Zlatý fond > Diela > Básnické prviesenky Jozefa Zbranského


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Básnické prviesenky Jozefa Zbranského

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Simona Reseková, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Peter Páleník, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 166 čitateľov

Nehľaď na ten svet…

Nehľaď na ten svet, čo len vždy brojí, po výstupkoch zlých k sviatosti sa vzpína! Či dôjde diabol niekdy k pokoji? Nie! ak nerobí zlô, lež ho spomína. A to je žiaľno, a to je bolestno, keď sám si lámeš v prsiach štrbiny; keď ti zahrebú v hanbu meno čestnô, keď ťa zoblečú z duše, z neviny. Och, veď na holých kolenách kľačí sprosták, keď pravdou potvrdiť chce diabla; a za rykotom jednoho bľačí zbesnený kŕdeľ: kde je zbroj, kde šabľa!? A to je žiaľno, a to je bolestno, keď vynímu z srdca anjela, na ktorom, jako jablko povestnô, života tvojho lampa visela. Nuž teda už mám povedať „zbohom!“ zardelé city, ovenčené dúhou, zhynula mladosť s hojnosti rohom: s boha ideou a s anjelskou túhou. Smutný prievozník! odprevadil krásy, jak mizli, videl, slasti ostrovím; neobjal žiadnu s vencom žitia spásy: sám seba zastrel pásom hrobovým. Rieka hlboká, rieka ružová, čo svety v jedno kolo zaobjíma, jak aj pri jednom srdci hotová, krídla výletov v holubicu sníma… Tys’ otočila, zátoka ľúbosti, na srdci ľahkom sperlené city, z nich si spojila mladosť dvoch jarostí, v ktorých je obraz krásnej zavitý. Pozriem na obraz: vo mne zahorí, a v bľadosť omdlie vyjadrená túha: od hviezdnych očí ohňa zazorí — a — že snáď darmo — zmizne jasná dúha. Tak myslím, svet ten nepokojom zúri, vyvráti pohár myšlienok svätých, z nich stroskotaná schytá hradov múry — a sadne druhá — na chmárach zlatých. Pusť z žitia toho prekročiť ploty, čo delia večnosť od červov márnosti, veď som sa napil z žíl horkých psoty, vyobetoval v spevoch vnútornosti, na ne odnímaš ľúbosti balzámu, čo roztrhané spojí zas struny — vavrínovými pred oltármi chrámu, kde horí oheň krásnej Iduny.[21] Keď ma objímu k sebe oblaky, čo niekdy búrou nad hlavou mi stáli, keď obliekajú ružové vlaky pod seba kryjné slniečko pomály: dobre mi bude! pozdvihnem sa k pánu nesmrteľnosti na krídlach nových, tam budem čakať mojich hotových v speve, otvoriac im nebeskú bránu…


[21] kde horí oheň krásnej Iduny — v germánskom bájosloví bola Iduna manželkou boha výrečnosti a básnictva Bragu; opatrovala vraj jablká, od ktorých ostávali bohovia večne mladí

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.