ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[52]

Páni od literárneho cechu zvyknú pohrdlivo pozerať na čítajúci ľud, pravda, nečítajúci ich cechovné plody. „Odi profanum vulgus et arceo“ vykladajú tak, že oni sú tak vysoko postavení, že môžu oddeliť sa od národa a ako nejaká osobitná kasta zladiť svoj duchovný život s pokrmom vznešeným, ikrami a paštétami, vyrátanými pre zjemnelé žalúdky. Oni nebadajú, že Horácius pod slovom „vulgus“ (luza) veľmi dobre mohol rozumieť i ich, s ich zjemnelými žalúdkami, a že nie od národa on odstraňoval sa, ale od mnohých literárno-cechových veličín.

To treba dobre rozdeľovať. Konečne vysoké literárne diela nepatria na stôl roľníka práve tak, ako ta nepatrí Hyrtlova deskriptívna anatómia alebo Ormisova „Výchovoveda“. Sú diela umelecké, ktoré ovšem prospejú národom ako mravnému celku, ale zostanú neporozumenými vo veľkej mase. My ich oprávnenosť nezapierame. Je potrebné, aby ich porozumeli, istá duchovná príprava. No i ony nejestvujú darmo pre masy, sú-li len skutočne umeleckými dielami, tak ako i najvyššie náuky kresťanstva, trebárs sú predmetom učených štúdií, vplývajú na masy a musia vplývať.

Ale to všetko nehatí, že literatúra musí brať veliký a vážny ohľad na ľud. Tá sprostosť, ktorú naši panáci zvyknú pripisovať ľudu, je vlastne niečo iného než sprostosť, a síce omnoho cennejšieho a vážnejšieho než „múdrosť“ odrodilých hlupáčkov, ktorí považujú sa za vzdelaných preto, že naučili sa po biednych maďarských školách zdrapom akejsi vedy, hrešeniu a noseniu kravaty a trsteničky, prípadne monokla, naučili sa nič nerobiť a mať nároky zatančiť kadrilu^[53] alebo čardáš, naučili sa natoľko písať, že vedia vyplňovať blankety po pisárňach, prečítať jedlový lístok v lacných reštauráciách. Vlastne hovoriť o sprostosti ľudu nie je len sprostou frázou a i veľmi velikou nespravodlivosťou. Ono to nie je tak zle s tou ľudovou sprostosťou. V hlave prostého človeka býva úžasne prísny poriadok a logika výtečná, medzitým, čo u našich takzvaných inteligentov panuje tam strašný chaos, krytý hmlou urputnej nevedomosti a polovičatosti. Kto s ľudom obcuje srdečne s láskou a nie s panskými predsudkami, veľmi ľahko presvedčí sa, že tá takzvaná „sedliacka hlúposť“ je z jednej strany pretvárka bitých, okrádaných a znižovaných. Lebo ako chrobák, keď ho lapíš, stavia sa mŕtvym, stiahne nôžky za bruško a schová oči, fúzy položí na chrbát, tak ľudový vtip a prenikavý rozum často skryje sa za hlúposť, aby ušiel dravým spárom svojich unižovateľov-oblažiteľov. Z druhej strany tá „sedliacka hlúposť“ väzí viac v nedorastených mozgoch polovzdelaných panákov než v tvrdej lebke sedliackej. My sme nie tak popanštení, ani, vďaka našim dobrým mamičkám, nie tak na rozume pochybení, žeby sme nespozorovali i jedno i druhé. Ďalej sme prizaviazaní tomu „sprostému“ ľudu, než by sme vypínali sa nad neho. My sme tiež „sprostí“ v tomto zmysle a pôjdeme s ľudom naším cez všetky útrapy a biedy. A preto plným srdcom uznávame, že ľud má právo na literatúru a síce na tie najväčšie talenty. On má právo požadovať, aby tí prví literáti, chovaní jeho chlebom, venovali čiastku svojich síl ľudu, nepísali výlučne pre gurmandov a privilegovaných vzdelancov.

Táto myšlienka nie je nová. U nás ona ozvala sa dosť silným prízvukom v zasadaniach výborových nebohej Matice slovenskej, ale už v tie časy, keď nad ňou zavisla Tiszova konfiškácia. Konfiškácia táto nedala zroku, aby rozumné, úrodné semä vyklíčilo. Konečne, k tomuto dielu netreba žiadnych uzavretí matičných, ani žiadnych neplodných žurnálnych sporov, ktoré boli vtedy na dennom poriadku. Dielo je také jasné, také blízke, že nemožno ho nevidieť a nesúhlasiť s každým prejavom v jeho prospech. Nie o uzavretiach a o článkoch je reč, ale o skutkoch.

A ten skutok nie je taký ľahký, ako sa zdá. Sú ľudia, ktorí myslia, že pre „hlúpych“ ľudí dosť je, keď sa stredne píše. A to je veliká mýlka. Nejaký nemecký pedagóg povedal o spisoch pre mládež: „Gerade das Beste ist gut genug.“ (Práve to najlepšie je dosť dobré.) A to sa môže povedať aj o ľudovej spisbe. Zaslúži to potu a rozmýšľovania práve tých „najlepších“, aby poskytli ľudu „dosť dobré“ ľudové spisy.

Náš ľud pomerne k jeho zaostalosti, následku to guvernamentálnych i mimoguvernamentálnych okolností, dosť mnoho číta. Hovoril som pred rokmi s istým nakladateľom ľudových spisov. „Čo myslíte,“ riekol mi, „koľko výtlačkov ,Bruncvika‘^[54] predal som behom posledných desať rokov?“ Nemohol som hádať. „Pane, vaša vzdelaná literatúra nedá sa porovnať s touto ľudovou literatúrou, ja som behom desať rokov predal 60.000 výtlačkov tejto povesti, a to len Slovákom.“

Pravda, netreba myslieť, že by tento „Bruncvik“ bol tak zle písaný, ako by to myslela literárna kritika. Iste „Bruncvik“ nepatrí do serióznej literatúry. Je to konglomerát zle porozumených germánskych bájí, prednášaný dosť triviálnym spôsobom. Ale je tam dosť široká a hybná fantázia, dosť príťažlivosti, dosť zaujímavosti, dosť tých vlastností, ktoré sú vstave knižku urobiť populárnou a rozšíriť medzi národom v desiatkach tisícov.

Učme sa zo všetkého, i z „Bruncvika“. Učme sa najmä z ľudu nášho, skúmajme, v čom leží to očarovanie, v čom leží tá príťažlivosť „Genovef“^[55] a „Bruncvikov“. A keď to vysliedime, píšme pre ľud a tvorme preň rozumnú, užitočnú, širokú literatúru.

Máme v tomto diele jeden zvláštny a skvelý príklad. Lev Tolstoj, ktorý napísal „Vojnu i mir“, ktorý stvoril „Annu Kareninu“, diela vysokého, nedostihnutého umenia, ten samý Tolstoj, ktorý dokázal, že vie rozdráždiť i na skúsenú a na silne korenenú stravu navyklé žalúdky Francúzov a Angličanov, Tolstoj, ktorý ďaleko za sebou nechal prvé súveké literárne sily celého Západu vzhľadom na román, on píše 2 — 15-kopejkové traktáty pre ľud a dá ich rozširovať po stotisíc výtlačkoch, on píše krátke, mravné, poučné, prosté poviedky a legendy, on nehanbí sa zostúpiť z výšky, na akú sa žiaden z nás nikdy nevyškriabe, i učiť svoj národ dobrému, šľachetnému a mravnému.

Pravda, k tomu treba činná a nielen slovná láska k ľudu, zatajenie všetkých márnivých túžob. A k takej láske, k takému zatajeniu sebeckosti, nemusí byť človek práve Tolstým; i ten najskromnejší, seriózne pracujúci človek môže prispieť k velikému dielu stvorenia zdravej, vyvýšenej ľudovej literatúry. Veď v ľude väzí náš koreň, len on dáva mu vlahu a živnosť.