ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V veľkej výšave stál jednou polou ohromnej zeme velikánsky kostol: šerým východom stena Himalája, hore — v studenom — ľadov balvany — dolu Kaukazus — a snehové Alpy — na západ Rajny vlny^[17] slncové — ohradím boli, ach! jednoho chrámu, v ktorom sa skvela socha Svantovíta hor’ ku klenutiam vzpätá oblohy. Čuj!… pýtam sa ťa — tieň z polnoci bľadej, čo mi zavievaš ideálov lampu: kdeže sú rumy toho kostola; bo po velebe jeho viac netúžim. A tieň mi vraví: „Tys’ jeden — z neho, hah! a necítiš od tých sa v rozdieli, čo ťa k jednomu stĺpu spojili…? Syn tys’ národa…!? a nevieš, že národ, čo v tamtom chráme v obeť plápolával, pri sladkých bokoch lipy presedával — nevieš, že národ ešte ten žije? Ha, ha, ha! — človek… vstúp raz do seba!“ Tieň zmiznul. Myslím, bola — Slávia; hah! a mne dala oheň národnosti — na Svantovíta!… Vstúpim do seba. Veď kostol stojí, a ja nevidím. Zvon reči hučí, a ja nečujem. Ach! zanjelštených chórov varhany, čo rozväzujú nemých, tvrdých ľúbosť. Stojí chrám ešte! lež rozdelený na chladné steny… Koľko?… Kaplice, kde v každej iný spev milosť veje, a svetlo iné vzchodí a zachádza. Hah! nesvornosti hlavnej obrady — tam ohňom bludov — a tam lásky vencom… Oj, nie sú to tie ožiarené tváre, čo pod slobodou obchodili Baltu spenené vlny — a bŕdli na ostrov bratskou ľúbosťou navždy nadšení! Čuš, lutna moja, o tej minulosti, čo len zastávať vie harmónií prúdy: Dunaj bolestný — Labe, Vltava! Stojí chrám ešte… kým sa nezvalí, bo prorokuje od polnoci hviezda, čo po stĺpinách smútlive dumá. Ľud! čos’ pol sveta niekdy zaujal, kdeže je prápor oslávenej slávy, čo z krvi tvojej pri bitvách vykvitla? Ľud!… a nečuješ posmechy Európy, čo bola niekdy tvojou podnožou, jak pes chatrný prsť tú lízala — Nebál zlostného ani si sa Franka!^[18] Hej! plakať musím — a či tá slza v očiach nebude mnohým snáď len na priek? Bo ona žije, a mŕtvi sú tí, čo zakalenú vodu rabstva chlepcú; čušte mi o tom, že Svätopluk bol (a či nečuješ naňho poveru…?), prečo vy teda nebudete raz tým, čo sa dvíha, a nie, čo odŕha pri každom kroku na vznešený odpust. Bol chrám kedysi; bo tvrdšími stĺpmi jak Tatry žula boli voľnosť, ľúbosť — Nehľadajte tých viac medzi nami, čo každú krivdu horko oplakať, a za najväčšou — pomstiť sa nevieme. Hrôza je na nás! — A kto je vina? Pravdaže na nás nesvornosť ukáže, čo tróny borí — velikánskym prstom! * A z teba čože bude, otčina, ty z chrámu toho zbiednená skala!? Či ťa nebúri na vzkriesenie Tatra, otvoriac tisícročnú mohylu? Ty si mi drahá! Od teba závisím, jak hviezda zbežná od svojho neba; tebou ožívam — a tebou umieram, prechodiac mŕtvych hlasov potoky, tebou som, budem na večitú večnosť. Ty zapáľ obeť, keď tamto vyhasla, lež never biede, čo pomoc prosí, čo fakľu dobre vidiacim nosí: i prach je zlato v podvečernom slnci. Nemožno slziť viac, ach! nad stratou, čo sbory otcov v mohylu priviedla: vravme, že je to osud nad nami, hej! ale srdce práve inak cíti; a duch bolestne v žiali sa trepe, za krídla drží ruka ho tyranstva. Len tú nádeju mi nespomínajte, čo sa rozsnúva tisíc zárodom, a máloktorý — moc naprázdno kvitne. Nespomínajte bľadú nádeju: že ľud — ten polsvet — ešte sa spojí medzi stenami toho kostola, kde pre jeden cit, reč oheň horieva; radšej, že spojí v hrobe sa dolu, kde porazená tisícka omdlieva nad jedným, veľkým — padlým národom. Lež komu vravím!? Veď sen nečuje, a socha, že má slzu, rosy perlu, darmo myslíte, že ona žije. A predsa nechcem v hrob ťa zaujať, dejište živé, len veľmi nesvorné, lež nemôžem ťa vyššej postaviť: padáš a klesáš… či sa to len mne zdá? Objím si syna, moja rodina: tys’ ho riadila, tys’ ho chovala, čo máš večitú od Večného krásu! Ach! mlčte, knihy, žlčou plnené: osud rozlieva krištáľ-nápoj slasti. Vyleť, idea, vlasť tvoja vyššej, vyleť nad tisíc, tisíc liet mraky: tam rozviň potom nevystihlú vražbu, že sa rod tento k jednomu spojí, jednako myslí a jednako cíti… Ty buď bohyňou nášho kostola, čo sa má dvíhať k zorám vzdelanosti. Ty, drahá! ku nám bohom poslaná v svätom spôsobe svätého anjela!