Zlatý fond > Diela > Otázky literatúry


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Otázky literatúry

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Lucia Jedla, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 38 čitateľov

K polstoletej rozpomienke

[101]

V novoročnom článku rozpomenuli sme sa na uplynulé polstoletie slovenských kultúrno-literárno-politických pohybov,[102] ktoré sú úzko spojené s naším národným tlačovým orgánom, „Národnými novinami“, ktorý by takým spôsobom bol mohol svätiť jubileum polstoročného trvania. Roku 1861 založené „Pešťbudínske vedomosti“ prešli v marci roku 1870 priamo do Martina a tak museli lokálne meno svoje premeniť na všeobecnejšie. Všetko ostatné ostalo to samé: redaktor Ferienčík i jeho spolupracovníci, program, smer a duch vydania; takým spôsobom môžeme základne tvrdiť, že s rokom 1912 prešli sme do nového polstoletia nášho novinárskeho života.

No naše terajšie časy neposmeľujú k jubileám a radostiam navonok sa ukazujúcim. Zasvätili sme svoje polstoleté jubileum vnútorne, v povedomí vykonanej práce a nijakou škvrnou nezatienenej vernosti k národu, k jeho kultúrnopolitickým ideálom, k jeho životným potrebám, nádejam a závetom.

Boli by sme nevďační proti sudbe a božiemu riadeniu, keby sme neuznali, že práca naša bola i radostná, povznášajúca, poskytujúca plody duchovného uspokojenia. Všetko, čo sa dialo významného v lone národa nášho slovenského, našlo v našom orgáne ozvenu, silnejšiu alebo slabšiu, ako stačili sily a spôsobnosť prijímania a odzrkadľovania. Okrem politického referovania, politických úvah a programového riadenia, orgán náš všímal si najmä literatúry analytickým i syntetickým spôsobom, prinášal ocenenia a posúdenia literárnych zjavov, podával obrazce literárnoumeleckého tvorenia, z ktorých nejeden prešiel do literatúry stále a nezapomenuteľne, podával historické, biografické, cestopisné, umelecké príspevky, takže bez neho nemôže sa zaobísť ani jeden historiograf budúcnosti, ktorý prevezme na seba trud oboznámiť budúce pokolenie s osudmi, dušou, duchom a celým životom národa slovenského. Áno, mnoho radostného bolo pri prácach, ktoré, keď nás už dávno nebude, keď už dávno nebudeme dýchať balzamový vzduch, stanú sa pragmatickými dokumentmi, prameňom vedomostí o drahom našom národe slovenskom. Vtedy už odpadnuté budú všetky bočné ohľady, dnes ešte „nemalej váhy“, ako sa vyslovuje náš Sládkovič, všetky životné malichernosti, odklonenia, nezhody, nedorozumenia, chyby, nedopatrenia, osobné nedotknuteľnosti, aprehenzie, možno povedať odpadnuté bude všetko materialistické a zemské, a z orgánu, slúživšieho národu polstoletia, vykryštalizuje sa čistý a verný, duchovný obraz, duchovná osobnosť národa s jej najvyššími túžbami, najšľachetnejšími pomyslami i skutkami. V tom je iste radosť!

No polstoletie prinášalo i bôle, hlboký smútok, utrpenie, boje, krivdy, škody, neuznávanie, nápady z rozličných strán, nepriazeň, chlad, nebezpečenstvá. Mnoho, mnoho ráz stáli sme pred prísnym súdom, preháňali nás od súdu k súdu, stavali pred synedriá, v ktorých nebolo porozumenia, že čo sme písali a konali, tieklo z čistého prameňa presvedčenia a nemalo v sebe ani dolus ani malam fidem.[103] Sila verejnej mienky, proti nám i spontánne i umele vzbúrenej, nemohla nevlívať i na tlačovú justíciu, a tak išlo väznenie za väznením, peňažné pokuty za pokutami, až sme temer klesali pod ich hmotnou ťarchou. Len v jednom sme neklesali: v odhodlanosti a hotovosti trpieť a znášať všetky údery v hrdom povedomí, že je pravda na našej strane a na strane našich prenasledovateľov čiastočne zlá vôľa, čiastočne mýlka, odurmanenie politickým huriavkom, nevedomosť o tom, čo sa vlastne deje v našom národe. Ale nediviť sa im! Pohyby v materinskom živote temer zmeraveného, k životu hlásiaceho sa národa nemôžu nevzbudiť obavu, ba i nenávisť susedov. Nebolo ho, nehol ani palcom, ležal bezvládny, bez vlastnej vôle, bez hlasného vzdychnutia, a hľa, razom sa hýbe, rukami nohami sa borí, oči otvára, hlavu zdvíha! Je to nóvum, nemilé, hatiace, namerené proti bláhaniam a cieľom panujúceho. Preto nazad s ním. Ruky, nohy húžvami a klincami pripevniť k sirej mati zemi, oči zalepiť, hlavu omráčiť! Ani ináč byť nemohlo! Kto chytil sa do práce duchovnej, musel ísť po ceste tŕnistej, kto osmelil sa budiť zamretý národ, musel hľadieť v ústrety ranám a utrpeniam.

Teraz by bolo miesto z čistej duše požalovať sa na bôle a biedy, nezapríčinené prirodzeným protivníkom, ale vlastnými ľuďmi… Ale tohto miesta nezaplníme… Nech ostane biely list, tabula rasa,[104] na ktorú nech si píše každý pár riadkov, ktoré mu nadiktuje svedomie a česť…

Keď sa obrátime tvárou k päťdesiatročnej prešlosti nášho národa, zbadáme i u nás onú krivuľu, ktorá je charakteristická v živote jednotlivých národov, ba i celého človečenstva. Len povrchný človek, chvastlivý a nevediaci pravidelne myslieť, hovorí ustavične o pokroku, napredovaní, o stálom vývine. Nie, tak nejde história, tak nejde život. Nikdy, nikde nešiel priamolinajne napred, rovno od horšieho k lepšiemu, od špatnejšieho ku krajšiemu, od nevyvinutého k rozvitému, ale vždy a všade bola línia nerovná, krivuľa, ako sme sa opovážili obrazne vysloviť, často obrátila svoj smer nielen nabok, ale i nazad. V mnohých dielach pred tisíc rokmi bolo ľudstvo tak ďaleko a vysoko, že my, neskorí potomci, musíme naň hľadieť nie z výšky nadol, ale z nížiny nahor. Napr. v istých odvetviach umenia, Grék v bohatstve fantázie, Ind v hlbokosti špekulatívneho myslenia! „To, čo skazil a roztrhal pušný prach na frízach a tympanónoch Parthenóna,“ píše Max Sauerlandt, „je na večné veky stratené pre celé ľudstvo a nedá sa ničím nahradiť; čo ostalo, je najväčším dielom ľudského ducha a zmyslu pre formu, a nedá sa ničím prevýšiť!“ A tu ide o tisícročia nazad!

Ale i druhé prešlé obdobia preukazujú diela rúk a umov ľudských, ktoré prevyšujú naše dnešné vymoženosti. Maliari quatrocenta,[105] ba i nizozemskí znali podstatu a miešanie farieb, o ktorých sa nám ani nesníva: tak zlatistý tón Adriaena Brouwera ostal jeho tajnosťou, jasanie farieb Tiziana taktiež. Tak dnes nevedia inštrumentníci dosiahnuť dokonalosť, lahodu a silu husieľ Stradivariho.

No, ako povedano, i miesto rozhoduje a zohýba krivuľu ľudského pokroku a zdokonaľovania. Na istých, ľuďmi obývaných punktoch, povznesenie kultúrne a umelecké v tom samom čase dosiahlo značnej výšky a svetla, na druhých leží v nížine a tme v tom samom čase. Aký rozdiel je medzi aténskou Akropolou a drevenými hradbami drievnych Germánov? Medzi palácmi a jaskynnými chrámami Egypta a biednymi šiatrami severných kočovníkov? O úrovni jednotlivých osôb už ani nehovoríme: ako ďaleko ušli jedni, a ako zaostali druhí!

Tak i v našom päťdesiatročnom období národného života neišlo, nemohlo ísť vždy všetko napred, ani vzhľadom na miesto, ani vzhľadom na čas. Pohlo sa národné povedomie v rokoch dvadsiatych, takže Hollý mohol zaspievať nesmrteľný hexameter: „Ešte Slováci žijú a budú žiť večne so slávou“, klesalo a kleslo v štyridsiatych. Rozplamenilo sa v rokoch 1848 — 1849 až po samožertvu a mučeníctvo — vykryštalizovalo sa až po jasnosť „Maríny“, „Detvana“, klesalo v rokoch päťdesiatych. Línia urobila tuhý skiarg.[106] A zase švihla sa napred pred pol stoletím, tedy vlastne už v našu epochu, o ktorej sme v prvom čísle „Národných novín“ verne referovali. Prišli pohromy zvonku: rozrumenie ústavov slovenských, prenasledovanie mládeže po školách, stáreže po skromných miestach, a línia sa zase hodila vbok, mnohé zaostalo, nejedna úrodná roľa ľahla úhorom. Ale pod rumami zase počal šuchoriť život a línia pomkla sa napred, zvlášte v literárnom, spoločenskom a národohospodárskom ohľade. Slovenská poézia zazvučala sviežimi, novými tónmi, próza nadobudla uhladenosti, solídnosti, tvorivé sily sa ohlásili. O pomatičných časoch môže sa povedať so Schillerom: „Und neues Leben blüht aus den Ruinen.“[107]

Len keď dobre uvážime a porovnáme zábehy, kľuky a krivule národného života, môžeme aspoň približne konštatovať všeobecný charakter nášho národného žitia a bytia. Jestli i nenie dosť príčiny jubilovať a optimisticky plesať, to iste ani nenie dostatočnej príčiny, aby sme ovesili hlavy a smútili. — K takej malodušnosti nezvedú nás ani duchovné poruchy, mýlky, výstrelky a prestrelky, ani zlá vôľa a intriga, ani chlad, neuznanie a chladné zapieranie. Viera v národ slovenský, jeho život a vývin oblaží dušu i srdce naše ešte v hodinu umierania. Ona nenie už ďaleko pre nás, starších čiernorobotníkov, ktorí sa až skláňame pod mnohoročnou prácou i ťarchou nezávidného života. Nech príde, len aby nás našla verne na postati bránenej a chránenej celým životom! Aby sme neodchádzali s mučiteľnou myšlienkou, že kúkoľ, mrcha zelina a tŕnie zahlušilo blahodarnú sejbu našu i našich vysokých predchodcov, ktorým dielo národa bolo intímnou vecou srdcovou, a nie remeslom alebo pustou náživou. Zahubiť dušu ľudskú je smrteľným hriechom, otráviť dušu národa je hriechom proti Duchu svätému, ktorý nemá zasľúbenia odpustenia. V časoch polstoročného jubilea horúcim srdcom želáme národu nášmu svetla i dobra, viery i krásy!



[101] „Národnie noviny“ 1912, č. 2. V článku je precenený národno-buditeľský charakter „Národných novín“. Pre nás však je zaujímavá Vajanským poňatá literárna kontinuita.

[102] V novoročnom článku rozpomenuli sme sa na uplynulé polstoletie slovenských kultúrno-literárno-politických pohybov — názov spomínaného článku je „V novom roku“. Článok obsahuje prehľad slovenských časopisov v súvislosti s pomerami a udalosťami, ktoré podporovali ich vznik a rozvoj.

[103] ani dolus ani malam fidem — (lat.) ani lož ani zlý úmysel

[104] tabula rasa — (lat.) čistá tabuľa

[105] Maliari quatrocenta — talianski maliari XIV. storočia

[106] skiarg — zákruta

[107] „Und neues Leben blüht aus den Ruinen“ — (nem.) „A nový život skvitá z ruín“

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.