ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[5]

I

Kto napíše históriu slovenskej kultúry? Že vraj kultúry, pomyslí si mnohý dobre zmýšľajúci v pochybnosti zdanlivo oprávnenej. A pri tom všetkom história kultúry bola by nám potrebnejšia, vplývala by viac na národ a národné povedomie, než história vojen, trónnych otázok, náboženských prehánok, vzbúr a epidémií.

Buď požehnaný, ó spisovateľ, ktorý podujmeš túto velikú prácu, vďaka i vám, ktorí už dnes znášate materiály, trebárs by ony zdali sa nepatrnými, vďaka tichým beznáročným zberateľom a ochrancom pamiatok dát, majúcich aký-taký význam kultúrny.

Podnes obracali sme nečasto pozornosť svoju v túto stranu. Dobšinský, Hattala, Hodža, Lombardini, Križko, Kadavý, Záborský, A. H. Škultéty, Hostinský, Pauliny, dr. Píč, J. Vlček, Nikolskij, Wankel,^[6] Grot, dr. J. Hurban, Holuby, Sasinek a niektorí ešte, pravda, prispeli k velikému dielu; monografie taktiež zjavili sa, či už zámkov a stolíc, ako Hýrošova „Likava“, či cirkví, písané kňazmi, ktorí svoje krásne povolanie rozšírili literárnou činnosťou. Vo všetkých príspevkoch týchto nachádzajú sa drahocenné dáta. Treba len um a pilná ruka, ktorá by oddelila nepotrebné od dôležitého, charakteristické od všedného, i dostali by sme obraz slovenskej kultúry dosť pestrý, dosť zaujímavý, ktorý by nemohol byť nevideným i od širšieho vzdelaného sveta. Pravda, fantázie naše, „praslavianske“, trebárs vrúcne mienené kuriozity, vymysleniny bez pevnej osnovy, hračka so slovami a ich zvukom alebo podobnosťou, teórie bez životnej ceny, poézia vo vede, próza v poézii — to všetko zostalo nespozorovaným a nám samým neprinieslo osohu, najviac rozdulo slamený oheň, vzbudilo v bezkritických ľuďoch bucharónske chúťky.^[7] My musíme prejsť k pragmatickej, reálnej metóde. Nakoľko je možné, treba zbierať a zachovávať materiály, povzbudzovať, oduševňovať ľudí k práci v tomto smere.

Zavedením nešťastného cudzineckého feudalizmu stalo sa, že my dnes na kultúru slovenskú hľadieť musíme z dvojakého stanoviska. V tom väzí i najväčšie naše národné nešťastie, v tom rozlúštenie ťažkej ináč otázky, prečo jedna strana slovenskej kultúry slúžila a slúži nie nám, ale iným, druhá ale zakrpatela, bledla a zanechala po sebe len niektoré znaky, stopy na mnohých miestach zaviate vanom časov.

Myslíme, že budúci historik kultúrny nemôže obísť sa bez tohto rozdelenia.

Stopy prastarej kultúry slovenskej zachovali sa v ľude, v tichých kútoch hôr, na rovinách, ležiacich mimo velikých ciest, kryje ich mohyla, jaskyňa, starý múr, skala, kryje a prezradzuje ich konečne náš slovenský jazyk, divom divúcim zachovaný v čistote pomerne uspokojujúcej. Táto kultúra preseknutá bola feudalizmom, pokorením ľudu pod moc oligarchov, zapadla zničením rodinných zádruh a komúnií. Len málo z nej badať v kultúre druhej, feudalizmom podmienenej, no pri tom všetkom slovenskej vo svojej šťave.

Pomenujme prvú kultúru ľudovou. Možno, že to nepravý výraz, nám nateraz postačí a pritom vyzdvihuje kontrast: tá druhá kultúra nosí náter aristokratický, oligarchický. Ľudová kultúra je osnovou slovenského života a našla skutočne medzi nami viac pracovníkov než tá druhá, ačpráve je tam práca ťažšia, zloženejšia a požaduje kritickú ostrosť. Snáď preto čiastka táto, ačpráve pomerne dosť pilne obrábaná, predsa nestojí pred nami dosť vypuklo, dosť jasne. Veď pilné ruky zbierali báje naše, neúnavný bol Reuss, Škultéty, Dobšinský, no k rezultátom sme neprišli. Pilne zbierali spevy: Kadavý, Fajnor, Bella, Vansa, Ruppeldt a iní, no ani tam nebadať zvláštnu sumu kultúrnych vysvetlení a objasnení. Minulosť nášho výtvarného ruchu je nám temná, ačpráve zostali po nej stopy, pravda, najviac ornamentálne. Z pokolenia na pokolenie zachovali sa v hlavách žien prastaré ornamenty slovenské, nad ktorými užasne i laik. Pozoroval som už za mala-malička vyšívanie našich žien, hľadel na tie cifry, arabesky, línie a prestávky, na tú divnú harmóniu a rozmanitosť foriem a farieb jedine preto, že to rozrušilo moju detskú fantáziu; ja tam hľadal čosi organického v týchto okrasách, tam tváre, tam zvery, tam domky a kiosky. Nevedel som, že neskôr poslúži mi hra fantázie a umožní pozorovanie, neviem či vo všeobecnosti vážne, no mňa, čo laika, priamo prekvapujúce. Neskôr, po upozorneniach dr. Krahnera, ktorý nás uvádzal do tajností gréckeho výtvarného umenia, ukazoval ornamenty z gréckych chrámov, ináč hľadel som na vyšívania, na okrasy trámov alebo obrubky nad sedliackymi oblôčkami. Hľadal som podobnosť, no nenašiel som; naše ornamenty zdali sa mi pribarbarskými pri tichých, dôstojných líniách gréckych. Konečne mal som šťastie vidieť zbierku slovenských vyšívaní u dr. Wankela v Olomouci. Jeho pomocou presvedčil som sa, že tu sú formy celkom inej kultúry, plody celkom inej fantázie, iného tvorenia, slavianskeho totiž, samostatného, samobytného. Prekvapenie rástlo, keď som v Moskovskom historickom múzeu na starých nádobách, náhrobníkoch, sarkofágoch^[8] uzrel tie samé ornamenty, toho samého charakteru, toho samého ducha. Že to nebola mýlka, potvrdil profesor Samokvasov, archeológ na varšavskej univerzite, ukážuc nám svoju bohatú zbierku starožitností, vlastnoručne nájdených pri rozkopávaní ruských kurganov^[9] a mohýl. I tam zjavili sa pred žasnúcim zrakom podobné ornamenty. Ajhla, či treba viac dôkazu, že bola u nás stará kultúra, pomenovaná tu ľudovou, kultúra rozvitá, samobytná, no žiaľ, preseknutá, pretrhnutá vírmi neprajných časov. My Slováci neboli sme háveďou kočujúcou, ani nekŕmili sme sa odpadkami cudzej kultúry. Ó bár by našli sa ľudia špecialisti, ktorí by zaujali sa hynúcich pamiatok prastarej ľudovej kultúry slovenskej! Uvedený príklad o slovenských ornamentoch je len malé oddelenie širokého poľa. Kde sú ruky, čo by odkryli kurgany naše, prepracovali sa cez vrstvy jaskýň, prehrabali popol a rumy prastarých hradov a zámkov našich! Ó bárs by už prišiel čas slovenskej slobody, aby zakuté ruky slobodne chytili sa do práce, ustrašené umy premýšľať mohli o svojom, ku cti národa, ku cti človečenstva, k rozšíreniu znania ľudského! O to cudzí starať sa nemôže. Jestli by staral sa, tak iba na zhubu pamiatok, lebo sám je chudobný ako kostolná myš, chudobný na kultúrne stopy, lebo tej kultúry nemal. A zaväzovať ruky národu, aby nepátral po prešlosti svojej, to je najčernejšie barbarstvo, tyranstvo hnusnejšie od tyranstva tatarskej Ordy.

II

A čo stalo sa s touto ľudovou kultúrou, ktorej stopy nevidí iba slepý alebo nechce vidieť človek so skazeným srdcom? Za prvé, ako sme už podotkli, bola preseknutá, nerozvila sa na taký stupeň, žeby o sebe zajavila i pred svetom širokým, aby nejaký Hellwald^[10] prinútený bol o nej písať. Takéto zastavenia nie sú riedkymi v kultúrnej histórii národov. No i tie rozvité stopy mali smutný osud: každý čert mal právo prikmasnúť si niečo zo slovenských duchovných i hmotných výdobytkov. V ľude našom nebolo obraniteľnej sily, on nebránil sa činne, iba vzdoroval. Jeho kroj pokazili, prihladili a pomenovali maďarským, či uhorským, či nemeckým, ba ešte i cigánskym. Okrúhly klobúčik, čisto slovenský, prastarý, málo premeniac jeho striešku, nazvali „kanász-kalapom“, jeho huňku tu „attilou“, tam „deákom“, jeho oravské ženské mentiečky „menteou“, jeho šatové ornamenty (na nohaviciach, kabátoch) pomenovali maďarskými, jeho čižmy podobne! Ba ešte i slovenské izbové náradie, orechové krížne stoly, stolce so srdcami, truhly so slovenským, praslovenským symbolom, tulipánom, jeho stenové okrasy, to všetko bralo sa brevi manu^[11] a sprostáci verili. No brali aj iné. Dľa historických zpráv už roku 745 mali Slováci svoje bane v Štiavnici.^[12] Odobrali im ich a poslali ta Sasov, práve tak ako v naše doby odobrali Maticu a idú z nej urobiť čosi iného, posiaľ nejasného. Lenže sirka zasmradla, diabol nebude ďaleko.

Lenže ľud, ačpráve nebráni sa činne, trpnou konzervatívnosťou prekonal a ešte prekoná tieto nábehy na svoj kultúrny byt. On ďalej nosí huňku, ďalej mentiečku a smeje sa vnútorným smiechom nad všetkými experimentmi. Ba stane sa niečo podivného: nepomaďarčia veru naše huňky, ale keď rozvinie sa etnológia, tie huňky ich poslovenčia! Veď len svet nemôže večne plávať v lži a klame. Fakty dokážu, čo je naše, veda pridelí nám všetko, čo pošlo z nášho ducha, všetko jedno, či je ono rozvinuté a či nie. Bude to veselá reokupácia, ona musí prísť, my modlíme sa k Hospodinovi denne, aby už raz urobil koniec nezbednému závratníctvu; on, ktorý je prameňom pravdy, aby vyhnal lož z pekných krajov našich, nehanebne sa šíriacu a dusiacu náš národ.

No i oná feudálno-aristokratická kultúra, ačpráve jej počiatky nestáli na našej pôde, bola vo svojom jadre slovenskou. Ona odtrhla sa od ľudovej kultúry a stala sa eklektickou. No i tu slovenský duch bol silným faktorom a nevdojak strovil, preobrazil prijaté na svoj lad.

Ajhľa — široké pole pre slovenské štúdium, pre bystré naše hlavy a pilné ruky. Boli časy, kde každý snaživý mladík myslel slúžiť národu, keď písal verše alebo obracal filozofiu hore nohami. Bol by už čas, aby sme sa vrhli na prísne, pragmatické štúdium neďalekých časov, z nich viac potechy vydobyjeme, než z viac-menej fantastických hĺbaní v časoch pokrytých tmou.

Žiaľ, v riadkoch týchto len niekoľkými príkladmi možné nám je odôvodniť veľký vplyv ľudí slovenských na kultúru zeme našej v XV., XVI., XVII. a XVIII. století. Veď oná kultúra len u nás mala hniezdo. K nám chodili sa učiť naši Nemci i Maďari. My posielali sme učených ľudí na všetky strany. Nesčíselný počet je tých mužov, ktorých sme my darovali iným. Matiáš Bél narodil sa v Očovej z matky Česnickej, učil sa u Slováka Buľovského, učil sa v Strehovej, učil sa pod Slovákom Pilárikom v Banskej Bystrici. Jeho poctili vedecké ústavy Londýna, Berlína i Olomouca diplomami, jeho syn stal sa profesorom lipským. Roku 1632 bol v Rožňave kňazom Slovák Hvezdner, neskôr Martin Regis z Veľkého Bobrovca v Liptove. Tranovský, kňaz mikulášsky, vychoval prešporčanom Martina Adamiho, trenčianske školy vychovali Nemcom Fr. V. Beera. Nuž to by dlho trvalo, keby sme mali pomenovať všetkých slovenských ľudí, preslávivších sa učenosťou v prešlosti. Ján Tomko Saský, Jozef Bencúr, stá a stá našich mužov učilo na školách, kázalo v chrámoch, spisovalo po latinsky, slovensky, nemecky, ba i maďarsky. Slováci niesli kultúru reformátorských čias temer výlučne na svojich bedrách i doma, i pomáhali zahraničiu. Česko a Morava od nás čerpali najlepšie sily. Ba i nemecké univerzity a školy povolávali našich mužov, tak Slovák Georgius Francisci z Levoče stal sa rektorom bardejovským a ako taký povolaný bol do Pruska, do mesta Thorn, kde vtedy študovalo, dľa spisovateľa Jána Lipiša, 235 Slovákov.^[13] Znamenití, vo svoje časy chýrni mužovia boli: Lieskovský (kňaz banskobystrický), Prievidzký (kňaz v Hájnikách), Sokovský (kňaz v Brezne), Elias Vodicenus (rektor vo Zvolene), Samuel Medvecký v Prešove, učenec a radný mesta; Dávid Feja, turčiansky zeman, stal sa košickým starostom a zomrel mučeníkom! To boli všetko ľudia, o ktorých by bolo treba zbierať bližšie dáta; oni boli Slováci a vplývali na celú krajinu. Ajhľa, pole široké.

III

Koncom XVI. stoletia nachádzame v Trenčíne výborne zariadenú kníhtlačiareň,^[14] v XVII. století bol tam typografom Nikodém Čížek; ešte staršia je žilinská. Ján Dadan ju nezaložil, ako sa písalo, ona už pred ním jestvovala. Dadan ju len rozšíril a zdokonalil. Spisy zachovali sa z roku 1610, tlačené v Žiline; Dadan až roku 1665 prišiel do Žiliny. Tlačiareň jestvovala ešte i v Púchove, kde sa temer výlučne slovenské spisy vydávali pod vedením Daniela Chrastinu. Sám Prešporok kupoval typy od Chrastinu, z čoho vysvitá, že v Púchove bola spolu i lejáreň na typy. Volala sa Typographia slauonica.^[15] Pomenovanie spisovateľov slovenských tých dôb zaplnilo by tri takéto čísla. A koľko spisovalo sa, čo neprišlo pod tlač! Celá ohromná literatúra jestvovala a čo i väčšinou náboženská, nemá v kultúrnom ohľade nič obmedzeného, lebo vtedy písalo sa, ako vždy, o tých otázkach, ktoré boli na dennom poriadku a najviac rozvlnili mysle. Spomeniem len troch Mošovčanov:^[16] Michala, Jána a Eliáša, títo traja napísali viac než stačilo sa vydávať. Ďalej Ján Polónyi de Bersevice,^[17] Ján Kučera (1638), sedem jeho diel bolo tlačených; Jakub Faško, rektor bánovský; (všeobecne a z literatúrnej histórie známych vynechávam) Martin Adami (znamenitý básnik epigramov); Briccius Kokauinus z Kokavy; Georg Bohuš, Senickým menovaný (napísal mnoho diel, medzi nimi monografiu spišskej stolice); Michal Missovič zo Smrečian, bol rektorom v Hrachove,^[18] Lučenci, Trenčíne a Ožďanoch, napísal mnoho diel, medzi nimi divadelný kus pre žiakov a bol prvý, čo učil uhorské právo; dvaja Hadikiusovci,^[19] jeden Ján, zo Slovenského Pravna, druhý jeho syn z Trenčína, títo mali bibliotéku, akej nebolo páru; Georg Láni, rektor krajinských škôl; duchom nepokojný, no geniálny Filip Hrabecius (Hrabovský); poeta Tobiáš Štefányi; básnik divadelných kusov Eliáš Ladiver (1668); Paul Michaelis, profesor poetiky v Prešove, znamenitý Grék,^[20] zo Sv. Petra v Liptove; Samuel Melikius a Samuel Michaelides (1674); pater Paulus z Trenčína, matematik taký slávny, že ho zavolali do Gdanska za profesora matematiky; Daniel Remenius (Remeň) z Nemeckej Lupče v Liptove, rektor trenčiansky, vydal štyri diela; Melchior Rohacius z Martina, neskôr superintendent Zvolenskej, Turčianskej a Novohradskej stolice; Severín Škultéty z Lehoty (1565), učenec výtečný, vydal tlačou päť objemných diel, tohto volá Nemec Joachim Leibizer „einen neidischen Slowaken“,^[21] lebo bol šťastným súperom o dcéru Jonáša Fábryho, Zuzannu; Martin Špetka (Spetkius), Martin Tranoscius z Beckova (1648), rektor v Trenčíne, spísal tri diela, bol povolaný do Prievidze; bol vtipným básnikom. Známy je od neho vtipný verš, ktorý napísal na dvere, keď ho po maďarsky hrešiaci sluhovia z Trenčianskych Teplíc vyhnali:

Zomrel v Blatnici v turčianskej župe. Vydal deväť diel, posledne samobiografiu vo veršoch.

Nespomíname mužov všeobecne známych, a predsa, koľko tu síl pracovalo literárne! Ba obce, ktoré dnes pod maďarizmom živoria smutným živorením, boli strediskami vedy a vzdelania. Tak Okoličné v Liptove, zásluhou Mikuláša Okoličániho, dostalo skvelú školu. Najvýtečnejších mužov poslali ta za učiteľov zemianskej mládeže. Tak roku 1600 vyučoval tu slávny Ján Habacius, po ňom Turčan Gašpar Zelinka, Brezňan Šimon Frivaldský. Od 1624 — 1630 bol na tejto slávnej škole rektorom Eliáš Fačko z Trenčianska. Neskôr i syn povestného Georga Tranovského, Samuel, potom Matiaš Petrovič, Ján Matesius, všetko ľudia čisto slovenskí! Ale ich mená i ich duch vymizol a zostala pre potomstvo brutalita odnárodňujúca.

No i v iných kultúrnych prácach boli Slováci veľmi ďaleko, ďalej než ich susedia. V Banskej Bystrici napr. bolo kovanie zbraní na vysokom stupni už za starodávna. Rodina Zubrohlavských mala tajnosť, ako sa majú meče damascírovať.^[23] Tam žil staviteľ organov Podkonický, najslávnejší majster celej zeme. Samuel Mikovini zo Štiavnice bol iste prvým kartografom Uhorska, Slovák od koreňa. Precestoval celú Európu, bol znamenitým mechanikom (vodárne založil v Prešporku, Budíne a Štiavnici), bol astronómom, filozofom, matematikom i spisovateľom.

IV

Na krajinskej výstavke v Pešti naše uhorské magnátstvo príležitosťou jej odkrytia vytasilo sa svojím krojom veľmožským, a skutočne pohľad na strojné zhromaždenie bol malebný, prekvapujúci. Nik neuprie kostýmu uhorských magnátov lad a rujnú mužskú krásu. I mnohé cudzie štáty prevzali elementy tohto kroja a použili ku kompozícii uniforiem štátnych i vojenských. V pruskej, ako v ruskej armáde, stretáme sa s tými elementmi.

A kde vyvinul sa tento kroj? Verubože, nie v dedinách dolnozemských, ale na našich slovenských hradoch, v hniezdach luxusu a všelijakej rozkoše. Postať prvá magnátskeho kroja korení v ľude, v ľudovom kroji slovenskom. Ani jedna nuansa magnátskeho kroja nenie cudzou nášmu ľudovému kroju. Pravda, že k prvkom vzatým z ľudu pripojila sa zjemnená kompozícia, vkus a fajnovosť, ako aj drahocennosť látok a ozdôb. Či je gombík zlatý alebo olovený, nemení nič na jeho forme, na jeho tvare, práve tak, ako nerobí podstatného rozdielu, že na oravskej mentiečke sú šnúry z lacnej látky, na magnátskej z hodvábu.

Na hradoch našich rozvinul sa kroj tento a tak i postaťou i vývinom je on plodom slovenskej kultúry. O trenčianskom zámku píšu starí spisovatelia, že vnútornosť zámku bola vystrojená nevídaným luxusom a vkusom; to samé píše sa o zámkoch a palácoch Thurzovských (Orava, Bytča atď.), ktorý staval domorodými i italskými staviteľskými silami. Známy je luxus Thurzovho domu: slovenský zeman založil si taký široký dom, že neváhal kráľov pozvať na veselie svojej dcéry. Pohodlie a luxus panovali na Budatíne, Vršatci, Tematíne, ba ešte i na skalnom hniezde Strečnianskom. A to je znakom kultúry feudálno-aristokratickej, ktorá ohliadala sa širšie po svete, no kultúry na území slovenskom rozprestretej, slovenskými menami nesenej. K našim slovenským pánom prichádzali dolnozemské, sčiastky maďarské rodiny, aby vstúpili do rodinných zväzkov s ľuďmi mravov jemnejších. Tu brali si dcéry, potom kaducitou alebo donáciou^[24] prichádzali k majetkom na území slovenskom. Odtiaľ niektoré maďarské mená našich veľmožov. No pri nevyvinutosti národného citu poslovenčili sa duchom, zvykmi, a čiastočne i jazykom. Takáto príťažlivosť rozprestierala sa i za hranicu. Známe poľské príslovie: „Węnger Polak dva bratanki“^[25] neplatí maďarskému kmeňu, ale našim slovenským feudálom. Dôkazom toho je sada poľského kronikára, ktorý píše, „že jazyk vengerský len málo líši sa od poľského, prečo Poliaci s Vengrami nemusia hľadať útočište v jazyku latinskom, ale porozumia si veľmi ľahko, hovoriac ten po vengersky, ten po poľsky“. Skutočne, široká pohostinnosť slovenských zemanov rovnala sa nápadne poľskej, lebo prameň bol ten samý: slavianska príroda.

No i dekréty uhorských kráľov dokazujú, že v našom slovenskom kraji bola kultúra, bol život, bol ruch, boli ľudia, súci na povýšenie, nobilizovanie, boli mestá, hodné privilégií a lehôt všelijakých. U nás boli rozvité cechové poriadky, kvitli remeslá na vývoz pracujúce, bolo všetko, čo v tehdajšie časy považovalo sa za kultúru a pokrok.

Teraz by sme mali urobiť porovnanie čias minulých s poslednou nemecko-maďarskou érou a citnému, statočnému človeku slzy by vystúpili do očú nad mŕtvotou kraja, predtým tak živého, krásnoduchého a vzdelaného. No naše dnešné pomery líčime v novinách týchto každodenne; spusta zapríčinená maďarizáciou ešte nedosiahla svojho vrcholu a tak paralela by nebola dôkladná. Ešte účinkujú ľudia, ktorí vzdelávali sa odbleskom zašlých dôb alebo oduševnení sú štúrovsko-šafárikovskou renesanciou slovenskou, ešte nájdeš jednotlivé prejavy ducha a svedomia v smutných krajoch našich. No, jestli nepremenia sa pomery celkom radikálne, hrozná budúcnosť očakáva kraje slovenské. Až uzrejú plody dnešnej výchovy polgárskej,^[26] gymnaziálnej a univerzitnej, až dnešná bakonská morálka^[27] zvíťazí, proletariát sa namnoží, oblbovanie ľudu i inteligencie bude všeobecné, až vyženú slovenský jazyk z poslednej školy, z posledného chrámu, potom bude čas k aristofanovskej satire.^[28] Úpadok zrýchlil sa od doby konštitucionálnej.^[29] Predtým boli aspoň školy — teraz?

A to všetko deje sa v čase liberalizmu, v čase, kde štátnici majú plné ústa „vzdelanosti“, „kultúry“, „pokroku“, „humanizmu“, „tolerancie“ a konečne (ó, hanba tak zneužívať vysoké, sladké slovo) slobody.

Jedno nám ale nevezmú i v najhoršom páde, i keď im Boh dlho ešte odpúšťať bude hriechy a vo svojej nenáhlivosti hľadieť bude na prznenie svojho národa; oné ľudové, prvobytné počiatky slovenskej kultúry. Ony prestáli už toľké pohromy, že už dnes nemožno ich zotrieť. Sila slovenského ľudu konzervatívna a tichá zvíťazí. Bár by tieto skromné riadky stali sa pohnútkou k štúdiu slovenskej kultúry, tej i onej! Čo vynesieme na povrch, to nám ostane. Vyhľadávajme, zachovávajme pamiatky otcov svojich!