Zlatý fond > Diela > Otázky literatúry


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Otázky literatúry

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Lucia Jedla, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 38 čitateľov

Literatúra a národ

[30]

Nedávno písal istý maďarský spisovateľ, že národ bez literatúry nie je národom. Z tejto podivnej sady potom slávnostne zatváral, že poneváč Slováci nemajú žiadnej literatúry, tým samým že už nie sú národom.

No my máme veľmi osnovné presvedčenie, že národ i bez literatúry je národom. Tak naskrze neupierame Maďarom, že boli národom i pred osemdesiatimi rokmi, keď ešte pražiadnej literatúry, no ani schopnej reči k tomu nemali. Dobre vieme, ako tvorila sa maďarčina, konečne nutno nám obdivovať prácu, ktorá z niekoľko sto slov stvorila literatúry schopný jazyk. Táto činnosť tvorenia reči a zakladania zbrusu novej spisby bola tak možná, keď jestvoval národ. Literatúra je jeden duchovný rezultát národnej činnosti, je emanácia[31] národného ducha. A či by sa naozaj Maďarom páčilo, keby sa rieklo, že pred osemdesiatimi rokmi neboli národom?

A tak, keby aj pravda bola, že Slováci nemajú žiadnej literatúry, predsa by boli národom, lebo majú národnosť, sú pevne prikutí k svojej vlasti, ktorej zem obrábajú, ťarchy znášajú; majú svoj jazyk, svoje zvyky a obyčaje, svoj spôsob myslenia, svoje piesne, báje, meno, cit, svoj zvláštny slovenský život, rodinnosť, prítulnosť.

Literatúra je kvet národnej práce. Šťastlivý národ, ktorý dospel ku kvetu. Naši protivníci teda zapierajú, že by sme my Slováci dospeli boli k tomuto kvetu. Jestli by bolo tak, hrozným hriechom obťažené by bolo svedomie panujúcich vrstiev, panujúcich nad umným, vyvinutým národom slovenským. Hrozná by bola ilustrácia krajinskej správy, ktorá nedala dozrieť trojmiliónovému, jej zverenému ľudu až po tento cieľ, ktorý žiada humanita, ktorý je nevyhnutným postulátom napredovania a vývinu. A obťažené bolo by svedomie i samých Slovákov, ktorí dali hniť svojim darom a darom svojho ľudu.

Nuž keby bolo záviselo od samej správy a onej panujúcej vrstvy, iste by mal pravdu onen spisovateľ. Avšak národ slovenský i bez pomoci mocných, ba cez prekážky a utlmujúce veľké sily protivníkov, predsa vyrazil zo seba krásne literárne klíčky, aspoň klíčky, jestli v skromnosti nechceme pomenovať rezultáty duchovnej práce svojej kvetmi. Mužovia európskeho chýru, ako Pypin,[32] menujú vo svojich monumentálnych dielach slovenskú literatúru „zajímavým zjavom“, menujú spisovateľov našich „duchovne slobodnými, pôvodnými“ a venujú jednotlivým tvorbám slovenského ducha dosť obšírne pojednanie. Naši poeti, ako Sládkovič, Chalupka, Botto, dávno prerazili si veľmi ťažkú cestu za hranice Rakúsko-Uhorska. Náš učenec Šafárik stal sa svetovou autoritou, náš Kollár pohýbal celým Slavianstvom.

Vezmime si Chalupkove básne. Z čistej studne ľudovej poézie čerpal krištáľové toky svojich sladkých, pôvodných voľných tvorieb. Raz mohutným vojenským ruchom, raz tichým elegickým tónom zunia jeho tóny. V jeho básňach je hudba i sila i myšlienka i vzlet. Hollý, pri nehotovej ešte, nevytríbenej reči, vyšvihol sa selankami na vysoký stupeň umelca; i epos jeho dýše silou. Sládkovič vedel prostý, posmievaný, opovrhovaný zjav slovenského šuhaja vyniesť peruťami poézie na výšku ideálnu. Botto, hlboký a prostý zároveň, rozprúdil duše naše v bájne túžobné trasenie. V mlhe, ale v zlatej mlhe vznášajú sa jeho ideály. Janko Kráľ, snúbenec národnej piesne, ihrá citom ako pestrý motýľ v jarnom slnku. Kalinčiak kreslí zahynuté už postavy minulosti — jeho povesti rozšírili sa u susedných národov. Tu vážny Žello, silný Kubány — no nechceme uviesť strojný rad mien, ktoré preslávili sa vo vede, poézii a umnej ľudovej spisbe, dávajúc zdravú, záživnú potravu slovenským dušiam.

Myslíme celkom oprávnene, že suma prác týchto tvorí literatúru. Že toto všetko je Maďarom menej známe, ako plody najnovších kitajských pisárov, to nenie našou vinou. Že zatvárajú schválne oči pred slovenskou spisbou a spomenú im ju len hladoši, keď chcú denuncírovať,[33] prenasledovať, tupiť, šprihať a upodozrievať — kto je tomu vinou? Že nečujú, nevidia pohyby slovenského ducha, negujú jestvovanie slovenskej spisby, to je tiež jedným veľkým dôkazom, ako nepekné, nehumánne sú snahy moderných odnárodňovateľov.

Nám kynie z toho veľmi dôležité naučenie: keď teda považujú literatúru za kritérium národa a národnosti, nuž teda hore s touto zástavou, nech veselo vlaje nad našimi hlavami. Nebuďme neteční k literatúre! Nie samé výbornosti tvoria spisbu. Každé čestné literárne hnutie zaslúži pomernú podporu.

Pravda, že utisnuté politické obstojateľstvá[34] veľmi hativo účinkujú na rozkvet literatúry. Naproti stojí i to, že politická moc a samostatnosť nenie voždy zárukou zdarného literárneho tvorenia. Z veľkého, mohutného Nemecka zaznievajú k nám hlasy žaloby na suchotu a neplodnosť literárnu, o čom nebolo slýchať v rozcapartenom, politicky rozladenom Nemecku.

Naše politické súženie nesmie smrteľne vplývať na spisbu. No ani nevplýva. Len ospalosť zotrime z jasných zrakov, no v povedomí svojej nevinnosti, svojich čistých vysokých ideí obrábajme pole slovenskej spisby, aby sada horespomenutého spisovateľa zostala nám ľahostajnou, bez rozdielu, či je pravá, či nepravá. Nik nás nemôže hatiť v tomto smere, nik, iba naša vlastná netečnosť. Kto má vôľu produkovať, nech neuťahuje sa od písania, dopisovania, zdielania myšlienok svojich širším kruhom. Kto praje si zachovanie slovenského národa, jeho duševný vývin, nech neopúšťa literárne činných ľudí! V posledných časoch ukázalo sa na jednej strane napredovanie, na druhej strane ochablosť. Najmä bieda v tom, že sa kruh čitateľov len veľmi pomaly šíri. Na rozširovaní tohto okruhu pracujme a žiadne šovinistické učenie, žiaden politický a antikultúrny tlak nezotrie z nás slncovú farbu slovenskej národnosti.



[30] „Národnie noviny“ 1882, č. 49.

[31] emanácia — (lat.) vyžarovanie

[32] Pypin — Pypin, Alexander Nikolajevič (1833 — 1904), ruský literárny historik, ktorý sa v diele „Istorija slavianskich literatur“ („Dejiny slovanských literatúr“) zaoberal i otázkami slovenskej literatúry.

[33] denuncírovať — (lat.) udávať

[34] obstojateľstvá — (rus.) okolnosti





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.