoja poézie. Náš ľud, ktorý nevie, že jestvoval nejaký uhorský kráľ, ktorý nezachoval si meno ani jedného mocného oligarchu našich krajov, zachoval si meno Svantovíta (Vajana), Paroma, Pikulíka, nie cestou povedomou, ale jedine pomocou poézie. Náš ľud, ktorý zabudol utrpenia čias reformátorských, rákóczyovských, ba ešte i časy úžasov šarišsko-zemplínskych, veľmi nedávnych, nezabudol na svojho Popelvára, na Zlatovlásku, na svoje predhistorické osudy — vďaka svojmu neobyčajne vyvinutému citu pre poéziu; náš ľud v temných krajoch, kde neprenikne vzdelané slovo, pestuje literatúru divej fantázie, literatúru Bruncvikov a Genovef — len preto, že umní pisálkovia obliekli ju do rúcha falošne poetického, fantastického.

Nedivíme sa, že i naše povedomé zobúdzanie sa položené bolo na osnovu poetickú, vlastne: že poézia mala veľký vplyv na náš národný vývin. Umní to boli ľudia, ktorí počali tak: temer pred šlabikárom zjavili sa zberatelia národných povestí a spievaniek. Už náš Tablic chytil sa tej struny, a ona sa príjemne ohlásila. Kollárovo veľké dielo „Slovenské spievanky“ stalo sa činom literárnym, Rimavského, Reussa, Škultétyho a iných zozbierané báje boli vlastne jedinou školou pre mladých duchov, školou slovenskou v suchej sahare latinizmu i v mokrom bahne maďarizácie. Štýlu slovenskému učili sa naši z prípoviedok a prísloví, jestli len mali k tomu dosť čujné ucho a otvorený um.

Avšak nielen ľudová poézia vplývala na náš vývin. Skoro chytili sa poézie tí synovia národa, ktorí povedome išli zobúdzať národ z hlivenia k duchovnému životu. Prvé pokusy literárne boli vlastne čírymi poetickými pokusmi. Vyjmúc Bernolákovho slovníka a ešte prekladu biblie Palkovičovho — všetko ostatné malo viac-menej poetický náter. O Hollom netreba ani hovoriť: uňho bolo všetko poéziou, i história, i život pastiersky, i život statočných farárov po slovenských zákutiach. No i dosť praktické diela balili do poetických šiat: tak boj proti pálenke počal sa veršami, drámami, dialógmi; boj proti unistickým pokusom maďarizátorov počal sa poéziou: aspoň v „Únii“ Hurbanovej[76] je mnoho oduševnenia poeticko-filozofického; možno tam je viac poézie než v mnohých veršoch. Pozrime na Štúra; poézia nebola jeho silnou stranou; väčšina jeho poetických výlevov má cenu iba bibliografickú: no on nemohol zrieknuť sa tejto zbrane. Už čo dvadsaťročný mladoň veršoval a v jeho prednáškach je viac poézie než filozofie a prísnej vedy. Všetky pokusy mladých literátov chceli byť poéziou: pozrite len na „Hronky“, „Plody“, „Jitřenku“ a iné spisy mládeže, potom na almanachy: na „Zory“, „Nitry“, a presvedčíte sa, že temer každý slovenský muž počal svoju verejnú činnosť s poetickými, viac-menej podarenými alebo i nepodarenými výlevmi. Ešte i v proklamáciách „národnej rady“,[77] v spisoch filozoficko-etnologických Hodžových nájdete valnú časť poézie. Mnoho z tohto nebola opravdivá poézia, ale predsa mala rozhodný vplyv na náš vývin, podnecovala plameň, udržovala v jednej pahrebe uhlíky národno-kultúrneho, ba i politického povedomia.

II

Vzdor všetkým týmto prajným okolnostiam, aby poézia mala rozhodný vplyv na náš národný rozvoj, umelá poézia vo vzdelanej spoločnosti slovenskej nemala mocný, trvajúci, do života mocne zasahujúci, pre národnú myšlienku široké výboje robiaci vplyv. Pravda, ňou budila a ohrievala sa mlaď; tam ona urobila nejedno cenné zavojovanie, nejedného strateného alebo polostrateného mladoňa ona na hodvábnej šnúrke pritiahla do krážov slovenskej myšlienky. Ale i títo, poéziou pritiahnutí mladíci, neskôr zostávali neverní svojej krásnej učiteľke, opustili ju, akoby im zavadzala v drsnej próze života. Nik nežiada, aby človek večne trčal v literatúre, ale to žiada sa, aby ňou preniknutý bol človek ako niečím sviatočným; aby jazyk náš, vkus náš mal na sebe stopy pekných výtvorov, aby spoločenská zábava, beseda oživovaná bola rozpomienkami na krásne útvary poetov našich.

Kto spomína v spoločnosti našej monumentálne tvorby Hollého, o ktorom hovorí Vlček, že predišiel svojimi básňami súčasných, pseudoklasických poetov celej krajiny? A veru tu literatúra kritická a objasňujúca urobila veľmi mnoho. Hollý nemôže žalovať sa na mlčanie estetikov slovenských. Predsa jeho diela nezanechali u nás makavé stopy. Ani o neprístupnosti, o zriedkavosti výtiskov nemožno hovoriť — Hollý bol tri razy vydaný,[78] čo sa nestalo žiadnemu slovenskému básnikovi.

No tu sa môže správne odpovedať: sama forma Hollého básní bola neprístupná širokému obecenstvu, jeho klasické formy, jeho hexametre, jeho ódy, ony formou stoja v protive s národným duchom; je to poézia učená, požadujúca prípravu a zaľúbenie v hre slov.

Po Hollom slovenská poézia obliekla sa do huňky, vzala biele opliecko, stiahla sa do farbistého živôtika, postavila na vonnú hlávku partu z libačiek a domorodých kvetov. Vyšla „Marína“. V nej mnoho sily, príťažlivosti, mnoho poézie! Pravda, nás ona priamo ochmelila! Pod poduškou devíc ona našla miestečko, mladíci vedeli naspamäť celé odseky. No predsa nebol to taký vplyv, aký by zaslúžila. Tých devíc nebolo tak mnoho, tých mladíkov taktiež. A život náš ďalej tiekol „netrebnou“ prózou, nik nebol povzbudený k tvorbe, a tí čo boli, ďaleko nedosiahli ani len predsieň Sládkovičovej poetickej dvorany.

A čo povieme na perlu samobytnej, svojskej, vysokej poézie slovenskej, na „Detvana“! Božie požehnanie zletelo touto prelestnou básňou na literatúru slovenskú. Razom daroval nám génius pohronského spevca umelecké dielo, väčšie než „Máj“, dosahujúce temer výsotu puškinských tvorení, ale ja upieram, že by ono bolo vošlo do krvi a špiku našej spoločnosti, že by previalo náš ťažký, dusivý vozduch sviežim vanom, že by vnieslo bolo doňho veľké snopy svetla, vymanilo mnohých z tmy odrodilskej, z lieni duchovnej, zobudilo činnú lásku k tomu „špatnokrásnemu“ ľudu. Jestli to urobilo: to boli úkazy riedke. A „Detvan“ by mal byť všeslovenský, všeznámy! Choďte len do našich vzdelaných kruhov, medzi naše panie a devy, choďte do sto takých spoločností, a jestli vám zahovoria v jednej o tejto perle ducha slovenského, jestli vy pocítite trebárs nepriamo dojem jeho prekrásnych veršov, narážku na jeho postavy, na jeho myšlienky, zvraty — i to bude milosť božia alebo púha náhoda.

Hľadajme najprv zovnútornú príčinu tohto nepotešiteľného zjavu. Myslím: „Detvan“ nenie tak prístupný, ako by sa želalo. Pravda i on bol tri razy vydaný, ale prvý raz v celkom vymiznutej z obchodu „Nitre“,[79] druhý a tretí raz v zobraných spisoch (Viktorin a Kober).[80] Zobrané spisy sú veľkému obecenstvu neprístupné. Ony sú drahé, nezručné. V tom väzí veľká hať všeobecného rozšírenia. Pravda, možno povedať i naopak: jestli by bola duchovná potreba, nevystali by nové vydania. To platí u rozvitých národov. U nás je to ináč. Kniha sa musí sama boriť s netečnosťou, lieňou a zaostalosťou. Veľkou potrebou bolo by vydať jednotlivé básne Sládkoviča v lacných, vkusných osobitných vydaniach, ako dnes vydávajú Puškina, tak žeby jedno dielo, napr. „Detvan“, prišlo za 15 — 20 grajciarov. Neverím, že by on nestal sa borcom slovenskej poézie, slovenského slova, slovenskej myšlienky! Neverím, že by takými vydaniami nevzrástol zákonný vplyv slovenskej poézie na náš rozvoj, náš celý vnútorný i zovnútorný život. Tri razy kúpil som Sládkoviča a predsa ho nemám, lebo pôžičkami sa mi stratili vydania, no po zošitoch rád by som si ho zadovážil, kdežto k celému zobranému vydaniu chýba groš po štvrtý raz. Tak stáva sa veľmi často. Myslím, osobitným vydaním jednotlivých diel slovenských básnikov (Kráľa, Hollého; napr. „Selanky“ sú celkom zabudnuté), zosilnil by sa vplyv literatúry krásnej, pozdvihla úroveň duchovná v pustom slovenskom spoločenstve.

III

Na vzdor všetkým našim biedam, slovenská poézia šíri sa národom a zohrieva dobré srdcia. Kruh čitateľov pomaly rastie, takže dobrá kniha vyplatí si tlač a iné výdavky — pravda, žeby donášala honorár — to sú len výnimky. Práve naše najlepšie diela boli darom autorov. Sládkovič sotva dostal za svojho „Detvana“ väčší honorár než čestný výtisk „Nitry“ V. Máme nádej, že i tieto prozaické pomery zlepšia sa, keď vstúpi do života nakladateľský spolok, ktorý postarať sa musí o rozpredaj kníh. V tom je u nás veľmi veľká bieda. Vidíme, čo robia iní, ako pomáhajú si anonsami, kolportážou, vystavovaním pekne zaviazaných kníh, ponúkaním, rozposielaním katalógov. My sme dosiaľ veľmi málo mohli si všímať moderného spôsobu odpredaja kníh. Čo človek nezná, po tom netúži. Keď sa človek obzrie po svojej bibliotéke, vidí, že valnú časť kníh kúpil tak, že mu bola pohodlne k rukám podaná. Za knihou zháňa sa iba bibliofil, zberateľ alebo literát, pracujúci a hľadajúci pramene. Títo pohodlní tvoria ohromnú väčšinu čitateľstva. Keď raz pohodlný čitateľ pozná a obľúbi si prácu istého spisovateľa — druhú prácu bude už hľadať. A verte — len to nám chýba. Rozšírením, praktickým rozpredajom slovenských poetických diel musel by vzrásť vplyv poézie na náš vývin: to jest predbežne rozvetvilo by sa národné povedomie, vážnosť jazyka vzrástla, sympatia k nemu stala by sa všeobecnejšou. S otvorením literárneho trhu musela by rásť i produkcia. I v tom ohľade počíname klesať. S umenšenou produkciou umenšuje sa i záujem. Hodno je premýšľať o takýchto dielach — to nie je maličkosť. Národ náš treba vychovávať! Heine hovorí: „Zachovajte si, vy hrdí mužovia činu: vy ste len nájomníci mužov myšlienky, ktorí vám v tichosti a skromnosti predpísali to, čo máte robiť. Myšlienka letí pred skutkom ako blesk pred hromom.“ A poézia je schránka myšlienok. Keď ona bude náležite vplývať na národ, nájdu sa i mužovia činu a oni uskutočnia to, čo skromný básnik, mysliteľ, srdečný predstaviteľ svetlej stránky národa svojho vyhútal v tichej komôrke svojej.

Už je čas, aby sa mužovia naši zmužili k výdatnej podpore všetkého, čo nesie myšlienku do národa. Jestli v tomto ochabneme, sami oškodzujeme sa. Odhodíme duchovný kapitál, ktorý často nesie i materiálne ovocie.

Aby poézia, čo pozitívne tvorenie, mohla presiaknuť do povedomia národného, vyžaduje sa kritika objasňujúca, roztrieďujúca, obživujúca, budiaca záujem. Myslíme, najnovšia Vlčkova kniha, o ktorej obšírnejšie hovoríme nižšie,[81] v tomto ohľade bude tvoriť novú epochu v slovenskej literatúre. Bárs by ona zavítala do každého slovenského domu, v ktorom myslia o svojom národe. I objavia sa im polozabudlé postavy literárne, oni chytia sa zaprášených kníh a knihy počnú hovoriť jasným jazykom a rozdúchavať zaspávajúci plameň lásky, oduševnenia a nádeje!

Tak stalo sa raz v ruskej literatúre. Prišla dosť dlhá doba, v ktorej pozabudol národ na svojho Puškina. Studenosť zavládla po veľkom rozčúlení. No duchaplná kritika rozpálila nanovo chladnúce umy a Puškin zajasal sa v novej velikej sláve, národ kúpil milióny zväzkov Puškinových diel a poézia jeho mohutne vplýva na vývin ruského národa.

Kde je poézia popoluškou, tam mužovia činu sú leňochmi, tam zavládne mŕtvota a nechuť. Rozpomínajme sa na starých, keď nám mladí nie sú po vkuse! Ale nezaháňajme poéziu do kútov, nedajme myšlienke odznieť na púšti hrubých hmotných starostí a duchamorných bojov. Nebuďme nemé deti spevavých otcov. Každý z nás je povinný po svojom spôsobe postarať sa, aby poézia slovenská dosiahla taký stupeň vplyvu na národ náš, aký jej zákonne a spravodlivo náleží!



[75] „Národnie noviny“ 1889, č. 103, 104, 107.

[76] v „Únii“ Hurbanovej — „Unia, čili spojení Lutheranů s Kalvíny v Uhrách“, Budín 1846. Polemický spis J. M. Hurbana proti snahe grófa Zayho spojiť evanjelikov a. v. s evanjelikmi h. v. v jednu cirkev. Spojením týchto cirkví, cirkev ev. h. v., ktorú tvorili hlavne Maďari, mala by väčšinu a tak i rozhodné slovo.

[77] v proklamáciách „národnej rady“ — myslí sa tu na Slovenskú národnú radu v septembrovom povstaní roku 1848

[78] Hollý bol tri razy vydaný — v rokoch 1824 — 1833 v Trnave, v rokoch 1841 — 1842 v Budíne a roku 1863 v Pešti

[79] v celkom vymiznutej z obchodu „Nitre“ — piaty ročník almanachu „Nitra“ vyšiel roku 1853 za časov Bachovho absolutizmu

[80] druhý a tretí raz v zobraných spisoch (Viktorin, Kober) — ich názov je „Spisy básnické Andreja Sládkoviča“. Viktorinovo vydanie je z roku 1861, Kobrovo rozšírené vydanie z roku 1878.

[81] Vlčkova kniha, o ktorej obšírnejšie hovoríme nižšie — Vajanského recenzia vyšla v „Národných novinách“ 1889, v čísle 107 — 114, v tejto knihe je recenzia na str. 180 — 198.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.