Zlatý fond > Diela > Otázky literatúry


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Otázky literatúry

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Lucia Jedla, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 38 čitateľov

Literatúra a život

[35]

I

Bez sporu jesto literárna činnosť, ktorá nič alebo veľmi málo týka sa života, no pri tom všetkom je potrebná a vo veľkých literatúrach želateľná a nevyhnutná. K celosti náuky prírodnej konečne patrí i to znať, koľko rodzajov-pavúkov[36] snuje siete svoje pod lianami rovníka alebo koľko druhov machu rastie po tundrách na brehoch Ľadového mora, alebo po skalách Novoj Zemli. Nie bez osohu vcelku človek-učenec mudruje a dumá nad neprístupnými veľkej väčšine ľudstva problémami, o duchu ľudskom, tajinách duše a jestvovania. Nehovoríme o tejto literatúre, ale o takej, ktorá bezprostredne vplýva na život a je každodennou duchovnou potravou širších kruhov. V takejto literatúre obyčajne zrkadlí sa obraz a typ národa, ona stáva sa vychovávateľkou a učiteľkou mladých i starých.

Že národy, prebúdzajúce sa k vyššiemu životu zo sna animalistickej tesnoty, prvými literárnymi pokusmi nejdú a nemôžu pestovať ľubôstky a špeciality, leží na bielom dni. Ich mysliaca eklézia býva primalá pre blízke životu diela literárne, kde im teda nájsť čítajúcich a ponímajúcich špecialistov, akých i u veľkých národov býva poriedku? Pre dvoch, troch ľudí národ nemôže založiť osobitné odborné literatúry.

Hlavné je: žiť sa chce. Život je tu a prebúdzajúci sa národ stroviť môže len také šťavy, ktoré idú k duhu životu, životným potrebám, citom a snom a často i fantáziám národným.

A som presvedčený, že i u veľkých národov má byť literatúra spojená so životom. Ja neporovnávam literatúru s krásnymi, no celkom nepotrebnými hračkami a skvostmi na malachitovom toaletnom stolku módnej dámy. Arci ani nie výlučne s nástrojmi nezbytnými k všednej materiálnej potrebe, trebárs literatúra má v sebe i podobné nástroje. Literatúra nenie výlučne luxusom, ako nenie výlučne prostriedkom náživy a materiálneho dobrobytu. Tá literatúra, ktorá má zjasňovať a šľachtiť život národa, podávať verný obraz jeho tvaru a typu, byť odbleskom jeho snáh a túžob, tá je jedným vážnym oddelením umenia a priľnúť má k životu i životnej pravde národa. Literatúra, ktorá nepreniká do života, rovná sa obrazu, zavesenému na večné veky v tmavom sklepe. Môže obraz sláviť sa prelesťou foriem i ohňom farieb, vznešenosťou idey, stelesnenej farbou, darmo ho maľoval maliar, vydumal a stvoril veliký umelec.

A práve u národov svojou históriou alebo nehistóriou nešťastných, prúdom úsilia, agitácie, horlivosťou nahradiť stratený čas v duchovnej hluchote, vídame literárne snahy a diela, nedochádzajúce k čuvom národným, k srdcu národnému, nesplývajúce s jeho životom a nepretkávajúce niťami svojimi jeho tkanivo. Toto osobitné tečenie literatúry a života dáva osnovu a pôvod k žalobám a obvineniam. Najčulejší a najochotnejší k žalobám a obvineniam sú sami spisovatelia. Jak dlhá a, povedzme pravdu, nudná je táto spisovateľská elégia na netečnosť obecenstva, na jeho chladnosť k domácim tvorbám, na slabú podporu, na podporovanie cudzej literatúry! Nestranný sudca pri tejto neutešenej pravote medzi obecenstvom a spisovateľstvom rozdelil by iste vinu na dve polovice, ktoré by časom, možno, nevypadli celkom rovno. No pravá polovica iste dostala by sa voždy spisovateľom. Pravda ale je v tom neomylne, že literatúra nevošla do života vinou toho alebo toho. Ba temer by som chcel tvrdiť, že kritika literatúry reálna a skutková v tom záleží, nakoľko literatúra zliala a zletovala sa so životom.

Krásne príklady takého zliatia máme v literatúre anglickej. Tam postavy Shakespeara a Dickensa žijú ďalej večný pozemský život v národe. A kto neznal by Harolda alebo Juana,[37] sotva by mohol nazvať sa vzdelaným Britom. Shakespearov duch, vďaka Schleglovi a Tieckovi, vlial sa i do Nemecka,[38] takže možno povedať, anglický veľduch má úplné právo občianske v literatúre nemeckej. Niet vzdelaného Nemca, ktorý by aspoň Hamleta neznal. Diela Schillerove stali sa príručnou knihou i v stredných a nižších triedach, Goetheho Gretchen, jeho Werther, Tasso, jeho Iphigénia sú žijúce postavy, majúce svoj vozduch a svoje právo ideálnej existencie pod mlhastým nebom Germánie. Menej vďačný je nemecký román: on slúži k vyplneniu prázdneho času, a jeho postavy miznú ako schémy. Asnáď Gustávovo Freytagovo „Soll und Haben“[39] je výnimkou, kde Fink a jedna ženská postava (dcéra kupcova) nezahynú v pamäti národnej. Veľmi krásny príklad zlúčenia literatúry so životom, hádam to najintímnejšie a najsrdečnejšie, zbadal som na cestách po Rusku. Tam skutočne fantáziou stvorené postavy a charaktery prestali mať fantastickú, schémovú postať a premenili sa v prúde života, ktorý ich zachytil, v skutočné, každému cele-, ba i polovzdelancovi známe osoby a charaktery. Každému zdá sa, že ich poznal niekde v živote, že sú to jeho dobrí známi, už či po dobrých, či po zlých vlastnostiach. Kdekoľvek zhováral som sa s ľuďmi náhodou v môj vozeň voviatymi, všade našiel som týchto spoločných známych, stvorených fantáziou básnikov, o nich voľno bolo pohovoriť s každým človekom „gramotným“ (t. j. zbehlým v písme a čítaní). To ma veľmi prekvapilo a obradovalo. Ba vlastná moja zbehlosť v literatúre ruskej, o nejž som mal istú mienku, často nedostačovala voči ľuďom naskrze ďalekým od povinného zanímania sa literatúrou, voči ľuďom, ktorí znali ju preto, že ona spojila sa skutočne so životom a cítením národa. Nielen zvláštne vypuklé postavy: Čackého (z drámy Gribojedova: „Gore ot uma“);[40] Oblomova (z románu Gončarova), Čičikova (z „Mŕtvych duší“ Gogoľových); Rudina, Bazarova, Insarova, Jeleny, Lizy, Feničky (z románov a noviel Turgeneva); Onegina (z básne Puškina); Pierra, Levina, Vronského, Anny Kareninovej, Kitty (z diel Tolstého); no i vedľajšie osoby, celé deje, charakteristiky, vývody a rezultáty z veľkých umeleckých diel sú na Rusi bežné a všeobecne známe.

Medzi vzdelancami, študentmi a literátmi zbadal som, že temer každý zná veľkú čiastku poém Puškina, Lermontova, Nekrasova a iných naspamäť. Stalo sa, že prostý podkonduktor deklamoval nám verše Chomiakova s prízvukom až podivuhodným. Bájky Krylova tak vnikli do spoločnosti, že neznajúc ich, neporozumieš premnohým zvratom v reči celkom obyčajnej a nepochopíš, prečo sa usmiala celá spoločnosť. Potrebno len dve-tri slová z Krylovovej bájky: a každý Rus vie, čo s tým, ty ale, nezbehlý v literatúre, musel bys’ počuť celý výklad, až potom porozumel bys’ vtipu alebo narážke. No to znamená zliatie sa literatúry so životom.

Pravda, že literatúra tá urobila svoju povinnosť. Spisovateľ nesmie čakať na dušu národa, až mu ona príde v ústrety a zjaví sa mu ako špiritistický fantóm, on musí ísť za ňou, vnikať do jej tajných i vnešných záhybov, musí predovšetkým poznať svoj národ, no nielen poznať, ale i milovať ho! Literatúra nenie hračka, nenie zábava pre tvorivého ducha, je to práca, ťažký duchovný pôrod, je to napruženie síl neobyčajné, často trápne a spojené s mukami a sebazaprením! Len taká práca môže vniknúť do života. Musí ísť od srdca, čo sa dobýva k srdciam. Komediantstvo, aké, žiaľ, ukázalo sa v niektorých slovanských spisbách, darmo žaluje sa na „Gartenlauby“ a „Über Land und Meery“,[41] darmo na nevšímavosť ľudu a inteligencie. Do Japona a japonských bordelov nepôjde duša národa![42]

No i nevšímavosť inteligencie hrá rolu a je haťou pri zbližovaní sa literatúry so životom.

Ako to stojí u nás? I tu peccatur intra muros et extra;[43] o tom niet pochyby. Lenže by sme želali, aby literatúra, už prečistená a skutočne presýtená duchom národným, viac vnikala do života, väčšie stopy zanechávala. Sládkovičov „Detvan“ napr. zaslúžil by viac rozšírenia a skutočného vsania sa do krvi slovenskej. Tu je iste väčšia polovica viny na obecenstve, než na samom básnikovi. A čo povieme o znamenitých povestiach Kalinčiakových, kde nachádzajú sa skutočné typy temer gogoľovské? Jeho „Reštavrácia“, ačkoľvek dosť známa, bola by mala hlbšie vniknúť, viac byť spomínaná, viac vplývať na duchovný rozvoj našej inteligencie. Mnohé znamenité, životaschopné diela známe sú iba literátom, i to nie mnohým. Nehovorím už o Hollom, ktorého forma, protiviaca sa duchu a jazyku, mnohých odstrašuje; no i Kubány je, nezaslúžene, málo známy, za Janka Kráľa nik nič neurobil, čo prestali vychádzať Hurbanove „Nitry“. Ajhľa, tu zase vidíme dva hriechy: jeden u obecenstva, druhý u tých, čo sú povolaní vydávať a rozširovať plody slovenskej literatúry.

II

Za starých dôb celkom ináč ponímali umenie i literatúru. Bolo to ponímanie aristokratické. Umenie a literatúra dosiahla neslýchanú výšku u Grékov, k nejž my synovia pozdných vekov máme ešte hodne ďaleko. Môžeme tvrdiť, novší vek dosiahol úroveň antickú jedine v maľbe, a to len v požehnaných dobách prvej renesancie italskej, pod sceptrom umeleckého triumvirátu: Leonardo da Vinci, Michelangelo a Raffael Santi. V ostatnom sme iste nedosiahli úroveň antického umenia. To, čo zdá sa byť prednosťou moderných a stredovekých diel, je mnohosť, ale nie veľkosť. Život rozvil sa, ukázal viac strán, viac pestroty a umenie šlo o krok ďalej do šírky a rozmanitosti tvarov, no starí priblížili sa bezsporne bližšie k ideálu. Všetka ťarcha všedného života zložená bola na bedrá otrokov, vlastne sluhov. V Grécku muž slobodný nemusel zaoberať sa čiernou robotou, ale ponechal ju svojim „duloi“,[44] ktorí sami tvorili tretiu stranu v trojuholníku rodiny, ktorého dve prvé strany boli rodičia a deti. Preto pomenoval som ponímanie umenia a literatúry u starých aristokratickým.

Dnes ináč pochopujeme veci. Umenie a literatúra stali sa majetkom všeobecným, a každý človek, i ten čo zaoberá sa prácou oných „duloi“, má právo aspoň v sviatočné dni potešiť a pozdvihnúť dušu svetlom umenia a literatúry. Práca dostala nový význam a isté posvätenie: ona nenie spojená so stratou slobody a práva na individuálny vývin. Ačkoľvek ľutujeme, že tvoriť musíme ešte vždy na formách Attiky a nemohli sme sa pomknúť ďalej, predsa každého humanistu poteší toto zovšeobecnenie, rozšírenie úloh umenia, táto nová báza na nejž možno kynie literatúre a umeniu nový vzrast a nové formy zrodia sa na neprehľadnej novej postati. Dnes nám je smiešnym, a je i skutočne smiešne, keď kráľ-ľubiteľ dá si celé opery a drámy predstavovať; samému sebe, len pre seba! V starom veku bolo niečo podobného nie tak smiešne. Nečudujeme sa ani Alfonzovi, ferarskému kňazovi, že chcel Tassovu báseň „Oslobodenie Jeruzalema“ podržať sám pre seba, len k poteche svojho rodinného krúžku.

Samo sebou rozumie sa, že rozšírenie literatúry na všetky vrstvy a jej zdemokratizovanie muselo nepriaznivo účinkovať na jej hĺbku. No to prešlo alebo prejde. Na každý spôsob tešiť sa prichodí takémuto obratu. U nás Slavianov prvých vymkla sa literatúra (nakoľko to dovoľovali veky) z úzkych hraníc lehoty: ajhľa náš Nestor písal v reči národnej letopisy svoje, keď v Itálii, Nemecku, Švajčiarsku, Škótsku mnísi po kláštoroch dreli sa kuchynskou latinou. To iste vďaka prvoučiteľom Cyrilovi a Metodovi. Žiaľ, predkovia naši nemohli svoj nábeh k popularizovaniu literatúry a umenia previesť: prišli na nich strašné pohromy od západu: nemecké kresťanstvo, spojené s kolom, šibenicami a reťazami, od východu sťahovanie divokých národov, pleny a nápady aziatských hord. Celý slaviansky charakter, zriadenie rodiny i obce, duch komunie svedčia, že by sme my Slaviani boli stáli na čele ruchu, spájajúceho literatúru so životom národa.

Sudba ináč riešila. Tí, čo nás pobili na západe a odtrhli nám sorabské vetvice,[45] upadli do barbarstva. Siedme a ôsme stoletie v Nemecku bolo barbarské až na neuverenie. Až Karol Veľký stal sa reprezentantom cudzej latináckej kultúry, obmedzenej na kláštory.

Až v Itálii stalo sa to, čo nemohlo stať sa v slavianskych krajoch vinou sudby. Latinitas v Nemecku bola vec importovaná, v Itálii ona bola reminiscenciou velikej prešlosti a tak ľahko prechádzala do kruhov dosť širokých. V XII. století italská poézia bola latinskou, keď clerici vagantes[46] spievali svoje piesne. A divno, práve latinka bola haťou, že zaujatosť za antiku nerozšírila sa všeobecne a trvale po luhoch Itálie.

Počiatok živého komunikovania poézie s národom a tak počiatok literatúry v modernom zmysle dlžno položiť do časov Danteho, ktorý odložil latinské hexametre a počal básniť jazykom národným, keď aj nie prvý, no takou silou, že preboril nechuť u veľkých proti „plebejčine“. Inde a predtým trubadúri spievali výlučne pre stav rytiersky. Dante ako publicista, literátor a básnik prvý nastúpil novú cestu, jejž prvé charakteristikon bolo spomínané zliatie literatúry so životom. S Dantem temer súčasne napomáha to zliatie Petrarca.

Práve preto, že Itália tak skoro prelomila aristokratickú lehotu literatúry a gondolieri vedeli a mohli spievať Tassove slohy na Canale Grande, povstalo tam i znovuzrodenie antiky! Jazyk národný dopomohol k tomu, čo nebolo možno dosiahnuť krásnymi veršami latinskými Maffea Vegia[47] a neskôr Sannazara.[48] Tieto aristokratické latiniády slúžili ako mobiliár[49] v dome malých i veľkých tyranov italských, ale do života a ľudu nevnikali. Darmo zuní trúchlospev Ercole Strozzov na smrť Caesara Borgiu, i keby tento ohavník skutočne bol zaslúžil sústrasť národa. Národný jazyk italský stal sa dvíhateľom renesancie, a pevne verím, že by bez neho nebol našiel Július II, zachrániteľ kurie, svojho Raffaela, Bramanteho a Michelangela. Umenie súvisí tajnými nervami s jazykom a jeho vývinom. Mohli by sme to dokázať, no nieto miesta.

Kto ešte dnes odťahuje sa od života a chce z poézie urobiť „žužu“[50] pre ľudí lenivých alebo nemajúcich práce, ten vpadá mimovoľne do barbarstva VII. a VIII. stoletia. A čo nám najviac k srdcu ide: národy slavianske, ktoré prvé počali, no nedokončili toto zliatie, nemôžu dnes nazad upadnúť do onej neprirodzenej lehotárskej mŕtvoty. My sme národy živé, bojujúce boj za jestvovanie, národy konkrétnym mysliam oddané, čerstvé a jasno hľadiace do budúcnosti. U nás nesmie povstať žiadne napuchrené trubadúrstvo. My píšeme a spievame národu. O tých cudzopasných, životu sa vymkýnajúcich ľubôstkároch, čo chcú v pýche svojmu národu privolať: „Odi profanum vulgus et arceo“,[51] sotva starať sa budú budúce pokolenia. Škoda času a práce! Na obecenstve ale je, priľnúť živým účastím k svojej literatúre, duchom cítiť sa s ňou spojeným a vážiť si talenty a dary, posielané Bohom. Tak zveľadí sa národ, tak skryštalizuje v osobnosť žiarivú a nezahynie bez sledu v histórii človečenstva.



[35] „Národnie noviny“ 1886, č. 6 — 7.

[36] koľko rodzajov — koľko odrôd

[37] Harolda alebo Juana — ide o postavy v Byronových dielach „Child Haroldova púť“ a „Don Juan“

[38] Shakespearov duch, vďaka Schleglovi a Tieckovi, vlial sa i do Nemecka — Schlegel, August Wilhelm (1767 — 1845), nemecký básnik, prekladateľ a estét, preložil mnoho Shakespearových drám do nemčiny. Ludwig Tieck (1773 — 1853), príslušník nemeckej romantickej školy, mnoho sa zaoberal Shakespearom.

[39] Freytagovo „Soll und Haben“ — ide o známy román nemeckého realistu Gustáva Freytaga (1816 — 1895) („Má dať — dal“)

[40] „Gore ot uma“ — (rus.) v slovenskom preklade „Útrapy z rozumu“

[41] „Gartenlauby“ a „Über Land und Meery“ — ide o nemecké spoločenské časopisy a ich periférnu náplň

[42] „Gompači a Komurasaki.“

[43] peccatur intra muros et extra — (lat.) hreší sa doma i mimo domu

[44] duloi — (gr.) otroci

[45] sorabské vetvice — vetvy polabských Srbov

[46] clerici vagantes — (lat.) potulní klérici (študenti)

[47] Maffeo Vegio — tiež Mapheus Vegius (1406 — 1458), významný taliansky humanista a pedagóg

[48] Sannazzaro — Jacopo Sannazzaro (1458 — 1530), taliansky porenesančný básnik, písal po latinsky aj taliansky

[49] mobiliár — (lat.) hnuteľný majetok

[50] „žužu“ — (fr.) hračka

[51] „Odi profanum vulgus et arceo“ — (lat.) „Nenávidím sprostý ľud a štítim sa ho“ (Horácius).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.