Básnické prviesenky Jozefa Zbranského

Krásneho žitia krásna záhrada Tatry bralami deľako sa tiaha. A v strede strom toho veľkého sada — vrcholmi k hviezdnym obzorom si čiaha. Netýkaj sa stromu, kto neprislúchaš slávnemu domu, čo dol’ sa nesie na mramorných stĺpoch, a kde sa Váh, Hron, Nitra, Orava pení — prístrešie jeho z dúh, zôr rumení! Ja si stanem pod ten strom — čo tam leží: môj je dom — Ja som Slovák! Že som ten, kto mi zabráni? Kto rozkáže v mojej stráni, nad ktorou sa po svetoch obzerajú orly v letoch a na poľane okolo stromu točia sa proti búre a hromu — kolo stromu, z ktorho manna kypí. Pod ním som ja: svätými túžbami, celou dušou, oboma rukami objímam peň mojej lipy. Vzdiaľ sa, ktos’ odtrhol sa z našej strany; tam ide hrom večnej ochrany od východu pod šatou čiernou — pekla zubami trhať v pomste tých, čo nad nami zahnali ducha slobodu. Preč!… preč! Či nečuješ moju reč: Ja som Slovák! Slovák som! — budem, a či odtají svet, dakto moju korunu, čo mi ľud stvorí v slovenskom kroji za ľúbosti mojej strunu? Oj, nie! sok divý — robíš zázraky, maľuješ divy; čistý preto náš je obzor. Zastieň mraky na slovenských očú zraky — prehliadne ich ľud ten krásoplný. Zas sa nájde na úslní; neprosí sa tebe: otvor. Hoj, ľud ty môj! Ty žitia môjho hlboké zrkadlo! Nehľaď na sveta divadlo, v ktorom zúri svár, nepokoj — ty si mladý ešte k tomu; obráť sa k svojej poľany domu a zaspievaj milú pieseň: My sme život!… Svet je pleseň… Pozri na ten ľud, a pozri na mňa, do oboch duše najhlbšieho dna: poznáš, že to slovenský ľud, a tak aj o mne viac nesúď — Ja som Slovák! Poznáš ma teraz!… Ak sa ma strániš, bojíš sa ma, bedač, teda! Mňa, žulu Tatry, uver, neraníš: proti žule tys’ len bieda. Bieda, čo sama seba len plaší, keď druhých straší — bojí sa svojeho tieňa. S takým potom veľmi vzácne mieňa: pod zlatou misou myš drahá — — Ha, ha, ha! Počuls’ dakedy Slováka, toho krásneho, spevného vtáka? Ba snáď si si zapchal uši? Pravda, rozhovor hotový; veď v noci netopierovi hlas, spev krásy neprísluší! Ha, ha, ha! Slovákovi boh pomáha: Ja som Slovák! Hej! ľúby svete, nekľaj Slováka, lebo si kľaješ jara speváka, čo ťa na pole k rovinám ženie. V očiach modrých nebo tenie: modré oči má Slovák. Nechaj preto nebo tak! Duša tvoja zbožnosťou je pustá, z nej vyvierať vedia hnevy — nechaj, nechaj jeho spevy, čo lejú Tatrou jeho sladké ústa. A ja mám tajiť pred slepým svetom — kliatbu povedať naveky kvetom, čo ma jarosťou, ľúbosťou otočia? Na Kriváni stojím, v zrakoch lietavých ducha si kojím, nech ma posmievači zočia — Ja som Slovák. Neplač, mať moja! dobres’ zmýšľala, keďs’ ma Slovensku môjmu zchovala;^[2] či si ty nie z toho ľudu? Neľakaj sa zlosti bludu, že som Slovák. A či je Slovák nie z kmeňa, ktorému žiadna veľkosť nedá mena — pred ním sa svety tie sklonia. Ktorý praotec? — vraví dejina: v jeho náručí — ľúba dievčina — ležala celá Európa; a on ju objal tuho rukami; matka skropila tvár jej slzami, keď preťali otca ruky, hlboko padla — krvou skalila, kde sa pri páde svojom stavila, Alpí, Balkána a Uralu pluky. Krv z Alpov bielych odstrekla na Tatru, z polian Tatry stiekla dolinami — Neplač, matka, horkými slzami: pozri na tú zlatolesklú vatru, čo sa tam smeje, no, to sú naše nádeje. Hej, raduj sa, matka moja, žes’ Slovenka, že si svoja, syn tvoj že je verný Slovák!