ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[65]

Dva hlasy, český a poľský, súrodne zazneli o slovenskej literatúre. Český ohlas v „Literárnych listoch“ a poľský vo „Varšavskom týždenníku“. Oba časopisy zhodujú sa v tom, že spisovatelia slovenskí vedú dielo svoje seriózne, že im literatúra je vážnym ťažkým dielom, a nie hrou pre ľudí prázdnych alebo záhaľčivých. Dávno nepotešilo sa srdce naše tak, ako pri týchto úsudkoch. Bár by ony boli pravdou až do poslednej joty, bár by serióznosť v literatúre našej neprestávala, ale rástla a šírila sa až k posledným, dennej potrebe slúžiacim prejavom literárnym. Ľahtikárstvo v literatúre je hriechom všeobecným, širokým, všeškodným. My vidíme následky ľahtikárstva literárneho u iných, vidíme rastúcu nechuť a blazeovanosť a konečne odvrhnutie sa od literatúry, a prosíme Boha, aby zachránil nás od podobného úpadku. Velín,^[66] ilustrácia, bubon reklámy, nadutá fráza nenahradia neprítomnosť srdečného posvätenia sa dielu.

Sláva Hospodinovi, hlasy oné sú vo veľkej miere pravdivé. V novom čase vyšli diela slovenské, pri ktorých nebadať ani tieň ľahtikárstva a kozmopolitickej napuchrenosti. Akú silu práce a seriózneho premýšľovania vidíme v povesti Veteránovej „Slováci a sloboda“.^[67] Čo chýba tomuto dielu na umeleckej cene, na farbách poézie, to nahradzuje solídna skladba, jasnosť a ovládanie velikým materiálom. Vyšla Hviezdoslavova „Hájnikova žena“, celý veľký epos ľudový, k jehož rozboru chytáme sa bojácne, v povedomí ťažkej úlohy, nevšedného napnutia síl. Áno, len kto ľúbi svoj národ, jemu chce slúžiť opravdivo, môže stvoriť takéto dielo. Máme ďaleko do jeho ocenenia. My sme veľkí dlžníci básnikovi, my čitatelia a literáti. Vyšli „Slovenské besiedky“^[68] — a čo tam vidíme. Zase ten svätý oheň rodolásky, velikej a žhúcej. I vo výkrikoch nešťastného Banšella, väzňa staršej sudby,^[69] v tejto žertve našich hrozných pomerov, koľko vážnosti, bôľu a čistého nadšenia! Lombardini ako neúnavný mravenec zbiera materiály k budúcej histórii slovenskej kultúry. V jeho nespracovaných, mnohokrát suchých dátach nájde budúci literát a historik bohatú korisť. Sasinek celé poklady dát nakopil ako nezištný podporovateľ budúcich pokolení. On pilnosťou svojou neslýchanou, samozaprením, bez výhľadu na slávu a úspech preberá historické ťažké otázky. A naši pedagógovia, títo sirotkovia bez záštity a pomoci, akým serióznym oddaním sa dielu boria sa za slovenskú osvetu. Záturecký, Sokolík, Salva, Rizner, Bežo, Zigmundík, Macenauer, Čankovský, Uram, Kordoš, Zoch, Čulen, Černý — nech mi je odpustené, keď vynechal som ešte mnohých a mnohých. Na všetkých leží pečať seriózneho, hlbokého zaujatia sa oborov svojich, všetkým na duši leží starosť o svoj národ i želanie pomáhať bezpomocným a bitým. I do cirkevnej literatúry hlboko vnikla veliká láska k potlačenému národu; praví posvätenci stoja na čele dvoch cirkevných časopisov.^[70] Ešte i v našom humore, pod maskou žartu, vidíme serióznosť — Černianskeho ľahké verše často týkajú sa seriózne našich rán a nášho národného nešťastia.

Keď tak trudiť sa budeme i naďalej, literatúra naša bude hlavnou pákou nášho národného života a nemusí báť sa, že zmelkne a zoschne. Neodtrhujme ju ani nabudúce od drahej slovenskej pôdy, zostávajme doma, a len doma. My pracujeme srdcom i hlavou, a zakiaľ pod Tatrami biť budú slovenské srdcia a myslieť slovenské hlavy, ľahtikárstvo a studené, podplatené prospechárstvo neuštkne jedovatým zubom národ náš.