Otázky literatúry

^[82]

Nikdy nehovorilo sa toľko o literárnych „školách“, ako dnes. Ono školy literárne, umelecké boli voždy, ale o nich hovorilo sa post festa, retrospektívne, až skutočne niečo vykonali, istému smeru dali charakterový výraz. Najlepšie to znázorníme takto: bola rímska škola maliarska, pretože v Ríme u nôh umeniamilovných pápežov usadila sa kolónia maliarov, ktorí šli za svojimi majstrami a pracovali asi v jednom duchu s Raffaelom, bola škola veneciánska, ktorá išla za stopami veľkých kolonistov veneciánskych. A už tá i oná mnoho chrámov a palácov okrášlila obrazmi, až hovorilo sa o škole rímskej a veneciánskej. Napríklad Tizian nezasadol do ateliéru nad lagúnami, aby chcel utvoriť školu, ani Raffael nevystatoval sa, že je majstrom a zakladateľom školy. To isté možno povedať i o literatúre, kde sa už práve málo spomínali školy, trebárs pasovali sa medzi sebou rozdielne literárne smery.

Dnes hučí všetko o školách, o smeroch, nota bene,^[83] nie retrospektívne, nie post festa,^[84] ale popredku zarážajú sa školy a smery. Nepočuť nič iba o realistoch, naturalistoch, veristoch, dekadentoch, parnasistoch, magoch, poťažne o ich školách literárnych, pričom literatúra sama zaspáva. To nenie realistické, povie zvysoka nový estetik, a myslí, že s tým popri veľkej estetickej pravde povedal prísny, spravodlivý súd, hanu odôvodnenú. Zakladatelia nových „škôl“, majúcich ratovať literatúru, hrdo ukazujú nové smery a vychvaľujú ich za neomylné, hašteriac sa s kolegami, zakladateľmi nových smerov iných. Spisovateľ sadne za stôl a odhodlá sa, že ide písať román — povedzme, napadne mu — realistický. A on napíše román realistický, a myslí, že napísal niečo kľudného, lebo holdoval novému heslu! To heslo má osvetliť a zjasniť jeho prácu, nie práca má svietiť svojou hodnotou. Druhý sadne: on ide písať báseň v smere romantickom — i vyhľadá Roncevally, Orlandov^[85] a napíše báseň romantickú. Vo Francúzsku vyšla kniha 600 strán tlstá od Gurého,^[86] ktorá nič iné neobsahuje, len opisy 46 poetických škôl francúzskych!! Každá z nich má vraj niekoľko pohlavárov, ktorí sa vzájomne uznávajú, respektíve neuznávajú. Celý krámsky pult so 46 priečinkami, v priečinku tom je dekadentný šuvix, v druhom naturalistická paprika, v treťom realistický gáfor, v štvrtom romantický parfum, v piatom veristický čpavok atď.

V Nemecku tiež „školáčia“, ba i do slavianskej kaše zadúchli germánske mechy. I tu počali narábať s realizmom, naturalizmom a prišli k pornografizmu. Za každým kríkom rastú nové huby, pravda, z cudzieho semena. Mnohé sú zo šľachetného rodu muchotrávok, prašníkov a húb bláznivých. A čo je najhoršie pri takýchto školkárstvach: to nenie výbuch neskrotenej vnútornej sily, to nenie neurvalý „Sturm und Drang“,^[87] z ktorého sa voždy vykľuje niečo veľkého, originálneho, ale je to popredku chladne uvážené rozumkárstvo, teoretické, robené a škrobené novotárstvo, „rerum novarum cupido“^[88] bez hĺbky a silnej náruživosti tvorenia. A ešte niečo: dajú kaši meno „moderného“ a už sú nad všetkým povýšení, čo dosiaľ bolo! Slovo „modern“ znamená chválu, prelesť, dokonalosť, pokrok. Slovo „modern“ má zaokryť pustotu a celkovitú neprítomnosť talentu. Čo pochytia do ruky, stane sa moderné a tým samým je už povýšené.

A medzitým v umení a literatúre váži len talent a zasa talent, vo vyššom zmysle genij. Ako na človeku, jeho tele a citoch, nič nepremenili časy od Adama až podnes substanciálne, ale menili sa iba zovnútorné formy, prídavky, spôsoby, menilo sa niečo nepodstatného; premenám nepodliehala ani bázeň, ani bôľ, ani radosť, zášť, láska; nepodlieha túžba za pôžitkom duchovným i telesným, hriech, dobrota, šľachetnosť, podlosť — tak i umenie a literatúra vo svojej esencii nemení sa školskými formalitami. Alebo je dielo umelecké skutočne umeleckým plodom silného talentu, a vtedy dosahuje svoj cieľ, alebo je ono dielom slabým, a vtedy odpadá ako suchý list, trebárs by mal celkom moderné formy a zárezy.

Pravda je, že duchovia silní majú i silný vplyv na epigónov, že vedia zachvátiť na čas i silné talenty do svojich krážov, utvoriť si kruh, pohybujúci sa v ich duchovnom kráži. To je prirodzené utvorenie školy a je celkom niečo iného než dnešné školkárstvo a jazdenie na frázach. Kto popredku vykrikuje, že ide byť realistom, naturalistom, idealistom a romantikom, po tom nič neostane, len planý krik a literatúra vyjde z toho šumu rozumkárskeho prázdna ako puchier s hrachovými zrnkami.

My máme veľmi dobré príklady v našej mladej literatúre, my ani nepotrebujeme žiadnych priečinkov a sortírovky. O našich básnikoch platí slovo Goetheho: „Ich singe wie der Vogel singt, der in den Zweigen wohnet“ („Spievam ako vták, čo býva na ratolestiach“); tak nám zaspieval Hollý a Chalupka ešte v časoch nemoty, tak Janko Kráľ, tak spieval Sládkovič, Botto; tak nám ešte spieva Hviezdoslav, ktorý sám seba nazval „škovránkom, vylietlym z otcovskej brázdy“, a iba talent a sila znázornenia môže robiť rozdiel. U nás platí, že nám podávajú to, čo ovládali a tak, ako mohli ovládať tému, a posiaľ, chvalabohu, stupeň nášho vývinu literárneho bol dosť vysoký. Každý podáva hrivnu, ktorú chová v sebe, a vie, že k postave svojej nik nemôže pridať lakeť jeden. Svedomie a talent boli u nás posiaľ jedinými „školami“; talent je dar boží, ktorý nedá sa vynútiť krutkami a suchými tvoreniami škôl. Pravda a krása našla si znázorňovateľov v Indii i Grécku, Egypte i Asýrii, a sú diela týchto národov tisícoveké, ktorým neuškodil čas, ani žiaden „moderný smer“. Umenie je časť histórie ducha ľudského, duše ľudskej. Tá história ide vlnitým chodom, vlna-vrch, vlna-dolina. Jestli blížime sa k ideálu a jasnote, tedy silou ducha a nie školami a ich mottami, ktorými možno zaviesť iba idiotov a ktoré používajú iba literárni závratníci.