Básnické prviesenky Jozefa Zbranského

Duch vyslávený!… veľkého stoletia, väčšieho rodu jasná koruna, čo svieti posiaľ nám jako večné slnce nepremeneným bleskom v naše cesty — ku našim krokom a do sŕdc našich — tvoj je pŕs našich najsvätejší kostol, v ktorom ty horíš, Slávny! v obraze zvenčenom večne krásnou „Slávy dcerou“! A ja smelím sa napnuté struny slabých ohlasov slabe vyvolať; kde to na ducha tvojho skale hrdej cit nízky, slabý nemá ozveny, aj môj v vražbe tej ľahko padne, zmĺkne. A ja smelím sa nazrieť v tajomnosti nádhery tvojej — teba Slávneho, chatrným spevom chatrne — osláviť. Ach! ale duch tvoj nehľadí na to, čo niekdy ľúbosť viazal tak výborne, ako idey harmonistých rýmov: na ľúbosť hľadí, srdca čistotu, na vernosť k sebe a k tebe na vernosť. Zni teda, lutna, ač aj len slabo, i v slabých hlasoch zjatri sa srdečnosť! Duch vyslávený!… oslávený básnik, čos’ v srdci celý národ ten nosil, i tam ho nosíš u anjelstva sboru, či ťa on v srdci svojom tiež nosí!? Nechcem povedať, veď by bola hanba… hanba na ľud ten, čo ťa volá: básnik! Žiješ v národe… žiješ v nás teda! My zase v tebe s tebou spojení, na koľkotisíc znelčenom rebríku^[10] chodíme k tebe… k tvojmu slávy stánu, na toľkotisíc znelčenom rebríku, na ktorom každý výkrok nás staví, dajúc nám nazrieť v krás našich zrkadlo: že pracuj každý na poli dedičnom! Dobre! náš pevec… keby sa tak dialo, zviazali by sa ruky nepriateľstva! Sláva by bola, sláva nám žiť slávna! Hah! slzíš, básnik! nad mdlou vymrelosťou a nad osudom, čo ľud ten ranil, zahladiac brehy Labe a Balticka… Nie! žije preto ešte Slávia, žiť bude ona naveky, na večnosť, pred ňou spevnené korene lipy, zri, vyslávený! kvetom sa obsýpa. Tichá mohyla… neniet tam teba, ty žiješ v kole velikom národnom, a jakos’ niekdy lutnou bol jeho, i teraz zneje v znelkách tvoja harfa a ozýva sa slovanským poľom. Stĺp si ty vežný toho kostola, kde všetci jednou pod slávou stojíme!